ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hladom hnaný, utekal náš vĺčko, kam ho oči viedly, nezastaviac sa len na „Vrchu troch dolín“ a tu sa opäť ku chodníku na postriežku posadil.

Tu horou za ježencí a vtáčatmi túla sa bystrianského horárov preslulý a svojími vlastnostiami chýrečný kopov: Vydur. Zhliadnuc vlk tohoto velkého, jak havran čierneho psa, skokom bol u neho, pýtajúc sa ho.

„Hob! stoj, kto si ty?“

Statný pes Vydur, nestratiac ani mak duchaprítomnosti a smelosti, s ktorou sa bárs kody obrnenému ježatu pichliakmi na odpor postavil, smele odpovídal lúpežníkovi:

„K službe, pane Vlkovský! Ja som šouc, čižmársky majster, znám robiť rozličné panské a sedliacke bôty, a hámornícke kaľapúdy!“

Vlk sa nad touto odpoveďou máličko pozastavil a trochu premýšlal. Zapomenúc na svôj hlad, ktorý ho aj v túto dobu nemilosrdne trápil, preriekol ku psovi:

„Keď ste vy taký šikovný majster, ušite mi jednie kordovanovie čižmy s ostrohámi, dobre vám za ne zaplatím.“

„Prečo nie, odpovedá majster, len je tá jedna príčina, že som chudobný, a práve teraz nemám peňazí na remeň a podošvy,“ vätil pes.

„Akie že kože a koľko ich potrebujete? pán majster!“

„Na jednie bôty pre vás veru spotrebujem dve teľatá a dva baránce na podšivku. Za osem dní máte čižmy hotové. Teraz poďte so mňou, ukážem vám, kde bývam a kam mi potrebný materiál doniesť máte!“

Išli spolu.

Po ushovorení šiel vlk kupovať kože do trhu.

V Štiepanke obyčajne pasaly sa bystrienske teliatka s baranci. Ta za lacné peniaze kúpil vĺčko dve telce a dve barance, ktoré večer ich majiteľ darmo po hore hladal, ani viac s nimi sa neshováral. Ten material zaniesol vĺčko pánu majstrovi na určité miesto.

Náš majster šouc „nenosil sečku pod klobúkom,“ ani nebol „vrecom po hlave uderený,“ použil dobre svojho rozumu, (ktorého na všetko iné, okrem vyhladania srňacej a zajačej stopy až pri veľa mal). Z dvoch teliat a barancov mal náš majster hojnosť mäsa, majúc ho uložené v hromade skál, v odľahlom trním zarasteňom kúte horárovej zahrady, kde sa na ňom dobre hostieval a tiež aj spolu o spôsobe shotovenia vlkových čižiem premýšlal.

Osmeho dňa prišiel si vlk pre čižmy.

„Pán majster, hotovie-li sú moje bôty, vidíte, zima je tu, mňa velmi oziaba!“

„Veru, priatelko milý, ešte nie!“ odpovieda majster, „na dva páry bôt mi tých koží pri málo, preto doneste si ešte jedno tela a baranča, to už postačí.“

Vlk bol ochotný, bo za peknými kordovánovými bôtami velmi túžil a mrel. Skokom tam, skokom sem, a žiadané veci boly tu. Majster čižmár pak riekne mu: „O dva dni máte bôty na nohách.“

V určitý den sa vlk zase dostavil.

Majster prijal vlka zdvorile, rieknúc: „Vaše bôty sú už hotové, avšak ešte sušia sa na kopyte. Za ten čas, dokým vyschnú, poďme, môžme sa isť trochu po zahrade poprechádzať.“

Pes chytil vlka popod pazuchy a šli. Oba hrdo kráčali si zahradou. Pes vodil vlka sem i tam krížom krajžom, až konečne doviedol ho na to mesto, kde z pod horárovej maštale hnojavka vytekala. Keď prišli ku samému kraju, postrčil pes vlka do tej mláky. Vlk šlápil všetkými štyrmi nohámi do blata a v tom okamžení na všetkých štyroch nohách lisly sa mu — — hrdé bôty.

Vlk, dobre že od divu z nôh nespadol nad tým, jako tak chytro mohol si onie čižmy obúť.

Obzerajúc sa, bol spokojný a celý uradostnelý.

S pekným poďakováním odobral sa vlk od majstra.

„Hľa! hľa kmotre!“ hlásil pes za ním, „ako vám tie čižmy pristanú, akoby vám ich ulial na nohy!“ a chachotal sa štverák pes za odchádzajúcim „kuntom“.

Idúc svojou cestou prišiel vĺčko, hrdo si vyskakujúci ku hradskej ceste, po ktorej práve jedon pánsky voz uháňal. Za kočom bežalo tučné žriebatko. Na túto mladú a peknú pečenku prišla nášmu vlkovi v nových bôtách, neodolatelná chuťka, poneváč pre samý „luksus“, ktorý vyvádzať začal, — bol pozabudol vyhoveť požiadavkam svojho čreva, ktoré práve teraz do jeho žalúdku nepekné odkazy posielalo. Skočil raz — dva — a bez mála bol by ubohé žriebatko ukoristil, keby skoro nebol vozka vĺčka pobadal, a bičom po pysku pár rázy nebol vyťal. Na to skočil aj pán z voza, a jal sa milého vĺčka nahánať. Vĺčko nebral na žart — volil najkratšiu cestu, rovno cez potok… s týmto majstrovským „salto mortale“ sa vĺčko síce zachránil — ale tiež — nástojte… tie drahé čižmy boly tie tam — zostaly vo vode…!

Hrozne rozzlobený vrátil sa vlk pravo na zad k majstru ševcovi. — „A vy taký a taký kujon nešťastný, prečo ste vy mne z tak drahého remeňa také nanič hodné bôty urobil? Viete vy čo majster? my dvaja pôjdeme zajtrá spolu na súboj! Ja vám ukážem v lese určité miesto, kde sa potýkať budeme. Chabo je ten z nás, ktorý sa tam neustanoví. Vyvolte sebe dvoch svedkov, sekundantov, ja tiež dvoch. Zajtrá včasne ráno ustanovíte sa tam, lebo ináč — zabijem vás ako psa!“

Náš majster švec, ačkolvek dosť nerád, zavolal si za svedkov svojho súboja domácu mačku a kohúta, vlk ale pozval si medveďa a divú sviňu.