ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to o niekoľko dní po prvom máji; bol štvrtok, deti nemaly školu a pomáhaly babičke v záhradke polievať kvetiny a hrozno, ktoré sa už po múre zelenalo. Šly si zaliať i svoje stromky; ony maly v ten štvrtok vôbec mnoho práce; lebo už tri dni, čo neprezeraly svoje bábiky, chlapci nemohly prehnať koníky, vozy, flinty a lobty ležaly v kútiku. Ani v holubníku neboli a králiky krmila Adelka. Vo štvrtok sa to všetko muselo vynahradiť. Babička, keď bola hotová s polievaním, nechala deti hrať sa, sadla si na travnaté sedadlo pod orgovánom a pustila sa do plátania, lebo nebola zvyknutá záhalke ani na malú chvíľu. Bola smutná, ani si nespievala, ani si nevšímala čiernej sliepočky, ktorá sa vkradla otvorenými dvierkami do záhradky — a keď nikto nebránil, počala si na hriadočke hrabať. Sivá húska pásla sa pri plote, jej žlté húsatká prestrkovaly hlavičky plotom a všetečne nakukovaly do záhrady; babička ich mala veľmi rada, tie húsatká, ale teraz si ich ani nepovšimla. Jej myšlienky zalietaly na niekoľko strán. Prišiel posol z Viedne od Jána, že neprídu v polovici mája, lebo že komtessa Hortensia ťažko ochorela. Ak jej dá Pán Boh zase zdravia, potom, možno, že príde pani kňažná pozreť na svoje panstvo, ale isté je to nie. Pani Prošková, keď ten list čítala, plakala a deti plakaly tiež. Vilko mal na dverách k sotretiu len niekoľko čiarok a tu naraz bolo všetko daromné. A tá dobrá, milá Hortensia aby mala umrieť, to im nešlo do hlavy; nezabudly pri každom modlení pomodliť sa Otčenáš za jej uzdravenie. Ale deti uspokojily sa zase, pani Prošková bývala bez toho málomluvná, hovorila ešte menej — a keď prišla babička do izby, našla ju vyplakanú. — Radšej ju teda posielala niekam na návštevy, aby sa zabavila; ona, babička bola rada, keď pani Terezka dakam vyšla, lebo vedela veľmi dobre, že je dcéri v tom osamelom dome predsa len smutno, a žeby radšej žila v hlučnom svete, na ktorý si bola po toľké roky už zvykla. Vo svojom manželstve bola veľmi šťastná, ale neprijemné pri tom bolo to, že jej manžel musel najväčšiu časť roku tráviť vo Viedni a ona o samote v strachu a obavách musela žiť bez neho. A teraz nemala vidieť manžela, deti otca, možno, i celý rok. „Pre život zas život,“ povedala si babička. S Jánom chcela prísť Johanka, babičkina druhá dcéra; chcela prísť vidieť matku, s ňou sa i potešiť, i poradiť, lebo sa mala vydávať. Tomu sa babička už veľmi tešila a teraz mala zase nádeju. Okrem toho trápil ju Mílov odvod. Míla bol švarný, úprimný chlapec. Kristinka bola poriadna dievčina, babička ich oboch mala rada a bola by si žiadala, aby sa mohli sobrať. „Keď sa síde rovný s rovným býva shoda, a pán Boh sám má radosť z takého manželstva,“ poznamenala. Avšak i tej radosti hrozila ťažká rana, Míla šiel ráno s ostatnými k odvodu. To všetko ležalo babičke v hlave a preto bola smutná.

„Babička, pozrite, čierna vám tu hrabe. Počkaj, ty opica! Heš, heš!“ ozval sa Barunkin hlas a keď babička sodvihla hlavu, videla sliepku leteť zo záhrady a na hriadočke vyhrabanú jamku.

„To je potvora, ako si chytro prišla. Vezmi hrable, Barunka, a oprav tú hriadočku. Len ju viďme, a husi sú tiež tu. Ono ma to volá, je čas, šlo by to sedeť, ja som sa troška pozabudla. Musím im nasypať.“ To povediac, odložila babička prácu a šla si nakŕmiť drôbež. Barunka ostala v záhradke a zahrabávala záhon.

O chvíľu prišla Kristla. „Ste tu sama?“ opýtala sa, nazerajúc cez plot.

„Len pod ďalej, babička príde hneď, šla nachovať drôbež,“ zvala Barunka.

„A kde je maminka?“

„Šla do mesta naštíviť kmotričku; vieš, maminka plače, lebo tatík snáď ani toho roku nepríde; preto babička maminku radšej posiela, kde by sa troška zabavila. My sme sa všetci tak tešili na tatíčka a na komtessu tiež a všetko nás sklamalo. Chuderka Hortensia!“ Pri tých slovách Barunka, ako kľačala na chodníku na jednom kolene, oprela lakeť o druhé koleno a položiac si hlavu do dlaní, zvážnela a zamyslela sa. Kristinka si sadla pod orgován, sopäté ruky položila na kolená a hlava jej klesla na prsia. Bola všetka zarmútená, jej oči boly od plaču opuchnuté.

„To musí byť zlá choroba, tá horúčka (týfus); ona zomrie, ach, Bože! Kristinka, či si ty už mala chorobu?“ opýtala sa Barunka po chvíľkovom pomlčaní.

„Nie, ja som, ako žijem, nebola chorou; ale teraz už bude po mojom zdraví!“ smutne odpovedala Kristinka.

Len teraz sa Barunka Kristinke dobre prizrela a videla, že je jej tvár zmenená, vyskočila, popošla k nej a opýtala sa: „Čo ti je? Či je Míla už odvedený?“ Kristinka na miesto odpovedi pustila sa do usedavého plaču.

V tom prišla babička nazpäť. „Už sa vrátili?“ opýtala sa rýchle.

„Nevrátili ešte,“ zakrútila Kristla hlavou, „ale veď je i tak darmo robiť si nádeje. Lucka sa, vraj, zaprísahala, že keď Mílu nedostane, že ho ani ja nemám dostať. Čo ona chce, to rychtár urobí, on je na ňu veľmi pyšný a pán správca urobí rychtárovi mnoho po vôli. Správcová slečinka nemôže zabudnúť, že jej milovník bol od Jakuba pohanený, tak aj ona prilieva žlči a ešte je všeličo, milá babička, čo ma oberá o posledné nádeje.“

„Ale veď že Mílov tatík bol v kancelárii a ako som počula, niesol so sebou pekných pár zlatých; bola by predsa len dáka úfnosť.“

„Pravda, to je ešte jedna naša nádej, keď ho vypočuli, že snáď i pomôžu; ale stalo sa to už nejeden raz, že vypočuli a nepomohli; odbavia nakrátko, že to nešlo a človek musí byť spokojný.“

„Azda sa to Mílovi nestane; a keby predsa, myslela by som, aby jeho otec tie peniaze, čo by obetoval na úplatky, keď by sa nepodarilo, sobral, tvoj otec aby ostatné pridal a aby Mílu vykúpili podľa práva. Mali by ste pokoj.“

„Keby nebolo keby, milá babička. Za jedno sú tie peniaze, ktoré starý Míla obetoval už tam, za druhé môj otec nemá na hotovosti nič viac, ako čo potrebuje do obchodu a čoby Jakuba dosť rád videl a nebránil by nám, aby sme sa sobrali, predsa by mu bolo oveľa milšie, keby mu zať do domu doniesol a nie odniesol. A konečne, pripusťme, žeby ich aj chcel sohnať. Míla je hrdej nátury, nechce odo mňa nič prijať a nedopustil by, aby ho môj otec vyplatil.“

„On si snáď myslí: „Keď dostaneš veľkého vena, bude ti mužu, rozkazovať žena,“ a tomu sa každý hrdý muž vyhýba, milá Kristinka; tu by mu ale povoľnosť neslúžila k necti. Ostatne načo o dačom hovoriť, čo azda vykonať nebude potrebné a keby bolo, s ťažkosťou sa dá previesť.“

„Chyba, veľká chyba, že sa to stalo s tým Talianom; ja som sa tomu vtedy smiala, ale teraz nad tým plačem,“ povedala Kristla. „Keby to nebolo bývalo, bol by sa Míla dostal do dvora, dva roky by tam slúžil a bol by sa sprostil vojny. To ma najviac trápi, že tomu všetkému som len ja sama príčinou.“

„Blázonko, prečo by si sa vinila, ako by tu, hľa, táto stokráska za to mohla, keby sme ju obe mať chcely a pre ňu sa pohádaly. Tak by som sa musela i ja viniť, že som priviedla môjho nebožtíka do podobnej nesnádze; bol to skoro podobný prípad ako pri tebe. Milá stvorička, či človek, keď ho hnev, žehravosť, láska alebo akákoľvek vášeň uchváti, má toľko sily, aby sa s rozumom poradil? V tej chvíli čoby hneď po ňom bolo, nebude dbať. A čo je to všetko platné, keď i ten najdokonalejší človek podlieha slabostiam.“

„Babička, vy ste už vlani na deň pána Proškovho mena povedali, že váš nebožtík dokázal niečo podobného, prečo potom trpel — a teraz zmienili ste sa zase o tom. Zabudla som ako na smrť opýtať sa vás dosiaľ, ako to bolo, povedzte mi to teraz. Ujde mi čas, prídem na iné myšlienky a sedí sa tu pod tým orgovánom až milá vec,“ prosila Kristinka. „Nedbám,“ povedala babička; „ty, Barunka, choď, daj mi na tie deti pozor, žeby mi to neišlo k vode!“

Barunka odišla a babička začala:

„Bola som dievčina odrastená v tú dobu, keď Maria Terezia začala s Prusom vojnu. O niečo sa nedohodli.^[8] Cisár Jozef pritiahol s vojskom k Jaromeri a Prus položil sa pri hraniciach. V celom okolí bolo vojsko rozložené aj po dedinách. V našom gazdovstve sme mali niekoľkých prostých vojakov a jedného dôstojníka. Bol to človek ľahkej mysli, jeden z tých, ktorí si myslia, že každé dievča vpletú do svojich osídiel ako pavúk muchu. Ja som ho zkrátka odbavila, ale on si z mojich slov nič nerobil, striasol ich ako rosu. Keď mi reč nespomohla, zariadila som si všetky obchádzky tak, aby som sa s ním samotná nikde stretnúť nemusela. Vieš ako je to, že dievča musí koľkorazy cez deň bežať tu na pole, tu na trávu, zase domáci odídu a nechajú ju samotnú, slovom, že je nie zvykom, ani potrebou, aby dakto dal pozor na dievča; dievčatá musia samé seba chrániť — a tu naskytne sa dosť príležitosti pre svodného človeka, keď chce dievča prenasledovať. Ale pán Boh ma chránil. Na trávu som chodievala veľmi zavčas rána, keď ešte všetko spalo. Od malička som včas ráno vstávala, matka mi vždy hovorila: „Kto zavčasu stáva, tomu Pán Boh dáva.“ A mala pravdu. Keby som z toho nebola mala ani úžitok, ale mala som radosť. Keď som vošla za rána do sadu alebo do poľa a videla trávičku pekne zelenú, porosenú, srdce sa mi na ňu smialo. Každý kvietok stál ako panna, s pozdvihnutou hlavičkou, s vyspatými očkami. Všade sa stlala vôňa, z každého lístočka, z každej trávičky. Vtáčky, chudiatka, maličké, vznášaly sa nado mnou a spevom svojím chválily pána Boha; ináč ale všade ticho. A keď začalo slnko nad horami vychodiť, bývalo mi vždy ako by som v kostole stála, spievala som si a práca mi šla od ruky, ako by hral.“

„Raz teda za rána žniem, bolo to v sade, tu počujem za sebou: „Pán Boh pomáhaj, Madlenka!“ Obzrem sa, chcem povedať: „Daj to pane Bože,“ ale ľaknutím som nemohla prehovoriť, srp mi vypadol z ruky.“

„Bol to ten dôstojník, nie?“ skočila jej do reči Kristla.

„Počkaj len, pomaly,“ pokračovala babička; „nebol to dôstojník, lebo by som srp nebola vypustila. To bolo radostné preľaknutie. Jurko stál predo mnou! Musím ti podotknúť, že som ho tri roky nevidela. To vieš, že bol Jurko synom našej súsedky Novotnej, tej istej, čo so mnou bola, keď sme s cisárom Jozefom hovorily?“

„Áno, to viem; i to ste nám o ňom rozprávali, že miesto kňaza stal sa tkáčom.“

„No áno, to zavinil jeho strýko; chlapcovi šlo učenie ako by hral, kedykoľvek otec šiel po neho do Rychnova, vždy počul len chvály o ňom. V nedeľu, keď bol na vakácie doma, čítal miesto môjho tatíka, ktorý bol predsa výborný čitateľ, súsedom z biblie a tak mu to šlo, že sme všetci s radosťou počúvali. Novotná hovorievala: „Ako by som toho chlapca už počula kázať.“ Všetci sme sa k nemu tak chovali, ako by už bol vysväteným býval. Ktorá čo dobrého pripravovala, poslala mu, a keď sa Novotná vyhovárala: „Ale, Bože, čo my vám za to dáme?“ povedali: „Až bude Jurík pánom páterom, dá nám požehnanie!“

Spolu sme riastli, čo jeden to druhý, ale keď prišiel na druhé, tretie vakácie, nemala som už tej smelosti, hanbila som sa ho, a keď často prišiel za mnou do sadu a nasilu mi pomáhal trávu niesť, robila som si z toho hriech, že mu v tom povoľujem, opakovala som mu to, že sa to pre pána pátera nesluší, ale on sa mi smial; to že ešte veľa košov vody utečie, kým on kázať bude! Býva to tak, že človek mieni a pán Boh mení. Raz, keď bol na tretích vakáciach doma, prišiel z Kladska odkaz od strýka Jurkovho, aby tam k nemu prišiel. Ten strýko bol tkáčom — a tkal veľmi krásné činovatné veci; tým si zarábal pekných pár zlatých, a že nemal žiadnych detí, spomnel si na Jurka. Kmotra ho nechcela pustiť, ale môj otec jej sám dohováral, aby ho nechala ísť, že to môže byť k jeho šťastiu a že je otcov brat, že má akési právo na neho. Šiel; kmotra a môj tatík ho odprevadili až do Vamberíc, kde išli na odpust. Oni prišli nazpäť, Jurko ostal tam. Bolo nám všetkým smutno za nim, ale mne a kmotre najviacej, len že ona o tom hovorila, ale ja som sa nikomu nepochválila. Strýko sľúbil, že sa bude o Jurka starať, ako o svojho syna. Kmotra myslela, že chodí v Kladsku do škôl; tešila sa už, že čochvíľa dostane prvé posvätenie a medzitým — Jurko o rok prišiel domov na návštevu už ako vyučený tkáč. Kmotra plakala až hrôza, ale čo mala robiť. Jurko ju prosil a priznal sa, že nemal pražiadnej chuti na kňazský stav, ačkoľvek by bol rád ďalej študoval. Ale strýko že mu to vyhovoril, že mu predstavil ako dlho ešte by sa musel potĺkať po školách, po úradoch, kým by došiel ku kúsku chleba, radil mu, aby sa radšej chopil remesla, to že ho skorej uživí, remeslo že je zlaté dno, a že je tým lepšie pre neho, keď bude aj inak vycvičený. Slovom Juraj si dal povedať, učil sa tkáčskemu remeslu a že sa všetkého chopil s celou chuťou, napredoval i v remesle. Strýko ho po roku prepustil; potom ho poslal do sveta na vandrovku a to najsamprv do mesta Berlína ku svojmu známemu, kde sa mal ešte zdokonaliť. Jurko ale stavil sa skorej u nás, v Čechách. Vtedy mi priniesol tento ruženec z Vamberíc.“ To povedala babička, vytiahla zpod životka klokočový ruženec, ktorý nikdy neodložila; chvíľku sa naň s pohnutím zahľadela, potom ho bozkala a skryla na predošlé miesto. „Môj otec nemal Jurkovi za zle,“ pokračovala babička, „že sa dal na remeslo; i Novotnej dohováral, aby si z toho nič nerobila, že ju nádej sklamala.“ „Kto zná, k čomu je to dobré,“ hovoril; „nechajte ho, ako si urobil, tak bude mať. Trebárs aj klky prepriadal, len keď sa bude do svojho diela rozumeť a ostane statočným, hodným človekom, tak zaslúži takú česť ako bársktorý pán.“ Jurko bol rád, že sa jeho krstný otec na neho nehneval, lebo ho poslúchal ako vlastného otca. I Novotná si dala povedať, ako by si nedala, ved to bolo jej dieťa, ktoré milovala, nemohla teda chceť, aby sa v svojom stave cítilo nešťastným. Pobudnul u nás dakoľko dní, potom odišiel do sveta a tri roky sme ho nevideli, ani dosť málo o ňom nepočuli, až keď sa v jedno ráno predomnou postavil. Môžeš si mysleť, akú radosť som mala. Hneď som ho poznala, ačkoľvek sa veľmi zmenil; bol neobyčajne vysoký, pri tom tak pekne narastený, že by mu ťažko rovného bol našiel. Sohnul sa ku mne, vzal za ruku a povedal, že prečo som sa ho tak zľakla? „Ako sa nezľaknúť,“ hovorím, „veď si sem rupnul, ako by si bol s oblakov spadol. Odkiaľ si prišiel a kedy?“

„Idem rovno z Kladska, strýko sa bojí, poneváč tam všade verbujú, aby ma niekde verbunkoši nesobrali; poslal ma, sotva som sa z vandrovky vrátil do Čiech a myslí, že sa tu ľahšie môžem ukryť. Pretĺkol som sa šťastne horami a teraz som tu.“

„Ale pre Pána Boha,“ hovorím mu, „len aby ťa nesobrali; čo vraví matka?“

„Ja som ju ešte nevidel. O druhej po polnoci som došiel na miesto. Nechcel som maminku budiť. Ľahneš si na trávu pod Madlenino okno, ona je ranná, počkáš, keď vstane, potom pôjdeš, myslel som si a ľahol som si na zelenú perinu. Pravda je, že sa o tebe nedarmo hovorí v dedine: Sotva škovránok začne spievať, Madlena už nesie trávu domov. Sotva svitá, a ty už vyžínaš. Videl som ťa pri studni sa umývať, česať a sotva, že som sa mohol zdržať, aby som k tebe nepriskočil; keď si sa ale modlila, nechcel som ťa vytrhovať. Ale teraz mi povedz, či ma ešte rada máš?“

„Takú reč viedol; ako som mu mohla inakšie povedať, ako to, že mám, veď sme sa radi videli od malička a ako som živá bola, mi iný ani na myseľ neprišiel. — Trochu sme si pohovorili, a potom vkĺzol Jurko do chalupy ku matke, ja zase som išla povedať otcovi, že prišiel. Môj otec bol múdry človek, jemu sa nepáčilo, že Jurko prišiel v taký nebezpečný čas. „Neviem,“ povedal, „či tu ujde bielemu kabátu; čo bude možné, to vykonáme, aby sme ho zachránili; len nikomu nič nehovorte, že je tu.“

Novotná, ačkoľvek sa veľmi potešila, mala pri tom predsa veľký strach, lebo bol Jurko k rekrutýrke vypísaný — a len tým ušiel, že nikto nevedel, kde je. Tri dni sedel ukrytý na kôlni v sene. Za dňa bola u neho matka, večerom som vkĺzla i ja k nemu a potom sme si všeličo spolu rozprávali. Bála som sa o neho a od strachu som chodila ako zmámená ovca a zabudla som vyhýbať dôstojníkovi, takže som mu niekoľko razy prišla do cesty. On si myslel, že sa chcem udobriť, preto hneď začal spievať starú nótu; nechala som ho vraveť, ani som nebola tak hrubá k nemu ako inokedy, lebo som sa bála o Jurka. Ako som povedala, Jurko bol ukrytý; okrem mňa, jeho matky a mojich rodičov, nevedel nikto o ňom. Tretí večer idem z chalupy, trošku dlhšie som sa u Jurka zdržala, bolo už všade ticho a hodne tma, tu mi vbehne do cesty dôstojník. Vysliedil, že chodím večer ku kmotre a tu si pri sade na mňa počkal. Čo urobiť? Mohla som len zvolať, ale Jurko by bol na vrchu každé slovo počul a zavolať som sa ho bála. Spoľahla som sa na svoju vlastnú silu a keď si dôstojník nedal povedať po dobrom, pustili sme sa spolu na päste. Nesmej sa, dievča, nesmej, nepozeraj na mňa, aká som teraz; bola som pravda neveľká, ale sporá, ruky moje, zvyknuté na ťažkú prácu, boly tvrdé. Bola by mu dobre odolala, keby vo vzteku nebol začal mne nadávať a hrešiť. Tým sa prezradil a naraz, ako hromová rana octnul sa medzi nami Jurko — a lapil ho za hrtan. Počul hrešenie, vyzrel z okienka a hneď aj dolu skočil, divže si hlavu nesrazil. Ale čo on myslel na to; nedbal, a keby bola pod nim i hranica horela.“

„Či je to spôsob s poctivým dievčaťom sa tu v noci prať, pane?“ kričal Jurko.

„Ja som ho chlácholila, prosila, aby pomyslel v čom je, ale on držal pána ako v kliešťach, a triasol sa od zlosti. Ale predsa si dal povedať.“

„V druhej chvíli a na inom mieste by sme si niečo iného povedali, ale teraz k tomu niet času, tak počujte a zapamätajte si to! Toto dievča je mojou mladuchou; ak nebude mať napotom od vás pokoj, prehovoríme si ináč. A teraz iďte!“

„Po týchto slovách prehodil pána ponad vráta ako hniličku; mňa ale vzal okolo hrdla a povedal: „Madlenka, pamätaj na mňa, pozdrav mi matku a buďte tu zdraví, musím v túto chvíľu preč, lebo ma chytia. Nebojte sa o mňa, ja poznám každý chodník a iste sa prebijem do Kladska, kde sa predsa akosi ukryjem. Prosím ťa, príď do Vamberíc na odpust, tam sa uvidíme!“

„Kým som sa mohla zpamätať, už bol preč. Ja bežím hneď k Novotnej, povedať čo sa stalo; ideme k našim, všetci sme boli ako bez smyslu. Každého šuchotu sme sa ľakali. Dôstojník rozposlal vojakov na všetky strany; nepoznal Jurka, myslel si, že je prespoľný a že ho niekde natrafí, ale ten im šťastne ušiel. Vyhýbala som sa pánovi, ako som len mohla, on ale, keď sa nemohol na mne ináč pomstiť, ohováral ma po dedine, ako by som kto vie, aká špatná bola. Znali ma všetci, to sa mu nepodarilo. Na šťastie prišiel rozkaz, aby sa vojsko hnulo nazpäť, lebo Prus vtrhol cez hranice. Ono z celej tej vojny nič nebolo, sedliaci povedali, že je „koláčová“, preto, že vojaci, keď po dedinách pojedli koláče, vrátili sa domov.“

„A čo sa stalo s Jurkom?“ opýtala sa Kristinka, ktorá s napätím počúvala.

„Nevedeli sme o ňom ničoho až do jari, lebo v tých nepokojných dňoch nikto neprichodil. Boli sme ako na tŕni. Prišla i jar — a ešte nič; vypravila som sa na púť, ako som to bola Jurkovi prisľúbila. Išlo viacej známych a naši ma im dali na starosť. Náš vodca bol viacrazy v Kladsku, a otec mu naložil, aby ma tam zaviedol, lebo on tam znal každý kút.“

„Stavíme sa u pani Lidušky, aby sme sa trochu do poriadku doniesli,“ povedal vodca, keď sme prišli do mesta.“

„Vošli sme do malého hostinca v predmestí. K pani Liduške zachodili všetci, ktorí prišli z Čiech; ona bola z našej krajiny. Vtedy sa po Kladsku hovorilo všade ešte česky; ale to býva tak, že sa rodáci z jedného kraja radi vyhľadávajú. Pani Liduška nás prijala s veľkou radosťou a museli sme ísť do jej izbičky.“

„Len si sadnite, ja som hneď tu, len trochu vínovej polievky vám donesiem,“ povedala ochotne a ztratila sa zo dvier.“

„Ja som mala srdce ako v kliešťach, bola to radosť, že Jurka uvidím, ale i strach, že sa mu odvtedy, kým sme o ňom nepočuli, dačo zlého prihodilo. Tu naraz počujem z vonku známy hlas, ako pozdravuje Lidušku a ako ona odpovedá: „Len ďalej, pane Juríčko, sú tam pútnici z Čiech.“

„Dvere sa rýchlo otvorily a v nich sa ukázal Jurko, ale, ako som ho zazrela, ostala som ako hromom omráčená. Bol vo vojenských šatách. Mne sa tma robila pred očima; Jurko mi podal ruku, vzal do náručia a skoro s plačom hovoril: „Vidíš, Madlenka, ja som nešťastný človek; sotva, že som sa chytil remesla a striasol to, čo sa mi nepáčilo, so seba, už mám zase nové jarmo na krku. Z dažďa som ušiel a dostal som sa pod odkvap. Keby som bol v Čechách, bol by som slúžil svojmu pánu cisárovi a tu musím slúžiť cudziemu.“

„Pre Boha ťa prosím, čo si vykonal, že ťa vzali?“ opytujem sa.

„Nuž, milá, mladosť, nerozum. Neveril som zkúsenému strýkovi, keď som od vás ušiel, všade mi bolo otupno, všetko mi bolo proti mysli. Šiel som v jednu nedeľu i s niekoľkými kamarátmi do krčmy, napriek tomu, že ma varovali. Pili sme, až sme sa opili; tu prídu do krčmy verbunkoši!“

„Tí lotri,“ zamiešala sa do reči pani Liduška, ktorá práve priniesla polievku; „keby pán Jurík u mňa bol býval, nebolo by sa mu nič stalo; ja tie ich klamy-mamy netrpím u mňa; však pán strýko nejde inde, len ku pani Liduške. Hej, človek má svedomie, ten mladý ľud — nuž čo robiť, keď to nemá rozum. Už si z toho nič nerobte, pán Jurko, vy ste hodný chlap, náš kráľ má rád veľkých vojakov, nenechá vás dlho bez vyznačenia.“

„Už nech je to ako chce,“ začal Juraj, „čo sa stalo, stalo sa. My sme neboli svoji, verbunkoši nás obalamutili a keď som vytriezvel, boli sme ja a Lhotský, môj najlepší kamarát, vojakmi. Myslel som, že si hlavu odtrhnem, ale čo robiť. I strýko dosť bedákal, konečne premýšľal, ako by sa tá celá vec dala aspoň zlepšiť, keď sa napraviť už nedá. Šiel ku generálovi a toho uprosil, že som tu ostal, že sa čoskoro stanem kaprálom — a — no, to si ešte povieme. Len mi teraz nerob ťažké srdce, som rád, že ťa vidím.“

„Museli sme sa potešiť, ako sa dalo. Neskoršie doviedol ma Jurko ku strýkovi, ktorý nás rád videl. Večer prišiel i jeho kamarát Lhotský, hodný to človek. Veď si aj zostali s Jurkom verní až do smrti.“

„Vy ste sa už domov nevrátili, babička, však hej, starý otec si vás vzal?“ vytrhla Barunka, ktorá sa bola už dávno vrátila, babičku z myšlienok, do ktorých upadla pri rozpomienke na tie blažené strávené chvíle pri tom podivnom shliadaní.

„Nuž áno, nechcel ináč pristať. Dovolenie k ženbe to bolo, čo mu ešte strýko vymohol. Čakali len, keď prídem na odpust. Jurko na noc odišiel, ja som nocovala u strýka. Bol to dobrý starík, Pán Boh mu daj slávu večnú!“

„Za včas rána druhého dňa pribehol Juraj a dlho sa radil o niečom so strýkom. Potom prišiel ku mne a povedal: „Madlenka, povedz mi úprimne na dobré svedomie, či ma máš tak rada, žeby si chcela so mnou znášať zlé i dobré a mne k vôli že by si opustila otca i matku?“ Ja, že áno, že mám.“

„„Keď áno, tak ostaň tu a buď mojou ženou,“ povedal a uchopil ma za hlavu a bozkával ma.“

„Nikdy ma nebozkával, ten zvyk je nie medzi nami, ale od samej radosti nevedel, čo robí. „Ale čo povie matka, čo povedia naši?“ hovorím ja a srdce sa mi triaslo radosťou.“

„Čo by povedali, veď nás majú radi, veď azda nebudú chcieť, aby som sa usúžil.“

„Ale Bože môj, Juríčko, predsa nám musia rodičia dať svoje požehnanie!“

„Juraj na to nič nepovedal, ale strýko pristúpil k nám, poslal Jurka von a hovorí: „Madlena, tys nábožná dievčina, ľúbiš sa mi, vidím, že Juro bude šťastný — a že nie nadarmo po tebe túžil. Ja by som mu bránil, keby to bol iný človek, ale on má svoju hlavu. Keby mňa nebolo, bol by si zúfal, keď ho vzali, mne sa podarilo ho potešiť a to tým, že som mu vymohol dovolenie k ženbe. Nemôžem ostať v lži. Do Čiech nesmie; a keby si ty zase domov šla, kto vie, či by ťa tí tvoji neprehovorili. Keď budete svoji, potom pôjdeme spolu do Olešnice a rodičia ti svoje požehnanie neodoprú. Pútnikom dáme list. Napozajtra budete mať sobáš vo vojenskej kaplnke, ja budem na miesto vašich rodičov a beriem si tú zodpovednosť na svedomie. Madlenka, pozri na mňa, mám hlavu ako sneh; myslíš, že by som niečo vykonal, z čoho by som sa nemohol zodpovedať pred Bohom?“ Tak mi to povedal strýko a slzy mu tiekly po lícach. Svolila som ku všetkému.“

„Juro sa div nezbláznil od radosti. Nemala som viac šatstva, len to, čo som mala na sebe. Jurko mi hneď kúpil sukňu, kabátik a granáty na hrdlo k sobášu, ostatné zaopatril strýko. To sú tie isté granáty, čo mám; mezulánka ružovej a kabátik oblakovej farby. Pútnici odišli, strýko im dal list, že tam niekoľko dní ostanem a že s ním prídem, viac nepísal. „Lepšie bude, keď si to ústne sdelíme,“ poznamenal. Tretí deň ráno sme mali sobáš, oddával nás vojenský kňaz. Pani Liduška bola starejšia, Lhotský bol družbom, jeho sestra družkou, strýko a ešte jeden mešťan svedkami. Pani Liduška nám vystrojila raňajky a tak sme ten deň v bázni božej a v radosti strávili, pri tom spomínali sme našich doma. Pani Liduška doberala si pri stole Jurka a ustavične mu vravela: „Vy, vy, pán ženích, ani vás nepoznávam, to je nie ten zamračený pán Juraj, ale nie div, že vám tvár žiari!“ Hovorilo sa sem a tam, ako to už býva. Jurko chcel hneď, aby som s ním bývala, ale strýko tomu nedovolil, že až potom, keď sa vrátime z Čiech a z vamberickej púti.“

„O niekoľko dní sme odišli do Olešnice, ja a strýko.“

„To prekvapenie, že som ženou a matkin plač, že je Jurko vojakom, nemôžem opísať. Moja mamička lomila rukami a ustavične nariekala, že ju chcem opustiť, ísť do cudziny — a to za vojakom, — až mi pri tom vlasy dúpkom vstávaly. Otec ale vždy rozumný a múdry rozhodol. „Teraz koniec,“ žiadal; „ako si ustlali, tak budú spať. Majú sa radi, nech spolu zkúšajú; ty, matko, vieš, že si pre mňa opustila tiež otca a matku a to je určenie každého dievčaťa. Kto za to môže, že Jurka stihla tá nehoda? Ostatne tam je služba nie dlhá; keď si tú robotu odbaví, môže prísť sem. A vy, kmotra, uspokojte sa; Jurko je múdry chlapec a že mu clivo nebude, o to sa už postaral. Ty, Madla, neplač. Pán Boh ti daj šťastia a s kým si šla k oltáru, s tým aby si šla i do hrobu.“ Tými slovami dal mi otec požehnanie a slzy ho zalialy. Obe matky plakaly.“

„Moja mamička, vždy starostlivá o všetko, mala plnú hlavu. „To je rozum od teba,“ karhala ma, „nemá tam kúska perín, ani náradia, ani šiat a vydá sa. Čo som na svoje nohy vstala, nevidela som ešte taký obrátený svet.“ Dostala som poriadnu výbavu a keď som mala všetko v poriadku, vrátila som sa k Jurkovi a neopustila som ho až do smrti. Tá nešťastná vojna, keby tej nebolo, mohol by ešte tu byť. Vidíš, dievča, že viem, čo je mladosť a nerozum,“ dokončila babička — a s miernym úsmevom položila svoju suchú ruku na okrúhle ramienko Kristinkino.

„Mnoho ste zkúsili, babička, ale bola ste predsa šťastná, dostala ste to, čo srdce žiadalo. Keby som vedela, že i ja po všetkom tom trápení budem šťastná, rada by znášala — a čo by som mala za Mílom čakať hoc i štrnásť rokov,“ hovorila Kristla.

„Budúcnosť má Boh v rukách. Čo bude, to bude, tomu sa, dievča, nevyhneš — a najlepšie spravíš, keď sa oddáš v pevnej dôvere do vôli Božej!“

„Akože ináč; ale človek sa často nemôže spamätať — a ak mi Jakuba odvedú, budem nariekať. S ním odíde všetka radosť, s ním je ztratená moja jediná podpora.“

„Ako to hovoríš, Kristla, veď máš otca!?“

„Mám otca dobrého, Pán Boh mi ho zachovaj, ale je predsa starý, dudravý. Už toho roku ustavične žiadal, aby som sa vydala, že by dostal pomoc; čo budem robiť, keď mi Jakuba odvedú? A ja predsa druhého nechcem a čoby sa všetci na hlavu postavili, budem pracovať do úpadu, aby nemal otec čo šomrať a ak to ani tak nepôjde, nuž nepôjde a vydávať sa nebudem. Ach, babička, vy ani neviete, aké ja mám trápenie v tom hostínci! Nemyslite, že na prácu, Bože chráň, z tej si ja málo robím, ale to, čo musím často počúvať, to ma mrzí.“

„A od toho si nemôžeš pomôcť?“

„Prosím vás, ako? Koľkorazy som povedala otcovi: „Vidíte, tatíku, tak a tak to je, netrpte takých hostí, ale on nerád komu dačo povie, nerád si odpúdi hostí a vtedy mi vždy povie: „Prosím ťa, dievča, povedz, čo chceš, len nebuď hrubá, aby sa hostia neodradili, vieš, že je to naša živnosť.“ Nemám byť hrubá a nevľúdna; ak som prívetivá, tak sa stanem zase v hocakej hube ohryzkom; veselá, spevavá, akou som predtým bývala, už sotva budem, čo si teda počnem? Keby to boli len dajakí darmotlachovia, ja by som ich skoro odbavila, ale pán správca a pisár zo zámku to sú horkí hostia, tých mám plný žalúdok. Ja sa vám to hanbím povedať, ako ma ten starý cap prenasleduje — a ako by mi to niekto šepkal, že si on dá záležať na tom, aby dostal Jakuba s krku preto, že vie, že je to môj ochranca, že sa bojí, aby sa mu nestalo to isté, čo Talianovi. Tak sa robí, ako by chcel rychtárovi vďačnosť preukázať, ba i za dcéru sa pomstí, vždy ale, lišiak, myslí na seba. Otec sa ho bojí a mamička, chuderka, to viete, ako by už ani na tomto svete nebola, viac leží, ako chodí, tej nemôžem s takouto vecou život ztrpčovať. Keby som bola vydatá, všetko by to bolo inakšie; keď sa mi dakto nepáčil, povedala som len Mílovi a jestli ho nemohol vystrnadiť, pozoroval ho, že si ten človek netrúfal nekale na mňa pozreť. Ach, babička, keby som vám ja to mohla všetko vypovedať, ako ma on rád má a ja jeho, ale to sa nedá,“ a dievča, podoprúc ruky o kolená, vložilo tvár do dlaní a zamlčalo sa.

V tom samom okamihu vstúpil tíško nepozorovaný Míla do záhradky. Jeho krásna tvár bola bolesťou ztrhaná, jasné oči zakalené; tmavogaštanové kučery, ktoré sa mu predtým okolo čela točily, boly ostrihané, na miesto furiantskej vydrovky mal na hlave vojenskú čiapku, na nej malú jedľovú vetvičku. Barunka sa Mílu zľakla, babičke sklesly ruky do lôna, tvár jej zbledla a tíško zašepkala: „Poteš ťa Pán Boh, mladíku!“ Keď ale Kristinka hlavu sodvihla a Míla ruku jej podávajúc smutne, skoro bezzvučným hlasom povedal: „Som vojak, o tri dni musím do Hradca,“ padla mu bez seba do náručia.