ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo v povesti sa ešte tají, už zabúda sa; v našom kraji podania klesli v povery — a na tie dnes nik neverí. Dnes povesť kto rozprávať začne, ni deti sú mu už nie vďačné; on môže vravieť trebárs, oh, o strigách, lebo o drakoch; to, na čo verí dnešný svet, v povestiach starých toho niet. Na púť sa vydať do ďaleka? Veď sotva trafíš na človeka, čo sebectvá by svoje stíšil a verne s tebou tovarišil — deliac sa s skyvou poslednou — na cestách súdnych, v ríši snov. A predsa čosi v ten kraj vábi, kde plamienok sa blyští slabý, v ďalekých lesoch šedých hmlách, sa v domček dostať na nocľah, tam nájsť teplo, počuť zvesti, radu, ktorej sa držať cesty, — ku krásnym ženám rôznych mien, v hrady zakliatych princezien. Po nebi mrak za mrakom letí, na morské oko luna svieti — a v svetle tom jej od ohniska za húštinami voda blýska sťa belostná by peruť dáka sa mihla temnom obra vtáka. Vše šplechot vôd a vetra vanie a starých olšín šepotanie nesie sa hudbou vždy inou od plesa stíchlou krajinou, keď po rákosí, vodnom býlí vo vetre čosi v žiali kvíli, tak jasno znie to zďaleka — však kto zná, čo to narieka. V tú noc šiel šuhaj šumný, mladý za horu k milej na vohľady. Šiel s túžbou v srdci tieňom, hmlou a víly stáli — pod horou pri ceste, luny v záplave. Košieľky biele, ligotavé, plavý vlas, biele ramená. Ó, bože, čo to znamená! Šuhajko postál udivený a pozerá si biele ženy, jak stoja lesa po kraji — a nejde cesty z koľají. A luna jasným svetlom blýska a striebrom hádže na skaliská, objímajúcom hory tieň svetla belostných do ramien. Vtom z diaľavy kdes ticho ruší húkaním sova na návrší, jak do priepasti ten huk sedá, však echo blízko odpovedá. Šuhajko trnie, klopí zraky, by nezrel noci na zázraky, pod nohou chresť len suchej klesti, však víly stále — vedľa cesty. Svetlo plá luny z jejich rúcha a v šuhajkovi srdce búcha, bo myseľ jeho zmámená. Cíti belostné ramená vystreté v objem k jeho hlave blýskať sa luny vo záplave. Pobehne, v duši s nariekaním, však vedľa cesty — víly za ním; i márne zdvojí krok i spech vždy letí k sluchu tichý smiech, svit krídel nad ním čiernych vrán, ba víly bežia z oboch strán vpred úzkej cesty po kraji a šuhaj — v stredku koľají. Všetko to vidí, strachom klesá a luna svieti v úval lesa. Počuje šepot: „Koľaj, koľaj! Ku tancu šuhajka nám podaj, potančiť trochu, podľa zvyku si so šuhajkom na trávniku.“ „Poď, poď, šuhajko, z krážov ven belostných našich do ramien, objatie naše sladké, ach, osmeľ sa, šuhaj, nemaj strach, sceluješ úbeľ našich líc i sladkosť zo rtov krásavíc!“ Však koľaj rovno s cestou beží a šuhaj svoje kroky streží, no zmiera strachom, strachom hynie i vzdychá rannej po hodine, či skoro zora blankyt zzláti — vtom cesta sa mu z očú tratí! — — — Zastane jakby v zem ho vbil a vôkol neho húfok víl vystiera po ňom ramená a jeho myseľ zmámená; v mrákotu klesá, v temný sen sťa kameň kdesi v priehlbeň. A luna hory svetlom blýska a striebrom hádže na skaliská, objíma ďalej hory tieň svetla belostných do ramien. V záplave plynie nôcka tichá — a milá čaká, milá vzdychá, však darmo skvie sa slza v škrani, milostných túžob v spomínaní sa srdce chveje. — V tichej noci v útrapách hynie bez pomoci — mukou sa lásky napojac nezaplesalo nikdy viac. Neprišiel viacej šuhaj mladý ku milej deve na vohľady. Klobúčik našla s kytkou ruží na tej rovinke na „Záluží“, tam, kde sa cesta v lúke tratí pod morským okom — jeho mati.