ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

V oných krásných, večnozelených ihličnatých pralesoch nášho milého a púvab plného Pohronia, ktoré tiahnú sa severozápadným smerom od Baňského Brezna ku holy Čertovici, zdržoval sa a prebýval istého času jedon mohútny vĺčko, v najkrásnejšom veku svôjho živobytia. My vlčka tohoto v osnove poviedky tejto menovať budeme „vlkom špekulantom“, čili premýšlavcom, poneváč mena toho opravdive si zaslúžil. Bol on šelma a mal viacej fíglov a lsti pri sebe nežli srsti na svojom kožuchu.

Za jednu hodinu, jako si to náš slovenský ľud rozpráva, sbehal náš hladny vĺčko devät chotárov, a jeho prázdny žalúdok a čreva boly mu najlepším svedkom, že doňho už po viacej dní ničeho neulovil.

Hlad ho hrozne trápil, a krušné myšlenky a zachovanie svojho života kolovaly v jeho hlave.

Zastanúc si vyhladovelý, vyziablý jednej noci na samom vrcholi alpy Čertovice, počal vážne premýšlať o budúcom svojom osude.

Oprel oči svoje ku nebesám… ta hore do tej hviezdnatej ríši Všehomíra, a slzy kanuly mu po lícach.

Neumelý riekol by, že náš vĺčko vyl do mesiaca, nariekajúc; lež nebolo tomu tak; — on sa žaloval a ponosoval Pánu Bohu, Stvoritelovi svojmu…!

„Bože môj a prebože môj!“ vzdychal sebe, „keby som sa ti len dobre vyponosovať mohol, aždaj by mi odľahlo na srdci! O! vzhliadni na umierajúco stvorenie svoje!“

Takéto a týmto podobné jeremiady spieval náš vĺčko, a tak vrúcne a túžobne, že milostivý Bôh vyslyšal hlasy jeho.

„Čo že si žiadaš, vĺčko! čo? Prečo tolmä kvíliš a nariekaš?“ hlásil boží hlas z oblakov.

„Živobytie moje,“ hlásil s plačom vlk — „visí na jednom vlase! Pomoz pane, bo zahyniem! Svet je už tak zlý a neuznanlivý, že ubohému tvoru tvojmu nižiadnej koristi a potravy viac udeliť nechce. Ty znáš dobre o usnešení salašníckom! Jestli že ja, tu v tejto zaslúbenej a po otcovi zdedenej zemi tú najchudšiu ovečku lebo baránka uchmatnúť chcem, vždy vážim zo životom, súc nielen od horárov, myslivcov, ale i od psov a valachov ukrutne prenasledovaný. Často ujdem len s holým životom. Pane! ver mi, taký som hladný, že by aj kameň pohltnul. Nazri do vňútorností mojích a smiluj sa nadomňou! Dnešnie moje sniedanie bolo — o haňbím sa ti povedať — jedno konie lejno — ktoré som na ceste ležať našiel. Pane! nechcem už viac byť vlkom, vlkovi je zle byť na svete! Vidiac však, jako dobre je na svete sedliakom, urob a pretvor ma na človeka. Vidím a znám, ako ľudia dobre na zemi žijú: jedia biely chlieb, hostia sa na chutných pečenkách a pijú pri tom víno, pivo a pálenku. Prosím ťa za to — — prosím!!“

„A či ty znáš, vĺčko, jako si človek tvrdo chlieb zarába?“ pýtal sa boží hlas vlka.

„Keď sedliak zem poorie, môže jesť chlieb!“ odvetil vlk.

„Ach neni tomu tak, on musí driel zrno zasiať!“

„Ale potom už môže chlieb jesť?“

„O veru nie; potom musí zrno dozrieť!“

„Potom sa už ale môže chleba najesť?“

„Ešte nie; potom musí obilie zožať, poviazať a do stodoly zviesť.“

„Ale potom už má chleba dosť.“

„Nie veru; on potom musí zrno zo snopov vymlátiť, vyviať, vycúdiť a do mlyna zomleť zaniesť!“

„Ale už potom môže chlieb jesť?“

„Horký mohol; potom musí gazdiná kvas urobiť, cesto zamiesiť a do pece posádzať! —“

„Ale už potom môže…?“

„Až sa chlieb upečie a vychladne, potom len môže sedliak chlieb jesť!“ dopovedal Pán Bôh.

„To je veru dlhá a ťažká práca!“ poznamenal vlk.

„Tak vidíš, vĺčko! jako namáhave a krvopotne musí sedliak vozdejší chlieb vyrábať; ty ale môžeš k potrave lahším spôsobom prísť, ty môžeš i samého človeka bez velkého namáhania sožrať! Zostaň ty vĺčko len tým čím si, a buď spokojný s tvojím osudom!!“

Vlk týmto poučen, poskočil si veselo, pri tej blahej myšlienke, „že on i bez velkého namáhania môže človeka sožrať!“

Sobral sa teda hneď horou ďalej, zbližujúc sa ku obydlám ľudským, ktoré doposial bol ešte käroval.

Nič nenie v stave tak nekoho oduševniť, ako vedomie, že je v stave a má moc i silu vyviesť nejaký hrdinský čin, v jakom stanovisku nachádzal sa teraz i náš vĺčko filozof.

Náš pútnik zastavil sa iba v „Parichvoste“, úzkej to cestičke, ktorou dedinci v sviatoční čas do kostela chodievajú. Tu si vyhliadol príhodné miesto ku postriežke — hustý hlohový krúh — a usadiac sa doň, číhal na pomimoidúcich ľudí.

Povedomie, že môže človeka sožrať, dalo mu odvahy.

Práve šiel chodníkom chlapec, nesúc otcovi svojmu jedlo do hory.

Vlk vyskočiac pred neho zkríkne: „Hob! stoj! čo si ty?“

„Ja som malý chlapec!“ odpovedal parobčok.

„Môžeš ísť ďalej, teba nezožeriem, ty niesi človek!“ odpovedal vlk a opäť pokojne sadol si do svojho úkrytu v kružine. Chlapec tiež nezlobil sa preto, že ho vlk za človeka neuznal.

Za ním ide tadeto jedno dievča s košíkom na jahody do paseky.

Vlk vyskočiac oborí sa na dievčatko. „Hob! stoj! čo si ty?“

„Ja som chudobné dievča!“ trnúc strachom odvetilo dievča.

„Choď svojou cestou! teba nezožeriem, ty niesi človek!“ povedal vlk a ukryl sa do kružiny.

Neskôr ide tadeto jedon pán.

Vlk vyskočiac, pýta sa ho: „Hob! stojte! čo ste vy?“

„Navekyamen! Ja som krčmár z M…!“ odpovedal predesený krčmár.

„No len choďte ďalej! Vás nezožeriem, vy ste nie človek!“

„Ale hovädo som tiež nie!“ protestoval krčmár, uberajúc sa svojou cestou. Vlk sa skryl.

Po malej chvíle stúpa chodníkom žena s batohom na chrbte.

Vlk ju predstane: „Hob! stoj, čo si ty?“

„Ja som maliarka z Jarabej!“ odpovedela ustrnutá žena, žehnajúc sa svätým krížom.

„Choď v peklo! teba nechcem, keď si nie človek!“

Zasadnúc znove na svoje stanovisko počal vĺčko premýšlať, pro jakú príčinu — vraj — tadeto žiadon človek neide, ktorého by on dľa výpovedi božej tak lahúnko sožrať mohol?

Konečne berie sa chodníkom oberučný uhliar Kvačka so svojím uzlovitým osekancom.

Vĺčko oborí sa na uhliara: „Hob! stoj, čo si ty?“

„Ja som dobrý človek!“ odpovedá uhliar.

„Tak predsa ťa už jedon raz mám!“ plesá vlk. „Keď si ty človek, ja ťa idem zjesť!“

Ubohý uhliar, vidiac sa byť v nebezpečenstve života, počne vlka prosiť o milosť, avšak nič naplat, vlk nechcel nič počuť ani slova.

Vidiac to uhliar, riekne k vlkovi: „Prosím ťa, nezožer ma takýhoto hnusného a čierného, dovol sa mi umyť v potoku, aby ti lepšie chutnal.“

Vlk mu to na mnohú prosbu povolil.

Uhliar umyl si tvár a ruky v potoku, a opät riekol k vlkovi: „Teraz dovoľ sa mi poutierať s tvojím chlpatým mekkým chvostom.“ Vlk pozvolil.

Uhliar chytiac vlkov chvost, obtočil si ho okolo ruky, a v ten čas začal tiež vlka svojím vybíjaným osekancom tak nemilosrdne biť a mlátiť, že to ďaleko po hore očuť bolo.

Vlk mal zlé hody na človečine.

V tejto šarvátke prešla mu všetka chuť na človečiu pečenku, až konečne mykajúc sebou — zanahal uhliarovi kus svojho ohonu v hrsti, bol rád, že s celymi údami ujsť mohol.

Od toho času mal vlk pred „človekom“ rešpekt.