Babička

Dávno, dávno je tomu čo som sa posledný raz dívala do tej milej, jemnej tvári, čo som vybozkávala to bledé líce, plné vráskov, pohliadla do toho modrého oka, v ktorom sa javilo toľko dobroty a lásky; dávno je tomu, čo jej staré ruky ma žehnaly naposledy! — Niet viac dobrej stareny! Dávno už odpočíva v chladnom hrobe!

Mne ale neumrela! — Jej obraz je odtisknutý v mojej duši s celou svojou barvitosťou — a dokiaľ ostane zdravou, dotiaľ bude v nej žiť! — Keby som znala vládnuť majstrovsky štetcom, oslávila by som ťa, milá babičko, inakšie; ale nástin tento kreslený perom — neviem, neviem ako sa komu zaľúbi!

Ty si ale vždy hovorievala: „Není na světe člověk ten, aby se zachoval lidem všem!“ Dosť bude, keď sa najde niekoľko čitateľov, ktorí budú čítať o tebe s takou láskou, s akou ja o tebe píšem.