ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Istej noci poberali sa z Balogu na Händloch traja hodne potrunčení a rozgurážení hudci z muziky domov, hore na Jánošovku. Primáš Ďuro Šablatúra kráčal vo predok tackajúc sa z boka na bok, za ním tmolil sa Jano Pačesa, kontráš — a konečne zametal cestu za ními Martin Medveď barboráš. Prišlo im isť cez hôrku, v ktorej nadlesný z Krámu bol dal vykopať nekoľko jám na chytanie vlkov. Naší hudci, pýpkajúc, driemajúc a tackajúc sa, poberali sa volne ďalej — a ďalej, až odrazu obozrúc sa dvaja prední zbadali, že im veru barboráš chybí. Húkali dosť na neho, ale veru kamarád sa neozýval — kamaráta kde nič tu nič. „Nahaj ho bratku,“ povie jedon z hudcov, „veď príde domov ráno aj s barborou!“ A milí hudci pošli spolu ďalej.

Kde že sa ale zo sveta podel barboráš Martin Medveď?

Že vraj kde? Tackajúc sa cestou z boka na bok húpol raz do voliakej jamy — to sa mu tam trochu zývlo — a milý barboráš zletel do vlčej jamy.

Martinko vytrezvel razom najdúc sa na dne vlčej jamy; jako sa predesil, keď sa v kamarádstve s jedným vlkom tam dnu našiel.

„Ba, vítaj kamarát! Ja som vlk a ty si medveď!“ hlásil náš vlk filozof, na spadnuvšieho do jamy hudca. „Neboj sa nič, dvom nám tu veselšie bude prenocovať. Od dlhej chvíli Martinko, zahrajte mi jednu do výskoku. To vám ale vopredok hovorím, že peňazí do barbory nemám, nuž ale, čo tam po tom…!“

Handelec zdesil sa hrúzou, keď sa videl byť v takom peknom noclahu.

„Zahrajte mi skoro!“ hlásil vlk na hudca — a ceril zuby.

Barboráš, vidiac, že vlk nežartuje — počal slákom sem i tam po strunách ťahať, až pol hory dunelo.

Za ten čas, kým úbohý hudec vlkovi hral, bol náš vĺčko ticho, jako ale prestal, ceril vlk zuby, a hrozil sa mu, že ho hned na skutku roztrhá.

Čo že mal teda náš Martinko inšieho robiť — ako ustavične húsť a húsť, až ho ruky zbolely. Od samého neprestajného húdenia raz sa počaly na barbore struny pukať — ba čo viac už len jedna jedinká na nich ostala, a vlkovi ešte nebolo dosť toho hrania.

Úbohý barboráš vystál tu do rána tisíc múk — no na takej burse on ešte nikdy nebol húdol.

Keď na druhý deň ráno Martin Medveď barboráš domov neprichádzal, tu pobrali sa kamaráti ho hľadať.

„Ažda vraj len nezkapal zo sveta!“ hovorili hľadajúc ho sem i tam po horách.

Po dlhom sem i tam túlaniu, raz počujú voliaky si hlas, ako keby dakto pod zemou na barbore húdol. Za tým hlasom išli ďalej — až konečne prišli ku vlčej jame, v ktorej ich kamarát posial húdol — o milých päť.

„Ha bisťu výbohu Martin!“ hlásili tí z vrchu, „kýho že ty tu čerta vystrajáš. Nu! veď si vari pochabie huby nepožrou!“

„No len ma ratujte, kamarádi!“ prosil ich ten zo spodku „tu ma betach vychytí!“

Kamarádi odťali dlhú žrď — a zpustili do jamy. „No chyť sa kamarát, vytiahneme ťa von.“

Sotvy ale že žrď dosiahla dna jamy, predbehol vlk hudca, chytil sa žrdi — a nezadlho nachádzal sa tu von na slobode. Ani sa nepoďakujúc za vyslobodenie — skočil vlk do hory a zmizol im z očí.

Hudci museli druhýraz ťahať z jamy svojho kamaráta.

„Hrmených sedem striel!“ klial barboráš tu von, „kde že mi je ten môj nocľažník — nak sa porátam s ním za hudenia?“ Ale vĺčka viac nevidel.

Túto udalosť spomíname akožto opravdive sa udalú, z ktorej zrejme vysvitá, že náš vlk filozof opravdovým mudrcom bol, ináče veru nebol by si zpomohol z nebezpečenstva a nebol by v ňom preukázal svoju veselú mysel čo len vlastne velkým duchom vrodené je.