Balady

Na balkóne v letnom kroji mladá pani v nepokoji; biela ruka v trasnom chvení, krásne líce farbu mení. Vedľa manžel drieme spola, nepočuje šum topoľa, nevidí tej farby v tvári, ako niekdy pri oltári. Z neba letia nočné stíny, z nich čuť ozón mandolíny, v starom parku krídlom tónu letí pieseň ku balkónu. Pani bledne — bárs bez viny; pozná hudbu mandolíny — i tú pieseň, tón i sloky — nečula ich už dva roky. Až dnes večer v zadumaní, dávnej lásky spomínaní čuje známe sladké zvuky, cíti známe, staré muky! Vedľa manžel drieme spola, nepočuje piesne zdola ani hudba mandolíny nezaplaší spánku stíny. Znovu zuní zlatá lutna, pieseň k nej je taká smutná, tak do duše bôľno vniká ako výkrik nevoľníka! Pani tlmí hlasné vzdychy, tlmí nárek duše tichý, stiera slzy z bledej tvári, ako niekdy pri oltári. Ach tá láska dávnych časov objala ju svojou krásou, razom v blesku luny rudom vhupla v srdce vrelým prúdom. Dnes dva roky v chráme starom, v blesku svetiel pred oltárom z peknej hlavy vienok sňali a s ním dušu rozorvali, v rozorvanej duši trvá voždy len tá láska prvá, z mŕtvych vstáva v jarnej dobe, bárs jej milý v čiernom hrobe! Na jeleňa honba bola, zabili tam jej sokola. — Kto ho zabil v parku starom? Ten, s kým stála pred oltárom. Hustnú, hustnú nočné stíny — zmĺkli tóny mandolíny…