ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Edičná poznámka

Listy národného umelca Janka Jesenského začleňujeme do dvoch zväzkov, a to do prvého zväzku listy z rokov 1890 — 1919 a do druhého zväzku listy z rokov 1919 — 1945. Originály listov zaradené do tejto knižnej publikácie sa nachádzajú vo viacerých archívoch. Konkrétne: v Archíve literatúry a umenia Matice slovenskej (ALU MS) sú uložené listy 1 — 6, 8, 10 — 11, 13, 16, 21, 33 — 36, 39, 44 — 45, 49 — 63, 64 — 73, 75 — 109, 111 — 121, 123 — 146, 179 — 180, 191 — 192, 197 — 198, 238, 240, 281, 284, 307, 330, 378, 418, 444, 448, 486, 493; v Mestskom múzeu v Bratislave (MMB) listy 7, 9, 12, 14 — 15, 17 — 20, 22 — 32, 38, 40 — 43, 46, 74, 110, 122, 147 — 151, 155 — 164, 166 — 178, 181 — 190, 193 — 197, 200 — 201, 203 — 237, 239, 241 — 280, 282 — 283, 285 — 329, 331 — 377, 379 — 417, 419 — 443, 445 — 447, 449 — 485, 487 — 492. Listy č. 37, 48, 152 — 154 sa nachádzajú v Štátnom ústrednom archíve SSR, v Trenčianskom múzeu list 63, v archíve Hviezdoslavovho múzea (AHM) v Dolnom Kubíne list 202 a v Ústrednom archíve SAV (ÚA SA) list 165. Archívne uloženie signujeme pri každom liste v poznámkovej časti knihy.

V prvom zväzku chýbajú listy J. Jesenského viacerým slovenským autorom, ktoré sú zatiaľ roztratené po rodinných archívoch a niektoré hádam i zničené. Dosvedčujú to kolekcie listových materiálov rozličných adresátov, ktoré sa v prevažnej väčšine nachádzajú v Mestskom múzeu v Bratislave (predtým v Múzeu Janka Jesenského v Bratislave). Uvedieme aspoň niektorých pisateľov a v zátvorke i počty listových jednotiek z obdobia do roku 1919: Ladislav Bazovský (8), Ján Cablk (4), Ľudovít Dobrucký (4), Matúš Dula (1), Anton Fridrichovský (10), Miloslav Galanda (10), Jozef Gregor-Tajovský (17), Igor Hrušovský (7), Vladimír Hurban (5), Milan Ivanka (12), Hanka Ivanková (6), Jur Janoška (2), Milan Katreniak (14), Viera Kňazovičová (3), J. Krafta (6), Miloš Krno (2), Mária Lacková (2), Rudolf Markovič (3), Ľudovít Medvecký (8), Milan Mitrovský (11), Ivan Országh (5), Igor Pietor (10), Anka Šišuľ (1), Ivan Šoltés (4), Žofia Švehlová (3), Dušan Viest (3). Z nich nám v prvom zväzku najviac chýbajú Jesenského listy J. G.-Tajovskému, ktoré sa nám zatiaľ nepodarilo získať (nenachádzajú sa ani v štátnych archívoch, ani v rodinnom archíve opatrovanom Dagmar Gregorovou), pretože informačné údaje v nich sú iste zaujímavé a závažné. Uvedené skutočnosti dotvrdzujú, že vo výskume a publikovaní tejto korešpondencie bude potrebné pokračovať a veľké medzery v listovom komplexe postupne zapĺňať.

Napriek tomu, že listy J. Jesenského Oľge Kraftovej vyšli v samostatnej publikácii Listy slečne Oľge s podtitulkom Tri roky veľkej lásky v Tatrane roku 1970, znova ich v našom knižnom vydaní sprístupňujeme, a to z viacerých dôvodov: 1. spomenuté dielo je už dávno rozobraté a čitateľovi dnes už ťažko prístupné; 2. keďže v prvom prípade išlo o čitateľské, a nie vedecké vydanie, textová úprava bola značná, a to v rovine lexiky, ako aj syntaxe, naviac došlo i k textovým vynechávkam; 3. terajšie knižné vydanie predpokladá realizáciu komplexného variantu vydania Jesenského listov. Pritom nielen tieto, ale všetky listy odtláčame z rukopisných originálov (okrem textu pohľadnice 63 pretlačené v Literárnom archíve MS 19/82. Martin 1983, s. 167 — 171).

Do prvého zväzku zaraďujeme 493 listových jednotiek, t. j. celý dostupný korešpondenčný materiál zistený na základe doterajšieho výskumu. Zoradili sme ich na základe „biografického kľúča“, t. j. chronologicky, v niektorých prípadoch vyznačených v poznámkach sme datovanie riešili pomocou poštovej pečiatky či dobových reálií.

Pri prepise listov sme sa snažili zachovať dobové i individuálne zvláštnosti jazyka a štýlu autora. Pri jazykovej úprave sme zachovávali tieto zásady:

1. Podľa dnešnej pravopisnej normy upravujeme písanie i/y, s/so, z/zo (krvy — krvi, vysi — visí, krytiku — kritiku, brízgať — brýzgať, s mojej strany — z mojej strany, shováral — zhováral etc.), ako aj veľké písmená v oslovení (Ty, Vy, Váš, ste — Blahorodý Pane Pravotár — Blahorodý pane pravotár, Pane redaktor, Drahá mama, Drahý brat) i v názvoch (Redakcia Národných Novín — Redakcia Národných novín) atď.

2. Písanie prísloviek, spojok, predložiek a častíc upravujeme podľa dnešného jazykového úzu: na teraz — nateraz, na konec — nakoniec, k vôli — kvôli, z ďaleka — zďaleka, na ďalej — naďalej, medzi časom — medzičasom, chvála Bohu — chvalabohu, nedaj Bože — nedajbože a pod.

3. Odstraňujeme a upravujeme jotáciu v prípadoch ako: jich — ich, jako — ako, taisť — tájsť, zedla — zjedla, prijsť — prísť, všeliako — všelijako, nespjäl — nespäl atď.

4. Odstraňujeme rozkolísanosť v kvalite samohlások i v mäkčeni spoluhlások: mojích — mojich, obražtek — obrážtek, laskavý — láskavý, po advokatskej — po advokátskej, sice — síce, Ludmilou — Ľudmilou, kapitáň — kapitán, kapitáľ — kapitál, podotkýňam — podotkýnam, najvňútornejšie — najvnútornejšie, dosial — dosiaľ, kolko — koľko, 31. júľa — 31. júla atď.

5. Podľa dnešnej jazykovej normy upravujeme aj písanie cudzích slov a názvov: klakk — klak, summu — sumu, process — proces, passiu — pasiu, telegramm — telegram, intrikán — intrigán, kvási — kvázi, frappiruje — frapiruje, oficír — oficier, Orfeume — Orfeu, v gymnasiume — v gymnáziu, kultus — kult, adressa — adresa, heringov — haringov, dišpozícii — dispozícii, krajciarov — grajciarov, Vesprím, Veszprém, Vesprém = Veszprém, petroleuma — petroleja, hochstapplerom — hochštaplerom, Dnieper — Dneper, manýrmi — maniermi atď.

6. Upravujeme a zjednocujeme rozkolísanosť v písaní slov s ô: môhol — mohol, moj — môj, strôžakom — strožiakom a iné.

7. Upravujeme koncovky neurčitku slovies: vyhoveť — vyhovieť, sedeť — sedieť, neodopreť — neodoprieť, pozreť — pozrieť, vystreť — vystrieť, začreť — začrieť atď.

8. Upravujeme interpunkciu v tých prípadoch, kde jej pôvodné ponechanie znejasňuje významovú stránku textu.

9. Upravujeme písanie genitívnych a ďalších tvarov typu: do kancelárii — do kancelárie, do Pešte — do Pešti, do kúpeľ — do kúpeľov, po Fiľakov — po Fiľakovo, (mám) nádeje — nádej, ízb — izieb, z gruntu duši — z gruntu duše atď.

Z jednotlivých hláskoslovných zmien uvádzame: vätšej — väčšej, representanti — reprezentanti (13), manóverom — manévrom (20), majoroch — majeroch (21), francúštinu — francúzštinu (24), bakanče — baganče (28, 299, 308), odvisitoval — odvizitoval (38), týče — týka (60, 82, 98), vníde — vojde (60), ponevač — pretože (62, 73, 75, 76, 82, 83, 84), ku príkladu — napríklad (64, 65, 83, 97), tedy — teda (65, 69), vzpomnel — spomenul (66), fáze a detaile — fázy a detaily (69), inakšiou — inakšou (69), lhárom — luhárom (69), kolo — okolo (69), tej nádeji — tej nádeje (75), lásiek — lások (75), secessiosný — secesný (78), s jej — so svojou (78), voňho — v neho (78), večeri — večere (80), barvách — farbách (80), príznaky suchoty — príznaky suchôt (82), appelátu — apelácia (83, 124), Dolna — Dolná (83), gesty — gestá (84, 105), Šoltýsovi - Šoltésovi (84), z našeho — z našho (85), faktum — fakt (86, 103), cingáče — cengáče (87), krú — krv (87), dotkýňa — dotýka (88), kvartýr — kvartieľ (89), spomnel — spomenul (90), epitetoná — epitetá (90), svojemu — svojmu (91), očiami — očami (91, 114, 146), cakumpak — cakompak (92), voň — v neho (93), svoju cechu — svoj cech (93), darebnosť — darobnosť (95), na morál — na morálku (97), učnia — učni (97), pláve — pláva (98), By si mala — Mala by si (99), pekné jaro — peknú jar (99), prez — cez (99), nameraná — namierená (99) netaktičné — netaktické (101), jarniu — jarnú (101), NMnV — Nové Mesto nad Váhom (101), mojeho — môjho (102), jaseň — jeseň (102), Margitský ostrov — Margitin ostrov (102), pred štyrma — pred štyrmi (103), R. Teplice — Rajecké Teplice (104), ženiálny — geniálny (108), mojeho — môjho (108), Bôh — Boh (111), krev — krv (111), manýry — maniere (111), štádiumom — štádiom (111), skrúcené — skrútené (114), do sieň — do siení (114), počtového — poštového (114, 479), morál — morálka (115), do bláznivca — do blázinca (116), sňah — sneh (119), bezbarevný — bezfarebný (119), Šekspír — Shakespeare (120), kupľe — kuplet (120), nevydatie - nevydaté (120), od fiškálovi — od fiškála (124), specielne — špeciálne (128), na sebou — nad sebou (129), nejakú sonetku — nejaký sonet (133), 30 krajciarov — 30 grajciarov (134), hlavnia — hlavná (134), jiem — jem (139), všetcia — všetci (140), okrúhlejšiou — okrúhlejšou (140), Conan Doyla — Conana Doyla (140), v Bánovci — v Bánovciach (143), stúpil — vstúpil (144), veliké — veľké (145), ľachko — ľahko, do ních — do nich (165), kukker — kuker (170), pod kritikov — pod kritikou (173), svatbu — svadbu (181), fotele — fotely (181), Češi — Česi (186), Fundarkova — Fundárková (217), predavky — preddavky, tohoto — tohto (218), v čerti — v čertoch (231), nazpäť — naspäť (232), v civili — v civile, predsevzal — predsavzal (250), 8 hodín — osem hodín (252), výnsť — výjsť (262), Všechsvatých — Všechsvätých (226), poslednia — posledná (270), nátcha — nádcha (272), nehám — nechám (283, 302), hrúzu — hrôzu (285), rekrúti — regrúti (292), štyrma — štyrmi (295), smyseľ — zmysel, passous — pasus (308), takie — také (309), zaolevrantoval — zaolovrantoval (310), krajcérika — grajciarika, zajie — zaje, cudzé — cudzie, nah — nech (312), obidvoma — obidvomi (325), na vidomoči — navidomoči (333), svojeho — svojho, nehá — nechá (336), Veľký Piatok — Veľký piatok (340), cudzého — cudzieho (357), halérové — halierové (376), ľa — hľa (379), najmenšiou — najmenšou (405), v čerti — v čerte (406), modzkom — mozgom (409), Kijev — Kyjev (459),kurýr — kurier (491).

Pri spracúvaní listového materiálu sme sa snažili vysvetliť všetky podstatné fakty z textov (mená, základné reálie, odkazy, narážky — pri inorečových listoch uvádzame preklady) tak, aby záujemca — odborný pracovník, či čitateľ — pochopil celý komplex problémov i súvislostí, ktoré korešpondencia obsahuje i naznačuje. Použili sme na to prístupný časopisecký, knižný i archívny materiál, osobné informácie a spomienky pamätníkov. Týmto, ako aj pracovníkom archívov patrí vďaka editora. Záverom sa chcem osobne poďakovať za informácie dr. M. Eliášovi, CSc. a dr. M. Kocákovi, CSc. z Matice slovenskej v Martine, dr. J. Borchovi z Bánoviec a za pomoc pri prekladoch a ich kontrole doc. dr. J. Furdíkovi, CSc. z Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove.

Janko Jesenský v listoch

Listový materiál ktoréhokoľvek autora má veľký význam, tak pre poznanie jeho vnútornej biografie tvoriacej v kontexte historicko-spoločenského diania úzadie i východisko pre vývinové rozmery vlastnej tvorivej aktivity, ako aj jej zástoja v dejinno-kultúrnych procesoch národnej sociéty. Naviac tento materiál odkrývajúci spodné prúdy myslenia pomáha dotvárať autentický obraz tvorivej osobnosti, intimizuje jej vypovedané i skryté zápasy, aktualizuje ich historický i ľudský zmysel. Mediálnosť a kontextovosť významového kódu tohto materiálu precizuje a skonkrétňuje naše vedomosti o autorovi v dobe i doby v autorovi. Portrét i jeho historické úzadie dostávajú tak výraznejšie črty i jedinečné „presvetlenie“.

Uvedené konštatovanie sa v plnej miere vzťahuje aj na knižnú publikáciu Listy Janka Jesenského, ktoré by mali vyjsť v dvoch zväzkoch. Prvý by zahrnul listy z rokov 1890 — 1918 a druhý z rokov 1919 — 1945. Takéto členenie popri vydavateľskom aspekte je motivované hlavne rozdielnym zástojom národného umelca Janka Jesenského v národnom živote i literatúre v týchto dvoch vývinovo odlišných obdobiach. Ak sa totiž v prvom období aktivita J. Jesenského viaže k štúdiu v Martine, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote, Kežmarku, Prešove, Kluži a v Pešti, k praxi advokátskeho koncipienta v Lučenci, Veľkej Bytči, Liptovskom Mikuláši, Martine a v Novom Meste nad Váhom, k advokácii v Bánovciach nad Bebravou, k prvej svetovej vojne i zajatiu v Rusku a v literárnej tvorbe autor reprezentuje jedného z iniciátorov rozvoja modernej slovenskej poézie a prózy, tak v druhom období sa prezentuje ako vysoký úradník v štátnej administratíve (župan v Rimavskej Sobote, Nitre, viceprezident Krajinského úradu v Bratislave) a v literárnej tvorbe — napriek hodnotovo závažným dielam, akým bol najmä dvojdielny satirický román Demokrati (1934, 1938) a protifašisticky ladená lyrika — už nestojí v strede vývinového procesu, pretože ten reprezentujú iní autori a skupiny, najmä však skupina socialistických avantgardných umelcov z okruhu DAV-u. Jesenského demokratická orientácia ho v nejednom smere s nimi zbližuje (spolupráca v Spolku slovenských spisovateľov, v časopise Slovenské smery, v záujme o sovietsku poéziu) a vyvrchoľuje pri príprave Kongresu slovenských spisovateľov roku 1936 v Trenčianskych Tepliciach integrujúceho tvorivé úsilie demokratických antifašistických síl, ktoré svojou antifašisticky vyhrotenou lyrikou realizuje v čase druhej svetovej vojny a klérofašistického slovenského štátu v markantnej podobe i J. Jesenský, vítajúci v závere svojho života Slovenské národné povstanie (báseň Banská Bystrica) i osloboditeľskú misiu Červenej armády (básne Na bratislavských cintorínoch, Na prvý máj).

*

Do prvého zväzku Listov Janka Jesenského sme začlenili všetok nateraz dostupný korešpondenčný materiál z rokov 1890 — 1918, ktorý sa nám dosiaľ podarilo získať. Žiaľ, i pri značnom počte listov má publikovaný materiál viac-menej fragmentárny charakter. Absentujú listy viacerým adresátom, ktoré sú buď zničené, alebo sa nachádzajú roztratené po známych i neznámych rodinných archívoch, odkiaľ sa niekedy ťažko dostávajú na verejnosť. V tomto zväzku popri „študentskej“ korešpondencii nám najcitlivejšie chýbajú Jesenského listy priateľovi Jozefovi Gregorovi-Tajovskému, ktoré by v tomto zväzku mali zaujímať centrálne postavenie, a to jednak pre rozsah predpokladanej kolekcie (okolo 30 — 40 listov) a jednak pre závažnosť informácií, ktoré nesporne obsahovali (dotvrdzuje to spätná rezonancia listov Tajovského, ktoré sa zachovali v archíve Mestského múzea v Bratislave). Ukazuje sa totiž, že Jesenského listy z predprevratového obdobia sa — podobne ako sa to ukázalo aj u iných autorov — sústreďujú v každej životnej fáze okolo istého okruhu pisateľov, resp. okolo jednotlivých osobností. Spočiatku to bola nesporne rodina, najmä matka Adela Jesenská, jeho bratia Fedor a Vladimír, Halašovci, J. G.-Tajovský, neskôr bohatá kolekcia listov adresovaná Oľge Kraftovej (knižne vyšla roku 1970 pod názvom Listy slečne Oľge. Tri roky veľkej lásky vo vydavateľstve Tatran, v redakčnej príprave Michala Gáfrika) a v záverečnej predvojnovej a vojnovej fáze sa do centra dostávajú listy s manželkou Annou Jesenskou, rodenou Bottovou. Pritom doteraz získaný korešpondenčný materiál upozorňuje na viaceré skutočnosti. Ukazuje sa veľká medzerovitosť materiálu a potreba ďalšieho výskumu, to po prvé. Po druhé, materiál naznačuje, že J. Jesenský si v minimálnej miere dopisoval so staršou generáciou a martinskou národnou politickou reprezentáciou, ak nemáme na mysli listy s Jozefom Škultétym ako redaktorom Slovenských pohľadov, v ktorých Jesenský publikoval, resp. s. E. M.-Šoltésovou. Po tretie, skromné bolo i dopisovanie s príslušníkmi vlastnej generácie a jej šrobárovsko-hodžovskej reprezentácie. A naviac J. Jesenský bol v týchto listoch zdržanlivý, vecný, svoje názory na politické a kultúrne dianie priamo nevyslovoval. Od začiatku si od generačných sporov zachovával kritický odstup, verejne sa v nich neangažoval. Svoje príspevky publikoval najprv v martinskej tlači (v Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Letopise Živeny, v Černokňažníku), ale o jeho príspevky postupne prejavoval záujem i Vavro Šrobár, redaktor Hlasu, ktorý mu v liste zo 6. 11. 1902 vyložil — pravdepodobne na podnet J. G.-Tajovského — politickú koncepciu hlasistickej skupiny („Rozborom a kritikou chceme ukázať nedostatky a tríbiť a povzbudzovať nadaných ľudí k práci dokonalejšej. Nechválievame nikoho, lebo chvála demoralizuje, alebo aspoň prekáža osobnej zdokonateľnosti. Uznávajúc za najvyššie merítko skutkov ľudských práv a čistotu v úmysloch a jednaní — nemôžeme nepodkurovať chybám, nemôžeme sa ľahostajne dívať na to, ako v súčasnom i minulom živote národnom dejú sa pokusy nastavať modiel, ale žiadame si neustáleho pokroku a neustálej revízie národného života. V slovanskej otázke zazlievame panslavizmus, ten panslavizmus, aký sa u nás Hurbanom pestuje…“) a z kruhov peštianskej mládeže sa ho zase Milan Hodža snažil získať pre svoje edičné podujatia (listy zo 17. 6., 30. 6., 25. 7. 1904). J. Jesenský v Hlase nepublikoval nič (nepoznáme ani jeho odpoveď V. Šrobárovi), zato sa sporadicky objavili jeho príspevky v Slovenskom obzore, v Slovenskom denníku a v Kalendári Slovenského týždenníka. Pravda, k ideovej a politickej platforme mladých zachovával vlastný postoj. Tak napr. k polemike Hodža — Vajanský zaujal kritické stanovisko tak k Hurbanovmu článku Samopaš (Národné noviny, 1905, č. 34), ako aj k Hodžovi („… Hurban nemal na svoju päsť písať takto do Nár. novín, teda do národného orgánu…“). Na margo posledného poznamenáva: „Inak to všetko nie je pravda, lebo my hazafíci nemôžeme byť a my sme Slaviani a panslávi“ (v liste O. Kraftovej z 11. 11. 1905).

Z listov zo študentských čias (z obdobia gymnaziálneho štúdia sa zachoval iba list priateľovi Dušanovi Ruppeldtovi zo 7. 7. 1890, ostatné absentujú) a najmä jeho vysokoškolských druhov a vrstovníkov (publikujeme výber z nich v Literárnom archíve MS) sa dozvedáme o pomeroch na Právnickej fakulte v Kluži a v Budapešti koncom 19. a začiatkom 20. storočia, o požiadavkách na skúšky, o celom súbore dobových školských učebníc a učebnicových textov i o skúškach, ktoré vykonával J. Jesenský. Z celého štúdia sa najkomplikovanejšie utvárala situácia s jeho advokátskou skúškou na Právnickej fakulte v Pešti. Pripravoval sa na ňu počas advokátskej praxe u Ľ. Bazovského v Lučenci (1900), M. Katreňáka vo Veľkej Bytči (1902), M. Dulu v Martine (1903) a R. Markoviča v Novom Meste nad Váhom (1904 — 1905). Keďže sa istý čas pripravoval i priamo v Pešti, nachádzame v listoch — najmä Oľge Kraftovej — obraz života vysokoškolskej mládeže, najmä z okruhu M. Hodžu, kultúrnej, najmä divadelnej Pešti (zaujala ho inscenácia Hauptmanových Tkáčov v interpretácii Lessingovho divadla z Berlína), ale i údaje o prípravách na skúšku a o situácii po neúspechu v prvom skúšobnom termíne. Ján Ružiak sa mu v liste zo 6. 2. 1904 ponúkol sprostredkovať isté konexie, ale J. Jesenský ich neakceptoval. Dosvedčuje to aj komentár J. G.-Tajovského v liste z 8. 3. 1903: „Janko môj! Hrdý som na Teba, že keď si aj rafnul, ale rafnul si čestným spôsobom. Tuná sa totiž rozpráva, že Ti Ružiak chcel pomôcť, ale že si neprijal, nešiel sa prosiť. Pekná vec a v teórii ju chváli aj Vlado Mudroň, aj v banke voľaktorí. Ale ,praktickí‘ ľudia hovoria, že si sa mal uponížiť a ísť za protekciou. Nešiel si — chlap si! Drovi Šrobárovi, Novomeskému, Hanzlovi a tým čo v ten rok v Prahe skladali, vždy budú ľudia na oči vyhadzovať, že len s protekciou prešli. A taký človek, čo chce voľačo znamenať v našom živote, musí sa sám prebiť do toho života. Slovom chlap si a vždy Jesenský, hoc Ťa to bude stáť ešte práce a groší.“ Po neúspešnej skúške sa Jesenský zastavil u Ivana Daxnera v Tisovci, kde dostal utešujúci telegram od svojho brata Vladimíra, na ktorý v súvislosti so skúškou zareagoval v liste zo 4. 3. 1904: „Hľa keby nebol mal pech, všetko to išlo by ľahko. Toto ma trápi veľmi. Tá skúška ani nie tak, veď je to humbug. Presvedčil som sa o tom na iných a najväčšmi na sebe. Hanbím sa síce ako pes, lebo ľudia, čertvie čo si budú myslieť (aj Vy s nimi), čo budú hovoriť a či klebetiť, že lumpoval, neučil sa, sprosták, nikdy nezloží, etc. Ale ja mám svedomie čisté…“ Po tejto trpkej skúsenosti vypravil sa do Pešti už začiatkom februára a po intenzívnej príprave advokátsku skúšku úspešne absolvoval 5. decembra 1905 (list Oľge Kraftovej zo 6. 12. 1905).

Pobyt v Pešti znamenal pre J. Jesenského na jednej strane rozšírenie kultúrneho rozhľadu, no na druhej strane mu priniesol trpké poznanie tienistých stránok života vo veľkomeste: „Pešť je hrozná pre mladého človeka, ale len na čas, kým sa nenasýti tým falošným leskom, priateľstvom, láskou, kaviarňami…, etc. Za istý čas pláva v tom bahne, ale konečne aj bez vyšších ideálov príde na to, že je to všetko šudierstvo a že treba na tie lákaniny zapískať a že je lepšie predsa to pravé, čisté ozajstné“ (v liste O. Kraftovej z 1. 4. 1905).

A o prirodzený, hlboký a úprimný cit sa snažil práve vo svojom vzťahu k Oľge Kraftovej, učiteľovej dcére z Kochanoviec, s ktorou sa zoznámil počas pobytu na advokátskej praxi u R. Markoviča v Novom Meste nad Váhom. V liste z 30. 12. 1904 jej dotvrdzuje: „Ty si to najčistejšie stvorenie medzi všetkými, ktoré som videl a mám v myšlienkach.“ A v inom liste z 19. 12. 1904 vyznáva: „… keby som takú bytosť ako si Ty mal pre čokoľvek utratiť, viac by som už nijakú nehľadal, lásky by som potom už mal dosť, zanevrel by som na všetky ženy a ani jednej by som neotvoril svoje srdce — kvôli Tebe — Oľga moja drahá, ktorú som rád videl, ktorú rád mám úprimne a tak, ako len možno milovať človeku…“

Napriek tomu, že Jesenský vo svojich listoch i ľúbostných sonetoch uisťuje Oľgu o svojej láske, objavujú sa v jeho citových reflexiách i chvíle skepsy „či je to ozaj hlboký cit lásky vo mne,“ nedôvery v seba samého [„Ja sa sotva kedy odhodlám, aby podpísal obligáciu vernosti, oddanosti láske, čo som aj verný, oddaný a čo aj rád mám. A nepožadujem to od nikoho, lebo… nemám k tomu odhodlanosti, bárs mám túžbu v srdci za ženou, čoby bola vždy blízko mňa, rada by ma mala a ja ju…“ (v liste z 5. 4. 1906), v čase bánovského pobytu nechýba ani taktizovanie, ku ktorému ho nabáda jeho životná situácia (stavba domu, veľká zadĺženosť) a tiež nevyhnutnosť jej riešenia akcentovaná i rodinou.] V liste brata Fedora z 18. 2. 1908 sa spomínajú, „ako životné partnerky Pivkovská a Bottovská, najmä posledná, lebo jej otec historik dr. Július Botto sa vyslovil, že by ,i dal svojmu zaťovi, keby na to prišlo,‘ čo by znamenalo i pomoc materiálnu.“

Celý komplex narastania, zrenia i postupného ochabovania ľúbostného citu doprevádzaný Jesenského racionálnou reflexiou poznačenou dramatickým napätím medzi čistou ľudskou túžbou a „špinavými vlnami živobytia“ sa premieta i v jeho lyrickej tvorbe (Verše, Náš hrdina) a poznačuje i jeho prózu (Otroci). Možno preto súhlasiť s konštatovaním S. Šmatláka, že táto korešpondencia „neobyčajne otvorene odhaľuje i potvrdzuje úzky zväzok, ba až protirečivú jednotu medzi Jesenského osobným životom a jeho literárnym dielom, a to aj vtedy, keby to malo svedčiť proti nemu — pravda, najmä z hľadiska dobových spoločenských konvencií a noriem, proti ktorým oboma spôsobmi svojho bytia (predovšetkým bytím umeleckým) síce protestoval, no z ktorých sa sám (predovšetkým v rovine osobného života) nevládal vymaniť“.

Šmatlák, Stanislav: Janko Jesenský. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv. Bratislava 1984, s. 265.

V listoch Oľge Kraftovej (žiaľ, zachovali sa nám iba malé torzá zo súboru listov adresátky) sa J. Jesenský dotýka politicko-právnych pomerov v Uhorsku i spoločenských pomerov v Bánovciach, kam roku 1906 na pozvanie dr. J. Minárika, lekára vo Veľkej Bytči a zakladateľa Ľudovej banky v Bánovciach, prešiel za právneho zástupcu banky, a kde si aj otvoril advokátsku kanceláriu („Poobede zasadala správa. Vyvolili ma za advokáta banky,“ píše v liste Oľge z 29. 12. 1905). Jeho pohľad na právo bol už počas štúdia kritický („Celá jurisprudentia je iba na papieri, a len na papieri je pekná, akonáhle ožije a ide do súdnych siení, vidíš starú cigánku…“, list Oľge z 21. 10. 1905) a presviedčal sa o tom vo vlastnej advokátskej praxi, v prípade brata Fedora, ktorého mikulášsky sudca Gejza Chudovský neprajne naladený voči Slovákom prísne posúdil za volebný incident a eklatantným príkladom porušovania slobody a práva boli voľby, čo poznal aj z vlastnej skúsenosti („Vôbec celá konštitúcia uhorská je humbug a švindel, zákony sú na to u nás, aby sa malo po čom šliapať. Človeku sa hnusí žiť v takomto aziatskom štáte,“ píše tejže adresátke 30. 1. 1905). A aj v Bánovciach je znechutený bašovaním slúžneho, nemzetállamskými súdmi, zatupenosťou obyvateľov, samotou i nekultúrnosťou prostredia, ktoré ho ubíja („A ja, špeciálne ja, či musím tu byť, akomodovať sa úzkemu obzoru vidiečana, zúžiť prsia, pľuť cez stolík na dlážku a do dlane? Chytiť do rúk karty, či fľašu, lebo tu nič iného neexistuje? Otupno, ba viac, hnusne pomyslieť!… Nuž tak žijem, a čo by som žil! Krpatiem,“ píše v liste Oľge z 15. 2. 1906). Preto sa spočiatku rozhoduje odísť z Bánoviec („Zajtra počnem pakovať a pôjdem,“ informuje brata Vladimíra v liste z 18. 2. 1906), no postupne si zvyká, naviac potom, keď sa roku 1908 zoznamuje bližšie s Annou Bottovou a začína uvažovať o definitívnom riešení svojho rodinného života.

Medzitým počas koncipientskej praxe pokračuje v tvorbe, zapisuje si ju do rukopisných denníkov a časť publikuje v tlači. Na tieto príspevky reagovali najmä jeho vrstovníci a napospol priaznivo (napr. Viliam Dula si v liste zo 7. 3. 1897 všíma záderčivý dosah humoresky Doktor v martinskej sociéte, V. Pauliny v liste z 25. 8. 1900 oceňuje jeho Reflexie, Miloš Lacko v liste z 3. 12. 1902 prózu Bozk) a najmä J. G.-Tajovský, ktorý podnecoval autora k zozbieraniu a vydaniu svojich veršov („… keď domov prídeš,“ píše mu v liste z 15. 2. 1904, „musíš zobrať svoje verše. Iste ich vydá Klimeš. Už by ich tlačil, len by ich mal v rukách“.) F. Klimeš sa skutočne obrátil na J. Jesenského listom z 23. 11. 1903, v ktorom predložil návrh na vydanie básnickej zbierky („… dovoľujem si Vás opýtať, či by ste neboli ochotní dať zvolenie k vydaniu Vašich básní, ktoré máme za veľmi cenné a ktorými by sme radi našu nakladateľskú činnosť začali…“) a sľubuje, že vydaniu venujú „najväčšiu pozornosť“. J. Jesenský ponuku vydavateľa prijal a tento mu už 1. 3. 1905 posiela na korektúru verše z prvých oddielov zbierky (Mladí, Piesne, Bez nadpisu) a súčasne vyslovuje želanie, aby autor ešte doplnil zbierku novými veršami („Prosím Vás úctive o láskavé doposlanie niektorých veršov na doplnenie, ako aj titulnej strany, prípadne venovanie“). Na margo tejto požiadavky sebaironicky poznamenáva v liste Oľge Kraftovej z 1. 4. 1905: „Klimeš mi poslal korektúry veršov — mojich vlastných. Chce vydať tieto zelené plodiny a práve k letu, keď je plodín dosť. Aby som zbierku doplnil, poslal som aj sonety, ktoré si Ty písala (t. j. vznikli z citového vzťahu k nej, pozn. P. P.) a ktorých je asi 12. Nenahneváš sa? Predsa môžem o komkoľvek verše písať…“ Jesenský zbierku doplnil o sonety a Venovanie (zaradil ho na začiatok cyklu Bez nadpisu), názov básnického debutu nemenil, a tak zbierka Verše J. Jesenského vyšla roku 1905 a priaznivo bola prijatá literárnou kritikou (S. H.-Vajanský, Tichomír Milkin, o niečo neskôr vysoko ocenil Jesenského lyriku František Votruba, recenzie sa objavili v Slovenskom týždenníku, Zvolenských novinách) i verejnosťou. Dosvedčuje to aj jeho komentovanie v liste O. Kraftovej z 18. 6. 1905: „Ďakujem Ti pekne za gratuláciu k mojím veršom. Nezaslúžia toľkej chvály, a menovite nezaslúžia takých pekných slov, akými si ich Ty poctila. Aj Hurban keby nebol ku mne priateľsky naklonený, tieto isté verše by bol znosil. A znosil by ich bol menovite pre erotický flirt, ktorý tu Hodža, Ruman atď. považujú za pokrok a preň vravia, že tak smelo ešte nepísal slovenský veršovník.“ Aj jeho priateľ J. G.-Tajovský, ktorý mu už predtým v Martine „natískal Machara“ („… čo mohlo byť krajšie i hlbšie ako Confiteor pre dvadsaťpäťročných chlapcov…“

Tajovský-Gregor, Jozef: Poeta a prozaik. In: zb. Janko Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava 1955, s. 191.

) v nedatovanom liste podpísanom aj Milanom Ivánkom poznamenáva: „Reč je o tom, že Ty píšeš i pod vplyvom Macharovým. Daj nám odpoveď. Či len Puškin, či Heine a či aj Machar? A čo vôbec súdiš o Macharovi?“ Jesenského list Tajovskému nepoznáme, zato je známy jeho sebaironický komentár k lektúre v čase juvenilnej tvorby, a to v stati z neskorších čias Moje verše a pán redaktor Škultéty: „Keď som čítal Heineho, bol som posmešný, keď Puškina, to šli jamby a hviezdy noci — čierne oči.“

Jesenský, Janko: Moje verše a pán redaktor Škultéty. In: zb. Janko Jesenský v kritike a spomienkach. Bratislava 1955, s. 667.

Spomína ešte podnety Byrona, Lermontova, Vajanského i Hviezdoslava, no nikde sa nespomína tvorba J. S Machara, a tak Tajovským nadhodený problém zostáva dodnes pre slovenskú literárnu vedu otvorený. Pravda, v publikovanej korešpondencii sa stretáme so širokým záberom čitateľských záujmov J. Jesenského (S. Petőfi, J. Arany, F. Molnár, F. Herzog, E. Zola, H. Ibsen, I. S. Turgenev, L. N. Tolstoj, etc.), čo svedčí o širokom kultúrnom rozhľade mladého autora.

*

S Annou Bottovou sa J. Jesenský zoznámil v Martine, a to počas jej návštev u priateľky Viery Daxnerovej. Anne sa Jesenský páčil, od prvej chvíle jej bol sympatický, imponoval jej ako básnik, vzdelaný človek — právnik, ako vynikajúci spoločník a tiež ako svojrázna a príťažlivá osobnosť. O tejto jej náklonnosti sa dozvedel Jesenský od spomínanej Viery Daxnerovej a začal aj on prejavovať o inteligentnú a zdržanlivú A. Bottovú vážnejší záujem. Korešpondencia

Pozri štúdiu Petrus, Pavol: Z listov Anny Jesenskej, rodenej Bottovej, Jankovi Jesenskému v rokoch 1909 — 1914. In: Literárny archív 20/87. Martin, Matica slovenská 1984, s. 120 — 179.

ukazuje na proces zbližovania oboch partnerov, spočiatku na istú nedôveru Anniných rodičov voči Jesenskému, ktorý bol v tom čase zrelým tridsiatnikom (narodil sa 30. 12. 1874) a ich dcéra bola sotva devätnásťročná a na nedorozumenia vyvolané nepriaznivými informáciami — vrátane anonymného listu — o vypočítavom vzťahu nápadníka k dcére. Na tieto chýry i nepriaznivú situáciu reagoval Jesenský v liste Júliusovi Bottovi i Anne Bottovej. Najmä v poslednom zo 17. 3. 1909 zdôraznil s istou roztrpčenosťou a urazenosťou: „Že ma prinútili k tomu, aby som si Teba bral? Kto? Či je vôbec nejakej moci nado mnou v tomto ohľade? Či Ty v sebe a na sebe nič takého necítiš a o ničom takom nevieš, čo by sa mne páčiť mohlo? A kto má ten všemožný a čarovný kuker, s ktorým je vstave hľadieť do mňa a vidieť moje city? Nie. Ja Ti nebudem lásku vyznávať, ale toľko, prosím Ťa, predpokladajte o mne, že som nie čertom a keby ním bol, nebol by takým čiernym, akým ho maľujú. Nie len Ty, ale aj ja som citlivý, nie len Ty, ale aj ja som hrdý a menovite na svoje city, ktoré môj rozum a moje slová nikdy nezradili.“ Postupne si však Jesenský získal dôveru rodičov i Anna sa s ním zbližovala a citovo vyzrievala, a tak po uzrozumení z oboch strán sa zasnúbili na Turíce roku 1909 a zosobášili sa 31. júla 1909 vo Veľkej Revúcej. Napriek tomu, že si Jesenský želal, aby svadba bola „najtichšia aká sa dá len myslieť — bez ceremónií, formalít, muziky, hostiny, toastov, družbov, družíc — a bez farára“, jeho prianie Bottovci nerešpektovali a nakoniec sa s ich rozhodnutím musel uzmieriť. Hoci i v tejto korešpondencii sa objavujú reflexie o láske („Láska, drahá Anna, otvára duše dokorán, v láske zjavnej, odobrenej prestáva zdržanlivosť, uzdenie citu, v nej sa vyjaví všetko. Tam je dôvera, ktorá nedovolí utajenie, tam tečie všetko, ako potok bez hate, krúti mlynské koleso a ono klepe radostne a mele…“ v liste z 3. 5. 1908) sporadicky i básnické listy, vcelku možno konštatovať, že listy Oľge Kraftovej sú lyrickejšie, hĺbavejšie, reflexívnejšie, kým listy A. Bottovej vyznievajú pragmatickejšie a cieľavedomejšie.

Po svadbe sa Anna Jesenská presťahovala do Bánoviec a korešpondencia načas ustala. Pomerne skromný je v tomto období aj listový materiál s inými adresátmi (bratia Vladimír a Fedor, František Votruba, P. O.-Hviezdoslav a i.). Intenzívnejšie dopisovanie s manželkou, ktorá sa postupne stáva ústredným adresátom, nastáva až roku 1913 po jej odchode do kúpeľov na Sliač. Tieto listy sa dotýkajú Anninho zdravotného stavu, liečebných kúr, života kúpeľnej spoločnosti, manželových návštev a tiež situácie v Bánovciach i v Jesenského domácnosti. V Jesenského listoch sa objavujú clivé nálady z dlhého rozlúčenia s manželkou (sonet Žene z 5. 8. 1913), samoty (sonet Samota zo 17. 8. 1913) navodzované naviac daždivým letom i citové vyznania (list z 2. 9. 1913) a tiež ironické narážky na bánovské pomery, pripomínajúce nám epický svet z jeho krátkych próz, napr. z poviedky Výborník („V mestskom zasadnutí tuho pojednávajú o elektrickom svetle. Ja som síce na zasadnutí nebol, ale som videl akýchsi cudzích Nemcov rokovať s richtárom, apatekárom a inými… Či zostaneme aj naďalej pri mesiačiku a či nám aj elektrické svetlo mimo búrok a blýskania bude svietiť je tajnosťou budúcnosti“ — list zo 16. 8. 1913).

*

Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval J. Jesenský 4. 8. 1914 ráno ku svojmu trenčianskemu pluku (prezenčnú vojenskú službu vykonával v rokoch 1898 — 1900 pri 10. regimente v Bratislave a Šoprone). Tu ho hneď 5. 8. zaistili ako „nespoľahlivého pansláva“, vodili ho za žandárskej asistencie po Trenčíne, kde ho nakrátko uväznili a čoskoro odtransportovali „v želiezkach“ do 4. honvédskeho divízneho väzenia v Bratislave. Vo väzení sa stretol s dr. M. Hodžom (neskôr aj vo Veszpréme, ale tam sa nestýkali, aby znovu nevyvolali podozrenie), advokátom Milošom Šimkom a ďalšími známymi, ktorí boli uhorskej militaristickej mašinérii i domácim „hazafikom“ podozriví. Z väzenia ho na zákrok ženinho bratranca dr. Zoltána Pazára, tabulárneho sudcu v Bratislave, 9. 8. 1914 prepustili. Pridelili ho k 1. náhradnej stotine domobrancov v Trenčíne, ktorej velil bývalý riaditeľ trenčianskeho gymnázia dr. Keller. Jeho pričinením povýšili Jesenského na čatára a dr. Keller ho ochraňoval až do chvíle, keď sám musel odísť na front. Do februára roku 1915 potom slúžil pri štábnej časti 9. kompánie v Trenčíne, istý čas dislokovanej do neďalekých dediniek Orechové a Kubrá. Vo februári odvelili Jesenského s dvadsiatimi ôsmimi mužmi do Žiliny, kde ako veliteľ zabezpečoval strážnu službu pri barakoch s ranenými. Čoskoro ho však poslali k dispozícii veliteľstva landšturmistov vo Veszpréme, kde sa hlásil už 9. apríla a ubytoval sa u bezprostredného nadriadeného štábneho strážmajstra Csomayho. Koncom apríla ho zaradili k 9. kompánii 3. honvédskeho pluku a 30. 5. 1915 odvelili kompániu na front. V noci z 2. na 3. júla prebehol Jesenský pri dedine Turobin do zajatia.

Keďže J. Jesenského v čase vojenskej služby šikanovali ako podozrivého, zúžila sa jeho korešpondencia na rodinný okruh. Pravda, najintenzívnejšie si dopisoval (v niektorý deň napísal i dva tri listy či pohľadnice) s manželkou, ktorej sa v liste z 24. 1. 1915 posťažoval: „Mne nikto nepíše, iba Ty, ostatní ani čo by boli pomreli…“ Okrem rodiny mu najčastejšie písala Viera Kňazovičová (sestra manželky Ivana Krasku), Viestovci, s ktorými sa zblížil za svojho pobytu v Bánovciach a zástupcovia Ľudovej banky vo finančných otázkach spojených najmä s platením nájomného za byt. Jesenského rozčúlilo neodôvodnené zvýšenie nájomného z 800 na 1200 korún, ktoré kvalifikoval ako ľudskú bezohľadnosť („A tak naše banky nie aby podporili svojich ľudí, ale ich ešte pri vojne, ako vojakov, čo majú 4 koruny na 10 dní, prenasledujú“). Z uvedeného vyplýva, že najmä korešpondencia s manželkou je bohatým zdrojom informácií o ťažkých podmienkach vojenského života J. Jesenského v rôznych prostrediach, o jeho vnútorných pocitoch, myšlienkach i postojoch a tiež o nepriaznivej sociálnej situácii, v ktorej sa ocitla Anna Jesenská, ktorá dlho nedostávala podporu ani od štátu, ani od advokátskej komory, a preto sa musela uchýliť k rodičom do Veľkej Revúcej. Anna vo svojich listoch kriticky glosovala spoločenskú atmosféru v slovenských malomestách počas prvej svetovej vojny, s ironickým podtextom sa vyslovovala o „hurá vlastenectve“, ktorého neúprimnosť a falošnosť sa výrazne prejavovala na pozadí ľudskej tragiky spôsobenej vojnou, neskrývane vyslovovala svoj protivojnový postoj. Preto ju Jesenský v liste z 25. 3. 1915 upozorňuje: „Prosím Ťa aj na budúce pozor dať na to, čo píšeš, aby si proti vojne nevybuchla a nič nekritizovala, lebo veď u nás je i tak všetko primae classis.“ Jesenského ironicky podfarbená poznámka ju upozorňovala na skutočnosť, že jemu i všetkému čo robí „ako podozrivému“, venuje vojenská vrchnosť „náležitú“ pozornosť. Anna mu pravidelne písala o rodinnej situácii najmä v súvislosti s bratom Milanom Bottom, ktorý bol ako dôstojník s 21. delostreleckým plukom na ruskom fronte a často nemali o ňom dlhší čas nijaké správy, takže celá rodina, a najmä jeho žena Elza stŕpali, či ešte vôbec žije, ďalej o známych, osobitne o jeho priateľovi Dušanovi Viestovi z Bánoviec, ktorého uväznili a obvinili „z vlastizrady“, dlho vyšetrovali, no nakoniec ho pre nedostatok dôkazov prepustili z väzenia s podlomeným zdravím, takže čoskoro umrel. A. Jesenská manželovi pravidelne posielala balíky s potravinami, tabakom i teplým prádlom, občas mu poslala aj peniaze, od rodičov jej bolo nepríjemné žiadať finančné prostriedky, a tak — ako to dotvrdzuje list z 2. 12. 1914 — poslala mu dokonca svoje hodinky s retiazkou na speňaženie a prilepšenie si stravy. J. Jesenský túto jej starostlivosť vysoko oceňoval, len ťažko niesol, že odišla z Bánoviec, kde sa mohli občas stretať, resp. ona mohla pricestovať za ním, kým zo vzdialenej Revúcej to bolo pri nedostatku peňazí takmer vylúčené. („Ty len pokorne seď tam, kde sedíš. Keby som sa mohol voľne pohybovať, našiel by som prostriedky a poslal by Ti ja čo treba, aby si sem prišla…“ list z 28. 11. 1914.) Mal preto ťažké srdce na Anniných rodičov i jej slobodnú tetu, ktorí nemali dosť porozumenia pre ich ťažkú situáciu. No napriek tomu J. Jesenský navštívil na Vianoce roku 1914 Annu vo Veľkej Revúcej a cestou späť k svojmu vojenskému útvaru i matku a rodinu brata Fedora v Martine. Ďalšie a posledné stretnutie počas prvej svetovej vojny sa uskutočnilo v Žiline pri odchode Jesenského na front („Vtedy som nocou cestovala do Žiliny a tam sa mi na stanici podarilo nájsť vlak i objaviť vozeň, v ktorom bol. Vyskočil z neho… aspoň štvrťhodinku sme predsa boli spolu! Naskočil do vozňa, keď sa vlak už hýbal…“).

Jesenská, Anna: Hŕbka listov. In: zb. Janko Jesenský v kritike a spomienkach Bratislava 1955, s. 190.

Vzájomná korešpondencia oboch manželov z vojnových rokov, najmä z predfrontového obdobia svedčí o tom, že sa ich vzájomné citové vzťahy utvrdzovali, ich listy sú poznačené clivou túžbou po sebe, ukazujú, že to bola práve vzájomná spoluúčasť a porozumenie, ktoré sa stávali oporou v ťažkých chvíľach života plného neistoty i trpkého osamotenia („Tak mi je smutno, Anna moja, že väčšmi nikomu nemôže byť. Nemám nikoho, s kým by som sa mohol dôverne pozhovárať o všetkom, čo mi leží na srdci. Ty jediná čo by si ma trpezlivo počúvala, si ďaleko… Neverím, že by mal už onedlho umrieť, ale keď si pomyslím, že by sa to mohlo stať, mne je ľúto za životom, za zdravín len preto, že Teba vernú ženu mal by tu nechať, že by ju nikdy nemal vidieť, ani ju viacej pohladiť, ruku stisnúť, do očí pozrieť, ani vôbec nijakým činom jej svoju lásku preukázať, lebo Teba rád najväčšmi na tomto svete…“ — list z 2. 2. 1915). Korešpondencia nám tak poodhaľúva vylaďovanie ich citového súznenia od prvých dotykov po zrenie, ba až úskalie disharmonických akordov vojnových čias, ktoré obaja partneri prežívali ťažko, občas i dramaticky, ale vždy vo vzájomnej dôvere. Vo svojom občianskom ladení korešpondencia vyznieva kriticky a s výrazným protivojnovým akcentom.

Iný charakter má jeho korešpondencia z obdobia zajatia i životnej aktivity za pobytu v Rusku. Je stručným informačným záznamom o bežných zážitkoch s dôrazom na fakty denného života bez analýzy a hodnotenia spoločensko-politického života vojnových čias v Rusku, bez autorskej sebareflexie viazanej na vlastnú tvorbu i publicistickú aktivitu, čo nesporne súviselo so zdvojenou vojenskou rusko-rakúskou cenzúrou. Jesenskému sa ako zajatcovi v Rusku podarilo pomerne v krátkom čase nadviazať prostredníctvom Červeného kríža listové kontakty s domovom. Korešpondencia sa však nevyhla istým komplikáciám, prejavujúcim sa v tom, že sa dostávala s ťažkosťami k adresátom na oboch stranách, veľmi dlho meškala, občas sa listové zásielky strácali (preto napr. Jesenský reduplikuje vo viacerých listoch tie isté základné údaje), a tak listy z tohto obdobia sú iba skromným doplnkom Jesenského rukopisných záznamníkov (uložené sú v archíve Mestského múzea v Bratislave), jeho memoárovej prózy s autobiografickým podložím Cestou k slobode

Cestou k slobode. Úryvky z denníka 1914 — 1918. Turč. Sv. Martin, Matica slovenská 1933.

a vlastne i jeho lyrického skicára reprezentovaného básnickou zbierkou Zo zajatia.

Zo zajatia. Básne Janka Jesenského. Vydala Slovenská liga v Amerike. Pittsburg 1918.

Listy J. Jesenského, ktoré predkladáme kultúrnej i odbornej verejnosti nám vo svojom panoramatickom i problémovom zábere načrtávajú vnútornú biografiu národného umelca Janka Jesenského, vyhraňovanie jeho osobnosti na výrazný ľudský i umelecký typ, ale zároveň siluetujú i spoločensko-politické a kultúrne pozadie v slovenskej sociéte, ktorá svojským spôsobom modifikovala na rozhraní 19. a 20. storočia jeho ľudské, životné i tvorivé súradnice.

Pavol Petrus