Balady

Kde stojí lipka v pustom kroví, vravela milá šuhajkovi: Milý môj, milý, šuhajko švárny, lásku si moju, nože, nezmárni. S láskou my ľahko zvädneme spolu sťa lístok ten, toť, čo padá dolu. Nech, milá, lístok vetrom sa krúti, sladké tie ústka, rec načo sú ti, načo i líčka i očká žiarne, keď ťa ja, biedny, mám ľúbiť márne? Iného tvoja, hej, mati stará ženícha dávno ti nahovára; mladý len bol by? Však starý vdovec, k sobášu ako pôjdeš s ním, povedz! Nespytuj sa ma, šuhajko milý, ešte ma, neboj sa, nezačepčili v bielunký čepček s širokou čipkou, zídeme sa tu ešte pod lipkou. Milá ty moja, tak sa ti božím, sklameš-li, v hrob ťa ja chladný zložím, uver tej lásky mi vierou svätou, hlávku ja za to dám pod meč katov. * A prešiel rok snáď a či dva radom, prišiel chýr o šuhajovi mladom, kat že ho zmárnil — zabil pod lipkou v čepčeku žienku s širokou čipkou.