ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to zvykom ako v mlyne, tak v horárni, i na Starom bielidle, že ktokoľvek prišiel na Štedrý deň a Vianoce, jesť a piť dostal do sýtosti a keby nikto nebol prišiel, babička by bola šla hľadať hosťa na rozcestie. Ale akú radosť mala v ten čas, ked znenazdania pred Štedrým dňom prišiel jej syn Gašpar a bratov syn z Olešnice! Celého pol dňa od radosti plakala a každú chvíľu odbehúvala od pečenia vianočiek do izby, aby sa na syna podívala, aby sa bratovca poopytovala, ako sa tomu alebo tej vodí v Olešnici a deťom nejeden raz opakovala: „Vidíte, ako tu hľa strýčko, taký bol i váš dedeček, lenže vzrast nemá po ňom.“ Deti si obzeraly oboch strýčkov zo všetkých strán a veľmi sa im páčili, zvlášte preto, že ochotne na každú ich otázku odpovedali.

Každý rok sa chcely deti postiť, aby videly zlaté prasiatko, ale nikdy k tomu nedošlo; vôľa bola dobrá, ale telo slabé. Na Štedrý deň bol štedre obdarovaný každý domáci i prezpoľný, i drôbež a dobytok dostaly vianočky a po večeri vzala babička od všetkého, čo k večeri bolo, po kúsku, hodila polovičku do potoka, polovic zahrabala do sadu pod strom, aby bola voda čistá a ostala zdravá a zem aby bola úrodná; omrvinky tiež sobrala a hodila do ohňa, aby „neškodil“.

Za maštaľou triasla Betka bazičku a volala: „Trasiem, trasiem bazičku, povedz ty mi pes, kde môj milý dnes,“ a v izbe lialy dievčatá olovo a vosk, a deti spúšťaly sviečočky v orechových škrupinkách na vodu.

Janko tajne postrkoval misu s vodou, aby sa hnula a škrupiny sa kolembaly; potom volal radostne: „Hľaďte, ja sa dostanem ďaleko, ďaleko do sveta!“

„Ach synku, ak sa dostaneš do prúdu života, medzi víry a úskaliny, keď budú vlny loďkou tvojho života zmietať, vtedy ty len budeš spomínať túžobne na tichý prístav, z ktorého si vyplával,“ povedala si tíško matka a rozkrojila jablko chlapcovo „na šťastie“ na priečne polovice. Jadrá tvorily hviezdu, tri čisté papršleky, dva boly neúplné, od chrobákov sožrané. Odložiac ich stranou vzdychla si mamička, potom rozkrojila druhé jablko pre Barunku — a ako videla zase hviezdu zatemnenú, povedala si: „Teda ani jeden, ani druhý nebude úplne šťastný.“ Rozkrojila ešte i pre Vilka a Adelku — a v tých boly hviezdičky zdravé o štyroch papršlekoch. — „Tie snáď,“ myslela matka a Adelka ju vytrhla z myšlienok a žalovala sa práve, že jej lodička nechce sa pohnúť od kraja a že sviečočka už dohorieva.

„Však i moja zhasína a neprišla ďaleko,“ povedal Vilko.

V tom postrčil dakto misku znova, voda sa rýchlo pohýbala a lodičky na prostriedku plávajúce sa potopily.

„Hečte, hečte, vy skorej umriete, ako my!“ zvolala Adelka s Vilkom.

„Čo za to, len keď sme ďaleko boli,“ odpovedala Barunka a Janko jej prisvedčil; matka ale smutne dívala sa na tie zhasnuté svetielka a predtucha zmocnila sa jej duše, či je tá nevinná detinská hra nie predsa vešťbou ich budúcnosti.

„Či nám Jezuliatko prinesie dačo?“ opýtaly sa deti potajmo babičky, keď začala so stola upratúvať.

„To ja nemôžem vedieť; počujete, keď zazvoní,“ odpovedala babička. Menšie deti postavily sa k obloku, lebo si myslely, že Jezuliatko musí ísť okolo okien a že ich počuje. — „Či neviete, že Jezuliatko nemožno vidieť ani počuť?“ upozornila ich babička. „Jezuliatko sedí v nebi na jasnom tróne a posiela darky po anjeloch, ktorí ich prinášajú na zlatých oblakoch. Nepočujete nič, len zvuky zvončeka.“

Deti sa dívaly do oblokov a nábožne počúvaly, čo hovorí babička. V tom kmitla okolo okien svetlá žiara a z vonku zavznel hlas zvonka. Deti sopäly ruky, Adelka ale tíško šepkala: „Babička, to svetlo bolo Jezuliatko, či áno?“ Babička prisvedčila; v tom vkročila i matka a oznámila deťom, že v babičkinej izbe im Jezuliatko nadelilo. To bol shon, to bolo radosti, keď videly osvetlený, okrášlený strom a pod nim krásnych darov! Babička síce neznala ten spôsob, medzi ľudom sa to nerobilo, ale ľúbil sa jej, dlho pred Vianociami vždy už pamätala na stromček a pomáhala dcéri pri okrašľovaní. „V Nise a v Kladsku panuje všade ten zvyk; či vieš Gašpar, vtedy, keď sme tam boli, bol si už hodný chlapec,“ povedala babička synovi, nechajúc deti, aby sa tešily so svojimi darčekami — a sadla si k synovi ku peci.

„Ako by som sa nepamätal; je to pekný zvyk — a dobre, Terezka, že si ho zaviedla; budú to deťom dakedy krásné rozpomienky, keď sa octnú v trudoch života. Na ten deň si človek aj v cudzine najradšej spomína, ja som to zkúsil po mnoho rokov, keď som bol vo svete. Často som sa dobre mal u majstra, ale vždy som si myslel: Keby som radšej sedel doma pri matke a mal kašu s mädom, buchtičky s makovou plnkou a hrach s kapustou, všetky tie dobré jedlá by som vám za to dal!“

„Naše jedlá,“ usmiala sa babička a prikývla hlavou; „ale ešte si zabudol sušenú miešaninu“ (ovocie).

„To viete, že o to som veľmi nedbal; v Dobruške to pomenovali muzikou. Ale na niečo iného som spomínaval, čo sme všetci radi počúvali.“

„Však ja viem, čo myslíš; pastiersku koledu; to je tu tiež, počkaj, počuješ to hneď,“ povedala babička a sotva to dopovedala, ozvala sa zvonku pri okne pastierska trúba. Vopred odtrúbil pastier melódiu pastierskej piesni koledovej, potom začal spievať: „Hore vstaňte pastierkovia, hlasná novina, Spasiteľ sa nám narodil v Betleheme v chlieve“ atď. — „Máš pravdu, Gašpar, keby som nepočula tú pieseň, ani by mi Vianoce neprichodily také veselé,“ riekla babička a počúvala s potešením. Potom vyšla von a nakládla pastierovi do vreca výsluhu.

Na Štefana šli chlapci na koledu do mlyna a do horárni; keby neboli prišli, bola by si pani matka myslela, že sa na nich srútila povala a sama by bola pribehla na Staré bielidlo. Bertík a Frantík prišli zase navzájom dolu koledovať.

Ubehly vianočné sviatky; deti sa už zase tešily na tri Krále — a pán učiteľ že príde napísať na dvere tri Krále a koledovať; a po troch kráľoch maly priadky sláviť „dlhú noc!“ Pravda, na Starom bielidle a v mlyne to nebolo tak ako na dedine, kde bolo mnoho mladej chasy; tam si volili kráľovnú a kráľa, bola muzika, strojila sa praslica a dával sa vrkoč. Na Starom bielidle vystrojila sa dobrá večera, priadky sa sišly, spievalo sa, jedlo, pilo — a keď tu odrazu za dvermi ozval sa verklík, začalo sa v kuchyni tančiť. Prišiel aj Tomeš, pán otec, i pán horár, prišli ešte poniektorí a zábava bola hotová. Kuchyňa bola síce tehlami dláždená, ale dievčatá si z toho nič nerobily a ktorým bolo ľúto obuvi, tancovaly bosky.

„No, akože, babička, mohli by sme spolu trochu faldy prevetrať?“ uškľabil sa pán otec, keď prišiel z izby, kde sedeli starí, do kuchyne medzi tancujúcich a videl v kuchyni i babičku, lebo musela dohliadať na tú malú drôbež, ktorá sa plietla na prostriedku kola spolu i so Sultánom a Tyrlom.

„I, pane otče, boly časy, keď som nedbala, trebárs boly nohy plné krvavých otlakov, len keď som tančila. Ako som sa v hostínci, alebo na mlate ukázala, už kričali chlapci: Madlena je tu, hrajte kalamajku, vrtáka! Hajdy, Madlena letela do kola. Ale teraz, ty môj milý Bože, som ako para nad hrncom.“

„Čo je po tom, vy ste ešte ako prepelička, babička, mohli by sme predsa zkúsiť jeden tanček,“ pokúšal pán otec a točil svoju tabačnicu v prstoch.

„Tu hľa, máte tanečnicu, pán otec, tá sa vie točiť ako vreteno,“ smiala sa babička a vzala mladú Tomšovú za ruku, ktorá práve stála za pánom otcom a ich rozhovor počula.

Veselo vzala mladá žena pána otca za ruku, povedala Kudrnovi, aby hral tú prvú zvoľna. Kudrna držal v jednej ruke kus jahelníka, z ktorého si pre ukrátenie času ujedal, spustil súsedskú a pán otec chcej nechcej musel do kola a mládež začala tľapkať, takže pani matky vyšly z izby pozreť, čo sa to v kuchyni robí. Keď už tam boly, pochytil Tomeš pani mlynárku do tanca, pán otec, keď sa roztancoval, zaviedol domácu paniu a tak si za chvíľku i tí starí zaskočili a babička sa pánu otcovi smiala.

A sotva bolo po „dlhej noci“, už boly zase hody v mlyne, zabíjali brava, smažily šišky, buchty, pri čom musely byť zase priatelia zo Starého bielidla a pán horár; pán otec poslal po nich sane. Neskoršie bola tá sláva v horárni a najpozdejšie u Proškov. A tu zase prišli jedného dňa s Dorotou. Kráľom Diokleciánom bol Kudrnov Václav. Dorota panna bola jeho sestra Lída, dvaja dvorania, sudca, kat a jeho holomci boli chlapci, možno, zo Žernova. Holomci a dvorania niesli kapse na dary. Pred Proškovie bola dlhá kĺzanka, tam sa obyčajne páni herci zastavili — a trochu sa kĺzali; Dorota panna sa skrúšene na nich dívala a triasla sa zimou. Napomínala ich síce, aby už išli, ale jej hlas proti toľkým hlasom neprerazil a musela byť svedkom ich hrudovania sa, keď sa im pridalo, že jeden druhého strčil. Konečne vošli do stavänia, kde ich vítali psi s náramným brechotom a deti s veľkou radosťou. Pri peci si napravili šaty a složili kapsy. Oblek bol jednoduchý. Dorota panna mala bratove čižmy, cez svoje sukne biele kamrtuchové šaty, vypožičané od Mančinky, na krku korale, miesto závoja maminu bielu plachietku a na nej papierovú korunku. Chlapci mali na svojom obleku ešte biele košele, okolo pásov strakaté šatky, papierové čiapky. Dioklecián mal tiež korunu a plášť cez rameno, matkinu kvetovanú nedeľnú zásteru, ktorú mu zo zvláštnej ochoty požičala. Keď sa trocha sohriali, postavili sa do prostred izby a začali svoj kus prevodzovať; deti to počuly každičký rok, ale vždy sa im veľmi páčil. Keď potom kráľ Dioklecián, pohan, Dorotu pannu kresťanku odsúdil, aby umrela rukou katovou, vezmú ju holomci pod ruky a vedú na popravište, kde na ňu čaká kat s vytaseným mečom a s hrozným pathosom volá: „Dorota, panna, kľakaj, nič sa môjho meča neľakaj, skloň len hlavu hrdinsky, sotnem ja ti ju majstrovsky!“ Dorota panna si kľakne, skloní hlavu a kat jej sotne korunku s hlavy, ktorú holomci sodvihnú. Potom sa všetci poklonia, Dorota panna položí si korunku zase na hlavu a postaví sa ku dverám do kúta.

„Viďte len, ako to tie deti pekne vedia, až milo je počúvať,“ usúdila Vorša.

I babička ich pochváli a hojne obdarovaní vyhrnú sa herci von dvermi. Za staväním si prezerajú, čo dostali; potravu kráľ hneď aj rozdelí, ale peniaze strčí do svojho vrecka, poneváč on ako riaditeľ celej výpravy mal k tomu jediné právo, keďže on znášal i zodpovednosť i všetky výlohy sám jediný. Po tomto spravodlivom rozdelení pustili sa hneď do Riesenburku. Proškovie deti si prípovede opakovaly za viacej dní a z tých deklamácií prevádzaly Dorotu. Jediná matka nemôže pochopiť, ako sa taká hlúposť dakomu páčiť môže.

A tu už boly zase „ostatky“ a v nedeľu prišly z mesta pekné sane, na koňoch hrkalky, ktoré na dvorku tak silne zazvonily, kedykoľvek kone sebou pohly, takže vrana, zimná to navštevovateľka Proškovie dvora, chytro vyletela na jarabinu a kury i vrabce s veľkým údivom sa dívaly na záprah; mysleli si asi: Pre pána kráľa, čože to má byť? Prišli po rodinu Proškovskú, aby išli na fašiangy ku kmotrovi Stanickému do mestečka. — Babička ale nikdy nechcela ísť; hovorila: „Čo tam? Nechajte ma doma, ja sa medzi panstvo nehodím.“ Stanickovci boli hodní a vľúdni ľudia; ale že tam bol hostínec, prišlo rozličných hostí i na niekoľko míl a to nebola spoločnosť pre skromnú babičku. Keď večer prišly domov, rozprávaly deti babičke, čo maly dobrého, priniesly jej výslužku, chválily hlučnú muziku, ktorú počuly a rozprávaly, kto tam všetko bol. „A hádajte, koho sme tam ešte videli?“ zahádal Janko.

„No, kohože?“ babička na to.

„Kupca Vlacha, čo k nám chodieva a čo nám dáva figy. Ale vy by ste ho nepoznali, nebol taký špinavý ako vždy, keď k nám príde; bol ustrojený ako knieža pán a mal zlatú retiazku na hodinkách.“

„Čoho je dosť, ľahko s tým plýtvať,“ povedala babička; „ostatne,“ doložila, „vy tiež nejdete medzi ľudí v šatách, v ktorých sa doma povaľujete, to je človek spoločnosti i sebe dlžen, aby chodil v čistých šatách, keď to môže byť.“

„Ale ten musí byť bohatý, že áno?“ mienily deti.

„Neviem, nebola som v jeho truhle, ale môže byť, vie on dobre predávať.“

Posledný deň fašiangový prišly ešte s veľkým hurtom maškary, vpredu sám mäsopôst, bol celý ovešaný hrachovinou ako medveď. V každom staväní utrhli gazdinky z neho kúsok a schovaly. Ten kúsok hrachoviny z ostatného fašiangu dávaly husám do hniezd, keď nasádzaly, aby, vraj, dobre sedely.

Pochoval sa i fašiang a s ním bol urobený koniec zimným radovánkam; babička spievala pri kolovrátku pôstne piesne, keď si deti k nej sadly, rozprávala im o živote a utrpení Krista Pána a na prvú pôstnu nedeľu obliekla smútočné šaty. Dni boly dlhšie a slnko mocnejšie, teplý vietor sožieral sneh na stráni. Sliepky zase vesele krákorily po dvore, gazdinky, keď sa sišly, začaly rokovať o nasádzaní vajíčok, o siatí ľanu, gazdovia chystali pluhy a brány. Pán horár, keď chcel z tamtej strany, z hory priamo na Staré bielidlo, nemohol už cez rieku, ľad práskal a pomaly sa kus po kuse odporúčal, ako to pán otec poznamenal, keď za rána prichodil dozrieť ku stavidlu a na priedomí u babičky si chvíľku postál.

Prišla nedeľa Čierna, Družebná, Kýchavná a piatu nedeľu, Smrtnú, zaradovaly sa deti: „Dnes budeme vynášať smrť,“ a dievčatá dodaly: „Dnes je naša koleda!“ Babička urobila Adelke líto (prútik), na ktoré shromažďovala po viac dní vyfúkané vajíčka, výdušky, navesila ich na ne, naviazala červených stužiek, aby bolo veselé. Dievčatá šly koledovať. Odpoludnia sa všetky dievčatá sišly vo mlyne, kde sa strojila smrť. Cilka urobila slamenú otiepku, každá z dievčat dala niečo zo šatstva na ňu; čím krajšia bola Morena, tým väčšia chvála. Keď bola ustrojená, vzaly ju dve dievčatá popod ruky, ostatné do páru sriadily sa za nimi a lítami točiac spievaly: „Smrť nesieme zo vsi, nové leto do vsi,“ idúc od mlyna ku hati. Staršia chasa išla opodiaľ za nimi, chlapci ale s posmešnými posunkami ich obskakovali a chceli Morene strhnúť čepec s hlavy; dievčatá ju ale bránily. Ako prišly ku hati, rýchle smrť odstrojily a s veľkým jasotom hodily otiepku do vody; na to sobrali sa chlapci a dievčatá a spoločne začali spievať: „Smrť pláva po vode, nové leto k nám ide, s červenými vajci, žltými mazanci.“ Na to zase dievčatá začaly: „Líto, líto, líto, kdes tak dlho bolo? Pri studienke u vody, mylo ruky i nohy. Fiala, ruža, kvitnúť nemôže, až jej Pán Boh spomôže.“ A zase zanótili chlapci: „Svätý Peter z Ríma, pošli fľašu vína, aby sme sa napili, Pánaboha chválili.“

„No, poďte ďalej, koledníci,“ volala pani Prošková, počúvajúc pod stenou chasu, „poďte ďalej, víno vám nedáme, ale niečo predsa, aby ste sa obveselili.“

Mládež vošla s domácimi dievčatmi do izby a Kristinka i ostatní šli za nimi, veseliac sa a spievajúc s nimi.

Na Kvetnú nedeľu ráno bežala Barunka ku rieke natrhať púzalky (kočičky); ony vždy už kvitly, „ako by vedely, že ich na ten deň treba,“ myslelo si dievča. Keď šla s babičkou do kostola na hrubú, niesly si ich každá za hrsť k sväteniu.

Na Škaredú stredu, keď dopriadla babička svoj úkol a kolovrat vynášala na pôjd, volala Adelka: „Oh, jé, už ide kolovrat na podvrch, babička bude priasť na vretienko!“

„Ak dá pán Boh zdravia do zimy, tak si ho zase snesieme,“ povedala babička.

Na Zelený štvrtok vedely deti, že na ráno nedostanú inšie len jidášky (pečivo) s mädom. Na Starom bielidle nebolo včiel, ale pán otec poslal vždy plásť mädu, keď prezeral úle. Pán otec bol včelár a mal mnoho úľov; sľúbil i pani Proškovej, ak sa mu podarí roj, že dostanú, lebo neraz počul od babičky, že by si ničoho tak nežiadala u stavänia, ako včely; že je veselo človeku, keď vidí tie včeličky celý deň lietať z úľa do úľa a celý deň pracovať.

„Barunka, vstávaj, slniečko hneď vynde!“ budila babička na Veľký piatok ráno vnučku, a ľahúčko jej poklopala na čelo. Barunka mala ľahký spánok, hneď sa prebudila a keď videla stáť babičku pri posteli, spomnela si, že večer prosila, aby ju zobudila k rannému modleniu. Vyskočila, prehodila na seba sukničku a šla za babičkou. Voršu a Betku tiež zobudila; „deti necháme ešte spať, ešte tomu neporozumejú, budeme sa modliť za ne,“ povedala. Ako dvere na pitvore vrzly, hneď sa ozývala drôbež i dobytok a psi vyskočili z búdy. Babička ich prívetive odstrčila a ostatným zavolala: „Majte strpenia, kým sa pomodlíme!“ Barunka sa na babičkin príkaz v jarku umyla, potom šly na stráň modliť sa „deväť Otčenášov a Zdraváskov, aby im pán Boh poprial celý rok čistotu tela,“ ako to už bolo zvykom. Stará babička si kľakla, vrúcne sopäla scvrklé ruky cez prsia, jej mierne oči obrátily sa dôverne k ružovým zorám, ktoré na východe zvestovaly východ slnka. Barunka kľačala vedľa nej, čerstvá, ružová ako púčok. I ona sa modlila nábožne, ale potom jej jasné, veselé oči od východu sa obrátily k hore a točily okolo po stráni a po lúke. Mutné vlny plynuly pomaly, so sebou unášaly vždy ešte kusy ľadu a sneh, ale sem tam zelenala sa už tráva, ranné iskierky sa rozvíjaly, stromy, kroviny začínaly pučať, príroda sa prebúdzala k radostnému životu. Ružové zore rozchodily sa po oblohe, zpoza hôr vystupovaly zlaté papršleky vyššie a vyššie, pozlacovaly vrcholky stromov až pomaly ukázalo sa slnko v celej svojej velebnosti a svetlo svoje rozlialo po stráni. Stráň na druhom boku bola ešte v polosvetle, za haťou padala hmla nižšie a nižšie a nad jej vlnami bolo vidieť na vrchu nad pílou kľačať ženské z piliarovej rodiny.

„Pozrite len, babička, ako krásne vychodí slniečko!“ upozornila Barunka babičku celá pohrúžená v obdive svetla nebeského: „keby sme teraz kľačaly na Snežke!“

„Ak chceš Pána Boha vrúcne vzývať, máš na to miesta všade dosť, zem Pána celá je krásna,“ riekla babička, urobila kríž a vstala so zemi. Ako sa obzrely, videly nad sebou najvyššie na stráni Viktorku opretú o strom. Jej kučeravé vlasy boly od rosy zvlhlé a visely jej do tvári a okolo tvári, šaty mala rozcuchané, hrdlo obnažené, čierne oči divým ohňom planúce, uprené boly k slnku, v ruke držala rozkvitnutý petrklíč (kašku). Nebolo badať, že babičku vidí. „Len kde tá úbohá zase chodila!“ poznamenala babička.

„A hľa, kde ona našla už ten kvietok!“

„Niekde na vrchu, veď ona tam schodí každý kút.“

„Ja ju oň poprosím,“ povedalo dievča a už bežalo na stráň; tu sa Viktorka zo svojho zadumania prebrala a obrátila sa rýchlo k odchodu, ale keď Barunka zavolala: „Prosím ťa, Viktorka, daj mi ten kvietok!“ ostala stáť a zrakom k zemi obráteným kvietok jej podala. Hneď sa ale ztrhla a ako blesk letela po stráni dolu. Barunka sbehla k babičke.

„Už dávno, čo si neprišla pre potravu,“ preriekla babička.

„I včera, keď ste boly v kostole, bola u nás, maminka jej dala bochník chleba a jidášky,“ sdelila Barunka.

„Teraz jej bude, chuderke, zase lepšie v lete; ale Boh zná, ako by ona nemala ani citu. Celú zimu len v ľahkom odeve a bosá; nie div, že krvavé stopy ostávajú po nej na snehu a ona ako by nič. Ako rada by jej bola pani horárka udelila každý deň teplého jedla do sýtosti, ale ona neprijme ničoho, len ak kúsok pečiva. Nešťastné stvorenie!“

„Ono jej je snáď nie zima v tej jaskyňke, babička, ináče by niekam išla; veď sme ju mnohoráz prosily, aby ostala u nás.“

„Pán horár povedal, že je v takých podzemným dierach v zime teplo, a keď je Viktorka nie zvyknutá na vykúrenú izbu, tak zimu veľmi necíti. To už Pán Boh tak spravuje; on posiela anjelov-strážcov dietkam, aby ich varovali od zlého a Viktorka je tiež také úbohé dieťa,“ dokončila babička a vošla s Barunkou do domu.

Inokedy zavznievalo zvonenie na večer a na poludnie so žernovského vrchu s vežičky nad kaplicou; v ten deň ale vybehol Janko a Vilko s rapčadlami do sadu, a rapčali, až vrabce so striech rozplašili. Odpoludnia šla babička do mestečka k božiemu hrobu, stavila sa pre pani matku a Mančinku. Pani mlynárka vždy zaviedla babičku do komory a ukazovala jej plnú slamienku farebných vajec pre koledníkov, ukazovala celý rad mazancov (koláče) a tučného barančeka. Tiež podala deťom po „hnetanke“ (koláč), ale babičke nie, lebo vedela, že starenka od rána na Zelený štvrtok až do večera po vzkriesení nič do úst nevezme; ona sama postila sa na Veľký piatok, ale prísny pôst, ako babička, to by vraj nevydržala. „Každý dľa svojho svedomia, milá pani matka; ja myslím, že keď má byť pôst, nech je pôst.“ Popozerala pani mlynárkino umenie, pochválila ho a doložila: „My sa len zajtra pustíme do pečenia, prichystané je už všetko; dnešný deň nech je obetovaný modlitbe.“ A taký poriadok bol v Proškovie domácnosti, lebo babičkino slovo platilo ako zákon.

Na Bielu sobotu bolo ale na Starom bielidle od včasného rána ako na Pražskom moste; v izbe, v kuchyni, vo dvore, pri peci, všade sa striedaly pracujúce ruky — a keď sa deti ku hocktorej zo ženských so svojimi záležitosťami obrátily, všade počuly sťažovať sa, že nevedia, kde im hlava stojí, ešte i Barunka mala toľko práce, že zabúdala jedno pre druhé. Za to ale bolo k večeru v dome všetko a všade v poriadku, a babička i s Barunkou a s matkou šly na vzkriesenie. Keď potom v osvetlenom, nábožným ľudom naplnenom chráme zavznelo so všetkých úst slavné: „Vstal tejto chvíle náš Vykupiteľ! Hallelujah!“ tu sa cítilo dievča unesené mocným citom, prsá sa jej dmúly, púdilo ju to von do šíreho priestoru, kde by mohla dať priechod nevýslovnému jasotu, ktorý jej v duši hlaholil. Celý večer jej bolo neobyčajne milo — a keď jej babička dávala „dobrú noc“, vzala ju okolo hrdla a pustila sa do plaču.

„Čo ti je, prečo plačeš?“ opýtala sa babička.

„Nič mi je, babička, len radosť mám v sebe, takže musím plakať,“ odpovedalo dievča. A starenka sa sohla, pobozkala vnučku na čelo a pohladila ju po líčku, ale nepovedala ani slova. Znala ona svoju Barunku!

Na prvý sviatok vzala babička k sväteniu so sebou do kostola mazanec (koláč), víno a vajíčka. Keď to domov doniesla, rozkrájalo sa posvätené, každý z domácich dostal z obojeho po kúsku a trochu vína. Drôbež a dobytok dostal tiež ako na Vianoce, že aby boly domu príchylné a donášaly hojný úžitok; tak to chcela babička.

Pondelok ale bol na ženské zlý deň, bola dynovačka a koleda. Sotva boli Proškovci ráno vstali a sa poobliekali, už sa ozývaly hlasy za dvermi: „Ja som malý koledníček“ atď. a tu naraz zaklepal ktosi na dvere; Betka šla otvoriť, ale otvárala opatrne, mohli to byť aj chlapci, lebo to bolo isté, že žiadon zo známych nedaroval šľahačku. A najrannejší bol pán otec z mlyna. Prišiel ako svätúšok, vinšoval „šťastné a veselé hody,“ ale pod kabátom mal schovanú vŕbovú „dynovačku“ (korbáčik); tú odrazu s uškľabnutím vytiahol a začal ženské šibať. Dostaly všetky, i pani, i Adelka, ba i babičku šibnul cez faldy, „aby blchy neštípaly,“ dodal so smiechom. A ako každý iný koledník, dostal i pán otec po vajíčku, po jabĺčku. „Čo, chlapci, ako ste koledovali?“ opýtal sa pán otec chlapcov.

„To sú tiež pekní, inokedy sa im nechce s postele, dnes ale sotva som vstala, už boli v izbe, aby ma vyšľahali,“ žalovala Barunka a pán otec i chlapci ju vysmiali.

Prišiel i pán horár dolu šľahať, i Míla, i Tomáš, slovom, nebolo pokoja celý deň, a dievčatá ako len zazrely chlapcov, už schovávaly holé ruky pod zásteru.