ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal som šestnásť rokov a bol som rekonvalescentom po dvojročných ťažkých chorobách. Toľký čas k domu a k posteli viazaný, zatúžil som po slobode a najmä po krásnej božej prírode, ktorú som tak vrúcne miloval a ešte vždy milujem; chodil som po vŕbových hájoch pri Dunaji; celé hodiny som presedel na vyvalenom vŕbovom pni a hľadel na valiace sa vlnky svetlého Dunaja, ktorý mi šepotal minulé deje a báje, obmývajúc brehy až od smutného Devína, slovenských krajov, niesol so sebou nejeden prášok z tiel našich hrdinských predkov. Potom som vyšiel do lesa, ktorý sa asi na štvrť hodiny od veľkej obce Palanky rozprestieral. Tu som celé dni trávil, sajúc do hrudi chladno-teplé povetrie preplnené kyslíkom, ale i hnilobou lanských listov hynúcich stromov. A divné, hniloba mi vždy voňala; básnicky ma naladila, snil som sny môjho detstva a v hlave sa mi rojili myšlienky o krásnej budúcnosti. Bol som v lese taký šťastný.

Zatúžil som po ďalšej vychádzke; chcel som prejsť cez Dunaj do Iloku, do našej vinice, ktorá na ľubanskej ceste, s malebným úzadím, asi na pol hodiny od Iloku ležala. Matka ma od toho odhovárala a hovorila, že mi moje slabé nohy ustanú, a ešte viac príčin pripomenula, pre ktoré som nemal ísť.

Stál som pri svojom odhodlaní a i to som si bol predsavzal, že tam prenocujem a keď som sa od toho nedal odhovoriť, otec rázne povedal:

— Nechaj ho, nech ide, nech má po vôli, veď on obanuje!

Toto ma skoro sklátilo, ale šiel som. Vzal som si chleba a slaniny, ktorú som si vo vinici na pahrebe mal piecť a ktorá tak veľmi chutná za hroznom.

Bolo začiatkom augusta, teda v horúcich dňoch a teplých nociach. Matka mi núkala teplejší odev, ja som si ho nevzal, čo som potom veľmi obanoval.

Prejdúc, vlastne na prievoze sa prevezúc cez Dunaj, pomaly oddychujúc, došiel som do vinice. Asi dva-tri druhy včasného hrozna som našiel zrelé a do sýtosti som sa najedol, a že bolo už popoludní, na pečenie slaniny som ani nepomyslel.

Našiel som si zábavu. Práve na druhy včasného a zrelého hrozna dobíjal sa párik hnedožltých, neobyčajne veľkých myší; vtedy som ich v Srieme prvý a posledný raz videl. Bol to zvláštny druh myší. Mali mladé, a po mnohých cecíkoch súdiac, musela ich samička mnoho mať. Samček vyšiel na hroznový prút a hrýzol stopku strapca. Samička podbehla pod strapec a prichytila ho. Keď samec odhryzol stopku, strapec nepadol na zem, ale ho samička prichytila, a samec, zbehnúc dolu, prichytil hrozno za stopku, načo samica pomaly púšťala strapec na chrbát svojho pána manžela a ani len jedna bobuľa sa neodtrhla. Potom už rýchlym tempom sa vzďaľovali k svojej diere na kraji vinice v tráve ukrytej. Šiel som za nimi, zbadali ma a ušli do diery. Po chvíľke už kukali čierne očká a samček smelo k strapcu utekal a ťahal ho do diery za sebou. — Ľudia mi hovorili, že je to viničná myš a že samica si ľahne na chrbát, samec jej nakladie strapce a za chvost ju k diere ťahá. Ale toto sotva bola pravda.

Chcel som vidieť, koľko mladých majú. Nožíkom som odkopal a nehlboko v mäkkom hniezde sa mrvilo desať holých mýšat, ktoré som z hniezda povyberal. Tu pribehla matka, skočila mi na ruku a už ma i uhryzla na prst. Zasekla mi hryzáky a nedala sa odtrhnúť, preto som rukou šmaril a myš odfrknúc, zaplatila svoju smelú obranu životom. A aby sa osirelé mýšence netrápili, vzal som ich i s hniezdom a šmaril som o zem.

Už predtým bol viac ráz ku mne pribehol samec, ale po zabití mladých mi s akýmsi hnevom na nohu i viac ráz vyskočil, ale vždy mi zase ušiel. Nechal som ho tam i s jeho smútkom.

Obzeral som hroznovú úrodu a potom som si zbieral suché haluzy z čerešieň, ktoré som chcel upotrebiť na oheň. Zatým som do koliby navláčil suché kŕčie a postlal som si posteľ. Ledva som bol s tým hotový, od juhozápadu sa kopili strašné chmáry a blížil sa na Dolniakoch známy strašný víchor. V duchu som sa tešil, že to za krátku polhodinku prejde.

Neďaleko stál dom i pomýšľal som ta odbehnúť, ale tak by som nebol nocoval v našej vinici a otec by ma bol vysmial. Zostal som v kolibe.

Za súmraku nastal strašný vietor. Starú kolibu podoberal: drevo v nej prašťalo a aby mi ju nad hlavou nezobral, zachytil som sa rukami za rohy. Toto by nebolo prospelo, keby drevá boli v zemi zhnité bývali. Asi štvrť hodiny víchor zúril, nesúc sebou oblaky prachu, lístia, haluziek atď. Nato prišiel dážď, až sa mi za golier lialo; vietor nebol taký ako sprvu, ale ešte vždy bol tuhý. Založil som na dvere suché snopy viničných prútov, že keď už musím počuť hrozné hrmenie a treskot hromov, nech aspoň nevidím desné blýskanie. Naprostred koliby som rozložil oheň a tu som videl, že som v kolibe nie sám: prebehovalo tam mnoho myší a niekoľko potkanov, ale som ich palicou rozduril a začal som si piecť slaninku a kvapkajúcu masť na chlieb zachytávať.

Nepríjemný šuchot v suchých listoch a viničných prútoch, na ktorých som sedel, ma rozčuľoval, ale som myslel, že to myši a potkany. Sotva som položil do úst krajec chleba so slaninou, prišlo mi pozrieť medzi nohy a tu čo vidím? Zo snopa sa ťahal k ohňu had. Napriek tomu, že som sa takých čiernych hadov nebál, vyskočil som s palicou a na dva údery mal hlavu roztrieskanú. Zas som si sadol a jedol pečenú slaninu. Obzerám sa po kolibe a vidím zas dvoch sivých hadov, ako sa každý z opačnej strany k ohňu plazí. Napadol ma strach, ale vtom som zistil, že to boli neškodné slepúchy (Blindschleiche). Zabiť som ich nechcel, veď ničia tisíce chrobáčkov, moľov, mušiek a červíkov. Oba sa skrútili neďaleko pahreby a malými očkami mihali.

Priložiac drevo na pahrebu, ľahol som si na suché kŕčie. Horké moje ležanie! Pod hlavou a celým telom v suchých listoch sa to mrvilo, šušťalo. Duril som to, bijúc nohami a rukami po snopoch. Ako ešte slabý rekonvalescent by som bol azda i usnul, ale prišlo mi na um: ak sa reku domotá zlostná vretenica (vipera) a mňa pri prvom pohnutí uhryzne? Dosť som sa potom tešil myšlienkou, že nás profesor učil, že sa v Srieme tento druh hadov už nenachodí a sám som, chytajúc hadov v petrovaradínskych šiancoch, nikdy nenašiel vretenice. Avšak všetko darmo, ja som ju čakal a to mi nedalo zaspať. Keby som aspoň nebol poznal to zlostné pľuhavstvo, tak by ho nebol medzi suchými listami ustavične vyzeral a očakával, ale som vretenicu videl v mojom rodisku, Kulpíne, v susednom humne, keď sa jej kohút bránil a potom dobehnuvší sused ju zabil, a videl som ju i v špirituse v zbierke gymnaziálnej. Mal som teda to neveľké čudo pred očami.

Môj strach sa stupňoval v šuchote suchého lístia. Sto ráz som obanoval, že som rodičov neposlúchal a nezostal doma, alebo aspoň som mal pred búrkou do neďalekého domu odbehnúť. Bolo už asi desať hodín. Vonku sa lial dážď a tma bola ako v rohu; pohnúť sa v tej tme a daždi z koliby sa nedalo. Posadil som sa. Ohník slabo svietil len natoľko, že som mohol okolo neho rozoznať predmety. Z uvoľnených snopov sa naraz dva hady vytiahli, pri pahrebe sa skrútili hrejúc sa. Stratil som smelosť ich zabiť, lebo som nepoznal v súmraku, aký druh hadov to bol, mysliac si: nepochodím, nezabijem ich odrazu a ony sa na mňa vrhnú. Nechal som ich. Sedel som ako meravý za hodnú chvíľu, keď naraz pocítim, že mi niečo po stehne lezie, chmatnem, a v ruke som pocítil hladké telo hada. V strachu som ho šmaril do kúta a hneď suché lístie som hodil na pahrebu, ktorá po malej chvíľke zbĺkla. Predesil som sa, čo som tam videl: hady sa hemžili po kolibe… Strach má veľké oči, hovoria ľudia, a ja som v strachu videl mnoho hadov; a možno, že ich bolo len niekoľko.

Vonku ešte vždy pršalo, ale sa nelialo. Vyskočiac prerazil som snopy na dverách a bol som v ľahkých, letných háboch pod holým nebom. Zrazu sa mi zdalo, že sa hady za mnou poberali i utekal som dolu klzkým svahom pod košatú jabloň. Pritúlil som sa ku pňu; veľké kvapky padali na mňa, že som od zimy zubami sekal. Mohlo byť okolo polnoci a svitať malo len po tretej hodine. Po triaške prišla horúčka, v ktorej som zažil asi dve hodiny strašnú chvíľu: zdalo sa mi, že ma hady svojimi telami uviazali k stromu a ja som sa nemohol pohnúť. Ani dnes neviem, ako som z vinice vyšiel, ako som cez rozpenený potok a cez obec Ilok prešiel, ani to neviem, kto a ako ma previezol cez malé rameno Dunaja pod Ilokom: len na prievoze ma schladilo a ja som mal zimnicu, od ktorej som až do domu zubami sekal. Vyburcoval som zo sna rodičov. Bedákali nado mnou, a obliekali ma do suchej bielizne. Ja som potom v horúčke viac dní o hadoch blúznil a upadol do zimnice, ktorá ma predtým už dva roky trápila.

Otec dal polovičiarovi starú kolibu rozobrať. Našli a zabili v nej pätnásť hadov a slepúchov.

Od toho času mi boli sväté slová rodičov, ich žiadosti som sa potom nikdy nesprotivil, pamätne strašná noc medzi hadmi ma naučila byť poslušným voči svojim rodičom.