ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Pusť ma, odíď! Neodídeš? Neodídem!

Tak zápasil biblický Jakub s anjelom.

Keby bol i prehral, mal cestu z krajiny do krajiny.

Vtedy ľudia a anjeli mali celý svet.

Ale návrat do rodnej zeme sa nedal vyhrať po kúskoch.

V takom boji nemožno popustiť. Jakub šiel do tuhého.

Až potom čakala ho požehnaná krajina. Oplatil sa zápas o požehnanie.

2

Pýtaš sa, čo je za horami, za dolami.

Čakanie pohárikov, hostia neprichádzajúci.

Ó, prísť tam, kde by nás milovali!

A čie je to pole? Kedy nás pustia?

Prv, než sa niečo stane, máme o vrásku viac.

A snívame, či ten chotár raz otvoria.

V mene všetkých krajín. A v mene lásky.

3

Daj mi ruku, sme z krvopotnej krajiny.

Ešte dnes budeme putovať. Zima nám nakreslila dom.

Z hory do hory nie je vždy cesta k jahodám. Šanuj si chlieb.

Pozri, ktosi tu šiel, stopa pri stope.

Akoby bežali sväté duše po pôstnom poli.

Vravíš, že nahlucho rozprávali, nevideli sa, noc bola.

Ale si niesli z domova hrudku zeme, mrvili ju, aby sa videlo, kade idú.

4

Nevydržali všetci, odvrátili sa.

Hovorili, zastali, zmĺkli. Slovom, nikto nevedel.

Z tej strany ťa bude vidno, od svetla.

Možno ráno, možno napoludnie.

A nie opakom, nie chrbtom k slnku.

Ak vetrík fúkne, iď jeho smerom, on nesie peľ.

Povieš mu: vzkries púčok. A vzkriesi. Keď prejdeš púšť.

5

Decko nechce ísť na ruky, našlo zlatý nožík.

Robí si z vrbín píšťalku.

Kotúla po zemi prvé koliesko.

Rozbehne sa ďalej a ďalej.

Letí a padne, nie už pred svojim domom.

Na ten nožík iste padne.

Zdvihne ho, kríva a s plačom ho nemá komu odovzdať.

6

Nikdy sa nežaluj. Chodíš smutno po zemi, vari prekážaš.

Vravíš priateľovi: vezmi moju bolesť. Kdežeby vzal.

Píšu ti, vidieť to na písme, že ťa chcú potešiť, tí ďalekí.

Ale u tých tu sú tváre iné a iné.

Inak a inak hľadia, nezaštepené do tvojho stromu.

Je ôstie, ktoré nehromadia na kopu, aby inde bolo.

Je publina v stene, nie okno. A hľadia dnu na človeka, čo smutno chodí po zemi.

7

Je noc znakov, je tisíc práškov obežníc. Sú mŕtve.

Nič nečuť zhora. Mali by kamene ožiť.

A neožijú, nehádž ich.

Do hviezd sa nedohodíš.

Nedozvieš sa, čo si mŕtvi povedia.

Čo cvrčky hudlikujú v tme.

Dozvieš sa všetko, potom, ráno, čelom k rozvidneniu.

8

Je málo stromov? Na tvoj sa vyškriabu i dvakrát.

Je blížnym ten, čo ti z jablone zlé slovo povedal. Odpustíš.

Mohol prísť, vinník, zaklopať stŕpnutou hankou, prosiť. Nie. I tak odpustíš.

Mohol pohnúť brvou, sklopiť oči. Nie on, ty si tak urobil.

A mohol doniesť aspoň jablko, odpadnuté, že je tvoje. Že strom je tvoj.

Povedať: odkroj z neho to nahnité, dá sa jesť. A mohol vidieť tvoju slzu dojatia.

Nie, neurobil to. Teba nie, ale lásku chcel obísť. A neobišiel ju, ty odpúšťaš.

9

Vzdycháš: osud. To sa nepovie ľahko.

Taká je duša, celkom na zemi, keď vládne temnota.

Len zdola. Zhora nič, ani lístok stromu.

Ani sýkorka.

Dopité víno, pokár prevrátený, spevník dospievaný.

Hodinky netikajú.

Hľadíš, ako sa podpísať, keby ti dali papier.

10

Golgota predĺžene žije.

Nesie každý seba, pozatáca sa.

Vieš, môžeš pomôcť Kristovi, keď nevládze.

Keď plače Šimon, ktorý má kríž.

Náhle sa ti môže dostať von z rany hláska: poď.

Tak ju počuješ, ako keď k tebe nik druhý nehovorí.

To je, čo ty sám v sebe niesť máš.