ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Prešporskej a v Nitrianskej stolici hovoria ľudia chudobnejším: „Kto nemáš penez, na muziku nelez.“ Dnes tak isto môžeme povedať ľuďom bezmajetným: Kto nemáš peňazí, syna do škôl nepošli. Iné to boli časy za mojej mladosti, chudobní rodičia dali do škôl dobre sa učiaceho; dali mu len čo najpotrebnejšie, teda jeden oblek, pár topánok, dva-tri páry bielizne, a ak im vystačilo, dali mu i kabát na zimu. Môj nebohý otec napríklad strhol zo seba zimný kabát a poslal mi ho — o peniazoch nebolo ani reči, študent si ich musel na nejaký spôsob vyrobiť, ja som sa napríklad naučil knihárstvo a väzba kníh mi donášala skromný peniaz; — zaplatili bytné — asi dvadsať zlatých na desať mesiacov, a o stravu sa musel starať sám žiak a profesori mu boli na pomoci.

Skončil som prvú triedu na srbskom gymnáziu v Novom Sade a otec mi povedal: „Syn môj, nevládzem ťa z tých dvestopäťdesiat-tristo zlatých ročného platu ďalej dať do škôl. Vyvoľ si remeslo.“ Študentský život sa mi bol zapáčil a rád som sa učil. Plakal som tam, kde ma nikto nevidel a to bolo v milom mne lese palanskom. Tam som celé dni osamote strávil a skúmal som každú maličkosť v prírode. Dolniaky hmotárske si nedoprajú mať pri obci les, a kde ho i mali, vyklčovali ho kvôli zlatej kukurici a obiliu. Milujúc les, divím sa i dnes, ako som mohol stanicu prijať pri suchopárnych Dolniakoch bez lesov, a nešiel čo na akúkoľvek Brdárku na Horniaky, ta medzi šepotajúce a zdravím dýchajúce lesy. Len tie matkine slzy ma zviedli, že už skoro do štyridsať rokov žijem medzi ľudom majúcim slaninovú povahu, ktorý nerozumie kráse prírody, a preto nepestuje lesy, ale kukuricu pre mastné svine.

Karol Zvarínyi, profesor a druh nášho osláveného Michala Godru v Novom Vrbase, prišiel na návštevu k ohnivému Slovákovi, zaťovi Šimonovi Beniačovi, farárovi. Môj spev slovenský ho pohol, že prisľúbil rodičom postarať sa o mňa, len aby ma do Nového Vrbasu poslali aspoň s najpotrebnejším. To sa i stalo.

Môj dobrodinca, profesor Zvarínyi, mi už bol našiel sedem domov, v ktorých som mal v týždni jeden deň dostávať stravu, ba i on pri malom plate a obsypaný deťmi dal mi jesť raz v týždni. Prvý rok to šlo hladko, lebo som mal zväčša inteligentné domy. Na druhý školský rok sa zamiešal evanjelický farár Schärfel, syn učiteľa v Berženi v Hontianskej, dobrá duša, do zaľúbenia krásny chlap, — umrel, ako i jeho štyria bratia a dve sestry, v tridsiatom piatom roku na prsné suchoty, a rodičia ich sa dožili vysokého veku. Ako hovorím, zamiešal sa a bol na pomoci Zvarínyimu vyhľadať mi u bohatých Švábov pre mňa tých sedem domov, v ktorých som mal týždenne stravu dostávať. Chcel svojich cirkevníkov k dobročinnosti privykať, naučiť. I našli mi päť sedliackych domov, a u dvoch farárov, luterárskeho a kalvínskeho.

Ľudia vzdelaní nedajú pocítiť patričnému, ako napríklad mne, že im je na ťarchu bezplatne dávať chovu. Iné je to u sedliakov. Oni, oslovení kňazom, azda v nejakej verejnej schôdzke, nedohovoriac sa so ženami, zo slávybažnosti sľúbili ma chovať. Šlo to mesiac-dva hladko, bez zazerania na mňa, ale čím ďalej, tým horšie to bolo — u všetkých, pravda, nie v tej istej miere. Dali mi pocítiť domáci, a medzi nimi ženy a medzi týmito najmä jedna, na ktorú sa tu chcem, nie s hnevom, ale dobroprajne, rozpomenúť, aby som naučil mnohých, že by neboli z pretvárky milosrdnými, ale radšej nech nerobia dobre, ak im to nejde od srdca; tak ušetria patričného od žalosti, duševného bôľu, že musí jesť nevďačne mu daný chlieb.

Tichý som bol a málo som jedol v tých domoch, a predsa som videl zachmúrenú tvár gazdinej. Prestál som hrozný duševný boj a srdce ma bolelo, mysliac si: Hospodine! Prečo si ma stvoril chudobným, že som prinútený ošomraný chlieb jesť!

Bojoval som sám so sebou, či nechať tie domy, radšej hlad trpieť, ako nepríležitým byť tam, kde ma nechcú. Žalúdok sa protivil môjmu mudrovaniu a zdravý rozum mi hovoril: ublížiš tým všetkým najmä svojím dobrodincom, profesorovi a farárovi. Trpel som a v srdci som ľutoval tých, ktorí sa nevedeli pretvarovať.

Bolo koncom novembra. Dážď sa už viac dní lial a blato nemalo dna. Asi na kilometer diaľky som šiel na raňajky do domu boháča St… Na moje pozdravenie tučná Švábka gazdiná sotva niečo zamrmlala. Oni boli po raňajkách. Gazdiná prišla s okruchom chleba a v papieri mi podala škvarky a povedala:

— Na, toto na celý deň, aby si nemusel na obed a večeru chodiť.

Aha, to preto azda, že prší, a nielen v duchu, ale i ústne som sa jej poďakoval. Cestou som si myslel: „Veď nás ôsme božie prikázanie učí… a všetko na dobrú stránku vykladajte.“

Zem bola ako roh zamrznutá, keď som zas šiel na raňajky do domu St… Pobaviac sa na chodbe s čeľaďou, počul som, že sa manželia pre mňa vadia, a on potom s hnevom i von do dvora vyšiel; keď som sa ukázal v pitvore, pozdraviac ju, podala mi s hnevom kus chleba a jaternicu-krvavnicu so slovami:

— Na, aby si nemusel na obed a večeru chodiť!

Hlavou mi prebehlo: čas je pekný. Ona ma iste nechce v dome mať. So zaslzenými očami som jej chytil tučnú, mastnú ruku a bozkal som jej ju. Ďakoval som jej za lásku, a že viac neprídem k nim. Ona chladne povedala:

— Dobre!

I nechodil som v stredu viac do domu boháča Švába St… Celý ten deň som nič nejedával a nikomu som nezradil, že v stredu nemám domu, v ktorom by som sa bol najedol. Peňazí nebolo, a pýtať chleba od spolužiakov som sa hanbil. Trpel som hlad, hlad mladíka, ktorý ako vŕba z vody rastie a potrebuje pokrm.

Vo štvrtok som chodil jedávať na faru. Za istý čas som píjal len po pohári mlieka s chlebom, totiž toľko, koľko mi slečna Lina predložila. Bola dcérou umrevšej sestry farárovej. Raz náhodou mi doniesla celý mliečnik — vyše litra — mlieka a položila na stôl celý chlieb. Vyhladnutý vypil som s dvoma kusmi chleba všetko mlieko. Lina sa pri obede usmievala; neporozumel som jej. Len na druhý týždeň som pochopil, keď zasa postavila mliečnik predo mňa i chlieb.

Už som skoro bol dopil mlieko, keď som zbadal, že mi za chrbtom stojí dobrák pán farár. Vzal mliečnik, a že bol krátkozraký, strčil si nos doňho. Najprv žartovne hovoril, že mi to dobre chutí, potom prešiel do vážnejšieho tónu a otcovsky ma napomínal, že nesmiem privyknúť veľa jedávať, lebo sa stanem nenásytným žrútom; to že je špatná vlastnosť u každého človeka, a najmä u inteligentného. On mi to vďačne dá, ale… atď.

Ja som pre žiaľ nemohol hovoriť, a on videl moje tiché kocúrie slzy. Cestou som si myslel: „Už teraz viem, prečo bývajú chudobní ľudia často chorí: raz nemajú čo jesť, a druhý raz, keď majú, veľa sa najedia. Keď sa stanem lekárom u chudobných, v tom budem hľadať príčinu choroby a… a ak budem môcť, dám im riadne jesť…“ Pán farár ma pekne napomínal, ale on bol sýty a ja som chcel včerajšie hladovanie dohoniť; mladý telesný organizmus vyžadoval.

Prešli dva štvrtky, a ja, hoci som sa zdržiaval, vyprázdnil som Linkou mi predložený mliečnik. Linka mi i na zdravie priala.

Prišiel tretí štvrtok, po vyprázdnení mliečnika ma pani farárka do izby zavolala; ja som sa nazdal, že ma volá k svojmu dvojročnému synčekovi Dankmarovi, ktorý ma veľmi mal rád, — pobaviť sa s ním. Vyšlo iné. Pán farár sedel s ostrým lornetom pri stole vážne a kázal mi zastať si pred neho.

— Ako vidím, ty na moju úprimnú radu nič nedáš; neposlúchneš mojej úprimnej rady: Staneš sa žrútom, ako taký staneš sa leňochom; nebudeš sa ani dobre učiť. (Tu v žiali prišlo mi na um latinské príslovie: plenus venter non studet libenter — plný žalúdok sa nerád učí; ale ja som včera od hladu nevedel lekcie.) Ľudia budú sa mrzieť na teba a nedajú ti stravy, — a bol by i viac rozprával, keby som nebol v plači začal vzdychať. Spýtal sa ma, čo mi je, prečo plačem? I pani farárka naliehala na mňa, aby som bol úprimný a povedal im, čo mi je.

Za dlhšiu chvíľu som usedave plakal, a v tom plači, keď mi pribehnuvší malý Dankmar povedal:

— Nepjač, Berci, mama dá cukoj, — vybozkával som ho a potom som sa zradil, že v stredu celý deň nejem, a vyrozprával som im i príčinu toho.

Obaja dobrí ľudia ma začali hladkať a usadili ma.

Pán farár mi nezazlieval, že som dom boháča St… opustil, ale ho mrzelo, že som mu to úprimne nezjavil, a dokončil:

— Mám chvalabohu z čoho ti dať, čo i celoročnú stravu; ale ja som chcel i mojich cirkevníkov privykať k dobročinnosti. Budeš v týždni dva dni u nás jedávať, ale žiadam od teba, aby si mi bol úprimný.

Ja som mu to i prisľúbil, a slečne Line pri odchode som povedal, aby mi nabudúce nedávala po plnom mliečniku.

Pán farár na budúcu nedeľu kázal v kostole slobodného textu: Čo robí tvoja pravica, nech nevie o tom tvoja ľavica. Kázeň bola natoľko ostrá, že sa poslucháči obzerali po kostole, na koho to padá; len boháč St… a jeho žena mali hlavy sklonené…

Hľa, vy mladší, s akým trápením sme my starší vedu zbierali. Ale si i dnes uctíme mladíka, ktorý, dobre sa učiac a skromne žijúc, neokráda o mozoľný groš svojich rodičov. Veríme biednym, lačným, lebo sme sami hladovali. Pomáhame, ak i nie hmotne, lebo hmotou ani sami neoplývame, ale dávame úprimnú radu tým, ktorí rady potrebujú. Slovom, inými očami hľadíme na svet, ako tí, ktorí nikdy hladu a biedy nepocítili, a svojim študujúcim synom sme nedopriali trpieť to, čo sme my trpeli, radšej sme nosili poplátané nohavice a topánky, len aby naši synovia mohli chodiť a žiť dobe primerane.

Vás, ktorí niekomu chcete dobre robiť, napomínam: aby ste si to dobre rozmysleli a svojou nevľúdnosťou potom, ako mne nevďačná Švábka, nezapríčinili patričným duševný bôľ a žiaľ. Čo dáte blížnemu, dajte to zo srdca, vďačne.