Zlatý fond > Diela > Vlk špekulant


E-mail (povinné):

Stiahnite si Vlka špekulanta ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Anton Emanuel Timko:
Vlk špekulant

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 29 čitateľov


 

VI

Prešlo leto; prišla jeseň, vlkom túžobne očakávaný čas, keď sa splniť maly všetky jeho túžby. V jeseň býva všade po dedinách horehronských hostina, prečo by si teda aj náš „špekulant vlk“ takú raz neurobil. Či vari nemal z čoho? Rozpamätujúc sa na svoje kontrakty, pošiel za svojima ushovorenýma zvieratmi. — Prvého vysliedil svojho baranca na pastve. Najdúc ho predskočil mu cestu.

„Barane tu som! Hotuj sa k smrti. Pamätáš-li na náš záväzok?“

„Akože, milý patrone! Veď som asnaď nie včerajší. Čakám ťa dávno.“

Vlk si brúsil zuby, že ich zatne do tučného, vypaseného barana, na ktorého mu už slinky tiekly.

„Počkajže trochu, bratku!“ nadvrhuje baran, „ešte by som ťa pred samou smrťou o dačo prosil!“

„Žiadon pardon!“ zreval vlk, „hotuj sa k smrti.“

„Však áno; ale aspoň dovoľ mi tak zomreť, ako by ja chcel. Ja by som veru nerád dákou hroznou, mučedelnickou smrťou zo sveta zišiel.“

„Nič nevymúdruješ,“ odvetí vlk. „Avšak vyber si zpôsob smrti!“

„Takto že teda, milý vĺčko! Postav sa ty tamhľa pod ten briežok, — otvor celú papuľu — ja sa z vršku rozbehnem, a celý vletím do teba.“

„Nu, nedbám, nak že ti bude po vôli,“ riekol vlk, postavil sa pod breh, otvoriac hodne tlamu.

Rozoženúci sa baran, na miesto vbehnutia vlkovi do papule — búšil ho tak mocne svojmi rohami do čela, že vlk omráčený ďaleko odfŕknul.

Tu dobu použil baran, a zutekav do kŕdla — zachránil sa.

O chvíľu prebral sa vlk z mdloby, lež barana ani v sebe nemal, ani pri sebe nevidel. Haňbil sa sám seba, že ho ten baran obolstil. Mrzelo ho to, mrzelo, ale potešil sa tým, že však ešte má prasa a žrieba.

Šiel teba hneď za prasaťom a našiel ho na umlúvenom mieste.

„Sviňka moja, tu som ti!“ rečie vĺčko. „Rozlučuj sa so svetom. Idem ťa ziesť!“

„Gró,gró!“ hlási sviňka z bahna, v ktorom sa válala, „však ťa už dávno tu očakávám. Nezabudol si na mňa?“

„Mám kontrakt s tebou!“

„Avšak vieš ty čo, vĺčko; ja by ťa ešte pred samou smrťou o niečo prosila…“

„Nepros, darmo budeš prosiť!“ reval srsť naježiac vlk, „tebe sa veru nedám oklamať.“

„Ó, však ti ja ani neidem celá do teba vbehnúť, jak ten baran! Ja ťa o inšie prosím.“

„Ani len pol slovíčka nechcem počuť.“

„Ale obanuješ,“ nadvrhuje svinka. „Každému odsúdzencovi na smrť pozvolia pred smrťou jednu žiadosť vyplniť, a ty bys bol taký nemilosrdný tyran?“

„Viem, že chceš nejaký fígel vyviesť!“

„Do konca nie, milý vĺčko, len to mi zvol, ať pred smrťou ešte jednu pesničku zaspievam a trochu s tebou zatancujem. Potom nedbám, nech sa robí so mnou čo chce. Ty mňa chytíš za ucho, a tak spolu budeme do kola tancovať!“

„Pre mňa buď si teda, len nie za dlho!“ pozvolil konečne vlk a chytiac ucho svini medzi svoje zuby počali spolu tancovať.

„Kvík!“ zakvíkla sviňka, na jejžto hlas zkrochtaly ostatné svine, a sekajúc zubami, sbehly sa okolo nej. Tu sa svine pustily do vlka — dohryzly ho, a rozcuchaly mu bundu, tak že len s velkým namáhaním pošťastilo sa mu ufrknúť s holým životom. — Sviňka bola osvobodená.

Na briežku zasadol si vlk a začal nad tým špekulovať: že jako mohol byť tak hlúpym — a nahať si upláchnuť aj druhú pečenku. Predsevzal si, že bude na budúce múdrejším a opatrnejším.

Pospiešil si za žriebatom, aby mu aj táto poslednia pečenka neuletela. Natrafil naň na pastve.

„Tvoja poslednia hodina, žrieba, odbila!“ hlásil vlk, „kľakni si, ja ťa idem ziesť!“

„Hó, hó, hó! pomali do radosti!“ odpovedá mu žartovne žrieba, z buka kto zpadne oddýchne si trochu!

„Ty sa mi asnáď chceš protiviť?“

„Oj nie som taký pošetilý, bo znám dobre, že sa jedno samotné žrieba vlkovi neubráni.“

„Vidím,“ rečie naježený vĺčko, „že už aj ty dáky podvod so mňou obmýšlaš, ale veru nebude ti z tej kaši jedlo!“

„Vonkonečne neobmýšlám nič zlého, len ťa prosím, aby, keď mňa začneš žrať, nenačínals mňa od hlavy, ale od zadku!“

Vlk dlho váhal z povolením, konečne ale kývnul hlavou.

„Načni ma teda od chvosta!“ ponúkalo koníča vlka a tento nie lenivý zatne zuby svoje do jeho chvosta.

Dlhá srsť chvosta uviazla vlkovi pomezi zuby, tak že vlk dlho tlamu znovu otvoriť nemohol, — v ten čas tiež i žriebä vyhodilo kopytámi, omráčilo vlka, a vytĺklo mu predné zuby. Behom do domu zachránilo sa žriebä — a vlk len neskoro prišiel k sebe.

Potom si robil takéto výčitky:

„Predsa som ja bol len velký blázon, že som pristával na prosby mojej koristi. Hľa čo z toho mám? Mal som len poslúchať porady môjho otca, ktorý nikdy nechcel, aby mu celý baran odrazu do brucha vbehol, ktorý si nedal od sviny muziky vystrájať, ani nikdy nenačínal koňa od zadku, ale od hlavy — ale dlho a šťastne žil na tomto svete.

Vĺčko si hlboko zavzdychnul a skočil do blízkej hory.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.