Balady

Mladosť moja, mladosť, kde je tvoja radosť? Čo robí, kde chodí, ako sa jej vodí? Dnes ja idem za ňou, hoci cestou planou, v zármutku, v nevoli, keď ma srdce bolí. Spýtať sa po speve, po sladkom úsmeve, čo ma v podvečerí vítaval u dverí. Len beda, prebeda, nik neodpovedá; pozerám sem i ta, nikto ma nevíta. Ach, badám ja, badám, zablúdil som hádam, pre srdca vzrušenie na cudzie podstenie. Vej, vetrík, sem i tam, teba sa opýtam; však si býval s nami večer pod lipami. Kým vyšla zornička, chladieval si líčka; hádam ešte tam si — čis’ odletel kamsi?! A vetrík šelestí, že nevie o šťastí, čo sa kde s ním stalo, kam sa zatúlalo. Len toľko mi zradil, že neraz zavadil vo večernej dobe o kvietky na hrobe. O ten ker zavadil, čo som ho ja sadil, keď kňaz bez rechtora odišiel z cintora.