ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Panská lúka strakatí sa od kvetov, na prostriedku lúky je medza, na medzi materinej dúšky toľko, ako by jej nasial. V materinej dúške ako na poduške, sedí Adelka; díva sa na malú lienku (beruška), ktorá jej behá po zásterke sem a tam. Zo zásterky na nôžku a na zelenú botku. „Neutekaj, malá, ostaň u mňa, veď ti ja nič neurobím,“ prihovára sa dievčatko lienke, berúc ju do prštekov a posadiac ju zase na kolená.

Neďaleko Adelky, pri mravenisku kľačia chlapci, Janko a Vilko. Dívajú sa, ako sa hemžia splašené mravce. „Viď, Vilo, ako to behá, a vidíš, ten mravec ztratil vajíčko a ten druhý ho vzal a beží s ním do hromady.“

„Počkaj, ja mám kúštik chleba vo vrecku, ja im dám omrvinku, čo ozaj budú robiť?“ Vzal z vačku chlieb a kúštiček položil na cestu. „Pozri len, pozri len, tí sa okolo toho hrnú a myslia si, že kde sa to tu naraz vzalo. A hľa, hľa, oni strkajú ten kúsok ďalej a ďalej; vidíš, ako sa to ženie so všetkých strán; ale ako to len vedia, tí druhí, že tu dačo je?“

Vo svojom pozorovaní boli zrazu vyrušení jasným hlasom: „Čo tu robíte?“

Bola to komtessa Hortensia, ktorá sa niesla na bielom koníku skoro až k nim, a nebolo ju počuť.

„Ja mám lienku!“ chválila sa Adelka, ukazujúc zavretú päsť komtesse, ktorá bola s koňa sliezla a k nej pristúpila. „Ukáž mi ju!“ Adelka otvorila rúčku, ale bola prázdna. „Oh, jé, ona mi ušla,“ zamračilo sa dievčatko. „Počkaj, ona ešte neušla, ale chce,“ povedala slečna a vzala opatrne lienku s holého ramienka. „A čo s ňou budeš robiť?“ „Nechám ju uleteť. Počkaj, ako poletí, pozri!“ Adelka položila lienku na plochú dlaň, zdvihla ruku hore, hovoriac: „Pinka, lienka, pinka, lienka, uletela pánu Bohu do okienka.“ — „Rozliala tam hrniec mlieka!“ doložil Janko a klepnul Adelku zľahka do ruky. V tom pozdvihla lienka svoj čierny červenobodkavý pláštik, rozhrnula pod nim složené hebunké krýdelká a uletela do povetria.

„Počkaj, ty, prečo si ju postrčil,“ hnevala sa Adelka.

„Aby skorej uletela,“ smial sa chlapec a obrátil sa k Hortensii, vzal ju za ruku, hovoriac: „Poď, slečna Hortensia, poď pozreť, ja som dal mravcom kúsok chleba a to ti ich je na ňom, — jé“ — doložil s posunkom veľkého údivu.

Komtessa siahla do vačku čierneho aksamietového kabátu, vytiahla kúsok cukru a podala Vilkovi: „Ten im polož tu do trávy a budete vidieť v okamihu, čo sa ich naň sosype. Sladké veci oni radi majú,“ hovorila slečna Hortensia.

Vilko poslúchol a keď videl, že o malú chvíľku mravce pribehujú so všetkých strán, na cukre leptajú a omrvinky ako bodky malé odnášajú si do hromady, svojho to stavänia, bolo mu to divné a opýtal sa komtessy: „Ale povedz mi, slečna, ako to tí mravčekovia vedia, že je tu niečo dobrého — a čo to robia s tými vajíčkami, že ich ustavične vynášajú a odnášajú?“

„To sú ich detičky a tí, čo ich nosia, sú ich pestúnky a opatrovnice. Keď slnce svieti a deň je horúci, vynášajú ich z tmavých komôriek na slnce, aby sa vyhrialy a lepšie riastly.“

„Kde sú ich maminky?“ opýtala sa Adelka.

„Sú doma v domčeku, sedia a snášajú vajíčka, aby mravčekovia nevymreli. A tatínkovia chodia okolo nich, všeličo im rozprávajú a ich rozveselujú, aby im nebolo clivo a tí ostatní mravci, čo vidíte tu behať, to sú pracovnice.“ — „A čo robia?“ opýtal sa Janko. — „Snášajú pokrm, stavajú, opravujú stavänia, opatrujú pupy, tie dieťatká, čo rastú, čistia dom; keď daktorý mravec umre, odnesú ho, dávajú pozor, aby ich nepriatelia nenapadli — a keď by sa to stalo, bránia proti nim svoju spoločnú obec; to všetko musia konať pracovnice.“ — „A ako si rozumejú, keď vraveť nevedia?“ divily sa deti. „Trebárs aj nevedia takú reč ako rozumnejšie tvory a zvlášte ľudia, predsa sa medzi sebou rozumejú. Videli ste, ako ten prvý, čo našiel cukor, bežal hneď ostatným sdeliť — a ako sa to sbehúvalo; vidíte, ako sa jeden s druhým zastavuje, ako sa tykadlami dotkýňajú, ako by si mimochodom chceli pohovoriť a kde tu postávajú, kto zná, o čom sa radia.“ „A či majú v tých hromádkach aj izby a kuchyňu?“ „Kuchyne nepotrebujú, pretože nevaria, ale komôrky majú v tých hromádkach pre detičky a pre maminky, sály pre pracovnice a majú dom na viacero poschodí rozdelený a zdnuká chodby z jedného poschodia do druhého.“ — „Ale ako si to tak vystavia, že sa im nesosype?“ opytovaly sa zase deti. „Veď ony pevne stavajú — a ak im to silnejšia moc nezkazí, tak snadno sa im stavba nesrúti. Steny a krovy si urobia, a všetko z drobulinkých triesočiek, stebiel, ihličín, suchých lístočkov, z trávy a zo zeme, ktorú spracujú na malinké guľočky a ak je suchá, slinami ju svlažia ako murári maltou tehly. Najradšej budujú pri drobnom dáždi, keď je zem vlhká.“

„Ale kto tie zvieratká tomu naučil?“ opýtal sa Vilko.

„To už Pán Boh dal zvieratám od prirodzenosti taký pud, že vedia hneď od malička, ako sa majú živiť, že vedia, čoho im je k záchrane treba a niektoré zvieratká dobývajú s takou umelosťou a chytrosťou svoje potreby a domácnosť svoju si zariaďujú, že sa to skoro ľudskému rozumu podobá. Keď budete chodiť do školy a budete rozumieť knihám, tak dozviete sa mnoho o živobytí zvierat, ako som sa ja dozvedela,“ doložila komtessa.

Medzi tou rečou prišla babička s Barunkou, niesly plné zástere kvetín a plné náručie zelinôk, ktoré boly na lúke natrhaly. Deti hneď babičke rozprávaly, čo im komtessa o mravcoch rozprávala, tá sa ale opýtala babičky, že načo sú jej všetky tie zelinky.

„I, milosťslečna, to je kmín (rasca) a trochu repíku. Rasca sa usuší, semienko upotrebí sa v domácnosti do pokrmov a do chleba, steblo deťom do kúpeľa; repík poslúži výborne, keď koho hrdlo bolí; musí si vyplakovať. Okolitý ľud vie, že ja vždy troška tých zelinôk mám a tak si pošlú. Dobre je, keď človek taký liek v dome má, trebárs ho pre seba nepotrebuje, trafí sa pre druhého.“

„A či tu niet v mestečku lekárne?“ spýtala sa komtessa.

„V mestečku nie, ale hodinu odtiaľto. Ale čo je z toho, keby aj v mestečku bola; latinská kuchyňa je drahá kuchyňa — a prečo by sme draho kupovali, čo si sami uvariť môžeme.“

„A to vám lekár napíše recept a poradí, ako to máte variť?“

„I, to, to, milosťslečna, kam by človek prišiel, aby hneď pri každom stonku mal doktora! On je odtiaľto hodinu cesty, trvá to pol dňa, než sa ho človek dočká, zatiaľ by mohol dakedy aj umrieť, keby nebolo domácej pomoci. A keď príde, to je toho: hneď lieky — a flajstre a pijavice čo toto a ono, že nevie človek, kde mu hlava stojí, a chorý často ešte z toho najviac ochorie. Ja, milosťslečna, nič na nich neverím a keď mi je niečo, alebo tým deťom, dostačia moje zelinky. Preto ale, keď sa ľudia rozchorejú, radím: „Pošlite si pre doktora.“ Ale čo, keď si spomnie Pán Boh s ťažkou chorobou, tu sú doktori so svojim rozumom u konca a prenechajú to náture, aby si pomohla. Pán Boh ostane predsa len najlepším lekárom, ak má človek žiť, uzdraví sa i bez doktora, ak má umrieť, nepomôže mu ani celá apatieka.“

„A to si nesete v zástere samé zelinky?“ opýtala sa komtessa.

„Ach nie, slečna Hortensia,“ rýchle odpovedala Barunka. „To nesieme na vence. Zajtra je Božieho Tela, a ja a Mančinka budeme družičkami.“

„A ja tiež, ja pôjdem s Helou,“ doložila Adelka.

„A my budeme sedliačkovia!“ vykríkli chlapci.

„Kto je tá Hela,“ opýtala sa komtessa. „To je Hela pani kmotry z mesta, z toho velikého domu, čo je na ňom lev.“ — „Musíš povedať z hostínca,“ poučovala babička dieťatko.

„Pôjdeš tiež na procesiu?“ opýtala sa Barunka komtessy.

„Ovšem, že pôjdem,“ prisvedčila táto, sadla si do trávy a pomohla babičke a Barunke kvetiny srovnávať.

„Ty, slečna, nebola si ty nikdy za družičku na Božie Telo?“ opýtala sa Barunka.

„Nikdy; ale keď som ešte bývala u svojej pestúnky vo Florencii bola som raz na slávnosti Madonny za družičku, niesla som Madonne ružový veniec.“

„Kto je tá Madonna?“

„Madonna sa povie v Itálii Panne Marii,“ odpovedala komtessa.

„A milosťslečna pochodí z Itálie? To je tam, kde naši vojaci ležia?“ opytuje sa babička.

„Ano, lenže v tom meste, odkiaľ ja pochodím, vo Florencii sú nie. Ale tam pletú tie krásne klobúky, čo máte, z ryžovej slamy. Tam rastie na poli ryža a kukurica, na pahorkách sladké gaštany a olivy, sú tam cyprusové a vavrínové háje, krásnych kvetín a nebo bez oblakov.“

„Ach, ja už viem,“ skočila jej Barunka do reči, „to je to mesto, čo máš namaľované v tvojej izbe, áno, slečna? V prostred je široká rieka a nad riekou je do vrchu vystavané mesto. Ach, babička, tam sú vám krásne domy a kostoly! Na druhej strane sú samé záhrady a domčeky a pri jednom domčeku ihrá sa krásne dievčatko a vedľa nej sedí stará pani — to je slečna Hortensia so svojou pestúnkou; však slečna, ty si nám to rozprávala, keď sme boly v zámku?“

Slečna hneď neodpovedala; sa zamyslela, ruky jej ležaly nepohnuté na kolenách, len po chvíli vzdychla z hlboka: „Oh, bella patria! Oh, cara amica“ a krásne jej oči zvlhly.

„Čo si to povedala, slečna Hortensia?“ spýtala sa zvedave Adelka a pritúlila sa lichotive k nej.

Hortensia oprela hlavu o hlavičku dievčatka a nebránila slzám, ktoré jej tiekly po tvári na šaty.

„Milosťslečna si spomenula na svoj domov a na svojich priateľov,“ riekla babička; „to vy, deti ešte neviete, ako je to, keď človek musí opustiť to miesto, kde vyriastol. Keby sa mu napotom aj dosť dobre vodilo, predsa naň zabudnúť nemôže. A milosťslečna má tam zaiste svojich príbuzných?“

„Nemám na svete príbuzných, o ktorých by som vedela,“ smutne odpovedala komtessa, „moja dobrá pestúnka, moja priateľka Giovanna, žije vo Florencii a po tej často zatúžim a po mojom domove. Ale kňažná, moja dobrá matka, mi sľúbila, že sa ta skoro vyberieme.“

„A kde vás milosťslečna tam ďaleko pani kňažná našla?“ opýtala sa babička.

„Pani kňažná znala dobre moju matku, boly si priateľky; môj otec bol u Lipska ťažko ranený — a keď sa na svoju vilu do Florencii vrátil, o niekoľko rokov zomrel následkom tej rany; Giovanna mi to často rozprávala. Matka sa nad tým trápila — a umrela tiež. Mňa, malú sirotku tu zanechali. Keď sa o tom pani kňažná dozvedela, prišla tam, a bola by si ma hneď so sebou vzala, keby ma Giovanna nebola milovala ako vlastná matka. Nechala ma u nej, zámok a všetko, čo je v ňom, dala jej pod moc — a ona ma vychovala a vo všetkom vyučila. Keď som nariastla, vzala si ma pani kňažná k sebe. Oh, ja ju veľmi ľúbim, tak, ako by som bola svoju maminku milovala!“

„Však i vás, pani kňažná, nie inak miluje, len ako svoju vlastnú dcérušku,“ povedala babička, „ja som to dobre videla, keď som v zámku bola — a to sa mi od tej panej veľmi páčilo. Áno, aby som nezabudla milosťslečne povedať o Kudrnovcoch. Keď im Barunka peniaze od vás odovzdala, div, že radosťou až do povaly neskákali; ale keď dostal starý službu za dohliadača panských polí a dvojnásobný deputát sa mu vykázal, to bolo také prekvapenie a radosť, že je to nie k vypovedaniu. Do smrti nezabudnú sa modliť za pani kňažnú a za milosťslečnu.“

„To majú len tebe čo ďakovať, babička, tvojmu dobrému slovu,“ odpovedala slečna.

„I, milosťslečna, čo by to bolo platné keby to dobré slovo nebolo padlo na dobrú pôdu, nebolo by zišlo z neho božie požehnanie,“ dodala babička.

Kytice boly urovnané, babička sobrala sa s deťmi na cestu domov.

„A ja pôjdem s vami až na cestu,“ riekla slečna a vzala koníka, ktorý sa bol dobre napásol, za uzdu. „Či chcete, chlapci, posadím vás každého na kúsok cesty na koňa?“

Chlapci podskočili od radosti a Janko bol v okamihu na koni.

„Čo len to, to je koňfaktor,“ usmiala sa babička, keď videla ako smelo sa drží Janko v sedle. Vilko sa tiež robil takým, ako by sa nebál, ale začervenal sa až po uši, keď ho slečna vysadila — a len keď sa mu Janko začal vysmievať, vzmužil sa a držal sa hrivy. I malú Adelku vysadila komtessa na poníka, ale pri tom ju držala; dievčatko malo radosť, chlapci ale sa jej smiali, že sedí tam hore malá opica so zvonci, ako žabka zelená a kto vie, čo by ešte boli vymysleli, ale babička im to zakázala.

Na rozcestí vyšvihla sa komtessa sama na svojho bieleho koníka, spustila módnu sukňu na strmene dolu, pripevnila si čierny klobúčik, pokynula ešte raz deťom bičíkom a ako koník počul hlasitý rozkaz: „Avanti!“ letel s ňou stromoradím ako lastovička hore k zámku. Babička s deťmi pomaly kráčala k Starému bielidlu.

Druhý deň bolo krásne ráno, obloha čistá ako by vymietol. Pred staväním stojí kočiar, na kočiari stojí Janko a Vilko v bielych nohavičkách v červených kamizolkách, na rukách vence. Pán Prošek obchodí si krásne kone, potľapkáva ich po lesklých stehnách, preberá bujnú hrivu a prezerá znaleckým okom ich telá a náčinie. Chvíľkami popojde k staväniu a volá do okna: „Ešte ste nie hotové? Ponáhľajte sa už!“

„Hneď, tatičko, hneď!“ ozvaly sa hlasy z domu.

To hneď trvá ešte hodnú chvíľu, ale konečne vyhrnú sa zo stavänia dievčatá, medzi nimi i Mančinka, za nimi pani Prošková, babička, Betka a Vorša.

„Dajte na všetko pozor, obzrite sa po drôbeži!“ prikazuje babička.

Sultán sa chce Adelke zalichotiť, čuchá ku vencom, ktoré nesie v ruke, ale ona dvíha obe ruky hore a babička ho odháňa a hreší: „Nevidíš, ty sprostý, že je Adelka družičkou?“

„Ako anjelíky sú,“ vraví Betka ku Vorši, keď dievčatká do voza posadaly.

Pán Prošek sadá na kozlík vedľa kočiša Václava, vezme opraty do ruky, mľaskne jazykom, kone pyšne vyhodia hlavy do povetria a vozík hrkoce ku mlynu, ako by ho vietor unášal. Psi pustili sa za ním, ale keď im pán pohrozil, vrátili sa nazpäť, mrzute si ľahli na slnce pod stenou a pustili sa konečne do chrápania.

Aká to krása v mestečku! Na domkoch ratolesti pod výklenkami, okolo námestia ako v háji. Po hradskej a po všetkých cestách nastlané je zeleného rákosia. Na štyroch stranách námestia oltáre, jeden krajší, ako druhý. Na prostriedku, kde stojí socha svätého Jána Nepomuckého, pod zelenými lipami prichystaný je mažiar, okolo neho húf chlapcov a učňov.

„Z toho budú strieľať!“ ukazuje pán Prošek deťom.

„Ale ja sa budem ľakať!“ starala sa Adelka.

„Ach, čo by si sa mala ľakať, to buchne len asi tak, ako keď spadne hrniec s police,“ tešila ju Mančinka.

Taký hrmot slýchala Adelka doma často, to ju uspokojilo.

Pred veľkým domom, na ktorom visel štít s bielym levom a veľký strapec hrozna, ostal kočiar stáť. Na prahu sa ukázal pán kmotor Stanický a sňal s prívetivým pozdravom aksamietovú čiapočku s dlhým strapcom. Pani kmotra v striebornom čepci a v krátkom kabátiku nie menej vľúdne na prichodzích sa usmievala a keď sa malá Hela chcela za ňu schovať, vzala ju za ruku, Adelku za druhú, postavila ich vedľa seba a povedala: „No, tak sa ukážte, ako vám to sluší!“

„Ako dvojčatká,“ usúdila babička.

Dievčatká po očku kukaly na seba, potom zase stydlive klopily hlavy.

Pán Stanický chytil pána Proška pod pazuchu — a obrátil sa do stavänia, ponúkal aj druhých, aby išli ďalej.

„Kým sa začne procesia, pohovoríme si niečo pri poháriku vína,“ doložil veselo.

Pani Prošková šla, babička ale ostala s deťmi vonku — a povedala paniam: „Vy máte ešte vždy dosť času, keď idete pri pánstve, ale ja by som sa medzi ľuďom do kostola pozdejšie nedotlačila. Ostanem tu pri deťoch.“ Ostala s nimi stáť na prahu.

Zanedlho otočili okolo rohu z ulice dvaja chlapci v červených kamizolkách, za nimi zase dvaja a dvaja a Janko vykríkol: „Už idú!“

„Adelka a ty, Helenka,“ napomínala babička, „keď pôjdete s procesiou, dávajte pozor na cestu, aby ste nespadly. Barunka, ty sa na to obzri. Vy, chlapci, kráčajte slušne, aby ste s tým svetlom nezapríčinili nešťastie. A tiež v kostole pred oltárom sa modlite, aby pán Boh mal z vás radosť.“

Medzi týmto napomenutím došiel učiteľ so školskými deťmi.

„Pozdrav pán Boh, pán učiteľ, priviedla som vám ešte trocha chasy, majte už s tými malými trpezlivosť!“ oslovila babička starého učiteľa.

„Ej, veď je dobre, pani babička, mám to tu ako stádo beží, veľké, malé,“ smial sa učiteľ, stavajúc chlapcov k chlapcom, dievčatá k dievčatám.

Babička ostala v kostole pri dverách medzi starými súsedkami, deti rozostavily sa okolo oltára. Začali zvoniť po tretie a ľud hrnul sa do kostola, kostolník priniesol chlapcom rozžaté trojnožky, malý zvonček zavznel — kňazi vstúpili k oltáru — začala sa omša. Dievčinky sopäly ruky a dívaly sa dlho uprene na oltár; keď sa ale dosť vynadívaly, zatočily hlavy vľavo, v pravo — a tu utkvely ich zraky na spanilej tvári komtessy, ktorá sedela hore v oratóriume. Musely sa na ňu usmiať, ako by nie. Ale za komtessou sedela matka a otec tiež tam stál a ten dievčatám prísne pokynul, aby sa obrátily k oltáru. Adelka tomu nerozumela, ešte sa i na tatíka usmiala, len keď ju Barunka potiahla za šaty a šepkala: „Dívaj sa na oltár!“

Bolo po pozdvihovaní. Kňaz vzal do ruky velebnú sviatosť, ľud začal v chóru: „Beránku Boží, smiluj sa!“ a zvony slávne prizvukovaly.

Napred šly deti, sedliačkovia s horiacimi trojnožkami, ovenčené dievčatká o závod sypaly kvety po ceste. Za nimi duchovenstvo, predstavenstvo mesta, honorácia celého okolia, za tými meštiansky i sedliacky ľud obecný; medzi tými šla babička. Prápory, zástavy — rozličných cechov šumely nad hlavami ľudu, vôňa kadidla miešala sa s čerstvou vôňou chvojiny a rozhádzaných kvetín, zvuk zvonov roznášal sa povetrím. Tí, ktorí na procesiu ísť nemohli, stavali sa na chodníky a do oblokov, aby ju aspoň videli.

Aká to paša pre oči, ten strakatý sprievod. Čo je tu krojov, čo je tu nádhery! Tu vystrojené deti, tu skvostný ornát kňazský, tu pán v modrom fraku, tu poctivý súsed v päťdesiatročnom kabáte, tu junák vo vyšívanej kamizoli, tam tatík v kabáte po päty. Panie jednoducho, ale elegantne oblečené, vedľa vyšperkovaných, nevkusne vyfintených. Meštianky v čipkových čepcoch, ale i strieborných a zlatých; sedliačky v škrobených čepcoch a v bielych plachietkach, dievčatká vo venčekoch ale i v šatkách.

Ako každý poznal, že je Stanických dom hostínec podľa štítu, tak bol oblek toho ľudu vývesným štítom jeho smýšľania a čiastočne i zamestnania. Na isto bol k rozoznaniu kapitalista a remeselník od úradníka, sedliak od želiara a dľa kroja bolo vidieť, kto pridržuje sa starých mravov a obyčajov a kto sa chytá nového sveta, ako poznamenala babička.

Pri oltárikoch hľadela babička, aby prišla deťom na blízko, aby im bola pri ruke, keby sa niečo prihodilo. Ale všetko sa dobre skončilo, ačkoľvek Adelka pri každom vystrelení trhla sebou a po každom prvom výbuchu zapchala si uši a zavrela oči.

Po slávnosti sobrala babička deti a viedla ich do hostínca, kde ich čakal kočiar. I Kristinka išla z kostola a babička jej nabídla, aby išla s nimi. „Naši tu ostanú na obed — a tak máme miesta dosť.“

„Rada by som sa s vami viezla, — ale rada by som šla i s dievčatmi,“ odpovedala Kristinka a oko jej zablúdilo do skupiny junákov, ktorí stáli na cintoríne, aby počkali na dievčatá.

Jeden bol medzi nimi urastený ako jedľa, tvári veľmi peknej a milého pohľadu. Zdalo sa, že aj on sa po niekom obzerá a keď sa — náhodou — stretly jeho oči s očami Kristinkinými, zapálili sa obaja.

Babička zaviedla Helenku k pani kmotre a pani kmotra zdržala hneď babičku a deti a počastovala ich pečivom a babičku vínom. Že Kristinka nechcela ísť do izby, kde sedeli samí páni, vyniesla jej babička na pouctenie, ale omnoho rýchlejší ako babička bol ten štíhly mládenec. Vkĺzol do šenkovni, dal si naliať sladkej rosolky a priniesol Kristinke na prípitok. Dievča sa okúňalo, ale keď mládenec temer smutne poznamenal: „Tak ty nechceš odo mňa prijať pouctenie?“ vzala rýchle kalíštek a chlipla na jeho zdravie.

V tom prišla babička — a museli si obaja i od nej pripiť. „Prišiel si ako by ťa bol zavolal, Míla,“ riekla babička a okolo úst pohrával jej dobromyseľný úsmešok; „ja som sa práve starala, ktorému z tých chlapcov by som povedala, aby šiel s nami. Ja sa bojím pustiť s tými divými koňmi, keď je nie s nami pán Prošek, alebo niekto rozumný. Kočiš Václav nerozvážne poháňa.“

„Ej, s radosťou,“ odpovedal Míla a obrátil sa na opätku, aby zaplatil.

Deti sa rozlúčily s Helenkou, s pani kmotrou a s rodičmi, sadaly do kočiara; Kristinka prisadla k nim. Míla vyšvihnul sa k Václavovi na kozlík a kone už aj pohli.

„Vidíte Mílu, akého pána hrá!“ volali chlapci, ktorí šli chodníkom vedľa cesty.

„To verím, veď mám byť na čo pyšný!“ zvolal Míla rozjarený a hodil okom nazpäť do vozíka. Mládenec, ktorý na Mílu zavolal, jeho najmilší kamarát, vyhodil čiapočku do povetria a zanótil: „Láska bože, láska, kde ťa ľudia berú, na hore nerastieš, v poli ťa nesejú.“

Ostatok piesni v kočiare už nedopočuli, lebo kone uháňaly rýchlym cvalom domov.

„Či ste sa vy aj modlily?“ opýtala sa babička malej chasy.

„Ja som sa modlil, ale Vilko, myslím, sa nemodlil,“ ozval sa Janko.

„Neverte mu, babička, ja som sa ustavične modlil Otčenáš, ale on ma šťuchal, nedal mi na ceste pokoja!“ vyhováral sa Vilko.

„Janičko, Janičko, ty si predsa bezbožný chlapec, toho roku budem predsa museť svätému Mikulášovi žalovať na teba!“ kývla babička prísne na chlapca.

„A nedostaneš nič od Mikuláša, počkaj,“ hrozila Adelka.

„Veď je pravda, o niekoľko dní máme tu Jána Krstiteľa, váš sviatok,“ ozvala sa Kristinka.

„A čo mi dáš na meno?“ opýtal sa Janko, akoby sa nič nebolo prihodilo.

„Dám vám viazaného povriesla, keď ste taký neposeda,“ smiala sa Krista.

„To nechcem,“ zamračil sa Janko a deti ho vysmialy.

„Čo ty dostávaš ,viazaného‘?“ opýtala sa Barunka Kristly.

„Nič; ten zvyk je nie medzi nami, len u pánov. Raz ale dostala som vinš od jedného perceptora, čo bol v zámku u správcov. Mám ho tu v knižkách“ — a vyňala z knižky složený list, na ktorom bol vinš napísaný vo veršoch, okolo ktorých bol namaľovaný venček z ruží a nezábudky, vypichaný špendlíkom. „Odložila som si ho k vôli tomu venčeku, tomu vinšu bez toho nerozumiem.“

„A či je nie český?“ opytuje sa babička.

„Je to česky, ale hrozne učene. Počujte, ako to začína: „Slyš mne drahá krasotinka, Lady schovanka!“ Prosím vás, ja tomu nerozumiem ani ako mak — a také hamonenie máte ustavične. Ja som nie schovanka, veď mám, chvála Bohu mamu; ten človek mal z tých kníh rozum všetok zmodrchaný.“

„To si nemusíme mysleť, milá Kristinka, to bol človek vytríbeného rozumu, v školách zbehlý, taký sa ovšem s naším rozumom neshodne. Keď som bola ešte v Kladsku, býval vedľa nás tiež taký majster pismár; jeho gazdiná — oni sa, vraj, takí pismári odriekajú ženenia, — chodievala často k nám a rozprávala nám o ňom aký je dudravý podivín. Celý deň bol zahrabaný v knihách ako krtica; keby mu nebola Zuzanka povedala: „Pane, poďte jesť,“ nebol by jedol celý deň. Zuzanka mu musela všetko pripomenúť; keby jej nebolo bývalo, boly by ho mole sožraly. Každý deň šiel na hodinu na prechádzku, ale sám a sám, lebo spoločnosť nemiloval. Keď odišiel, zaskočila som niekedy k Zuzanke, ona milovala sladkú rosolku a ja, ačkoľvek o to pálené nestojím, musela som jej to k vôli urobiť a vypiť kalíštek. To mi vždy povedala: „Náš starý to nesmie vidieť, on pije len vodu, najviac, ak si kvapne do nej troška vína; mne vždy vraví: „Zuzanka, voda je najzdravší nápoj, ostala vždy pri vode, bude zdravá a šťastná“ — a ja si myslím: Veď je dobre, ale mne rosolička dobre padne. On by chcel, aby som žila ako vtáča, jesť a piť mu je nič, len tak, aby bol človek živý. On má žalúdok zasýtený tými knihami, ďakujem pekne za takú stravu!

Tak húdla Johanka svoju nótu. Raz ma zaviedla i do jeho izby; čo žijem nevidela som toľko kníh, čo ich tam bolo na hromade. „No, vidíte, Madlenka,“ vravela mi vždy, „toto všetko má náš starý v hlave, divím sa, že sa z toho ešte nezbláznil. — To máte tak: Keby nebolo mňa, ktorá dám pozor naň, ako na malé dieťa, pán Boh zná čo by bolo z neho; ja musím mať rozum na všetko, on nerozumie ničomu, len tým svojim lajstrom. A svätú trpezlivosť musíte mať s ním. No, niekedy na neho skríknem a to je ako by ho pes uhryzol, ani nemukne, tak mi ho je až ľúto. Ale ho treba tu i ta aj vyhrešiť, keď je s ním nie na vydržanie; pomyslite si, Madlenka, mal vám v tej svojej izbe toľko prachu ako na prostred dediny a pavučín všade, ako v starej zvonici — a myslíte si, že som mu smela prísť so smetárom? Nie. I myslela som si: počkaj, veď ťa ja vyčíham; čo tam do neho, ale šlo tu o môj dobrý chýr, moja to hanba, keď dakto vošiel k nemu a videl ten poriadok. Poprosila som raz jedného známeho pána, s ktorým on najradšej býva, aby ho zdržal — a za tým som všetko umyla, vydrhla, že to bolo už na svet súce. A vidíte Madlenka, aký je to človek! Ani nepoznal, že je umyté, len na tretí deň. To sa mu, vraj, zdalo, že je v izbe svetlejšie, bodaj ho, ako by nebolo svetlejšie. Tak vám človek musí vedieť s tými podivínmi zaobchodiť.“

Zakaždým, keď som k nej prišla, alebo ona k nám, mala čo na starého žalovať, ale za celý svet by sa nebola od neho pohla. Raz ale jej nahnal strachu. Vyšiel si na prechádzku a tu sa stretnul s tým svojím známym, ktorý bol na ceste do Krkonošských hôr. Volal ho so sebou, že sa skoro vráti a milý pán šiel s ním tak, ako bol. — Zuzanka čaká, pán nechodí; noc prišla — on nikde. Pribehla k nám celá poplašená, plakala — a mali sme s ňou dosť práce. Len ráno sa dozvedela, že odcestoval; to vystrájala a hrešila až hrôza. Asi na šiesty deň prišiel a ona pre neho každý deň varila obed a večeru. — Keď už bol doma, pribehla k nám a povedala: „No, vidíte, to máte tak, keď som sa do neho pustila, povedal mi: „No, no, nekričala, šiel som na prechádzku a stavil som sa na Snežke, preto som nemohol hneď prísť.“

Raz nám priniesla niekoľko kníh a rozprávala, že to ten jej starý napísal, aby sme to čítali. Môj nebohý Jurko bol dobrý čitateľ, čítal teda, ale my sme tomu pranič nerozumeli; i verše vedel skladať, ale ani tým sme nerozumeli, bolo to všetko strašne učené. Zuzanka ale hovorila: „No to stojí za to, že si tým hlavu láme!“ Ale u ľudí v meste bol vo veľkej vážnosti a každý hovoril, že ten jeho rozum je nie k pochopeniu.“

„Ja som ako tá Zuzanka,“ podotkla Kristinka; „pranič mi na tej učenosti nezáleží, keď tomu rozumeť nemôžem. Keď počujem pekne spievať a vás, babička, rozprávať, to mi je milšie ako hocjaký výklad. — Ale či ste počuli tú pieseň, čo složila Barla z Červenej Hory?“

„Milá dievčička, mne tie svetské piesne už teraz nejdú do hlavy, ani sa moc o ne nestarám; tie časy, keď som pre pesničku kus cesty bežala, už pominuly, teraz ja len tie moje nábožné spievam,“ povedala babička.

„Aká je to, Kristinka?“ opýtala sa Barunka a Mančinka.

„No, počkajte, veď ja vás ju naučím, začína sa: Čo ten vtáčik povedá, čo na dube sadá?“

„Tú mi, Kristinka, musíš dnes zaspievať, keď prídem k vám,“ obrátil sa Míla do vozíka.

„Trebárs aj dvaraz. Boly sme na robote na pánskom hrabať, Barla tiež prišla a keď sme odpočívali pod stranou, hovorí Anča Tichánkovie: „Barla, slož nám pesničku!“ Barla sa chvíľu rozmýšľala, potom sa usmiala a začala spievať: „Čo ten vtáčik povedá, čo na dube sadá, ktorá panna chlapca má, že je vždy bledá!“ Anča sa na to skoro rozhnevala, lebo si myslela, že to na ňu padá, to viete, že má Tomáša, že je mladou nevestou. Ale Barla, ako to na nej spozorovala, len to fíklo, urobila druhý verš na smierenie: „Mlč ty vtáčku, mlč, ty lžeš, nehovoríš pravdu: lebo i ja chlapca mám, a mám predsa farbu!“ — Páčila sa nám dosť a dosť, a nótu tak pekne k nej vzala, až milá vec. Žernovské dievčatá ju budú počúvať, ony ju ešte neznajú,“ doložila Kristinka.

Mančinka a Barunka si novú pesničku nótily — a v tom už aj šli okolo zámku. Pred vrátami stál najmladší komorník v čiernom obleku, chlapisko neveľké, vyziable; jednou rukou prečesával si čiernu bradu, druhá ruka bola palcom zavesená v zlatej retiazke, ktorá mu na hrdle visela, aby bolo vidieť ligotajúce sa prstene na ruke.

Keď voz išiel vedľa neho, zasvietily mu oči ako mackovi, keď vidí vrabca, usmial sa zaľúbene na Kristlu a pokývol rukou. Ale ženské sotva sa po ňom obrátily, a Míla s nevôľou posunul svoju vydrovku.

„Veru, radšej by som čerta videla, ako toho Taliana,“ povedala Kristla. „To už zase číha, až by šlo niekoľko dievčat samotných, aby medzi ne vletel ako jastrab.“

„No, nedávno v Žliči dostal na chrbát,“ začal Václav; „prišiel si tam k muzike a hneď k tým najkrajším dievčencom, ako by ich tam pre neho bol dakto postavil; a chlap nevie ani slova po česky, ale ,esky olka, mám rád‘, to si hneď zapamätal.“

„To mne tiež stále repetí, keď príde na pivo,“ skočila do reči Kristinka „a keby som mu desať razy jedno za druhým povedala: ,Ja vás nerada‘, predsa nejde s krku ako tá zimnica.“

„No, chlapci mu dobre vyprášili kanduš — a keby mňa nebolo bývalo, bol by vraj zvedel, po čom perník v Pardubiciach.“

„Nech si dá pozor, aby mu to na inom mieste nepovedali,“ poznamenal Míla a pohodil hlavou.

Kočiar zastavil pred hostíncom. „No, zdraví ste doviezli,“ ďakovala Kristinka, podávajúc ruku Mílovi, ktorý jej pomáhal s vozíka.

„Ešte slovíčko,“ zadržala ju babička. „Nevieš, kedy pôjdu Žernovskí a kedy z Červenej Hory do Svätoňoviec?“

„Snáď ako obyčajne Červeno-Horskí medzi matičkami a Žernovskí na prvý Mariansky sviatok po sv. Jáne. Ja pôjdem tiež.“

„Aj ja to chcem,“ mienila babička.

„Toho roku pôjdem i ja s vami,“ smiala sa Barunka.

„Ja tiež,“ prisvedčila Mančinka.

Ostatné deti volaly, že i ony pôjdu, ale Barunka ich odbavila, že aj tak by nevládaly ísť tri míle pešky. Zatým šibol Václav do koní a išly ku mlynu, kde složili Mančinku a kde nechala babička niekoľko svätených venčekov pre pani mamu prichystaných.

Keď sa blížili k domu, pribehli im Sultán a Tyrl veľkými skokami naproti a nemohli sa veľkou radosťou ani uspokojiť, že majú babičku zase doma. Babička ale ďakovala pánu Bohu, že sa šťastne domov dostali, ona storazy radšej šla pešky, ako sa viezla, lebo na tom voze a keď tie bujné kone v jednom cvalu uháňaly, zdalo sa jej ustavične o rozbití hlavy.

Betka a Vorša čakaly pri dome. „Čo vy, Václav, kde máte venček?“ opýtala sa shovorčivá Betka kočiša, keď babička s deťmi odišla do izby.

„I, dievočka, to som dávno zabudol kde som ho nechal“ uškrnul sa potuteľne Václav — a otočil povoz k hradskej.

„Nehovor s ním,“ potiahla Vorša Betku: „veď vieš, že si ten nevidí do huby ani na Božie hody!“

Václav sa zasmial, šibol do koní a už ho tam nebolo. Babička zavesila čerstvé venčeky medzi okno a na obrázky a lanské hodila „božiemu ohníčku“.