ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Komtessa podržala si babičkinu podobizňu a podobizne vnúčat jej odovzdala; rodičia mali z nich veľkú radosť, ale babička najväčšiu; komtessa vedela vložiť do tých tváričiek dušu a bola to pravda, čo babička každému, komu ich ukazovala — a museli ich vidieť všetci známi — povedala: „Len ústa otvoriť a prehovoriť.“ Často hovorila i po rokoch, keď už vnúčatá von z domu boly: „Je to pravda nie spôsob medzi ľuďom, aby sa dávali maľovať, ale nadarmo je to nie. Ja si pravda dobre pamätám, ako ktorý vyzerá, ale prídu roky, pamäť bledne, podoba sa z mysli tratí. Potom je to radosť, keď sa môžem na ten obrázok podívať.“

Vozily sa posledné pšeničné kríže (mandele) z panského poľa. — Poneváč vedelo sa, že pani kňažná nemieni sa dlho zdržovať na svojom panstve, lebo chce čo najskorej s komtessou odísť do Talianska, preto určil pán správca, aby sa obžinky slávily ku koncu pšeničnej žatvy.

Kristinka bola najkrajšie dievča v celom okolí — a vôbec k tomu celá spôsobná; babička dobre hádala, že ju zvolia, aby podala pani kňažnej veniec.

Za dvorcom bol velký priestor čiastočne porastlý trávou, čiastočne boly na ňom narovnané vysoké stohy slamy. Na trávnik vztýčili chlapci vysokú žrď, okrášlili ju chvojinou, stužkami, vlajúcimi červenými šatkami ako zástavkami. Medzi chvojinou bolo plno poľných kvetín a obilných klasov. Okolo stohov narobili lavice, s chvojiny vystavili besiedky, okolo okrášleného stromu udupalo sa kolo k tancovaniu.

„Babička, babička,“ povedala Kristla, „vy ste ma po celý čas tešili, ja som len vo vašom slove žila; Mílovi som poslala plnú náruč úfnosti, máme už obžinky a posiaľ nevieme, na čom sme. Povedzte mi, prosím vás, či to neboly len tešínské jablká, ktoré ste nám ukazovali, aby sme ľahšie odvykli?“

„Bolo by nemúdre, keby som vás chcela týmto spôsobom tešiť, blázonko. Čo som povedala, v tom stojím. Zajtra sa pekne pristroj, pani kňažná to má rada. Beztak, ak budem živá a zdravá, prídem sa tam podívať, potom keď sa ma budeš opytovať, budem ti už môcť povedať pravdu,“ odpovedala babička dievčaťu a usmiala sa.

Pravda, ona vedela, ako sa s Mílom ustanovilo, a keby nebola sľúbila kňažne, že bude mlčať, nebola by nechala Kristinku v trapných pochybnostiach.

Všetci, ktorí chodili na robotu a čeľaď zo dvora, shromaždili sa druhého dňa sviatočne ustrojení na zelenom trávniku. Na voz naložilo sa niekoľko hŕbok pšenice, kone samé stužky sa zapriahly, jeden z mládencov sadol na koňa, na vrchu pšenice posadila sa Kristinka a ešte niekoľko dievčeniec, ostatná mládež sa usporiadala po páre okolo voza, starí za nimi. Chlapi niesli srpy a kosy, žnice srpy a hrable. Každá mala za šnúrovačkou kyticu z klasov, z nevädze a iných poľných kvetov, chlapci podperili si klobúky a čiapky. Paholok praskol bičom, kone sa pohly, ženci pustili sa do spevu a spievajúc poberali sa k zámku. Pred zámkom zastal voz stáť, dievčatá sliezly, Kristinka vzala na červenej šate položený veniec z klasov, chasa rozostavila sa za ňou a spievajúc vošli do predsieni, kam aj kňažná zároveň s nimi vstúpila. Kristla sa triasla bázňou, studom sa červeňala, so sklopeným zrakom a zajakavým hlasom odriekala svoj vinš k hojnej a šťastnej žatve, želajúc spolu bohatú žatvu na budúci rok a s poklonou kladúc veliteľke veniec k nohám. Chlapci zodvihli klobúky, vyvolávali panej, aby ju Pán Boh dlho živil v dobrom zdraví a v čerstvosti, za to im pani kňažná prívetive ďakovala a ponúkla ich k hojnému užívaniu prichystaného jedla a nápoja, ktoré mal pán správca na starosti. „Tebe ale, milé dievčatko, som za pekný vinš a za veniec zvlášte povďačná,“ obrátila sa ku Kristinke, pri čom si zavesila veniec na rameno; „vidím ale, že všetci stoja v páru, len ty si sama, azda sa ti najlepšie zavďačím, keď ti zaopatrím tanečníka!“

Usmiala sa, otvorila dvere salónu, a z nich vyšiel Míla v sedliackom obleku.

„Ježiš Mária, Jakub!“ vykríklo dievča a bolo by radostným ľaknutím prekonané na zem padlo, keby ho nebol Míla ulapil pod pazuchy.

Kňažná vošla ticho do salóna. „Poďte, poďte,“ ponúkal Míla, „pani kňažná nechce, aby sme jej ďakovali,“ a keď boli už vonku, zdvihol plný mešec do výšky a zvolal: „To mi dala milosťslečna, aby som vám rozdelil. Vezmi, kamarát a rozdel sám!“ dodal a podal peniaze Tomášovi, ktorý udivený, tak ako aj ostatní pozeral na Mílu. Len za zámkom výskli si z plného hrdla a Jakub objal úprimne svoju dievčinu a rozprával všetkým, že za svoje vykúpenie ďakuje pani kňažnej.

„A babičke,“ doložila Kristinka, „keby jej nebolo, nebolo by ničoho.“

Šlo sa k tancu. Prišli medzi žencov i úradníci so svojimi rodinami, Proškovie, horárovci, i mlynárovci; babička ale bola najprvšia, radosť nad sídením sa dvoch milých jej ľudí popoháňala ju tam. Kristinka a Míla divže ju neobjímali.

„Mne neďakujte; ja som sa len zmienila, pani kňažná pomohla. Pán Boh dal svojho požehnania.“

„Ale vy, babička,“ hrozila žartovne Kristla „vedeli ste už včera, že Míla prišiel, že je u Václava skrytý a nepovedali ste!“

„Nesmela som. Ostatne malo ti moje slovo dostačiť, že ho skoro uvidíš. Pamätaj, dievča, že trpezlivému všetko vynde na dobre.“

Hudba, výskot, spev a smiech ozýval sa okolo okrášleného stromu. Páni pisári brali k tancu sedliacke dievčatá a dcérky úradníkov nehanbili sa ísť do kola so sedliackymi mládencami, jedni i druhí boli spokojní so svojimi tanečnicami a tanečníkmi. Hojnosť piva, sladkej rosolky a tanec rozohnilo hlavy všetkých a keď prišla pani kňažná i s komtessou, aby sa podívala na zábavu a chasa prevádzala národné tance, dosiahla radosť najvyššieho stupňa, prestala všetka hanblivosť, čiapky, klobúky letely do povetria, kričal každý: „Nech Pán Boh živí našu pani kňažnu na dlhé roky!“ pilo a pilo sa na jej zdravie do nekonečna. Kňažná a komtessa tešily sa tomu, prehovorily s jedným a druhou niekoľko slov; komtessa priala Kristinke, keď jej táto ruku bozkala, šťastie k sňatku, oslovila pána mlynára a horára, dôverne sa obrátila k babičke, nad čím pani správcová od zlosti ožlkla i s dcérou, lebo obe nemohly vystáť babičku, ktorá im všetky ich zámysly prekazila. Keď ale pri stole sediaci tatíčkovia, ktorí mali už veľmi ťažké hlavy, začali nadávať najviac pisárom a správcovi, a keď jeden chytil holbu s tým úmyslom, že pripije pani kňažnej, a keď mu Tomáš bránil, tomuto začal nadávať, pani kňažnej a komtessy už tam nebolo.

O niekoľko dní po obžinkách odcestovala pani s komtessou do Talianska; pred svojim odchodom odovzdala komtessa babičke krásne granáty pre Kristlu k svadbe.

Babička bola spokojná, všetko podarilo sa jej podľa jej úmyslu. Ešte jedna starosť ju znepokojovala a to bol list dcére Johanke. Terezka by to bola tiež vybavila, ale by to nebolo bývalo tak, ako to chcela babička. A preto zavolala jedného dňa Barunku do svojej izbičky, zatvorila dvere, ukázala na stôl, kde bol prichystaný hárok papieru, černidlo a pero a povedala: „Posaď sa, Barunka, budeš písať tetke Johanke.“ Barunka sa posadila, babička ku nej, tak aby videla na papier a začala diktovať: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“

„Ale, babička,“ nadhodila Barunka, „to sa tak list nezačína, to sa musí na vrch napísať: „Milá Johanka!“

„Nič to, dievčička, tvoj prastarý otec, aj tvoj starý otec tak písavali a ja som svojim deťom ináč nepísala. Keď prídeš k dakomu do dverí, tak daj najsamprv pozdravenie. Tak len začni: Pochválen buď Ježiš Kristus! Nastokrát ťa pozdravujem a bozkávam, milá dcéra Johanka a na vedomie ti dávam, že som chvála Pánu Bohu zdravá. Trochu ma síce kašel morí, ale to je nie div, veď pomaly budem počítať veku môjho osem krížikov. Je to pekný vek, milá dcéra, a je zač Pánu Bohu ďakovať, keď ho kto v takom zdraví dožije ako ja; počujem dobre, vidím a mohla by som si aj poobšívať, keby mi to Barunka neurobila. Na nohy som tiež dosť čerstvá. Úfam sa, že i teba tento môj list najde pri dobrom zdraví, tiež tak i Dorotku. Ako som z tvojho listu vyrozumela, je strýko chorý; ľúto mi ho, ale sa úfam, že to nebude dlho trvať. On často chorľavel a tak sa vraví: „časté stonky neprivádzajú zvonky.“ — Medzi iným mi píšeš, že sa budeš vydávať a žiadaš moje svolenie. Milá dcérka, čo môžem povedať, keď si už podľa srdca svojho zvolila, nič inšie, len aby ti Pán Boh dal šťastia a požehnal vás oboch, aby ste ku cti a chvále Božej živí boli a svetu k prospechu žili. Prečo by som ti bránila, keď je tvoj Juraj poriadny človek a ty ho rada vidíš; nebudem s ním žiť ja, ale ty. Myslela som si, pravda, že si aspoň ty vyvolíš Čecha, svoj k svojmu sa najlepšie hodí, ale nebol ti súdený, nevyčítam ti to. Sme všetci deti jedného otca, jedna matka nás živí a tak máme sa milovať, čo by sme ani neboli krajanmi. Pozdrav si svojho Jurka a ak vám Pán Boh dá zdravia, až si domácnosť usporiadate — a nič vám prekážať nebude, príďte nás pozreť. Deti sa tiež tešia na tetku. Daj vám Pán Boh zdravia všetkým a Božieho požehnania. S Pánom Bohom!“

Ešte raz musela Barunka babičke list prečítať, potom ho spolu složily, zapečatily a babička si ho schovala do priečinka dovtedy, kým nepôjde do kostola; potom že si ho sama na poštu odnesie.

Niekoľko dní pred svätou Katarínou k večeru schodila sa do hostinca mladá čeľaď, dievčatá a chlapci. Celé stavänie zvonka i zdnuká sa len ligotalo; okolo dverí vence z chvojiny, za každým obrázkom zelený konárik, záclonky na oknách ako sneh a podlaha ako krieda. Dlhý lipový stôl bol pokrytý bielym obrusom, na ňom bolo plno rozmarínu, bielych a červených stužiek, okolo neho plno družičiek, ako by nasadil ruží a karafiatov. Sišly sa, aby vily venčeky Kristinke, mladej neveste, ktorá sedela za vrch stolom v kútiku medzi svojimi družičkami, najpeknejšia od všetkých. Bola oslobodená od všetkých domácich povinností, bola daná pod poručenstvo pytača a starejšej, ktoré čestné úrady sverené boly jeden vodcovi pútnikov Martincovi a druhý babičke. Babička, ačkoľvek sa podobným verejným úkolom vyhýbala, tento raz nemohla to Kristinke odoprieť. Pani matka z mlyna prevzala povinnosti chorej matky, ktorej choré nohy vypovedaly službu; jej ku pomoci a k posluhe bola určená Kudrnová a jej dcéra Cilka. Babička sedela medzi družičkami a čo aj nemala čo viť a viazať, predsa jej pomoc a rada bola i tu potrebná. Mladá nevesta uvazovala stužku na rozmarínový prútik pre družbu — a druhý pre pytača. Mladšia družička mala na starosti venček pre mladú nevestu, staršia pre mladého zaťa, ostatné družičky každá pre svojho družbu. Zvyšný rozmarín upotrebil sa na pierka pre hostí, ktoré viazaly sa tiež červenými a bielymi stužkami, ba i pre kone, ktoré mladú nevestu viezť maly, chystaly sa pierka na ozdobenie hláv a koňských postrojov.

Kristinkine oči žiarily láskou a radosťou, kedykoľvek zaletel ich pohľad k statnému Mílovi; on, ako mladý zať držal sa medzi mládencami a prechodil s nimi okolo dievčeniec. Všetci mládenci mali viac slobody ako on, jedenkaždý sa mohol slobodne so svojou milou poshovárať, len on musel zďaleka pozerať na svoju a nemohol k nej slovo — dve povedať. Mladú nevestu obsluhoval družba a mladý zať musel byť v blízkosti staršej družičky. Všetkým bolo dovolené, aby boli veselými, mohli spievať, žarty vystrájať, čoho sa predovšetkým požadovalo od pytača. Len tí najhlavnejší nesmeli ukázať, akí sú šťastní; preto sedela Kristinka zamlklá a oči upierala na stôl, na ktorom roztrúsené boly ešte rozmarínové pierečká. Keď dievčatá vily venčeky a pri tom si spievaly:

tu si prikryla tvár bielou zásterkou a pustila sa do plaču.

Mladý zať sa na ňu smutne obzrel a opýtal sa pytača: „Prečo tak plače?“

„To vieš, braček,“ odpovedal mu tázaný vesele, „radosť a žalosť spia v jednom lôžku, preto často jedno druhé budí. Len ju nechaj, dnes plač, zajtra radosť.“

Po tejto úvodnej piesni nasledovala pieseň za piesňou, smiešne i vážne jedna za druhou; spievala sa chvála mladosti, krásy a lásky, chvála slobodného stavu junáckeho, konečne ale predsa mládenci a panny začali prespevovať, aký krásny je stav manželský, keď sa dvaja milujú, ako tie hrdličky, keď svorne žijú, ako zrnká v jednom klásku. Do ich chválospevu sa im miešal posmešný hlas pytačov.

Keď začali o manželskej svornosti, tu nato ešte si rozkázal solo sám pre seba, lebo že im on zaspieva cele novú. „Odo mňa samého na svetlo vydanú, po tme vytlačenú,“ dodal.

„Teda kikiríkajte!“ kričali chlapci, „počujeme, čo viete!“

Pytač sa postavil do prostriedku izby, spustil posmešným hlasom, ktorý mu bol pri svadbe taký prirodzený, ako počas púti vážny:

„Za tú pesničku spolu i so spevákom nedáme ani deravý halier!“ volaly dievčatá a hneď začaly samé spievať, aby prekazily chlapcom radosť, ktorí si žiadali, aby pytač pokračoval. Pri ustavičnom speve a žartovaní, boly kytice a vence hotové, dievčatá vstaly od stola, pochytaly sa za ruky a točiac sa v kole spievaly:

A v tom sa už do dverí prihnala aj pani matka mlynárka, za ňou ženská čeliadka, všetky maly plné ruky jedenia. Pán otec a družba prinášali pivo. Sadlo sa zase ku stolu, na ktorom v okamihu bolo miesto rozmarínu plno varených a pečených pokrmov. Mládenci sedeli vedľa družíc, mladý zať medzi staršou družicou a starosvatkou, mladá nevesta medzi družbom a druhou družicou, ktorá jej i jedlo predkladala, i krájala, ako prvý družba mladému zaťovi. Pytač ustavične stôl obskakoval, dal sa kŕmiť od družíc, prijal i keď ho hrešily, ony ale musely tiež prijať od neho každý žart, čoby bol i hrubší býval. Konečne, keď sa všetky misky odprataly so stola, priniesol pytač tri misy na stôl, ako dar mladej neveste od neho podaný. V prvej bola pšenica, ktorú jej podával a prial aby bola „úrodná“, v druhej bolo trochu popola pomiešaného s prosom, ktorý mala vyberať, aby sa cvičila v „trpezlivosti“, a tretia bola misa „tajná“, celá zakrytá. Mladá nevesta, rozumie sa, nemala byť zvedavá, mala misu prijať a nedívať sa do nej, ale ktorá by to bola vydržala, Kristinke to tiež nedalo pokoja; poľahúčky, keď ju nikto nepozoroval, odkryla rožtek bieleho ručníka, ktorým bola misa prikrytá — a frrnk — vyletel odtiaľ vrabec a rovno do povaly.

„Vidíš, milá panna nevesta,“ povedala babička a klepla jej na rameno, „tak je to s tou zvedavosťou. Človek by radšej zomrel, ako by nezkúmal, čo je pred nim zakryté a keď pod rúšku nahliadne, vidí, že nechytil nič.“

Pozde do noci bola mládež pohromade, lebo sa po večeri ešte tancovalo. Mladý zať s družbom odprevadili starosvatku domov a pri rozchode pripomneli, že sa včas ráno zase dostavia.

Ráno boli obyvatelia dolinky a Žernova zavčasu na nohách. Jedna čiastka išla do kostola, iní len ku stolu a k tancu a ktorí nešli, nemohli predsa odolať zvedavosti, aby sa nepodívali na svadbu, o ktorej sa už niekoľko týždňov hovorilo, že aká bude hlučná, a že sa mladá nevesta povezie na panskom koči, na panských koňoch do kostola, že bude mať drahé granáty na hrdle, vyšívanú bielu zásteru, kabátik z ružovej dykyty, sukňu farby oblakovej, to všetko vedeli už na Žernove, možno, že ešte skorej, kým mladá nevesta o tom ani nepomyslela. Oni vedeli všetko dopodrobna, koľko a aké jedlá prídu na stôl, akým poriadkom ich budú nosiť, koľko košiel, koľko perín, aké náradie dostane nevesta venom, všetko vedeli, ako by im to bola napísala. Na takú hlučnú svadbu a neísť sa podívať — a nevidieť ako mladej neveste veniec sluší, či mnoho sĺz vyleje, ako sú hostia ustrojení, to by si nikto neodpustil.

Veď je to kus deja v historii tohoto zákutia, to zavdalo látky k rozprávkam najmenej na pol roka; ako by sa to mohlo zameškať?

Keď Proškovci a horárovci, ktorí sa na Starom bielidle stavili, k hostíncu prišli, museli si na dvore pomedzi stojaci ľud cestu kliesniť. V hostínci boli už hostia z nevestinej strany shromaždení; pán otec bol vyfintený, čižmičky sa mu svietily ako zrkadlo a v ruke mal striebornú piksľu. Bol mladej neveste starejší. Pani matka bola v hodvábe, pod briadkou belely sa jej drobné perličky, na hlave trblietal sa jej zlatý čepiec. I babička mala svoje sviatočné šaty na sebe a na hlave sviatočný čepec s bielou holubičkou. Družičky, družbovia, tlampač (pytač), neboli v hostínci, tí šli pre mladého zaťa na Žernov, a nevesty tiež nebolo v izbe, tá bola ukrytá v komore.

Odrazu bolo počuť na dvore krik: „Už idú, už idú!“ a od mlyna zaznievaly tóny klarinetu, flaut a huslí. Priviedli mladého zaťa. Medzi divákmi nastal šepot. „Hľaďte, hľaďte!“ strkal jeden druhého. „Mílová Tera je mladšou družičkou, Tichánkovie je prvou. Nuž, to je pravda, keby Tomšová bola slobodnou, nebola by druhá bývala družicou, len ona!“

„Tomáš je mladému zaťovi svedok.“

„A kde je Tomšová, nevidno jej.“

„Pomáha mladuche pri obliekaní. Do kostola nepôjde, lebo čakajú každú chvíľu,“ sdeľovaly si ženy jedna druhej.

„No, môže mladá nevesta chystať hneď do krstu, veď i tak nebude iná kmotrou, ony sú nerozdielna ruka.“

„To je istá vec.“

„Hľa, hľa rychtár ide tiež; to je ale divná vec, že ho Mílovci pozvali, veď len on bol príčinou, že ho odviedli,“ čudovali sa ľudia.

„Čože rychtár, rychtár je nie taký zlý človek; Lucka ho navádzala, pán správca prisoľoval, tak nebol div. Ale dobre spravil Jakub; takto ho najlepšie potrestal keď mu zlým neplatí, ale Lucka, tá pukne od zlosti.“

„Ale, veď má po pytačkách,“ ozval sa iný hlas.

„Akože by to bolo? Veď som ja o tom nepočula!“ ozvala sa zase iná.

„Predvčerom s Jozefom Nývltovie.“

„Veď už dávno za ňou chodí.“

„To sa vie, len že ho nechcela skorej, dokiaľ si myslela, že dostane Jakuba.“

„Ale je to chlapák, ten mladý zať, sakulajda, milo je na neho sa podívať.“

„A krásny ručník mu dala tá mladá nevesta, to je pravda, iste aspoň desiatka naň praskla,“ usúdily ženské.

Také a podobné hlasy sa ozývaly na dvore, keď mladý zať prichodil ku prahu, kde ho svadobný otec s plnou sklenicou vítal. Keď si mladý zať svoju mladú nevestu v komore našiel, kde plakať musela, predstúpili pred rodičov, pytač v ich mene držal dlhú reč, tiež poďakovanie za výchovu a prosbu o požehnanie. Všetko to plakalo. Keď snúbenci dostali požehnanie, vzal družba mladú nevestu za ruku, mladšiu družičku za druhú, mladý zať staršiu družičku, svedkovia pripojili sa ku starejšej, družice k mládencom a tak pár za párom, len pytač vopred sám a sám, vystúpili pred stavänie k vozom a kočom, ktoré na nich čakaly. Družice točily šatkami, spievaly, chlapci im prizvukovali, len mladá nevesta tíško plakala, chvíľkami ale obzerala sa za seba, kde v druhom voze sedel Míla so starosvatkou a so svedkami. Diváci sa rozbehli a izba ostala na chvíľku prázdna, len stará, chorá matka sedela pri obloku, dívala sa za odchádzajúcimi, modlila sa za svoje dieťa, ktoré už viac rokov jej miesto zastávalo a so svätou trpezlivosťou znášalo jej mrzuté vrtochy a rozmary, ktoré pričítala len matkinej nepremožiteľnej a dlhotrvajúcej chorobe. Avšak izba skoro oživla: zjavily sa kuchárky i kuchtičky, stoly začaly sa sostrkovať a prikrývať. Medzi tými, ktorým táto dôležitá práca sverená bola, prvá bola mladá Tomšová. Prijala starosť nahradiť domácu gazdinu mileráda na seba, ako to pani mlynárka pri chystaní venčekov bola urobila. Keď sa svadobníci z kostola vrátili, privítal ich hospodár zase s plným pohárom. Mladá nevesta sa preobliekla do iných šiat a sadlo sa ku stolu. Na prvom mieste sedel mladý zať, pri ňom mladá nevesta, družba staral sa o družice, ktoré mu chystaly na svojich tanieroch výsluhu, okrem toho mu predkladaly najlepšie kúsky. Pytač mu beztak vyhodil na oči, že sa má ako „Pán Boh v raji“. Babička bola tiež veselá a nejedným slovom odsekla pytačovi, ktorý na všetky strany uši nastavoval, všade sa plietol a všade svojou veľkou hranatou postavou zavadzal. — Doma by bola babička nepripustila, aby sa zrnko hrachu na zem hodilo, ale keď hostia začali hádzať pšenicou a hrachom, sama vzala za hrsť pšenice a hodila na mladoženicha so slovami: „Aby ich Pán Boh tak obsypal Božím požehnaním.“ — A ten hrach a tá pšenica nebola rozšľapaná, babička videla dobre, ako krotké holuby slietly dvermi do izby a popod stoly si pohodené zrnká vyzobávajú.

Bolo po obede, nejedna hlava ťažká od pitia kľuckala so strany na stranu, každý mal pred sebou veľkú výslužku vyrovnanú a kto by si ju nebol urobil, zaiste by mu ju bola Tomšová vyrovnala, veď by sa to hanbe rovnalo, aby dakto odišiel zo svadby bez výsluhy. Veď bolo všetkého dosť a každý, kto šiel popri hostínci, dostal jesť a piť, všetky tie deti, čo prišly na „čumendu“, niesly plné zásterky a vrecká pečiva domov. Po obede sa dávaly mladej neveste dary „na kolísku“ — a ona sa až ľakala, keď jej i krížové toliare do zásterky padaly. Mládencom zase, keď priniesli na misách vodu a biele ručníky, aby si dievčatá ruky umyly, hodila každá družička do vody peniaz. Rozumie sa, že sa ani jedna nechcela dať zahanbiť, preto sa vo vode ligotalo len samé striebro. To zase chlapci na druhý deň s dievčenci pretancovali a prepili.

Na to sa šla mladá nevesta zase preobliecť do iných šiat — a tak i družice, lebo mal nastať tanec. Babička použila toho času a odviedla si domov deti, ktoré hodovaly v Kristinkinej izbičke; ona sama sa musela ku svadobníkom vrátiť, lebo pozdejšie, v noci nastalo „čepčenie“ a pri tom ona bola potrebná. Vzala hneď z domu i čepec, ktorý s dcérou Terezkou spoločne pre Kristinku kúpily, ako to povinnosť starejšej so sebou donáša. Keď sa už všetci dosť vytancovali a družice, i mladá nevesta sotva vydychovaly — lebo „mladú“ musel každý vykrútiť, čoby sa bol len jedinký raz zvrtol, pokývla babička ženám, že je po polnoci, že mladá nevesta patrí „ženám“. Začaly sa trochu hádať, trochu naťahovať o ňu, mladý zať a družba stavali sa na odpor, nechceli pripustiť, aby mladuchu zbavili krásneho venca, ale to neosožilo, ženy si ju vydobyly a odviedly do izbičky. Dievčatá za dvermi spievaly smutným hlasom, aby si nenechala brať vienok zelený; ak si ho raz nechá sosňať, že sa viacej s ním nesíde.

Ale darmo. Už sedela nevesta na stoličke, už jej Tomšová rozpletala vrkoče, už ležala kvetinová koruna aj zelený venček na stole a babička chystala čepec s partami. Plakala mladá nevesta; ale bolo už darmo. Ženy spievaly, výskaly, len babička ostala vážna a chvíľkami preletel jej miernou tvárou blažený úsmev, oči jej zvlhly, spomnela si na dcéru Johanku, ktorá snáď práve tiež slávila svoju svadbu.

Mladá nevesta mala čepček na hlave, pristal jej výborne, pani mlynárka tvrdila, že vyzerá v ňom ako „míšanské jabĺčko“.

„A teraz pôjdeme k mladému zaťovi; ktorá z vás ho pôjde pohnevať?“ opýtala sa babička.

„Tá najstaršia,“ rozhodla pani matka.

„Počkajte, ja mu jednu privediem,“ rýchle sa ozvala Tomšová, vybehla von a priviedla mu starú práčku, ktorá v kuchyni umývala. Prehodily jej bielu plachietku na hlavu, starosvatka ju vzala pod pazuchu a viedla k ženíchovi, „aby si ju kúpil“. Ženích ju obchodil, prezeral tak dlho, až sa mu pošťastilo zodvihnúť plachietku, videl starú, smraštenú tvár, všetku zapopolenú. Bolo smiechu dosť; ženích sa takej mladuchy nechcel priznať; starosvatka sa teda pobrala s ňou zo dvier. Priviedla mu druhú. Tá pozdávala sa i ženíchovi i pytačovi „onakvejšou“, už ju chceli kúpiť, tu ale pytač rozhodne sa ozval: „Eh čo, ktože bude kupovať zajaca vo vreci?“ zodvihol plachietku — a ukázala sa im tučná tvár pani mlynárkina, ktorej čierne očká sa na pytača potuteľne smialy.

„Kupte ju, kupte, dám vám ju lacno,“ škľabil sa pán otec a točil piksľu v prstoch, ale zvoľna; alebo mu bola ťažká, alebo mal neohebné ruky.

„Ale mlčte, pán tata,“ smiala sa oberučná pani matka, „dnes by ste predali, zajtra by ste rád kúpili. Kto haní, rád má.“

Do tretice všetkého dobrého. Tá tretia bola štíhla vysoká postava mladej nevesty. Pytač dával za ňu starý „dantes“, ale ženích hneď sypal striebro a dostal ju. Ženy prihrnúly sa do izby, zatiahly kolo, ženícha vzaly medzi seba a vesele začaly spievať: „Už je to urobené, už je to hotové, nevesta je očepená, koláče sú zjedené,“ atď. Kristla patrila ženám. Peniaze, ktoré mladý zať za ňu dal, ženy prehodovaly na druhý deň pred poludním, keď sa ku „stlaní postele“ sišly, pri čom, rozumie sa, bolo zase mnoho spevu a žartov. Pytač povedal že „poriadna svadba má do týždňa trvať“ — a ono to obyčajne pri každej hlučnej svadbe tak bolo. Vitie venčekov pred svadbou, svadba, stlanie postele, priateľský obed u nevesty, druhý zase u ženícha, prepíjanie venčeka — a tak sa pomaly minul i týždeň, kým prišli mladí manželia k oddychu, aby mohli povedať: „Konečne sme sami.“

O niekoľko týždňov po Kristinkinej svadbe, dostala pani Prošková list z Talianska od komornej, v ktorom jej sdelila, že komtessa Hortensia bude sláviť svoj sňatok s mladým maliarom, jej niekdajším učiteľom, že je veľmi blažená, že je krásna ako ruža a pani kňažná že je nad ňou celá vytešená.

Keď babička počula túto radostnú novinu, prikývala hlavou a poznamenala: „Chvála Pánu Bohu, všetko sa to dobre usporiadalo!“

*

Cieľ tohoto spisku je nie opisovať život mládeže, ktorá okolo babičky žila, ani ten, aby som nudila čitateľa vodením ho od horárni ku mlynu a zase nazpäť malou dolinkou, v ktorej panoval život vždy rovnaký. Mladí dorastali a doriastli; niektorí ostali doma, vydaly sa, oženili a starší im ustúpili miesta, tak ako na dube starý list opadáva, keď vyráža mladý. Niektorí opustili tichú dolinku, hľadali šťastie svoje inde, tak ako semienka od vetra zaviaté, vodou ďaleko odnesené, aby na iných poliach, brehoch svoje korienky založily.

Babička neopustila malú dolinku, kde našla druhý domov. Pokojným duchom hľadela na to, ako to všetko okolo nej rastie a kvitne, radovala sa zo šťastia svojho bližného, tešila zarmútených, pomáhala komu pomôcť bolo možné a keď ju vnúčatá jedno po druhom opúšťaly, ako keď odchované lastovičky uletajú zpod strechy, vyprevádzala ich zaslzenými očami a tešila sa pri tom: „Azda sa ešte uvidíme.“ A uvideli sa. S roka na rok prichodili deti domov, aby navštívili svojich a tu babička stará radostným pohľadom svojich láskavých očí hľadela na mladých junošov, keď rozkladali pred ňou obrazy sveta, prisviedčala ich plánom, ktoré maľoval ohnivý duch mladosti, ktoré pred ňou netajili a oni, keď aj nie vždy zachovali sa podľa jej rady a naučení, predsa vďačne ju poslúchali a ctili babičkino slovo i názor na život. Dospievajúce dievčatá sverovaly babičke svoje tajnosti, svoje tajné sny a vzdychy, lebo vedely, že u nej najdú porozumenie a vrelé slovo. Tak i Mančinka z mlyna hľadala u babičky útočište, keď jej pán otec bránil milovať chudobného, ale poriadneho tovaryša. Babička vedela zručne nasadiť pána otcovu „hlavu na pravý toporec“, ako sa on sám vyjadril a keď po rokoch poznal, že aká šťastná bola dcérina voľba a že pod správou milovaného zaťa rozkvitalo ich remeslo a živnosť, vďačným srdcom spomínal babičku: „Babička mala pravdu, za chudobným chodí sám Pán Boh s pokladničkou.“ I deti známych mladých žien milovala babička, akoby boly jej vlastné vnúčatká — a ony ju tiež ináč nevolaly, ako babičkou. A keď dva roky po svadbe Kristinkinej vrátila sa pani kňažná zase na svoje panstvo, dala babičku zavolať k sebe — a s plačom ukázala jej krásneho chlapčeka, pamiatku po komtesse, ktorá po roku svojho manželstva zomrela, zanechala zarmútenému manželovi a kňažne to malinké decko. Babička vzala na ruky to panské dieťa, z jej očí padly dve slzy na hodvábnu prikrývku a potom riekla svojim miernym hlasom: „Neplačme, dožičme jej nebo: pre ňu svet nebol, preto si ju Pán Boh k sebe vzal. Toho má Boh zvláštne rád, koho vezme k sebe vtedy, keď je najšťastnejší.“

Ľudia ani nebadali, ako babička stárne a slabne, ale ona sama to cítila. Často povedala Adelke, z ktorej sa stalo pekné dievča, keď videla v sade starú jabloň, ktorá s roka na rok viacej schla a sporejšie sa odievala zeleňou: „My sme si rovné, akiste pôjdeme zároveň spať.“ A jednej jari zazelenaly sa všetky stromy v sade, len stará jabloň smutne stála, suchá, bez listu. Museli ju vykopať a spáliť. Babička v tú samú jar veľmi kašľala, nemohla už ísť do mestečka do božieho kostolička, ako hovorievala. Ruky jej čím ďalej tým viacej schly, hlava bola ako sneh, hlas slabší a slabší.

Jedného dňa rozoslala pani Terezka listy na všetky strany, aby sa deti sišly. Babička obľahla, nemohla už vretienko udržať. Z horárni, z mlyna, z hostínca i zo Žernova chodili viacrazy cez deň spytovať sa, ako je babičke; nebolo jej lepšie. Adelka sa s ňou modlievala; musela jej rozprávať každé ráno a každý večer, ako je v sade, v záhrade, čo robí drôbež a čo Stračka, ďalej musela babičke rátať, o koľko dní by mal prísť pán Beyer. „Azda príde s ním i Janko,“ hovorila pritom. Pamäť ju opúšťala. Často volala namiesto Adelky Barunku a keď jej Adelka pripomnela, že je Barunka nie doma, rozpamätala sa a vzdychla: „Veru je nie, tú ja už neuvidím. Len či je šťastná?“ Ale i tých sa babička dočkala.

Prišiel pán Prošek a s ním aj študent Vilko, i dcéra Johanka; prišiel syn Gašpar a z Krkonošských hôr priviedol starý pán Beyer statného mládenca Jána. Prišiel aj Orlík z lesníckej školy, kde ho poslala pani kňažná, keď poznala v ňom znamenité vlohy pre lesníctvo. I toho počítala medzi svojich vnukov, veď poznala zmáhajúcu sa lásku medzi ním a Adelkou a ušľachtilosť jeho smýšľania i konania.

Všetci sa sišli okolo babičkinho lôžka, ale najprvšia z nich bola Barunka; tá prišla zároveň so slávikom; on sa usadil vo svojom hniezdočku blízko babičkinho okna. Barunka sa ubytovala v babičkinej izbe, kde dakedy stávala jej postielka, kde spolu načúvaly milostným spevom blízkeho speváčika, kde ju babička vstávajúc líhajúc prežehnávala. Boly zase spolu, tie samé tóny zavznievaly k ním, boly to tie isté hviezdičky, na ktoré sa predtým dívaly, tie isté ruky spočívaly na Barunkinej hlave, bola to tá istá hlava — ale iné myšlienky rojily sa v nej a tie slzy boly inými citmi vyronené, ktoré videla babička tiecť po tvári svojej milovanej vnučky, ako tie slzičky, ktoré s milým úsmevom sotierala dakedy s ružových líčok, vtedy, keď ešte malé dievčatko v malej postielke spávalo. Tie slzy len zrosily, ale nezkalily oči.

Babička dobre cítila, že jej života ubýva, preto si ako dobrá gazdiná všetko do poriadku doviedla. Najskorej smierila sa s Pánom Bohom a s ľuďmi. Potom rozdelila svoj skromný majetoček. Každý dostal pamiatku. Pre každého, kto k nej prišiel, mala dobré slovo, každého, kto ju opúšťal sprevádzal jej zrak, a keď i pani kňažná s Hortensiiným synom boli u nej a odchádzali, dívala sa dlho za nimi; ona vedela, že sa s nimi na tomto svete už nesíde. I tú nemú tvár, mačky a psov k sebe zavolala, pohladila ich a dovolila, aby jej Sultán ruku lízal. „Pozrite,“ povedala Adelke a slúžkam, „každé zviera, keď ho má človek rád, je vďačné.“ Voršu ale zavolala k sebe a prikazovala jej: „Keď zomriem, Voršulka, — viem, že to už nebude so mnou dlho trvať, lebo sa mi tej noci prisnilo, že môj Juraj prišiel po mňa, — keď umriem, nezabudni sdeliť to včeličkám, aby vám nepomrely. Ostatní by možno zabudli na to.“ Babička vedela, že Vorša to urobí, lebo verila, na čo druhí neverili a preto by i ľahko zabudli urobiť to zavčasu, i vtedy, keby chceli babičke po vôli urobiť.

Bolo to druhý deň k večeru po návrate detí, keď babička tíško skonávala. Barunka jej predriekala modlitbu umierajúcich, babička modlila sa s ňou, keď odrazu jej ústa sa nehýbaly, oči ostaly opreté na krucifix, ktorý visel nad jej posteľou, dýchanie sa zatajilo. — Plamienok jej života zhasol, ako zhasína pomaly dohorievajúci kahanec, v ktorom je všetko palivo ztrávené.

Barunka jej zatlačila oči, mladá Mílová otvorila oblok „aby duša mala voľnosť k odleteniu“. Vorša nemeškala medzi plačúcimi, ponáhľala sa k úlu, ktorý pán otec babičke pred niekoľkými rokmi postavil, zaklepala naň, volala trirazy: „Včeličky, včeličky, babička nám umrela.“ Len potom si sadla na lavičku pod orgován a pustila sa do plaču. Pán horár kráčal k Žernovu, aby dal zvoniť umieračkom; sám sa k tej službe ponúkol. Bolo mu smutno v dome, musel ísť von, aby sa vyplakal. „Bolo mi clivo za Viktorkou, akože zabudnem na babičku!“ hovoril si cestou. Keď zavznel umieraček, hlásajúc všetkým ľuďom, že niet viacej babičky, zaplakala celá dolinôčka.

Tretí deň ráno, keď sa pohrebný sprievod, záležajúci z veľkého húfu ľudu, lebo každý kto znal babičku chcel ju odprevadiť ku hrobu, poberal okolo zámku, rozhrnula biela ruka ťažké záclony na obloku a medzi nimi objavila sa pani kňažná. Kým len bolo vidieť sprievod, tak dlho jej smutný zrak ho sprevádzal, potom pani kňažná spustila záclonu a s hlbokým vzdychnutím zašepkala:

„Šťastná to žena!“