ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno bolo sparné, kto len mohol, starí, mladí, pracovali na poli, aby sa sviezlo aspoň to, čo bolo sožaté. Hospodári museli noce nadstaviť, aby stačili gazdovstvu i robote. Slnko len pražilo, divže pod jeho horúcimi lúčami zem nepukala. Ľudom bolo dusno, kvieťa vädlo, vtáctvo lietalo ponad samú zem a zvieratá hľadaly tieň. Už od rána vystupovaly na oblohe mráčky, zpočiatku len maličké, šedivé, belavé, sem tam roztrúsené; čím ďalej pribúdalo ich, kopily sa, do výšky vystupovaly, srážaly sa a tvorily dlhé pásy; farba bola vždy tmavšia a tmavšia a pred samým poludním bola celá obloha na západe zastretá ťažkým mrakom, ktorý sa k slnku tiahol. So strachom dívali sa ženci na oblohu; ačkoľvek sotva dýchali, predsa každý hnal sa do práce, čo by aj pisár nebol ustavične kričal a nadával. Bolo to už jeho zvykom, hulákal, aby nezabudli ľudia, že im má právo rozkazovať a aby mali i pred nim rešpekt.

Babička sedela na podstienke; úzkostlive sa dívala na oblaky, ktoré sa sniesly temer nad samé stavänia. Chlapci s Adelkou sa ihrali za domom, ale tak horúco im bolo, že by boli všetko so seba poshadzovali a keby im babička bola dovolila, boli by sa šli do potoka ochladiť. Adelka, vždy švitorná, pohyblivá ako čečetka, zívala, nechcelo sa jej ani do hrania a konečne sa jej očká zavrely. I babička cítila, ako jej víčka oťažely. Lastovičky lietaly nízko ponad zem, ba skrývaly sa do hniezd; pavúk, na ktorého sa babička ráno dívala, ako muchy opriada a dusí, zaliezol do pavučiny; drôbež staväla sa v hromádkach po dvore do chládku, psi ležali pri babičkiných nohách — a ako by boli po divom hone bývali, s vyplazenými jazyka mi rýchle oddychovali. Stromy stály nehybné, ani lístoček sa nepohol.

Pán Prošek s paňou prišli zo zámku. „Ľudia boží, ide hrozná búrka, či je všetko doma?“ opýtala sa pani už zďaleka. Plátno z bielidla, drôbež, deti, všetko sa bralo domov a upratalo; babička položila na stôl chlieb, uchystala hromničnú sviečku, obloky sa pozatváraly. Mrtvo bolo, slnko bolo zakryté mrakom. Pán Prošek stál na hradskej, obzeral sa kolom dookola. V lese pod stromom videl stáť Viktorku. Tu prudko zavial vetrík, z hlboka zahrmelo, čiernym mrakom preletel blesk. „Bože, tá osoba; ona stojí pod stromom!“ povedal Prošek sám sebe a začal volať na druhú stranu a kývať, aby odišla. Viktorka ale pri každom zablysnutí zatlieskala rukami a príšerne sa smiala, ale pána Proška si ani nevšímala. Veľké kvapky dažďa začaly padať, blesky križovaly sa v čiernych mračnách, hrom začal burácať, búrka rozpustila sa s celou zúrivosťou. Pán Prošek vošiel do domu. Babička mala rozžatú hromničnú sviecu; modlila sa s deťmi; ktoré pri každom blesku a zadunení hromu, zbledly. Pán Prošek chodil od okna k oknu, aby sa podíval von. Lialo sa ako z konve, nebo bolo ustavične otvorené, blesk za bleskom, hrom za hromom, akoby povetrím vzteklice lietaly. — Okamženie ticho — tu zase modrožlté svetlo zakmitlo sa v oknách, blesk krížom a diaľkou preletel oblohou a — prask — prask — zrovna nad staväním. Babička chcela povedať: „Pán Boh s nami!“ ale slovo uviazlo jej v hrdle; pani Prošková sa chytila stola, pán Prošek zbledol. Vorša a Betka padly na kolená a deti pustily sa do plaču. Búrka, ako by tým uderením bola vztek svoj ochladila, pomaly prestávala. Slabšie a slabšie zavznievalo rachotenie hromu, mraky sa rozchodily, menily farbu a kde tu medzi šedivými obláčkami prezerala modrá obloha. Blesky sa tratily, i pršať prestalo, búrka tiahla ďalej.

Aká zmena tam von! Zem, ako zomdlená, ešte odpočíva, údy sa jej dosiaľ ešte trasú a slnko díva sa na ňu zaroseným ešte, ale žiarivým okom, tu i tam vidno ešte na jeho tvári mráčok, pozostatok to vášnivého rozhárania. Tráva, kvietky, všetko, ako by bolo k zemi pribité, po cestách tečú potôčky, v potoku je voda mutná, stromy striasajú so seba tisíce kvapočiek, ktoré sa trblietajú na ich zelenom odeve. Vtáčky už zase krúžia povetrím, husi a kačice tešia sa z mlák a potôčkov, ktorých im dážď narobil, sliepky ženú sa po chrobáčkoch, ktorých je zase hojnosť po zemi sa plaziacich, pavúk vylieza zo svojej skrýši, všetko čo je živé, zotavené ponáhľa sa k požívaniu rozkoší, k novému zápoleniu a vraždeniu.

Pán Prošek vyšiel von, obišiel stavänie dookola — a tu hľa! stará hruška, ktorá svojimi konármi po toľko rokov prikrývala strechu, bola roztrieskaná bleskom. Polovica ležala jej na streche, polovica schýlená bola k zemi. Nerodila už viac rokov tá stará plánka, ovocie jej nebolo valné, ale mali ju radi, lebo strechu od jari do zimy krášlila svojou zeleňou.

Na poliach natropil lejak tiež dosť škody, ale predsa si ľudia pochvaľovali, že je nie tak zle; horšie by bolo bývalo, keby bol padal ľadovec. Odpoludnia už zase usychaly cestičky; pán otec šiel ku hati ako obyčajne v pantofliach, babička ho stretla, keď išla do zámku. Sdelil jej, že mu lejak trocha škody narobil, zvlášte ovocine; dal babičke šňupnúť, opýtal sa, kam ide, a keď počul, že do dvora, pobral sa svojou cestou a babička šla svojou.

Pán Leupold musel dostať rozkaz, aby babičku doviedol ku kňažnej, keď príde, lebo jej hneď bez všetkých rozpakov a preťahovania, sotva sa v predsieni ukázala, otvoril dvere do malého salónku, kde kňažná sedávala.

„Tvoja prostosrdečnosť a úprimnosť mi je veľmi milá; verím v nej s celou dôverou a myslím, že mi úprimne povieš, čo sa ťa opytovať budem,“ začala kňažná.

„Akoby inakšie, milostivá pani, len sa opytujte,“ odpovedala babička a nemohla sa dovtípiť, čoby asi kňažná od nej zvedieť chcela.

„Ty si včera povedala: až slečna do svojho kraja príde a uvidí, čo srdcu milé, že jej líčka zružovejú. Na tie slová si položila taký dôraz, že mi to bolo napadné. Mýlila som sa, či si to zúmyselne povedala?“

Kňažná toto hovoriac bystre pozerala na starenu.

Babičku to nezmiatlo. Chvíľku premýšľala, potom úprimne povedala: „Schválne som to povedala; čo mi na mysli ležalo, padlo mi na jazyk; chcela som milostivej panej niečo nadštrknúť. Niekedy býva slovo včas a k miestu prospešné,“ odpovedala babička.

„Povedala ti to komtessa?“ vyzvedala kňažná.

„Bože chráň, milosťslečinka je nie z tých, ako vidím, ktorí slzy na ulicu nosia, ale kto sám zažil, rozumie. Nedá sa to vždy utajiť, čo človekom hýbe; ja som sa sama dovtípila.“

„Čoho si sa dovtípila, čo si počula? Povedz mi, nie je to zvedavosť, ale starosť o moje dieťa, ktoré milujem ako svoje vlastné, čo mňa núti, aby som to zvedela,“ starostlive hovorí kňažná.

„Môžem vám to sdeliť, čo som počula, nie je to dačo zlého, ani som sa na pomlčanie zapánbovať nemusela,“ povedala babička a rozprávala, čo počula o zasnúbení a chorobe komtessinej. „Myšlienka priťahuje myšlienku,“ dokladala; „nač sa človek zďaleka díva, zdá sa mu ináč, ako z blízka a čo hlava, to rozum. Tak, milostivá pani, i mne prišlo na rozum, žeby snáď milosťslečna nechcela sa vydať za toho pána grófa, ak áno, snáď len z povoľnosti k milostivej panej. Včera som pozorovala milosťslečnu — a bola by som zaplakala nad ňou. Dívaly sme sa na tie pekné obrazy, čo maľovala, — je to ku podivu — a tu mi prišiel do ruky obrázok, ktorý, ako milosťslečna povedala, maľoval jej učiteľ a jej ho dal. Opýtala som sa, že či ten pekný pán je on sám — starý človek, ako dieťa všetko chce vedieť, — začervenala sa ako ruža, vstala, nepovedala tak, ani tak, ale oči sa jej zalialy. Však mi toho dosť bolo a milostivá pani bude najlepšie vedieť, či stará babička mala pravdu.“

Kňažná vstala, prechádzala sa po izbe a ako pre seba hovorila: „Nespozorovala som ničoho, vždy veselá, povoľná. Nikdy o ňom nehovorila.“

„Veru,“ ozvala sa na toto hlasité myslenie babička, „každá nátura je iná. Daktorý človek by nebol šťastný, keby každú radosť, každú žalosť nemohol svetu na obdiv postaviť; iný ju nosí za ňádrami po celý život a vezme ju so sebou i do hrobu. Ťažko získať takých ľudí, avšak láska rodí lásku. Mne to prichodí s ľuďmi tak, ako s tými bylinkami. Pre niektorú nemusím ďaleko chodiť, všade ju nájdem, na každej lúke, na každej medzi. Pre daktorú musím do tieňu lesa, musím ju hľadať pod lístočkami, nesmiem si sťažovať za ňou loziť po vrchoch a skalinách, nesmiem sa ohliadať po tŕni a bodliači, ktoré mi bráni cestu. Za to mňa tá bylinka stonásobne odmení. Babka zelinárka, čo k nám chodí s vrchov, vždy vraví, keď nám donesie vonný mach: „Mnoho práce mi dá, kým ho najdem, ale odplatí sa to.“ Ten mach vonia ako fialky a tá vôňa v zime pripomína vesnu. Odpusťte, milostivá pani, ja vždy odbočím. Chcela som ešte to povedať, že milosťslečna snáď preto bývala taká veselá, že mala ešte úfnosť, ale potom, ako tú ztratila, poznáva dvojnásobne svoju lásku. Býva tak, že nevieme, čo máme, len vtedy, keď to ztratíme.“

„Ďakujem ti za pravdu, starenka,“ povedala kňažná; „že či ja pri nej získam, to neviem, ale len keď ona bude šťastná. Tebe bude mať čo ďakovať, bez teba by som nebola prišla na pravú stopu. Nebudem ťa ďalej zdržovať. Zajtra chystá sa komtessa k maľovaniu, príď sem i s deťmi!“

Týmito slovami prepustila kňažná babičku, ktorá si odnášala v srdci to vedomie, že prispela dobrým slovom k blahu človeka.

Ako sa blížila ku staväniu, postretla babička horára, bol poľakaný, krok chvatný. „Počujte, čo sa stalo!“ povedal pohnutým hlasom k babičke.

„Neľakajte ma, ale povedzte rýchle, čo?“

„Viktorku zasiahol Boží posol!“

Babička spráskla ruky, zachvíľku nemohla ani prehovoriť, až sa jej slzy ako hrachy z očí vyhrnuly. „Pán Boh ju mal rád, doprajme jej ten večný pokoj!“ povedala ticho.

„Mala ľahkú smrť,“ poznamenal horár.

V tom deti, pani a pán Prošek vyšli von a keď počuli od horára smutnú novinu, ostali všetci ako omráčení. „Veď som sa pred búrkou o ňu bál, keď som videl, že stojí pod stromom. Volal som, kýval som, ale ona sa len smiala. Tak teda videl som ju naposledy. Dobre jej je už.“

„A kto ju našiel, kde?“

„Išiel som,“ začal horár, „keď búrka prestala, obzreť sa po hore, či nieto veľa škody; prišiel som až na vrch k tým dvom srasteným jedlám, viete, čo stoja nad Viktorkinou jaskyňkou, vidím tam čosi pod chvojím ležať. Zavolám — ono nič, pozrem hore, kde sa tá chvojina vzala, obe jedle na vnútornej strane ako by im konáre i s kôrou dolu stiahol od vrchu až do spodku. Odhrnem rýchle chvojinu, pod ňou leží Viktorka zabitá. Hýbem ňou, bola už studená. Od ramena až k nohe na ľavej strane šaty opálené. Najskorej, že mala z búrky radosť — ona sa vždy smiala, keď sa blýskalo, — že vybehla na vrch, od jedlí je pekný rozhľad, pod ne si sadla a tam ju zasiahla smrť.“

„Ako našu hrušku,“ podotkla babička. „A kam ste ju dali?“

„Nechal som ju odniesť do horárni, je to najbližšie; ja sám jej vystrojím pohreb, ačpráve jej priatelia tomu bránia. Bol som na Žernove, oznámil som to. Nemyslel som, že ju tak skoro ztratíme. Bude mi clivo za ňou,“ hovoril horár.

V tom zavznel od Žernova k nim hlas zvona. Prežehnali sa, začali sa modliť. Bol to umieračok za Viktorku.

„Pôjdeme ju pozreť,“ prosily deti rodičov a babičku.

„Až zajtra príďte, keď bude ležať v rakvi ustrojená,“ rozhodol horár, pozdravil a smutne odišiel.

„No, už nebude Viktorka k nám chodiť, už nebude viac pri splave spievať; už je v nebi!“ rozprávaly si deti, odchádzajúc po svojom zamestnaní bez toho, aby sa pre samé prekvapenie, boly opytovaly na komtessu.

„Ba iste, že je v nebi, veď zažila dosť na zemi,“ myslela si babička.

Zpráva o Viktorkinej smrti rozniesla sa rýchle ako po trúbach v celom údolí; každý ju znal, každý ju ľutoval a preto doprial ten pokoj. Zvlášte smrť takúto, ktorú, vraj, Pán Boh len málo ľudom dopraje. Hovorievalo sa predtým o nej s útrpnosťou, teraz sa spomínala s úctou.

Keď babička druhý deň s deťmi šla do zámku, aby sa nechaly od komtessy nakresliť a maľovať, začala pani kňažná tiež rozhovor o Viktorke. Komtessa, keď počula, ako ju mali v horárni i na Starom bielidle radi, sľúbila, že odkreslí ten obrázok, ktorý babička už videla, kde Viktorka stojí pod stromom, pre pána horára a pre Proškovie rodinu.

„Ona by každého rada potešila, prv, než odíde; všetkých by vás rada so sebou odviedla,“ usmiala sa kňažná.

„A kde je lepšie, ako medzi ľudmi, ktorí nás milujú; a môže byť väčšia radosť, ako pripraviť radosť iným?“ povedala babička.

Deti sa veľmi tešily svojim podobizniam, o babičkinej nevedel nikto, — tešily sa i darom, ktoré im komtessa sľúbila, ak budú pokojne sedeť a tak sedely, ako pena. Babička dívala sa s radosťou, ako pod umelým štetcom dievčaťa ťahy milovaných tváričiek vždy živšie a živšie vystupujú, a sama napomínala vnúčatá, akonáhle chcely hoveť svojim zvykom: „Poseď, Janík, neprešľapuj, aby ťa milosťslečna dobre trafila. Ty, Barunka, nekrč nos ako zajaček, načo by si potom bola; Vilko, nedvíhaj ustavične ramená, ako hus krýdla, keď jej brko vypadne.“ A keď sa Adelka tak ďaleko pozabudla, že vopchala ukazováček pravej ruky do úst, tak ju babička pokarhala: „Hanbi sa, taká panna, že by si mohla už chleba odkrojiť, ja jej musím raz na ten prst papriky nasypať.“

Komtessa mala pri tom maľovaní veľkú radosť a často sa deťom i zasmiala. Ona vôbec bola každým dňom ružovejšia; babička mienila, že jej milosťslečna pripadá nie ako ružička, ale ako zaružovelý kvet jablone. I veselšia bola, oči mala jasnejšie a krásne jej svietily; na každého usmievala sa milo a s každým sa shovárala len o tom, čo ho tešilo. Dakedy zahľadela sa na babičku, oči jej zvlhly a vtedy odhodila štetec, vzala babičkinu hlavu do svojich rúk, pobozkala jej vráskavé čelo, hladila biele vlasy. Raz sohla sa po jej ruke a bozkala ju.

To babička nečakala, ostala, ako by ju oparil. „Čo to robíte, milosťslečna, to sa pre mňa nepatrí!“

„Ja viem, čo robím, staričká, začo ti mám ďakovať, ty si bola mojím anjelom,“ — a komtessa kľakla k nohám starej babičky.

„Tak vás Boh žehnaj a daj vám šťastie, akého si prajete!“ povedala babička a položila svoje ruky na čelo kľačiaceho dievčaťa, čelo biele a čisté, ako list ľalijový.

„Budem sa modliť za vás i za pani kňažnu. Je to dokonalá pani.“ —

Pán horár stavil sa druhého dňa po búrke na Starom bielidle; oznámil, že sa môžu prísť s Viktorkou rozlúčiť. Pani Prošková nemohla vidieť mrtvého človeka, ostala doma, pani mlynárka sa štítila, alebo, ako mlynár nešetrne vyzradil, sa bojí, aby sa jej v noci nezjavila. Kristinka bola na panskom, tak nešiel nikto s babičkou a s deťmi, ako Mančinka. Na ceste trhaly kvietky a z domácej záhradky vzaly so sebou rezedky, chlapci vzali svätené obrázky, čo im babička zo Svatoňoviec priniesla, babička ruženec, Mančinka tiež niesla obrázky.

„Kto by sa bol ponazdal, že budeme strojiť pohreb, či nie?“ Riekla pani horárka, keď uvítala babičku na prahu.

„Sme tu všetci na čas; ráno vstávame — či budeme večer líhať, nevieme,“ odpovedala babička. Srna pribehla, strkala oči Adelke do zásterky, chlapci z horárne a psi obskakovali hostí.

„Kde ju máte uloženú?“ opýtala sa babička, keď vkročila do sieni.

„V záhradnom domku,“ odpovedala horárka, vzala Anušku za ruku a viedla hostí do záhradného domčeka.

Domček, vlastne malý letohrádok, bol zdnuká vyložený chvojím, na prostriedku na márach z neotesaných brezových driev stála jednoduchá otvorená rakev a v nej ležala Viktorka. Pani horárka jej dala biely rubáš. Čelo ovinula jej vencom z klinčekov, pod hlavu ustlala jej zeleného machu. Ruky složila jej cez prsia jednu cez druhú, tak, ako ich za živa rada nosila. Rakev a vrchnák boly otočené chvojím, pri hlave horela malá lampa, pri nohách v kalíšteku svätená voda a v nej kropáčik zo žitných klasov. Pani horárka všetko sama ustrojila, prichystala, viac razy cez deň šla do domčeka, jej to už zovšednelo; ale babička, ako prišla k rakvi, urobila kríž nad mrtvou, kľakla si na zem a modlila sa. Deti robily všetko za ňou.

„Tak mi povedzte, či sa vám to páči a či sme to dobre urobili!“ opýtala sa pani horárka starostlive, keď babička vstala od modlitby.

„Dobre ste to urobili, pani kmotra, dobre,“ pochválila babička domácu paniu.

Pani horárka vzala od detí kvety a obrázky a poobkladala nimi telo zosnulej. Babička otočila ruženec okolo ztuhnutých rúk mrtvej Viktorky, a dívala sa jej dlho do tvári. To už nebola tá divoká tvár! Čierne, palčivé oči boly zatvorené, ich svit vyhasol. Čierne strapaté vlasy boly začesané a okolo čela, chladného ako mramor, vinul sa červený venček ako páska lásky. Na tvári nebolo vidieť divoké trhanie, čo ju v hnevu tak zohyzďovalo, ale na ústach ležala posledná jej myšlienka, akoby zaľaknutá bola zomrela — trpký úsmešok.

„Čože ťa asi bolelo, ty úbohé srdce? Čo ti urobili?“ hovorila babička ako pre seba tichým hlasom. „No už ti nikto nenahradí, čo si vytrpela. Kto je vinný, toho bude súdiť Boh, ty si už v svetle a na pokoji.“

„Kováčka chcela, aby sme jej dali pod hlavu stružliny, muž ale dal jej mach; len sa bojím, aby nás ľudia neohovorili a jej príbuzní zvlášť, že sme si ju vzali na starosť a len tak hociako odbavili,“ starala sa pani horárka.

„Nič nepomôže maľované lože. Milá pani kmotra, nemajte žiadnu starosť a nechajte ľudí vraveť. Po smrti zaobalili by do zlatohlavu a za živa sa neopýtajú: Človeče, čo ti je? Nechajte jej len ten zelený podhlavník, veď pätnásť rokov na inakšom nelíhala.“ To povedala, babička vzala kropáčík, pokropila ju od hlavy do päty tri razy svätenou vodou, urobila kríž, kázala deťom, aby taktiež urobily a tíško opustili záhradny domček.

Za Riesenburkom v romantickej dolinke pri Boušínskom kostolíčku, ktorý voľakedy Turynský pán za uzdravenie svojej nemej dcéry dal vystavať, je hrobitov; tam pochovali Viktorku. Na jej hrob zasadil pán horár jedľu. „Tá je v zime i v lete zelená a ona ich mala rada,“ povedal babičke, keď ju spolu spomínali.

Nezabudlo sa na Viktorku, hoci neznela viac jej pieseň pri splave, hoci jaskyňka prázdna ostala — jedle vyrúbané; Viktorkino nešťastné meno znelo v okolí dlhé roky v smutnej piesni, ktorú o nej složila Bára Žernovská.