ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Máme pred sebou na 420 m vysokej skale zrúcaniny hradu Korlátka. Jdeme však silnicou, alebo chodníčkom vedľa hája do Cerovej (3 km), a odtiaľ hore vrchom do dedinky Rozbehy (2 km).

Tu si treba niekoho najať, kto nás vyvedie hore na hrad. V krčme dostaneme k tomu súceho človeka. Cesta je príkra, ale keď sme za včas z Jablonice vyšli, aby sme keď už nie pri východe slnka, teda aspoň v prvých ranních hodinách na hrad vyliezli, rozhľad odtiaľ je utešený. Na sever vidíme až po skalické hory; na západ po nad veľkú čiasť búrského lesa, až na Moravu; na východ a na juh samé hory, doliny a skaly.

Sem na hrad vedie síce chodník aj z Jablonice, ale je prí veľmi obtiažný a preto cesta na Rozbehy lepšie sa odporúča. Aspoň vidí človek horskú dedinu, opäť iný kroj, iný ľud. Bohužiaľ ale chudobný, málo uvedomelý.

Vrátiac sa zpäť do Rozbehov, necháme sa upraviť na cestu ku Biksárdu (4 km). Tu už stúpajú vrchy na 460 m výšky. Samá hora, samý les.

V ďalšom popise budem spomínať len tie partie ktoré najviac zasluhují pozornosť cestovateľa. Však si on sám nájde mnohé idyllické miesto a zaujímavé útulky.

V Biksárde navštívime dp. farára J. Súčana a prezreme si túto útulnú a dosť uvedomelú, ale nie bohatú horskú dedinu.

Z Biksárda ideme utešeným údolím k majeru Brezina (3 km) a odtiaľ na starobylý hrad Ostrý Kameň (Scharfenstein, ináče aj „biksárdskym hradom“ zvaný). Rozhľad z vrchu neni síce veľký, hory hatia na všetky strany, ale krásny na celé údolie severne a júžne. Oko utkvie na samej zeleni.

Na východe hneď pred nami vyčnieva 761 m vysoká hora Ostrý vrch, a južne 724 m vysoký Veterlín (Wetterling).

Zo hradu vrátime sa na majer Brezina a odtiaľ putujeme ďalej dolinou po mimo Veterlína na majer Lúky (3 km) a odtiaľ do Plaveckého sv. Mikuláša (Detrekö szt. Miklós); je to len asi 2 km. Tu sa ocitneme na západnou úpätí Malých Karpát, ale len preto, aby sme opät vníkli do hôr.

Pri výstupu z doliny, vidíme na pravo pod horámi čisté a úhľadné dediny: Plavecký sv. Peter a ďalej Sándorf. Pred sebou ale asi na 2 km vzdialený ohromný borový les, zvaný „Búr“.

V Mikuláši treba prenocovať. Je tam síce riádný hostinec, ale židovský a radím každomu, aby sa radšiej ubytoval u niektorého sedliaka, po prípade u rychtára, alebo u Králikov vo mlýne.

Zo sv. Mikuláša vydáme sa skoro ráno na cestu do hôr, na tak zvané Javorinky (3-4 km). Treba sa ale výďat na cestu k Ámonom. Veľmi romantickým údolím kráčame, ktoré sa veľmi podobá rokľám u Sloupu na Morave, alebo rokľám u Police nad Met. v Čechách. Jakoby človek medzi starými hradbami kráčal. Fantastické skupiny skalisk vrúbia cestu na obe strany. Skoro na konci doliny pod 562 m. vysokou Javorinou vidíme krásny letohrádek kniežata Pálffyho. Odtiaľto vedie chodník hore vrchom k spomenutej samote, k Ámonom.

Od toho mnoho závisí, či p. Amona nájdeme doma. On je len kniežacím drevoštepom (hulcokárom) síce, ale pre nás dôležitou osobou. Menuje sa vlastne Gáži Ámon. A jestli by bol už v práci, treba ho necháť zavolať, alebo za ním ísť. Treba sa s ním dohovoriť.

On je ten jediný, ktorý dôkladne prezkúmal tunajšiu Medvedí jaskyňu (Bärenhöhle). Pred rokámi mnoho turistov tade chodilo a navštevovali túto jaskyňu, ale poneváč každý so sebou vzial dakoľko obrovských kostí z nahromadených tu skeletov predpotopných zvierat, knieža Pálffy nechal zatarasiť vchod do nej, zakázal hajníkom dakoho sem vodiť; aby nebolo všetko vykradené. Sám ale nepostaral sa o vyzdvihnutie týchto pravekých pozostatkov a ony hlivia i na ďalej pod zemou. Však Gáži Ámon už mnohého tam vzdor zákazu zaviedol. Pravda, nie zataraseným vchodom, ale našiel inú, ovšem nepohodlnú cestu. Našiel otvor, ktorým po povraze, alebo rebríku, môže sa patričný dolu spustiť a jaskyňu prezkúmať. Treba len Ámonovi zameškanú prácu vynahradiť a dajakým zpropitným ho odmeniť. (2-4 kor. postačia.) Nebezpečie neni pri tom žiadné, lebo Ámon volí k tomu čas, kde je pred zradou bezpečný. Ono je to síce verejné tajomstvo, ale dokiaľ neni nával turistov a krádeže sa nepáchajú, hajníci a jágri mlčia.

Toto celé pohorie je vlastne samá jaskyňa a strýco Amon už mnohé z nich pozná; treba ho len baťkať, neni neoblomný a bakšiše má rád. Jeho žena nám zatiaľ pripraví dajaké kuriatko, alebo prepustí nám mlieka, másla, sýra, po prípade usmaží niekoľko vajec.

Z Javoriniek dostaneme se chodníkom panskou oborou za 3/4 hodiny do Podhradia (Blasenstein). Útulná horská dedinka s kresťanským obchodom, dosť uvedomelým obyvateľstvom, ale pomerne chudobná, jako všetky horské dediny.

10 minút za dedinou, na pokraji hôr, stojí starý zámek a panský dvôr. Zámek je zväčša pustý, len jedna čiasť je obydlená. Bývajú tu panskí úradnici a zámecký kaplán, ktorý je zároveň administátorom fary v Podhradí.

Tunajšie pamiatnosti, sbierku loveckých trophäí, ukáže nám ochotne pan kaplán, alebo daktorý úradník. Dobre bude však aspoň zo začiatku německy hovoriť.

Potom navštivíme blízku krápnikovú jaskyňu, ktorá je síce železnou mrežou zatvorená, ale kľúč a sprievodčího možno dostať v lesnom úrade tu v majeri, za dosť malý poplatok.

Táto jaskyňa sa práve pod starým hradom Plaveckým, ináče Detrekovom zvaný (vlastný Blasenstein, ako Podhradie, ktoré ku nemu patrilo), nachodí a voľakedy bola aj s hradom pomocou vyťahovadla spojená. Je veľmi zaujímavá a jedna z najkrásnejších jaskyň Uhorska.

Hrad je na 419 metrov vysokom vrchu, odkiaľ je, zvláštne pri západe slnka veľmi rozkošný rozhľad a pri čistom vzduchu možno i mesto Viedeň, viedeňský les (Wienerwald), českomoravský les, hrad Mikulov, hrad Buchlov na Morave, a celé moravské pole (Marchfeld) prezreť. Dolu rozprostierá sa ohromný les Búr.

Cesta vedie od jaskyne pozvolna stúpajícími kaštanovými sady na severnej strane. Vlastná zámecká cesta nachodí sa ale na júžnej strane, lenže je ona už na mnohých miestách porúchaná.

Návšteva znamenitej krápnikovej jaskyne a starého hradu na vrchu, nesmie sa na žiaden pád zameškať. Pôžitok odmení celodenní námahu a je to jeden z hlavných bodov tejto cesty.

Na noc treba doraziť do 4 km vzdiáleného mestečka Soločnica (Széleskút, Breitenbrunn), jestli sme neboli pozvaní v majeri, lebo v zámku na Podhradí prenocovať.

Je v blízkosti síce ešte jedna zrúcanina, ktorá ale nevyniká ničím zvláštnym.

Soločnica je uvedomelé mestečko (vlastne len veľká dedina) s pekným kostolom. Predstavenstvo obce uvedomelí Slováci. Prenocovať možno v niektorom zo dvoch hostincov, alebo v niektorom privátnom dome. Domy sú čisté a usporiadané.

Zo Soločnice urobíme výlet na 748 m vysoky „Rachšturm“, ale treba so sebou vziať sprievodčího a dačo potravín. Cesta veľmi zajímavá a romantická, rozhľad široký — ďaleký.

V okolí Rachšturmu je mnoho jaskyň a podzemných dier; mnohé z nich sú krápnikové, iné plné horských krišťálov, avšak neupravené, ťažko prístupné a nie každomu známe. Ba stalo se roku 1864, a či 1865, že istý hájnik s jedným spoločníkom, v podzemných chodbách zablúdili, a len náhodou dostali se do chodby, ktorá ích až na druhý deň vyviedla, ale až na východnej strane hôr, pri mestečku Častá, vo vzdiálenosti 5 hodín cesty.

Našli údajne veľkolepú krišťálovú jaskyňu, ktorá sa pri svetle jakoby diamanty posiatá, trblietala a vyprávali divy o podzemných chodbách. Panstvo ale, na miesto toho, žeby bolo dalo tieto jaskyne prezkúmať, rozkázalo zatarasiť mnohé otvory a vchody a prísne zakázalo hajníkom, voľakoho tam pustiť. Turisti vraj zver plašia a na tejto panstvu najviac záleží. Celé stáda jeleňov, divých svíň, srnčej zvere, daňkov a muflonov tu v Malých Karpátoch videť, zvláštne skoro ráno a podvečer na mýtinách a blízko potokov.

No ale s tým zákazom už sa to dávno tak prísne neberie a za obstojné zpropitné docielí sa mnoho, keď nie všetko. Horári a po horách roztrúsení hulcokári (väčším dielom Nemci, ktorí ale všetcí slovensky hovoria), radi berú bakšiše a vykonajú všetko, čo si človek žiadá.

Z Rachšturmu dáme sa sprievodčím upraviť na samotu Holín (Hulín, Hohllind), asi 4 km vzdálenú. Je to pekná horská partia, plná rozmanitostí.

Holín sú dva holcokárské domky, ale možno tu dostať občerstvenie, po prípade aj nocľah. Je tu aj privátna horárska škola, do ktorej deti až 2 hodiny cesty dochodia. Škoda, že učitel je chromý, nemôže nás sprevádzať.

Z Hulína vystúpime opät na 754 m vysokú horu „Vysoká“. Je ona v tomto pásme najvyššia hora a od turistov najviacej navštevovaná. Turistické chodníčky sú ku nej zo všetkých strán upravené.

Jestli bol z Rachšturma rozhľad velký, z Vysokej nie len že je rozsiahlý, ale priam úchvatný. Na všetky strany je nám obzor otvorený, nekonečný. Pod nohámi vlnisté more zeleni, ďalej kraje, mestá, roviny, rieky a konečne v neprehliadnej ďálke zase hory, ktoré obzor uzavierajú. Jedným slovom veľkolepé panoráma.

Z Holína keď vystúpime na Vysokú a bez sprievodčího, pustíme sa na južnom svahu dolu na cestu, a táto nás východným smerom privedie na zámek Vývrat. Jestli máme so sebou sprievodčího, tento nájde bližší cestu. Z Holína na Vysokú ráta sa 3, a ďalej na Vývrat 2 kilometre. Na tejto ceste sejdeme sa iste s muflony, jestli práve nepanuje veľká horúčosť.

Vývrat je vlastne letné siedlo kniežata Pálffyho. Zariadenie je nádherné. Jestli by tam práve knieža nebol, vstup a prezretie dovolí nám kniežací úradník, lebo lesník.

Od zámku pustíme sa dolu do dediny Kuchyňa (Konyha, Kuchel; asi 3 km cesty).

Kdo nehodlá na oba vrchy: Rachšturm a Vysokú vystúpiť, tomu radím, aby radšiej ten prvý vynechal a zo Soločnice rovno na Holín sa pustil. Vždy hore potokom až pod vrch Babu, asi 4 km, a potom na pravo chodníčkom. V doline na pravom svahu uvidíme domek hulcokársky, tam sa treba zopýtať na cestu.

Kuchyňa je veľká obec, je tu aj viac hostincov, ale pohodlný nocľah nedostaneme, iba v niektorom privátnom dome, alebo asnáď u kupca-krčmára Bergera (žida).

Z Kuchyne ideme peknou silnicou na pokraji hôr do dediny Pernek (4 km) a ďalej potom do dediny Jabloňové (4 km).

Na celej ceste v dedinách Sv. Mikuláš, Podhradie, Soločnica, Kuchyňa, Pernek a Jabloňové, mali sme dosť príležitosti všimať si obyčaje, spôsoby a zvyky tohoto podhorského ľudu, ktorý sa práve v prvopočiatkoch svojho národnostného prebudenia nachodí. Maďaronskí kňazi a učitelia, notári, panskí úradníci a židia, usilovali sa všemožne potľačiť každé národnostné hnutie. Lenže slovenské časopisy vykonaly tiež svoju prácu a teraz už skoro v každej obci prerazili pri voľbách národnostní kandidáti. Vstupte len bárs v ktorej dedine do židovského hostinca, a zopýtajte sa pri poháriku vína, koľko že slovenských časopisov sem chodí. Často úžasnete. — Ovšem musíte nemecky diškurovať, lebo keď zbadá žid, že Vás to z národnostného stanoviska jako Slovana zaujíma, nedozviete sa pravdy, ba nebude s Vámi ani hovoriť. — V tom páde Vám viacej povie hocktorý sedliak.

Z Jabloňového dáme sa chodníčkom opät do hôr, a sice k jágarne Skála (4 km), a ďalej ku jágarne Košarisko (5 km). Zajimavé, krásne lesné partie; utešené doliny a cesta pohodlná. Z Košariska pustíme sa vždy vedľa potoka kráčajúc, romantickým údolím na júh a asi za hodinu dorazíme k vápeným peciam a ďalej za 1/4 hodiny ku medeným hamrom Paulenstein, či aj Ballenstein-ským. Slováci ich menujú: Pajštúnské hamry.

Závod na tepanie medi pochodí už zo starodávnych dob. On dal meno neďalekému mestečku Stupava (Stampfen) (Stupa, Stampfe), ktoré už za časov Břetislavy stálo a patrilo ku Břetislavskému (prešporskému) panstvu.

Závod poskytuje mnoho pozoruhodného. V závodnej kancellárie možno požiadať o dovolenie návštevy a prezretia dielní. Radno tiež i tu nemecky hovoriť.

2 kilometre ďalej príjdeme do vlastnej dediny Pajštún (Borostyánkö, Ballenstein, či Paulenstein). Hneď na kraji zastavíme sa u jágra a požiadame ho o dajakého sprievodčího hore na zrúcaniny starého hradu Ballenstein. Bol to voľakedy hrad Giskrových vojsk.

Po prípade zaopatrí nám aj hostinský dakoho.

Hrad leží v ssutinách na strmom vrchu, poskytuje krásny pohľad na celé Moravské pole (Marchfeld). Dolu na úpätí hory leží starý prachový mlýn (Pulvermühle) a ďalej von z údolia mestečko Stupava. Tam však ešte dnes nepôjdeme, ale vrátiac sa do Pajštúna, obzreme si dedinku. V priaznivom počasí nájdeme tu už Nemcov výletníkov a luftárov. Ľud je dosť uvedomelý, má pekný kroj, domky čisté a úhľadné.

Z Pajštúna ideme chodníčkom prez nevysoký horský hrebeň do Mariatálu (asi 3 km), známeho to pútnického miesta.

Tu si v zájezdnom hostinci nájmeme izbičku, po prípade, keďby boly miestnosti obsazené, nájdeme prístrešie v niektorom privátnom dome, a odpočinieme si z dosavádnych námah. Tu už najdeme mnoho viedeňských luftárov a prešporských výletníkov; je to jakési nemecké dostaveníčko.

Mariatál bola voľakedy čisto nemecká dedina; teraz je už poslovenčená. Žida tu niet.

Predovšetkým navštívime dp. farára Josefa Závodského, horlivého Slováka, který nám ochotne ukáže všetky poklady a znamenitosti pútnického chrámu, bývalého kláštora. Učitel Josef Ozábal provedie nás zase po znamenitějších miestách v obci a okolí.

Mimo krásneho kostola a viac památnych káplnok, máme tu zámek grófa Schaffgotsche, pekné zahrady, kapľu s divotvornou studnicou, a za kapľou starodávne lomy na bridlicu (Schieferbruch). V tomto závode nás provedie niektorý zamestnanec; treba sa hlásiť u dozorca baní, blízo vchodu do lomov.

Mariatál hodí sa na 1-2 denní odpočinek. Je tu veselo, zdravo a prívetivo, až na tú nemčinu, čo nás ale nesmie hatiť.

V odpoludňajších hodinách vyjdeme si k „Bielemu krížu“, odpočinok to pútnikov. Je to jágarna, hostinec, vinné sklepy a v čas pútov rozložia sa tu rôzní kramári, pečienkári a vyvarovači jiedel.

Niekto nám ukáže chodníčok ku pomníku tu vo francúzskych vojnách padnutého vyššieho dôstojníka (spiaci lev), ktorý je v húšťave ukritý.

Keď sme sa nabažili mariatálského pobytu, odcestujeme do mestečka Stupavy (Stomfa, Stampfen). Cesta vedie medzi vinohradmi popri samých kaplnkách asi 3 km. V ľavo vidíme dlhú dedinu Mást.

V meste obzreme si zámek grófa Károlyiho s veľkolepou zahradou. Vstup je však len vtedy dovolený, keď tam grófskej rodiny neni, o čom nás spraví vrátny hneď pri vchode. Ďalej obzretia hodný je farský kostol, pekná kalvária na námestí, niektoré sochy svätých a park. Mestečko pozostáva zo dvoch dielov, horné a dolné mesto. Je tu aj stanica vicinálky Stomfa-Dévénytó. Dva hotele poskytujú cestujúcim krátky pobyt, mimo toho 2 — 3 kresťanské riadné hostince. Ostatné je všetko v židovských rukách, ktorých je tu hojnosť.

Zo Stupavy jedeme dráhou prez Dévénytó (Devínske jazero, Thebensee), kde treba přesadnúť, do Thebenskej Novejvsi (Dévény-Ujfalu, Theben Neudorf) na brehu Moravy.

Tu vyhľadáme Michala Bučiča, roľníka, slovenského bojovníka a tunajšieho vôdcu, ktorý nás v obci provedie. Obyvatelia sú Horváti, ktorí doposiaľ, ačkoľvek sa už úplne poslovenčili, predsa svoju pôvodnú reč a obyčaje si zachovali. Medzi sebou shovárajú sa vždy horvatsky.

Naproti Novej Vsi, na druhom brehu rieky Moravy, vidno veľkolepý císarský zámek menom Schlosshof.

Výlet z Novej Vsi sa tam vyplatí a vrátny tam v zámku je k službám hotový. Mnoho znamenitých vecí možno tam vidět a krásne zahrady obdivovať.

Z Thebenskej Novej Vsi ideme pešo popri veľkom kamenolome chodníčkom do Dúbravky (Hidegkút, Kaltenbrunn). Asi 4 km cesty.

Je to tiež horvátska dedina, jako predošlá, lenže menšia. Tu navštivíme dp. farára Moyša, horlivého pastiera svojho ľudu a on nám ukáže památnosti horvátske a otvorí nám kostol i kapľu, snáď i zavedie do niektorého svojrázneho domu horvátského.

Z Dúbravky prejdeme poľom do dediny Lamač (2 km) a odtiaľ chodníčkom lebo silnicou popri patronovéj fabriky do mesta Prešporka (Břetislava, Pozsony, Pressburg), len 5 km vzdialeného.

Kto má málo času k disposicii, ten môže ze Stupavy vlakom jeť do Prešporka, alebo hneď z Mariathalu pekným turistickým chodníčkom horámi k Červenému mostu, spomenutej patronovej fabrike, na Batzenhäusle až do mesta (10 km).

Znamenitosti Prešporka prezreť, vyžiaduje viacej dní. Najlepšie je, keď si kúpime knižočku: Wegweiser durch Pressburg, a objednáme si sprievodčího, treba verejného posluhu.

V hostinci pána Grajciara na obylnom rynku (Fruchtplatz, búza piacz) nájdeme slovenskú spoločnosť, ktorá podá vždy úpravu. Podobne aj v hostinci p. (Idziho, šanecká ulica (sáncz út, Schanzenstrasse).