ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte jedonraz chcel náš špekulant vlk zprobovať pozemského štestia a zašiel si na brezniansky salaš.

Zanedlho zišiel sa s bačom a oslovil ho: „Čujte ma, dobrý bačíčko! Dobre znáte, že tomu už dávno, jako som z vášho salaša ani jednu ovečku neuchmatnul…!“

„Nuž a ďalej?“

„Tak vás prosím bača, dajte mi teda z lásky aspoň 5 ovečiek do roka — a uvidíte, že sa vám potom ani len nedotknem žiadnej.“

„Tisíc valachov, jedna ovca! Čo že! Nuž ja tebe mám dať z lásky päť oviec? Hrmených sedem striel! A či si dáky salašný gazda? Nuž či si ty dal ko mne ovce do ruky? Choď že mi z očí!“ hovoril bača dvíhajúc osekanec.

„Aspoň štyry mi dajte!“ vätil vlk cúfajúc.

Bača krútil hlavou.

„Aspoň 3, počujte bača, 3 ovečky do roka.“

Bača nič neodpovedá.

„Tak pristanem aj na 2, to je bagatel.“

„Ani jednu ti nedám!“ zreval bača, hodiac po vlkovi osekanec, dobre že ho nezahlušil.

Vlk nič neporídiac — poskočil do lesa.

Tu sa mu jednačka zle zviedla; ale on neztratil nádej. Zaskočil si na valaštianský salaš. Tu nezadlho stretnul sa s bačom, osloviac ho: „Bača! vy sa nazdávate, že som ja taký pažravý a krvožížnivý vlk — ako mojí bratia! Mýlite sa, nie je tak! Obetujte mi 4 ovce, a ja vám budem za ne vaše stádo pred druhými vlkmi ochraňovať!

Bača sa rozosmial.

„Čo to povedáš, vĺčku? To by som si ešte dal! Teba stražcom stáda, jakoby urobil capa zahradníkom. Od kedy že si ostal taký pobožný? Vari som sa už dosť nenaplatil gazdom za ovce, ktoré si ty sožral? Choď mi z očí, lebo kúpiš týmto kyjom!“

Vĺčko vidiac sa i tu v nádeji svojej byť sklamaný, ušiel preč a zameril si rovno na horňo-lehotský salaš a tu nezadlho šiel s bačom, ktorého priam takto oslovil:

„Bača! pozrite že na mňa! Vidíte, že nemám zubov, a jaký som chudý a slabý. Ja už nemôžem žiadnu ovečku viac uchvátiť. Už skoro rozlúčim sa so svetom. Darujte mi jednu ovečku a ja vám za ňu po mojej smrti zanahám — môj kožuch!“

„Svoju kožu za živa predávaš, ty lúpežník!“ hlásil bača blížiac sa ku vlkovi. „Počkaj, dačo ti mám pošopnúť: Tvoju kožu vĺčko, môžem i za darmo mať!“

V tom uderil bača vlka ostrou valaškou po čele — a zabil ho!

Takýto smutný koniec vzal dobrodružný život špekulanta vlka z breznianských lesov.

Iba po smrti stal sa vlk so svojou kožou užitočným.

Bača Maco Zábučina vytemlovil kožu zabitého vlka slamou a pazderím, zopchal ju na štyry kolíky na sánky, a na zimu chodil „dravca tohoto“ ukazovať po dedinách na hronskom Vidieku z dom do domu.

Pričom vyberal od hospodárov milodary.

Keď bača pred Vianocami prestal s kožou pomezi svet chodievať, mal shromaždeno milodarov: pädesiat zlatých šajn, desať kíl ovsa, dakolko rebier z oviec a pár kíl hrachu. Za strelný plat, ktorý od sl. mesta Brezna obdržal, kúpil sebe dohánu a pálenky, a takto pri zapekačke vo večerních besedách rozpráva priadkam — túto historiu o vlkovi.

A. E. T. V.