ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Toto je cesta hladká, choď po druhej. Tadeto, kde kameň pod nohou je tvrdý.

Nie sú kamene, aby neporanili, ale aby si išiel ticho po nich.

Taká je vôľa Božia. Sám Boh si dovolil prejsť Golgotu.

A povedal: vezmi kríž, poď, čas pracuje pre teba.

Každý deň trochu, nie naraz. A hlás sa s prosbou o pomoc.

Tak treba niesť seba hore vrchom.

V poranení potrápiš sa i pre tých ostatných.

2

Pozor daj, je jazva a je len škriabnutie vetríkom.

Tento list stromu padol na zrub studne a hľadí hlboko do nej.

Nauháňal si sa, franforce ti šibú po tele. Pozošívaj si šaty.

Nie tak, nie rovno do prsta. Pozri, už máš na ňom červený bod.

Čosi ako pichnutie ihlou, čo ani neštípe a predsa štípe.

Rana sa nezakryje ranou.

Málo sa dá utrieť bolesť ručníkom. Tá malá sinka ešte menej.

3

Otvor oči, na príchod rána, nezmeškaj brieždenie.

Nenakrúcaj si kolo prsta svet. Odfúkni páperie z dlane.

Odrež si z nitky lúča, z prvého výbuchu mozaiky chlebovej.

O celej zemeguli, že ju pokrájaš ľuďom na smidky, nesnívaj.

Ruky si oprášiš len od vlastných omrvín.

Ostal by iba belások, čo krásu rozširuje.

A šepká od stromov k stromom, že slnko mu dalo tak málo, iba kvietočky.

4

Pár krokov, pár zakolísaní — a pritlačili ťa k zemi duchovia.

Choď, teraz nemysli, kto je vinný, kto ti dal ťarchu, kto kázal ísť.

Mal si už ďalej byť, o jednu rieku, o jedno pohorie, o jednu krajinu.

O jednu púť. Pozri, sedmikrásky bežia, nemajú hraníc.

A dážď prešiel z jednej hory za sedem hôr, i s ťarchou oblakov.

A cikády, ľaľa, i domov majú i záhrady a sú všade, kde je Boh s nimi.

Pár rozbehov, pár vŕškov. Ak sa zotmie, prenocuješ s hlavou opretou o neho.

5

Vravíš: bolesť. Tá pri tebe, nie za tebou, nie pred tebou. Tá, čo si sadla.

Prvá je vráska a neutrieš ju rukávom.

Ani ručníkom, monogram na ňom je tvoj.

Keď sa vznesie na blankyt, neumyješ blankyt po nej.

Nepoložíš ju na stôl ako pohár. Lietajúce oko nedá sa chytiť.

Nepri sa o ňu. Krúti ju koleso osudu, zoderie ti lakeť.

Potroche pi. Je to víno prudké, prehryzlo by aj dno kalicha.

6

Sú ťarchy a sú strminy. Je láska a je strata lásky.

Dievčatá, čo sa nevrátia, chvíle jari, čo neprídu nazad.

Človek nikdy nemyslí logicky, keď sa zamiluje.

Potom mu ostane smútok. Povie si: zalejem ho.

Ale nemá radosti, kto pije, ak nie je podnapitý.

Nehvízdne si ľahko Sizyfos hore vrchom.

Nebudeš Sizyfom. Taký balvan vytisne dohora mnohý človek. A nejde viac za ním dolu.

7

Vetry stínajú aj ľudí, maj hore hlavu, neskloň ju.

Pod sekerou hory nešumia, ale sa jej rúhajú.

A stromy užitočné?

Ktože je tak zrelý, že ho možno odtrhnúť ako jablko!

Čierne zasipenie vo vzduchu sa ponáša na hada. On striehne, je na mieste.

Ešte pred zahrdúsením pekne rozprával. Ale spoza žihadla.

A s jedom pozeral, ako vysoko bolo ovocie, aj tvoja hlava.

8

Chytám ťa za ruku boľavú. Bude ťa bolieť, kým ju nedočiahnem srdcom.

Stokrát si ju odtrhol z konára, ktorý nerodí.

Keď sa dejiny tvorili, nič nepísala.

Keď jazdci leteli, hrivy sa pustila.

Keď jaskyne objavili, videli ju skamenelú.

Len na močiaroch, ako vták ibis, horela.

Preto ťa táto ruka bolí. Ja ju chcem srdcom hojiť.

9

Žalmom sa dotknem tvojej harfy. Vieš, čo je prstoklad, vieš, čo je hudba.

Vieš, čo je Dávid, nie hodina kastaniet, nie repríza rumby.

To, čo je ťažké a preto krásne.

To, čo sa prvý raz ozvalo po hriechu: Zmiluj sa nado mnou, Bože.

Teraz predsa len vieš, čo steny odtlačí, keď voláš hlasne.

To, čo ich aj preboriť smie: odpustenie.

Daj môjmu žalmu dotknúť sa tvojho nástroja. To ťažké je aj veľké.

10

Možnože raz sa svety zbratajú. Keď nie slovami, pohľadom vydolujú z ruže vôňu.

Bohatstvo je v láske. Nerúbme konár pod sebou.

Tadiaľto, kde vetry nebudú sa už hnať.

Pribudne miesta dosť, keď sa do záhrad prevalí leto.

Moje oči zavoláš za svojimi.

Nezahučia sady naokolo, iba si mlčky budú rozumieť.

Lebo nie slovami sa ruže prihovárajú, ale bezlistnatým tichom.