ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhého dňa včasne ráno vynachádzal sa už vlk so svojími sekundantmi s medveďom a diviakom na peknej polianke v lese, tu svojho protivníka súsoka netrpezlive očakávajúc. Tento dlho neprichádzal.

I povie vlk tu medveďovi!

„Strýko! vy sa znáte výborne laziť a škriabať po stromoch, vydriapte že sa, ale honem, na niektorú z týchto jedál, a podívajte sa, či už idú naši súbojníci?“

Medveď posluchnúc, učinil tak.

„Vidíte-li dakoho?“

„Oj vidím, vidím,“ hlásil macko so stromu, „ale čo vidím, to je niečo strašného. Tvoj protivník šouc vedie sebou semká celý regiment vojska. Jedon čo s ním ide má takú dlhú píku, ako oje z voza, a druhý nesie veľa šabiel, že sa mu ďaleko bliskajú. S nami to veru nebude hlavne.“

Vlk však na toto ešte nestratil srdce, reknúc: „Ja sa predca s tým huncútom čižmárom budem biť, stoj čo stoj, za každú cenu. Vy medveďko zostaňte len tam hore na strome, a keď so mňou zle bude, skočte dolu, a budete mi na pomoci. Vy ale tetko zostaňte tu, zahrabte sa tamto do toho suchého listia, a keď už ja nebudem dovladovať, vtody vy mi prispete s vašími klovy! Tak! tak!“

Stalo sa, jako sa porobily poriadky.

V ten čas došli sem i súbojníci: majster švec, s kohútom a s mačkou.

Mlčky postavil sa vlk na osem krokov proti svojmu sokovi a oba začali si ukazovať zbroj, s ktorou sa mali potýkať — ostré to klováky vo svojich tlamách.

Dalo sa znamenie k počatiu súboja.

Jedon… vŕrr! druhý… brrŕ!

Kohút a mačka sa na to mlčky dívaly.

Tu z razu priletí oväd, a sadnúc divej svine na chvost, z lístia von čnejúci, uštipol ju naň. Divá sviňa pohla chvostom, až to zašusťalo.

Mačka pobadala to, a nazdajúc sa, že by to bola myš, skočila, — chmatnúc divú sviňu za chvost.

Sviňa následkom toho zkvýskla — vyskočila z dúpeťa — a popchla nohy…

Kohút sa okamžitého objavenia divej sviňy tak náramne preľakol, že vyletel na strom, na ktorom macko medveď učupený sedel.

Medveď sa opät kohúta tak velmi predesil, že stratiac rovnováhu, zpadol na zem, polámajúc si všetky hnáty.

Povstal veliký zmatok.

Vlk, vidiac, čo sa s pomocníkami jeho deje, neváhal tiež dlho, ale soberúc nohy na plecia, pomyslel si, že lepšie bude učiniť „Fugias Mathias“ a „horem pádem“ ušiel z bojiska. Mal tak na spech, že sa ani neobezrel a nezastavil len tam ďaleko kdesi okolo Zákľuk na Händloch.

Dosť nadával ševc vlkovi do „zbabelcov“, ale to nič nezpomáhalo. Nemajúc s kým súboj viesť, vrátil sa majster ševc i so společníkami svojími spokojne domov.

A vĺčko? ten od tejto doby nechcel viac: ani človekom byť, ani biely chlieb pojedať, ani kordovanové čižmy nosiť.