ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nezadlho potom nachádzame nášho odvážlivca vlka blíže valaštianskeho salaša na Záklukách. Ideme ho ďalej stopovať a oboznámime sa ešte s nektorýma jeho dobrodružstvámi.

Náš vĺčko sedel v hustine, číhajúc po pasúcich sa tu jarních barancoch — a pri tom takto premýšlal:

„Dobre by bolo, keby som si aspoň jednoho baranca uchmatnul!“ A šťastie mu prialo.

Práve popred neho poskakovalo si jedno skotáčivé baranča. Pritiahnúc sa pomali až ku nemu prerečie mu vĺčko: „Stoj baranča, zjem ťa!“

A chcel ho priam na drobné kusy roztrhať.

„Nuž zec ma!“ odpovedá smutne baranča, „veď viem, že si ty jedno nemilosrdné, pažrivé a krvožížnivé zviera, čo len holú škodu robiť vieš. Ale daj sa ti mi bože! veru sa ty zo mňa malého, chudého barančata aj nažerieš. No vari bezek! to ti čak celý rok v bruchu potrvá, čo zo mňa užiješ? Keby si ma ale chcel vĺčko počúvnuť, dalo bych ti ja inakšiu radu, ako bys mohol mať hodne, hodne viac mäsiska a loja.“

„Nuž ako?“

„Počkaj že ty vĺčku do jaseni, kým sa ja vypasiem a ztučniem, potom budeš mať zo mňa hodne loja a aspoň len — či počuješ — aspoň len 50 funtov mäsa!“

„Pristávam!“ rečie vlk, „ale to ti na moju dušu povedám, že si pre teba na jeseň prídem, a čo bys hneď popod holé nebo lietalo baranča — tak ťa ziem!“

Vĺčko pristal na túto jednačku, a ačkolvek hladný, s dobrou nádejou prepustiac baranca v pokoji, odišiel ďalej.

Barančok vrátil sa nazad, mezi svôj kŕdel.

Hladnému vlkovi však to nedalo pokoja, že si tak dobrú pečienku prepustil. Išiel si hladať nečo iného pod zub, a nezadlho na pastve našiel jedno chudé prasiatko.

„Stoj! prasa, ziem ťa!“ zavolal vlk naň, a chcel ho už chmatnúť.

„No, no, no!“ odpovedá zdesené prasiatko, „nevídali takého pána, aký si ty dravec! Veru sa ty zo mňa len nakotíš, veru si ty so mnou, bodájma, hodne kašu omastíš. Ľaľa! samá kosť a koža na mne! Ale by som ti vĺčko dalo dobrú radu, chceš-li počúvni ju! Vidíš, že som velmi chudé, počkaj teda do jaseni, kým sa vypasiem na tučnú sviňu, potom budeš mať zo mňa tučnú slaninu, šunky, klbásy, jaternice… bisťu výbohu celý „sautanc“ — no vĺčko, ako že ty na to povieš?“

Vlkovi sa táto naráda zapáčila, ačkolvek by sa mu už bolo zišlo niečo pod zub, predsa však odhodlal sa, — že pristane. V ňom zvíťazila myšlenka na dobrú pečenku v jeseň. „No dobre ty prasa! ja na ten kontrakt s tebou pristávam, ale bučku, hrabcu priskačkám, na jeseň prindem si pre teba, a tu ťa bez všetkého milosrdenstva ziem! Povec že mi ale ešte raz, čis ma dobre rozumelo?“

Prasa zakrochtalo — a odišlo do kŕdla.

Vlk táral sa dlho hladný potom.

Tu si raz začne vlasy z hlavy šklbať od hnevu, že prečo bol taký sprostý, a že si už dobrovolne dve pečenky prepustil. S tým pobral sa ďalej a tu na lúkach ide mu v ústretie jedno mladé žrieba. Vlk sa raduje v duchu.

„Stoj žrieba, ziem ťa!“

Vlk čeril zuby, a žrieba videlo, že nežartuje.

„Škoda ťa byť, a tvojej múdrosti,“ začne vlkovi žrieba dohovárať, „že si taký starý vlk, a oboríš sa na slabé a chudé koníča. Veď by si si ty mohol tu na pastve toho najonákvejšieho koňa vybrať, čo by si sa z neho už hodne nafutroval. Nuž ale veru, takto zo mňa — veľa neužiješ! Ja by som ti ale vĺčko radilo, abys mi do jeseni daroval život, kým zbujniem a sa dopasiem. Asnáď máš toľko rozumu, že pochopíš — aký tučný a bujný čikó môže byť zo mňa na jeseň?“

Vlk žmurkal očima, videla sa mu byť dobrou rada žriebaťa.

„No, keď už má tak byť, nechže bude!“ rečie vlk, „pristávam na tvôj návrh, ale bohuprisám, vieš, nerád sa vela prisahám, tak veď, že u mňa pardónu nemáš!“

„Dobre, dobre!“ prehodilo žrieba, „len ty priď, však ťa tu na tom mieste budem očekávať.“ S tým odskočilo medzi kone.

Kto bol šťastnejší nežli náš „vĺčko“, keď mal kontraktuálnym zpôsobom tri zvieratá ku svojej koristi v jeseň zaviazané. Či nebol mudrc zpomezi svojho pokolenia?