ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dr. Jozefovi Staškovi, Dr. Jozefovi Mikušovi, Dr. Arvédovi Grébertovi, Dr. Jozefovi Dieškovi a Jánovi Mešťančíkovi

1

Z dediniek stal sa svet. Z mála Slovenska sú vesmíry.

Stamodtiaľ, z plátenkárskych chalúp.

Plťou do Kraľovian, do Komárna a do galaxií.

A do orbít, s ovseným chlebom pod pazuchou.

Zvádza strom hviezd. V Božích elektrónkoch niet hadov.

Veľký voz, nasadajte. Družice chcú ho premôcť.

Nepremôžu, už nás poznajú.

2

Rieka Orava bola nám morom.

A stužky roličiek pozdĺž nej, sťa lodiek zástavky.

Otec sa pohrbil pred klasom s mojou knižkou v ruke.

Na chrbát jeho sadal čas a niesol nás.

Vetry menili zvuk, svety inde zarodili.

Keď báseň niesli vtáky na nebi.

Keď more valilo sa k Soche s fakľou slobody.

3

Vedome si povedať: chlapi sme. Bývať i na zemetrasení.

Odhrnúť prach, kde nie je tanier preň.

Výjsť z reštaurantu UN.

Vydržať, až večer pijeme.

Pocítiť radosť vystrelenia k hviezdam.

Mať moc nakresliť svet po tisíc rokoch.

Mať stôl s mapami, bez dychu na ústach.

4

Nájsť konferenčnú budovu pre kozmos.

Nepostriekanú krvou.

Mať ľudstvo bez vojny.

Bez porazených.

Vždy bolo ukrutné to vyslovené pri stole.

Bolo v diplomacii hrozné nehovoriť s národmi.

Boli s plačom národy.

5

Budúce veky nebudú mať súd hrdlorezov, čo upísujú smrť.

Šialenstvo — mlyn sveta hnať krvou.

Uboleným človekom podoprieť dvoranu s hostinou.

Takéto stĺpy Samson dávno zrúcal.

Goliat sa zrútil od kamienka z praku.

Nabukodonozor sa išiel pásť.

Tichých je láska. Súd sa neodročí.

6

Zohriať si dušu. Studňu mať žeravú.

Pod košeľu ruku položiť na jej tep.

Teplotou vojde do prstov.

Slnko samé nevie, aká je horúčosť hrozná.

To bude miera budúcnosti, stratosféra presne zhrievaná.

Inak by súžili sa celé národy.

A neusúžia sa od ruky položenej na tep duše.

7

Sme na roli sveta. V semienku sú deje budúce.

Rozsievač kráča, rozsievač miluje.

Silným nemožno lásku ukradnúť.

Majú plachtu zlatú, chlebovú.

Každej brázde tykajú.

Oni videli do ľudských sŕdc tým chlebom.

Oni pohostiť môžu na stole pri lampe.

8

Kedysi na váhu budúcnosti sme kládli aj slzy.

Pridali sme i ducha básne.

Ako keď decko odštipne z kvietka lupienok a stratí ho.

Ale dlaň je ťažšia o vetrík, čo na ňu sadá.

Nie o tú slzu. Otec povedal, chlapče s plačom nič nenájdeš.

Treba ísť za iným lupienkom.

Vidíš tie lúky? Veľké sú a z kvetov sú.

9

A pridáme i svetom z našich kvetov. Z tých z Oravy.

Z tej biednej Oravy? Nie, z tej krásnej.

Z tej, kde bolo ťažko stúpať po strnisku. Pichalo.

Kde bolo bolestné aj belasý klinček nájsť.

Kde vysýpal sa nám hrnček jahôd, menších ako mravce.

Kde sme i vojnu prehrali a verili, že hrom len predsa ustúpi.

Kde nás pálili životy, ako Krista klince na kríži.

10

Orava — čo by tá chcela! Ameriku objaviť!

A keby aj v svete väčšom.

Keď bude veľké ľudstva stretanie.

Keď Rokáče sa budú pásť len po nebi.

Azda za dobrú hrsť rokov.

Keď na novej Zemi otvorí sa éra bez Mefistov.

Keď si to chlapci povedia.