ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kosili trávy na lúkach, pod kosou padal zlatý prach, striebornej padal do rosy, akoby želel kohosi. V húštine spieval čierny drozd, a ten zavadil o radosť, a tá vraz vhupla do očiek, toť mladých v kroví hrabačiek. A družka družku podchytí, či je tam tráva v rakytí? Že by ju rada užala a družka hlesne — je malá. Ako tú trávu vyžína, srdce ju bolieť počína, v očkách zablysol slzy mok, prepelka volá: podspodok. A mok sa mení v slzí prúd a ústka šepcú — zabudnúť, a ďalej trávu presiaka, a narieka a narieka. Ktos’ plač ten uchom podchytí, jak stojí blízko v rakytí, možno mu skruší bôľom hruď tých slzí trápnych horký prúd. Však ticho všade dokola, len vše prepelka zavolá, tam kdes’ na vŕšku, na roli, kde dva koníčky orali. Ten, čo koníky poháňal, tak sa on s nimi zhováral: Orte, koníčky, čiernu zem, až do soboty pooriem! V sobotu bude oldomáš, v nedeľu pôjdem na sobáš! Vtom vetrík vstane v rakytí, širáčik z hlavy uchytí, zanesie kamsi pod úvrať, kde počul devu nariekať. „Ach, bože, čo som zvinila, že som si mladosť zmárnila?“ A mesiac vyšiel nad hory, a družka družke hovorí: „Keď si trávičku zžínala, zdá sa mi, že si plakala. Bledosť ti sedí na líci a oheň horí v zrenici.“ „Ach biedna, biedna moja mať, pre tú ja musím nariekať, jej že ja zničím duše mier, keď mňa vynesú na cmiter. Keď na tretí deň, družko, ach, ja budem ležať na márach.“ A popoludní v nedeľu húf ľudí išiel k kostelu, po chvíli kňaz z kostolných dvier viedol húf ľudí na cmiter. A v ceste stretli družinu k svadbe sa viesť na hostinu so spevom, v kriku, huľaní, koníky zniesli po stráni, prebehli v chvíli za vozom, ktos’ ostal mŕtvy pod kolom. Družbovia s žiaľom vo zraku, a družky mladé v náreku, v cinteri ľudia ostali, nový hrob chladný kopali. A o polnoci z blankytu osvietil mesiac rakytu, tam bielu pannu vidno stáť, žať trávu a čuť nariekať. A mesiac svieti spoza chmár na čiernych koní jeden pár, i počuť: Kuj, ó kone mé, kedy tú roľu zorieme? Koníky bijú kopyty a nárek počuť z rakyty. A pozdný chodec z veselia na lúku vkročil zo krovia, na roli vidí, čo je tam, a v strachu pozrie k rakytám. Od tých čias nocou viacej nik, nevkročil toten na chodník!