Na polhodinku

1

Vopred nevieš, kde zomrieš, v slabom odliatku.

Nedostaneš náhrobný nápis.

Na mramor malý životopis.

A ešte menší za ním bod.

O kvetoch nehovorme.

Nemáš si za čo kúpiť.

Nemáš čo dať za plač.

2

Ľahnúť si do jarku, čakať.

Podíde ti k uchu chrobáčik.

Plný ubolenia.

Ktorýže plaz spí bezbolestne!

Tam ďalej kukurica ťa pohladila.

Tam v horách zvonky stáda ťa pokropili.

Bude to vždy tam. Slnko práve zašlo.

3

Za tichým hlasom osík.

Šiel by si za splnu mesiaca.

Všetko je vyslovené.

I vylomeniny.

Teraz sa chvejú na tvojom tele.

Mal by si ťažký krok.

Jedna noha rozplače druhú.

4

Mäkkému slovu dáš miesto.

I v tvrdej kôrke chleba.

Muž má vždy klenbu nad hlavou.

Raz nebo a raz smútok.

Tak ho nájde prvá rosa.

Večerný zvon.

Položí mäkkosť na chlieb.

5

Veverička za jedným stromom túži.

Prebehne okolo sto iných.

Ako-kedy, zem je plodonosná.

Tebe sa vidí, že má dosť lásky, chuderka.

Že jej našla mnoho.

Áno, a celý život je úsporná.

Zahrabe korisť do zeme, nie do hrobu.

6

V noci sú nemé minúty.

Biele sú všetky slzy.

Nečujný je plač.

Polospiačky ide človek.

Opitý kolíše sa duchovne.

A nevie, od čoho sa opil.

Od ktorých ďalekých snov.

7

Že by sova? Ktože má taký zreteľný hlas!

Učí ťa čisto hovoriť.

Zametie z tvojich krokov míľniky.

Postiera prach.

Rozpletie šnúrky topánok.

Aby si nezaspal obutý.

Aby si videl čistú noc.

8

Píšeš, ako ti písala matka.

Pretože dávno.

Na stôl ti prišla očami.

Teraz sa hreješ.

Ruky ti položila na spomienky.

Píšeš jej nepokojnou vidinou.

Dávno, každú noc sa tak stalo.

9

V hore sme ako stromy.

V noci neviditeľné.

Ale prečo sa pýtaš, keď si s nami?

Ľudia sa nepýtajú. Zavidna vyrúbujú horu.

Zlodej má noc.

A povedz, či nie v horách slovenských?

A žijú neviditeľne stromy.

10

Je miesto, kde povieš: doma.

Nech by šlo zatmenie do okien.

Nech by bol pochovaný črep kvietkový.

Tvoje svetlo nedá spať zemi.

Keď si ju pravdou živil, že jestvuješ.

Keď si neluhal domovu.

Keď si sa nepomeril s nocou.