ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani kňažná odcestovala, s ňou i komtessa Hortensia; odišiel i otec, švitorivé lastovičky zpod strechy sa tiež odsťahovaly. V Starom bielidle bolo po niekoľko dní ako po vyhorení; matka plakávala a deti, keď ju videly plakať, plakaly tiež.

„No, Terezka, neplač!“ napomínala babička, „čo ti to pomôže, to si mohla vedieť, čo ťa čaká, keď si sa zaňho vydávala, tak musíš trpezlive znášať. A vy, deti, mlčte; modlite sa za tatíka, aby ostal zdravý a dá pán Boh, keď príde jar, vráti sa aj on zase k nám.“

„Vtedy, keď priletia lastovičky, áno?“ opýtala sa Adelka.

„To môžeš vedieť,“ dosvedčila babička a malé dievčatko si utrelo slzy.

I v okolí domu začínalo byť smutno a ticho. Hora bolo svetlejšia; keď prichodila Viktorka s vrchu na dol, bolo ju už z ďaleka vidieť. Stráň ožlkla, vietor a vlny odnášaly chomáče suchého listia, Boh zná kam; ozdoba sadu bola uschovaná v komore. V záhradke kvitly už len astre, mesiačky a umrlčie kvietky, na lúke za splavom ružovely sa jasienky a v noci prevádzaly tam svetielka svoje tance. Keď išla babička s deťmi na prechádzku, nezabudli chlapci vziať svoje papierové draky, ktoré potom na vrchu spúšťali. Adelka rozbehúvala sa za nimi a chytala na prútik hebunké vlákna babieho leta v povetrí poletujúceho. Barunka sbierala babičke po stráni červené kaliny a trnky, ktoré potrebovala na lieky, alebo trhala šípky pre domácu potrebu, alebo triasla jarabinu, z ktorej urobila koralky pre Adelku na hrdlo a na ruky. Rada sedela babička s deťmi na vrchu nad zámkom; odtiaľ bolo vidno do doliny na zelené lúčiny, kde sa páslo panské stádo; videly odtiaľ až k mestečku a zámok na malom návrší na prostred doliny a pekný park okolo neho ležal im pod nohami. Zelené žaluzie na oblokoch zámku boly pozatvárané, na balkóne nebolo kvetín, ruže okolo bieleho kamenného zábradlia povädly, na miesto premovaných slúžobných a pánstva chodili po záhrade robotníci, prikrývali chvojinou záhony, na ktorých nebolo pestrofarebného kvietia, ale semeno odpočívalo tam ku krajším ešte kvetom jara, ktoré maly tešiť oko veliteľkino, až by sa zase k nim navrátila. Vzácne cudzokrajové stromy, zbavené svojho zeleného rúcha, ovinuté boly do slamy, fontána, ktorá vysielala strieborné prúdy do vzduchu, zakrytá bola doskami a machom a zlaté rybky ukryly sa na dno rybníčka, ktorého hladina, inokedy tak čistá, všetka bola pokrytá listím, žabincom a zeleným šliamom. Deti dívaly sa dolu, spomínaly si na ten deň, keď s Hortensiou po záhrade chodily, keď v salóne raňajky dostaly, ako to všetko bolo krásne a myslely si: „Kde asi je ona teraz?“ Babička ale rada sa dívala ponad Žlickú stráň, ktorá sa práve naproti rozprestierala, ponad dediny, obory, háje, rybníky a lesy, k Novému Mestu, k Opočnu až k Dobruške, kde býval jej syn a za Dobrušku, medzi hory, kde bola malá dedinka a v nej toľko jej milých duší. A keď zraky obrátila k východu, tu ležal pred ňou krásny poloveniec krkonošských hôr, od dlhého hrebeňa Hejšoviny až k vrcholu do oblakov čnejúcej Snežky, pokrytej snehom. Babička ukazovala deťom ponad Hejšovinu a povedala im: „Tam znám každý chodník, tam v tých horách leží Kladsko, kde sa vaša matka narodila, tam sú Vamberice a Varta, tam v tom kraji ztrávila som niekoľko šťastných rokov.“

Zamyslela sa; Barunka ale vytrhla ju otázkou: „Tam, vo Varte sedí tá Sybilla na tom mramorovom koni, či áno?“

„Rozpráva sa, že neďaleko Varty na jednom vrchu. Sedí vraj, na mramorovom koni, sama tiež z mramoru vytesaná a drží ruku zdvihnutú k nebesiam. A že keď sa celá do zemi prepadne, že nebude vidieť ani konce prstov, vtedy len, že sa jej proroctvo vyplní. Môj otec rozprával, že ju videl a vtedy že bol už koň po prsia v zemi.“

„A kto to bol, tá Sybilla?“ opýtala sa Adelka.

„Sybilla bola múdra žena, ktorá vedela predpovedať budúcnosť.“

„A čo predpovedala?“ pýtali sa chlapci.

„Už som vám to neraz rozprávala,“ odpovedala babička.

„My sme to už zabudli.“

„To si ale máte zapamätať.“

„Ja som si z toho, babička, mnoho zapamätala,“ povedala Barunka, ktorá babičku veľmi pozorne počúvávala; „všakver, Sibylla prorokovala, že príde na českú zem mnoho biedy, že budú vojny, hlad, mor; najhoršie ale že bude vtedy, keď nebude rozumieť otec synovi, syn otcovi, brat bratovi, keď nebude platiť ani slovo, ani sľub, potom že bude najhoršie, potom že má byť česká zem na koňských kopytách roznesená.“

„Dobre si si to zachovala. Ale nedaj to pane Bože, aby to dakedy bolo!“ vzdychla babička.

Barunka kľačiac pri babičkiných nohách, mala ruky sopnuté na jej kolenách, jasné oči uprené dôverným pohľadom na vážnu tvár stareninu, opytovala sa ďalej: „Aké je to proroctvo, čo ste nám rozprávala, viete, o Blanických rytieroch, o svätom Václavovi a o svätom Prokopovi?“

„To je zase proroctvo slepého mládenca,“ odpovedala babička.

„Ach, babička, ja mám niekedy taký strach, že vám ho ani vypovedať nemôžem; všakver, vy by ste tiež nechcela, aby česká zem na koňských kopytách roznesená bola?!“

„Blázonko, ako by som mohla chcieť také nešťastie, veď sa každý deň modlíme za zdar českej zemi, veď je to naša matka. No, teda keby som videla matku upadúvať do zkazy, malo by mi to byť ľahostajné? Čo by ste vy robili, keby vám chcel dakto maminku zabiť?“

„Kričali by sme a plakali,“ ozvali sa chlapci a Adelka.

„Ste deti,“ usmiala sa babička.

„To by sme jej museli pomáhať, či áno, babička?“ povedala Barunka a oko jej zahorelo.

„Tak, dievča, tak, to je to pravé, krik a plač nič nepomáha,“ povedala starena a položila ruku na vnučkinu hlavu.

„Ale, babička, my sme malí, ako by sme my mohli pomáhať?“ ohlásil sa Janko, ktorého zamrzelo, že babička málo o ňom súdi.

„Neviete, čo som vám rozprávala o malom Dávidkovi, ktorý zabil Goliáša? Vidíte, i ten malý mnoho môže, keď má pevnú dôveru v Boha — zachovajte si to. Keď narastiete, prídete do sveta, poznáte zlé i dobré, budú vás svádzať, prídete do pokušenia. Vtedy si spomeňte na svoju babičku, čo vám rozprávala, keď s vami chodievala. Viete, že som zanechala dobré živobytie, ktoré mi pruský kráľ podával, ale ja som radšej pracovala do úpadu, ako by som si bola dala deti odcudziť. Milujte i vy teda svoju českú zem, ako svoju matku nadovšetko, pracujte pre ňu, ako hodné deti a proroctvo, ktorého sa bojíte, sa nevyplní. Ja sa nedočkám vášho mužného veku, ale úfam, že na babičkine slová budete pamätať,“ dodala babička pohnutým hlasom.

„Ja ich nikdy nezabudnem,“ šepkala Barunka schovávajúc tvár v lone babičkinom.

Chlapci tu stáli mlčky; oni slovám babičkiným nerozumeli tak, ako Barunka. Adelka sa pritúlila k babičke a plačlivým hlasom povedala: „Ale, babička, vy neumriete, však nie?“

„Všetko je len do času, milá dievčička, aj na mňa pán Boh zavolá,“ odpovedala babička — a vrúcne privinula malú Adelku k sebe. Tak ostaly na chvíľku a mlčali všetci; babička sa zamyslela, deti nevedely ako majú začať. Tu počuly nad sebou šumot krýdel a keď pozdvihly zraky hore, videly povetrím veslovať kŕdeľ veľkých vtákov.

„To sú divé husi,“ povedala babička, „tých neletí nikdy mnoho, len jedna rodina a majú v letení istý poriadok; pozrite, dve letia napred, dve vzadu, ostatné vždy jedna vedľa druhej, na diaľku, alebo na šírku, najviac že sa niekedy do polkola zatočia. Kavky, vrany, lastovičky, letia vo veľkých kŕdľoch, niekoľko ich letí napred, tie hľadajú miesta k odpočinku pre druhých vzadu a po stranách letí stráž, ktorá v čas nebezpečia háji samičky a mláďatá, lebo sa pridá, že sa postretnú s nepriateľským kŕdľom a potom začne sa vojna.“

„Ale, babička, akože môžu viesť vtáci vojnu, keď nemajú rúk, aby mohli držať šable a flinty?“ opýtal sa Vilko.

„Tí vedú vojnu svojím vlastným spôsobom a prirodzenou im zbraňou. Zobákami sekajú, a krýdlami útočia tak krute, ako ľudia ostrou zbraňou; zakaždým ich po takých vojnách mnoho spadne.“

„To sú hlúpi,“ poznamenal Janko.

„Nože, milý synku, ľudia majú rozum a bijú sa tiež a to pre málo, alebo pre nič a ubijú sa do smrti,“ odpovedala babička, vstala s lavičky a napomenula deti k odchodu.

„Pozrite, slnko je na sklonku a zachodí v šarláte, zajtra bude pršať,“ potom obrátila sa k horám a dodala: „a Snežka má čepiec.“

„Chudák pán Beyer, ten zase vystojí, keď musí chodiť do lesa,“ riekol útrpne Vilko, keď si spomenul na krkonošského horára.

„Každý stav má svoje ťažkosti a kto si aký zvolí, musí už znášať zlé s dobrým i vtedy, keby išlo o krk,“ povedala babička.

„Ja predsa len budem horárom a pôjdem k pánu Beyerovi vesele,“ povedal Janko, a pustiac do vetra draka, hnal sa dolu vrchom a za nim Vilko, lebo sa ozvaly zvuky zvoncov stáda, ktoré kraviar hnal s lúky domov a deti maly radosť z tých krásnych kráv, zvlášte z tých, čo išly napred a čo maly na červených kožených obojkoch mosadzné zvonce, každý iného hlasu. Veď to bolo na nich aj vidieť, že tomu vyznamenaniu rozumejú, pyšne pohadzovali hlavami so strany na stranu a rozkolembané zvonce si milo prizvukovaly. Adelka, ako ich videla, začala si nótiť: „Hou a hou, krávy jdou, nesou mléko s smetanou,“ a ťahala babičku s vrchu; babička ale obzerala sa po Barunke, ktorá stála ešte na vrchu. Ona sa bola zahľadela na oblohu, na ktorej sa tvorily blízko západu tie najkrajšie obrazy. Tu vystupujú na svetlej pôde tmavé hory a vrchy v ohromných tvaroch, podivných foriem, tu dlhé hrebene lesov, tu malé kopce, na nich hrady a kostolíky; tu na rovine dvíhajú sa štíhle stĺpy a oblúky brán, ako grécke stavby a rudá žiara západu je lemovaná zlatými hieroglyfami a arabeskami. Dievčaťu sa to tak páči, že volá babičku hore, babičke sa však nechce ešte raz na vrch, hovorí, že nemá už mladé nohy a dievčatko musí sísť dolu k ostatným.

O Všech Svätých ráno šly deti ako obyčajne babičke v ústrety a rozprávaly si po ceste: „Dnes nám prinesie babička z kostola sviečočky.“ A ona ich skutočne priniesla. „Keď nemôžeme ísť na cintorín obetovať za dušičky, rozsvietime ich doma,“ povedala. Tak slávila každý rok slávnosť za zomretých s deťmi len v domácnosti. Na Dušičky večer prilepila rozžaté sviečočky po stole, pri každej pomenovala dušičku, za ktorú ju rozsvecuje. Napokon prilepila ešte niekoľko bez mena, hovoriac: „Tie nech horia za tie, na ktoré nikto nepamätá.“

„Babička, ja tiež jednu rozsvietim za tú nešťastnú svadbu v Hertinskom lese!“

„Rozsvieť, rozsvieť, dievčatko, modlitba naša im bude azda milá.“ Rozžaly ešte jednu, babička prikľakla s deťmi ku stolu a modlily sa, dokiaľ sviečky horely. „Svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji,“ dokončievala babička modlenie, a deti musely povedať: „amen“.

O týždeň na to, keď babička deti budila, oznamovala im, že prišiel svätý Martin na bielom koni. Deti rýchle vyskočily z postielok bežaly k obloku — a hľa, všade bielo. Na stráni o zelenom listu ani pamiatky, ani na vrbách u rieky, na jalšách u potoka. V lese sa zelenaly jedine jedle a smreky, ale ich konáre boly pod ťarchou snehu nadol sohnuté. Na jarabine, ktorá stála blízko stavänia a na ktorej viselo niekoľko zamrznutých strúčkov, sedela vrana, drôbež na dvore stála tíško a dívala sa s prekvapením na tú novotu. Len vrabci vesele skákali po dvore a sbierali zrnká, čo sliepky nechaly. Mačka, ktorá sa vracala z lovu, za každým krokom otrepávala tlapky a rýchle sa ponáhľala na pec. Psi ale, zamáčaní po kolená, vesele sa preháňali po snehu.

„Sneh, sneh, to je dobre, budeme sa sánkovať,“ zavýskly si deti, vítajúc zimu, ktorá im prinášala toľké radosti. Svätý Martin im priniesol dobré rožteky — a po svätom Martine začaly sa páračky. Deti maly, pravda, priadky omnoho radšej, lebo maly pri priadkach viac voľnosti. Keď páračky zasadly v kuchyni okolo dlhého stola — na stole bola vysoká hromada peria, ako závej snehu, tu odháňala babička Adelku a chlapcov ustavične od stola ďalej. Ono sa totiž raz prihodilo, že Janko sa priplichtil medzi páračky a spadol do tej hromady; aký to bol krik a hluk, môže si každý predstaviť. Od tej doby hovorievala babička o tých malých, že neradno to vziať ku stolu. Ba ani poriadne zabaviť sa nesmely okolo stola, ani fuknúť, ani dvere strmo otvoriť, hneď dostaly hrešenie. Jediná ich radosť pri tých páračkách bola tá „pučálka“^[6] (pochútka) a tie povesti o strašidlách a zbojníkoch, o svetlonosoch a ohnivých ľuďoch. Za dlhých, hmlistých večerov, keď páračky z chalupy do chalupy, alebo z dediny do dediny prechádzaly, bývalo často slýchať, že tú postrašilo niečo tam, tú zase tam a ako sa raz začalo o tom rozprávať, nebolo konca, lebo každá vedela niekoľko podobných príkladov. I kramolenskí zlodeji, ktorí šli z jari do kriminálu a na zimu prichádzali domov — ľudia si rozprávali, „že idú zo štúdií“, lebo sa tam vždy dačomu priučili — často zavdali príčiny, že ľudia o nich hovorili. A keď sa hovorilo o nich, začalo sa hovoriť o zbojníkoch vôbec a potom sa rozprávaly povesti o hôrnych chlapcoch, alebo o naozajstných lúpežníkoch. Deti sedely ako pena, ani sa nepohly, ale ani za svet by neboly išly von za dvere, tak sa bály. Preto babička nerada mala, keď sa podobné rozumy vykladaly, ale nikdy nebola vstave prúd rečí zastaviť.

Po Martine bol v meste zimný jarmok; to šla pani Prošková s Betkou a s Voršou do mestečka nakúpiť potrebného riadu a rozličných potrieb na celú zimu. Deti sa sotva mohly dočkať matky, lebo im vždy priniesla nejakú hračku a dobrý marcipán a babička dostala každý rok vlnené punčochy, kapce a pol tucta šnúr na kolovrat ako „jarmočné“.

Keď si ich ukladala do zásuvky, povedala Jankovi: „Keby nebolo teba, mala by som jednej dosť!“

Adelka dostala tentoraz na jarmočné drevenú doštičku, na ktorej bola abeceda. „Keď príde zajtra pán učiteľ, môžeš sa začať učiť; i tak máš dlhú chvíľku, kým sa ostatní učia. A keď si zapamätáš Otčenáš a pesničky, budeš si pamätať i abecedu,“ povedala matka.

Dievča podskočilo od radosti a hneď prezeralo bedlive písmenky; ochotný Vilko sa jej ponúkol, že ju naučí: i, e, a, o, u, ale ona skryla tabuľku za chrbát a odbavila ho: „Ja nechcem od teba, ty to tak nevieš, ako pán učiteľ.“

„Vari by som abecedu nevedel, keď už čítam z knihy,“ horšil sa urazený braček.

„Ale v knihe je to nie tak,“ uháňala sa sestrička.

„Jej, jej, ty si hlúpa,“ spraskol ruky chlapec.

„Nech som,“ pohodila Adelka hlavou a šla s tabuľkou ku svetlu.

Kým sa tí dvaja o učenosti hádali, prevádzal Janko v kuchyni Sultánovi a Tyrlovi koncert, trúbil na trúbke a súčasne bubnoval na bubníku, čo mu maminka z jarmoku doniesla. Psom nemusela byť tá hudba veľmi prijemná; maly čumáky zdvihnuté, Sultán brechal a Tyrl zavýjal, až hrôza počúvať. Babička bola s pani Proškovou v komore, kde ukladaly nakúpené veci a ako tú muziku počuly, úprkom pribehla. „Veď som si hneď myslela, že je to ten lucifer; v tebe niet dobrej žily, chlapče! Či ho budeš čušať?!“

Janko vyňal trúbku z úst, ale akoby nebol počul, čo babička povedala, pustil sa do smiechu a povedal: „Len pozrite na tých psov, ako sa hnevajú, že im robím muziku!“

„Keby mali tí psi rozum, tak by ti povedali, aby takú muziku kozel počúval, rozumieš? Hneď mi to ulož! Veru, ak budeš taký nezbeda, poviem Mikulášovi, aby ti ničoho nenadelil,“ hrozila babička, ukazujúc Jankovi cestu do izby.

„No, to bude pekná vec; a v meste sa rozprávalo, že svätý Mikuláš nakúpil plný voz darov a že bude toho roku štedrý, ale len tomu, kto je poslušný!“ zamiešala sa Vorša, keď vo dverách počula babičkine slová.

Akonáhle druhý deň pán učiteľ prišiel, vytasila sa Adelka so svojou tabuľkou a prisadla k druhým; dávala dobrý pozor, a po hodine pribehla k babičke s veľkou radosťou, že už zná všetky písmenky na prvých riadkoch a hneď ich aj babičke predriekala i so známkami, aké im pán učiteľ privesil, aby si ich lepšie zapamätaly. Matka a babička boly s ňou spokojné, zvlášte keď ich ešte i druhý deň dobre vedela; ale že ich často babičke ukazovala a chcela byť od nej zkúšaná, vedela ich konečne babička nazpamäť, tak ako i vnučka. „Pozrime sa, čo žijem, som si nemyslela, že by som sa ešte i ja abecede učiť mala a teraz na staré kolená sa mi to stáva. Veru, človek, ak chce byť s deťmi, musí sa stať niekedy dieťaťom s nimi.“

Jedného dňa vrazil Janko do izby s krikom: „Deti, deti, poďte pozreť, babička si sniesla s pôjdu kolovrat!“ — „Akýže je to div?“ karhala matka deti, keď videla, že sa všetky hrnú dvermi von, ešte i Barunka. Pravda, div to nebol žiadon, ale matka si nespomnela, že akých radostí priniesla babička so svojím kolovrátkom do izby. S kolovrátkom prišly priadky a s tými krásne povesti a veselé piesne. Matku pravda, netešily ani tie povesti, ani tie piesne, ona radšej sedela vo svojej izbičke a čítala z knihy zo zámockej knižnice a keď babička žiadala: „Rozprávaj nám niečo z tých kronik!“ — a matka rozprávala, nezaujímalo to deti ani ostatných tak, ako keď začala popisovať viedenský život; to sa všetkým páčilo a ak riekly priadky: „To musí byť krása v takom veľkom meste,“ bez toho, aby si viac žiadaly, deti si doista myslely: „Keby sme už boli veľkí a mohli by sme sa tam podívať!“

Ale nadovšetko bolo im všetkým milé — okrem matky, ktorá ich nerada počúvala, — keď babička začala rozprávať povesti o princeznách so zlatými hviezdami na čele, o rytieroch a princoch zakliatych do levov a psov, alebo ešte viac do kameňov, o orieškoch, v ktorých boly složené celé drahé obleky, o zlatých zámkoch a moriach, na ktorých dne bývajú krásné vodné panie. Matka netušila, že sa Barunka pri pletení často zamyslela a oblokom sa dívala na holé stráne a zasneženú dolinku, že tam vidí rajskú záhradu, palác z drahého kamenia, vtákov ohnivých farieb, panie, ktorých zlaté vlasy splývajú dolu — a zamrznutá rieka že sa jej premenila v modravé, vlniace sa more, a že na jeho vlnách krásne víly v perlových lasturách sa kolembajú. Sultánovi, ktorý vystretý na podlahe chrápal, nesnívalo sa o tej cti, ktorú mu chlapci dakedy preukazovali, keď ho zamyslení držali za dákeho zakliateho princa. — A ako milo bolo v izbe, keď sa zmrklo! Vorša zatvorila okenice, v peci práskaly smolné polená, do prostred izby sa postavil vysoký drevený svietnik, do jeho železných ramien sa zastrčily plápolajúce fakličky a dovôkola porozkladaly sa lavice a stoličky pre priadky; pre týchto hostí zakaždým prichystala babička na slinky za slamienku sušienok a slivák. S akou dychtivosťou čakaly deti, či skoro vrznú dvere na pitvore a vo dverách sa ukážu priadky! Lebo keď bývaly priadky, babička nezačala skorej rozprávať, len keď sa všetky sišly. Cez deň si prespevovala adventné piesne.

Pokiaľ deti babičku ešte dobre nepoznaly, jej dobré a zlé chvíle, mysleli si, že musia a musia na nej vymoriť povesti. Ale babička hneď bola s nimi hotová. Alebo začala im rozprávať o pastierovi, ktorý mal tristo oviec a keď ich hnal na pašu, prišiel k lávke, ktorá bola tak úzka, že nemohly ovce inakšie prejsť len jedna za druhou. „Teraz musíme počkať, kým prejdú,“ doložila a umlkla; keď sa deti po chvíli ozvaly: „Babička, a či už prešly?“ povedala: „Ech, čo vás napadá, to bude dobré dve hodiny trvať, kým prejdú.“ Deti vedely už, čo to znamená. Alebo začala: „No, keď už nechcete inak, tak vám budem rozprávať. Myslite si, že mám sedemdesiatsedem vačkov a v každom vačku jednu rozprávku; z koľkého vačku chcete, aby som vám povesť rozprávala?“ „Čo aj z desiateho!“ volaly deti. — „Tak z desiateho; v desiatom vačku je povesť takáto: Bol jeden kráľ, ten mal na peci vál, na tom vále kocúra, počúvajte, bude dlhá.“ A bolo zase po rozprávke.

Ale najhoršie bolo, keď sa babička zmienila o červenej čiapočke. To deti počuť nemohly, hneď ušly; pri každej inej by boly mohly babičku uprosiť, ale to nesmely ani ceknuť, ak nechcely počúvať opakovanie vlastných slov. Keď poznaly babičku, že nepovolí, čakaly trpezlive na priadky. Najskorej prišla vždy Kristinka, za ňou Míla, potom Kudrnovie Cilka zo dvora, Betkine i Voršine známe; dakedy prišla i pani matka s Mančinkou a pani horárka a raz do týždňa priviedla Kristinka so sebou aj mladú Tomšovú, pre ktorú obyčajne prišiel si jej manžel.

Kým sa ženské sohrialy a ku kolovratom zasadly, shováraly sa za chvíľu o všeličom. Ak sa prihodilo daktorej niečo nového, rokovalo sa o tom; ak bol nejaký sviatok a s ním spojená daktorá národná obyčaj, alebo povera spojená, alebo keď to bol sviatok zasvätený, zavdalo i to príčinu k rozprave. Na príklad večer pred svätým Mikulášom, opýtala sa Kristla Adelky, či už má za oblokom punčochu, lebo že sa už Mikuláši po okolí potĺkajú. „To mi babička dá, keď pôjdem spať,“ odpovedalo dievča. „To si ale nedávajte svoju malú punčošku, poproste babičku, aby vám dala veľkú,“ pokúšala Kristinka. — „To nejde,“ ozval sa Janko, „to by sme boli my oklamaní.“ — „Vám beztoho nadelí Mikuláš len metlu,“ škádlila Kristla. — „Však on vie svätý Mikuláš, že babička má ešte od vlani metlu schovanú a že nás nikdy nebije,“ povedal Janko, babička ale sa ohlásila, že by to Janík dakedy aj zaslúžil.

Deň Lucie bol deťom veľmi nemilý. Bola povera, že v tú noc chodí Lucia celá biela, dlhá rozcuchaná žena a ňou strašené bývaly deti, že ich poberie, ak sú neposlušné.^[7] „Bojacnosť je pravá nemúdrosť,“ poznamenala babička a nemala rada, keď sa deti niečim strašily. Ona ich učila nebáť sa ničoho, len hnevu Božieho, ale vybiť im z hlavy niektoré povery, ako to otec vždy robil, keď mu začaly rozprávať o vodníku, o prašivci, svetlonosoch, o ohnivých chlapoch, ktorí sa dakedy pred človekom kotúľajú ako snop slamy, a ktorým sa za takú poctu na ceste ďakovať musí a p. — to nevedela, lebo viera vo všetko toto bola v nej príliš zakorenená. U nej bola všetka príroda oduševnená dobrými i škodlivými duchami; ona verila i v zlého ducha pekelného, ktorého Boh na svet posiela, aby zkúšal ľud boží; ona to všetko verila, ale sa nebála, lebo mala v srdci pevnú, nezvratnú dôveru v Boha, v jehož moci je celý svet, nebo i peklo a bez jeho vôle sa človeku ani vlas na hlave nepohne.

Tú dôveru hľadela vštepovať aj do detských srdiečok. Preto, keď Vorša na deň Lucie začala rozprávať o bielej žene, babička ju hneď zahriakla a doložila, že Lucia len noci upije. Najlepšie robil Míla; on vždy vyrezával chlapcom alebo sanky, pluhy, vozíčky, alebo chystal fakle a chlapci sa od neho ani nepohli. Keď bola reč o dačom strašnom a Vilko sa k nemu túlil, povedal Míla: „Nič sa nebojte, Vilko! Na čerta vezmeme kríž, na strašidlá palicu a vymlátime ich!“

To sa chlapcom veľmi páčilo a s Mílom by boli šli, trebárs aj o polnoci kamkoľvek; a babička súhlasila s ním a povedala:

„Veru, to je predsa len pravda, muž je len muž!“

„To je skutočne tak, a Jakub nebojí sa ani čerta, ani pána správcu, ktorý je horší ako čert,“ povedala Kristla.

„No, ako že je,“ spomnela babička, „keď hovoríme o pánu správcovi, či máš, Jakub, nádeju prísť do dvora?“

„I myslím, že z toho nič nebude, ženie sa to na mňa so dvoch strán a pletie sa do toho mnoho zlých ženských — a tie mi odspievajú.“

„Ach, nehovor tak, snáď sa to ešte dá napraviť,“ podotkla zarmútená Kristinka.

„Prial by som si to, ako ty, ale neviem. Slečinka správcovie sa preukrutne hnevá na mňa, že sme ten kúsok vyviedli tomu Talianovi. Ona si, vraj, na neho myslela — a keď ho pani kňažná k vôli tomu na rýchlo preč poslala, zkazila sa jej všetka osnova. Ustavične hučí správcovi do ušú, aby mňa do dvora nevzal. To je jedna. Druhá je rychtárova Lucia. Tá si vzala pred seba, žeby som ja bol jej kráľom pri „dlhej noci“, a že jej tú poctu urobiť nemôžem, bude sa rychtár zlostiť a ako dá pán Boh jar, budem si, myslím, spievať: „Háj — háj — háječku zelený — už som ja na vojnu chytený,“ — a Míla začal spievať, dievčatá vpadly do toho tiež, len Kristinka sa pustila do plaču.

„No, neplač, dievča, do jari ešte ďaleko, kto vie, čo pán Boh dá,“ tešila babička.

Kristinka si síce oči utrela, ale predsa bola len smutná.

„Nemysli na to, však to tatík snáď dajako spraví,“ povedal Míla a prisadol si k nej.

„A či by si nemohol predsa byť tým kráľom bez akýchkoľvek záväzkov?“ opýtala sa babička.

„Nuž, áno, babička, oni chodia niektorí chlapci u nás ku dvom, aj k trom dievčencom, kým si naostatok jednu vezmú, a dievčatá to robia práve tak. Nebol by som ja Luciin prvý švihák a nemusel by som byť ani posledným, ale u nás nebolo počuť, aby mládenec svádzal dve dievčence naraz a keď ide za kráľa, ako by šiel na svadbu.“

„Tak, pravda, dobre robíš, že nejdeš,“ prisvedčila babička.

„Čo len tú Lucku napadlo, že zrovna len teba chce, ako by nebolo dosť iných mládencov u vás,“ durdila sa Kristinka.

„Na to by pán otec povedal: „proti gustu žiadon dišputát,“ usmiala sa babička.

Pred vianočnými sviatkami striedalo sa rozprávanie povestí a spievanie piesní s rozprávaním o pečení vianočiek a ktorá akú má bielu múku, či dáva mnoho masla, dievčatá sa chystaly, že budú liať olovo a deti sa tešily na vianočky, na spúšťanie sviečočiek, na Jezuliatko a na koledu.