ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rúčkami múza v duši tlieska, to iste treba spievať dneska, poslúchať dumné zvuky piesne, kým hlava v dlane nepoklesne. Nech letí z duše pieseň ven, kým nezhorkne tak ako blen, kým próza žitia sa nevlúpi sťa zlodej mojej do chalupy, nevnesie do nej horkosť blenu a nepokradne, čo má cenu. Len kročiť treba v minulosť, tam jesto látky k spevu dosť; tam rôzne veci, k spevu heslá, čo biela mladosť v dušu vniesla, tam purpur krvi, spevu kment a idýl celý regiment. Sťa špiritista, mocný citát k nim dostať a hneď spevom vítať, keď zjavia sa ti v duši raz. „Boleráz — ty môj — Boleráz…“ tie tóny tvoje, pieseň milá, mňa milá spievať naučila, keď stala so mnou na úvrati; z pamäti sa mi nevytratí ni deva, ani pieseň mäkká — čo jak čas zájde do ďaleka. To kapitál môj zlatej meny, čo z neho žijem roztúžený, kupujem svojej duši mier — moderný hľa ja rentiér. Moderný mecén radodajný, rozdávam duše poklad tajný jak človek, slabý skvostu znateľ, rozdávam „perly“ za bagateľ. Však kto by v piesni nerád žil a srdce spevom nebudil? To srdce chladné v svojej hrudi netešil piesňou dobrých ľudí, nezapel sebe osvieženie, zabudol žitia na súženie!? Ach, nech len vletí v dušu svit tú starú tesknosť utopiť a stvoriť zopár pekných chvíľ, na chvíľu bych sa pobavil i objal duchom piesne skvost, kým nezvolá smrť: „Synku, dosť!“ * Hej, hory, moje šumné hory, rád chodím ku vám na zhovory. Mne tóny vaše dušou blysli, z nich piesenky sú v mojej mysli. Na bielom dvore lipa stojí, pod ňou sa ženích k svadbe strojí. Jak havran čiernych štvoro koní kopyty v dlažbu cesty zvoní. Veselej chasy sprostred kola na družbu ženích takto volá: „Hej, pohni, družba, kone vrané, však ich máš dobre podkované; hej, pohni, družba, všetky štyri, nech koníkom sa cesta šíri!“ A kone letia tvrdou cestou, hen do dediny za nevestou. Hej, za nevestou peknej tvári, čo má stáť s milým pri oltári. A cesta duní pod kopyty a ženích volá túžbou spitý: „Hí, kone; ako víchor letí, tak moja myseľ letom letí! Tak letom ako víchor hbitý, nech iskry svietia pod kopyty!“ A kone letia opreteky a mosty dunia ponad rieky. A u nevesty pieseň zvučí, mati sa s dcérou ťažko lúči, narieka horko, hudby v hraní viac bielej dcérky nevybráni, viac nevybráni, nevyprosí, už dcérenka zlatý čepiec nosí. Deň minul v hudbe, v hodovaní a mladej žienky celovaní, nôcka sa celá pominula, družina svadby neusnula. A ráno družba s starým svatom nevestu vedú v čepci zlatom, kým piesne družíc clivo zvučia, mať berie dcérku do náručia a v slzách ťažko sa s ňou lúči, — k lúčeniu hudba temno zvučí akúsi pieseň, plnú smútku, až srdce zmiera od zármutku. Vtom, keď už štyri kone vrané zastali domu v bielej bráne, na truhlu zdvihol maľovanú muž svoju žienku uplakanú. A kone trhli v divom cvale, s družinou hnali po úvale, s družinou hnali v divom spechu až pod vrch hory bez oddechu; a postáli tam, pokŕmili a o cestu sa uradili. Poradil družba ísť cez hory tou starou cestou „Pod javory“. Družičky skríkli: „Biele víly by nás tam v oku potopili!“ No darmo skríkli — kone v skoku k morskému hnali cestou oku. A nocou svieti mesiac nový, žienka sa túli k manželovi. Hľa, družba pohnal kone v chvat, pridŕža darmo starý svat, z družiny darmo desný chór zahučal do tých tmavých hôr — darmo sa kone pnuli v skoku: s družinou zmizli v morskom oku. * Zahúkli víly v pustej stráni. A čosi stoná v nariekaní. Za tichej noci, ako rieka to znelo z plesa do ďaleka; zvuk divný počuť v starom lese, akoby hudba hrala v plese, pod vodou jakby zneli zvony, alebo spevu temné tóny. A neraz ľudia, kosiac trávu, vraj čuli hrmot v polnoc pravú, vídali žiaru plesa v tôni a čuli, ako cimbal zvoní, počuli hudbu, spevu zvuky, keď kosievali v horách lúky. Tak rozprávali: Družba strojný na svadbu prišiel domov z vojny. On ľúbil devu bez nádeje, bo inému sa ona smeje, iného kochá v celovaní — a vojak plače na ústraní. On devu vedie pred oltár, — a veselá je jeho tvár, len na dne v srdci čosi bolí — a vädne ako kvietok v poli. On vedie mladých s starým svatom po hodovaní prebohatom, v rozkože prvej noci, v taj — „dobrú noc“ želá nebodaj. V duševnom zmiera utrpení, a veselí sa v obrátení. Veselosť v tvári, v srdci rmut, nemôže lásku zabudnúť. Zmučený celý siaha k zbrani — odkladá i zbroj — v nariekaní. Útrapu v chvíli hudbou hluší a uzamyká na dno v duši. Tak minula sa dlhá noc, a nikto nejde na pomoc. Z svadobnej celej družiny nik nevie, len on jediný, že chorý je a v svete nik, skúsený žiaden lekárnik nezvarí lieku z zelín, vody: len smrť, čo v hrob ho doprevodí. On preto prevzal zástoj družbu, že ukrátiť chcel v duši súžbu; i preto pohnal kone k skoku, utopiť smútok v morskom oku. Tam zmĺkli súžby v desnom kriku, jak malé decko v povojníku. * Odvtedy v tú noc v každom roku, čo zmizla svadba v morskom oku — za búrky divej, cez vrch strmý vidno, jak povoz k plesu hrmí. Po dávno pustej letí ceste milý sa kloní ku neveste. Napredku voza — oheň v oku, poháňa družba kone k skoku, a čiernych štvoro letí koní, hukotom hora len tak zvoní, iskry sa sypú spod kolies a z voza hučí svadby ples. A horou počuť temné lkanie i divých koní rehotanie, i hudby zvuky v polnoc pravú a vetra ston a hukot splavu. * Na brehu stojac v jasný deň, ja hľadel plesa v priehlbeň. Tichunký šumot letel horou vo vetre starých „Od javorov“, a drozda spev mi zvučal v uši, a mne tak clivo bolo v duši, za družinou mi prišlo ľúto, čo zhynula v tých vodách tuto. Som cítil: málo sily v slove vylíčiť povesť — pohotove. Však darmo žehrať na chlad v slove, už ťažko podať niečo nové; polstoročia, hľa, letí k hlave, dni jari zmizli trblietavé, peľ zmizol z líca; rozum všedný, proletár sťaby neposedný zahniezdil sa mi v myseľ tupú — nuž poďme ďalej o chalupu. Vylíčiť lásky kúzla sväté, ku tomu treba srdce zlaté, ku tomu treba citu skvost, a ja ho mám i nemám dosť.