ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Išli raz vojaci po doline, dopytovali sa po dievčine, čo ju dal kamarát pekne pozdravovať z tej bitky, čo stála pri Trenčíne. A dievčina prišla hneď za rána so svojou sestričkou pred hajtmana, tak krásna vo žiali, slzy sa blýskali i sestrička bola uplakaná. Tu hajtman stál nemý tak ako stín, pobledlý v zármutku, nie bez príčin, len v chvíli zastonal, list dievčine podal a hlesnul naposled: Bol to môj syn! Hneď zdvihli dievčinu poumdletú z tváre jej svietila belosť kvetu, zvony smutno hrali, keď ju obliekali do bieleho rúcha zo zametu. A keď už zamĺkla zvonu hrana, odišla sestrička uplakaná a vojsko vo diali — zaniklo pomaly zaniklo so žiaľom — bez hajtmana!