ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ten, kto biednych krmí, šatí, svú však dušu v hriechu tratí, Bohu statky svoje dáva, dušu diablovi necháva. V bohatstve vždy trvá istom, kto chudobný chce byť s Kristom. Opadáva kvet i list s stromu vetrom za korisť; kvet i list zas novým jarom na strome vypučí starom. — Stromom národ, ľudia kvetom, zahradník — Bôh vládne svetom. Statky, zdravie mnohý dáva za hriech, ktorý oplakáva. Pekné líca — chvála malá: tam len býva krása stála, kde ti pôvab mnohý chystá srdco dobré, duša čistá. Čo je duša telu, tým modlitba duši; ach, odstraňuj, čo ti život duše ruší. Trpkú snášaš deňne muku, so susedom žijúc v hneve; ľahká rada ku úleve: ku smiereniu podaj ruku. Nezahrávaj s hriechom, čin to nebezpečný; vedz, že do hry dávaš vlastný život večný. Padá sám a viacej hreší, z pádu iných kto sa teší. Márne skrývaš svoje viny, Bôh, ktorý zná, čo duch tuší, všetkým raz tvé zjaví činy a odplatí, jak sa sluší. Plačúc vravíš, že ťa ľaká ten chlieb cudzý, tvrdý, čierny; vedz, že mnoho toho čaká: nad málom kto ostal verný. Smutné znamenia sú času: Vernosť hyne v hlučnom kvasu, chrám je prázdny, mravnosť klesá, pravda stone, vina plesá. Vtedy si to, synu milý, živou vierou dokázal, keď si túžby, vášne, sily Najvyššiemu v obeť dal. Žehnaj, otče, decku svojmu, žehnanie to stavia domy; a keď v Bohu dals’ mu základ, svetom prejde bez pohromy. Ovečkou ťa zove Kristus sám: — nevinnosťou druž sa k ovečkám; baránkom ťa zove: prostý, tichý jak baránok ostaň a bez pýchy. V zkušenosti svojej ľud náš nachádza: „O cudzé kto stojí, o své prichádza.“ Reči tvoje hladké, ale chladia, mrazia, o citoch nám vravia, ale city kazia; reči tvoje hladké, jako ľady chladné, po nichž nezkusený ľahko v prepasť padne. Priateľ drahý, čo ťa v srdci chová, nezná hladké, lichotivé slová; pravdu povie, bársby trpko znela, pravdu prijme, bársby zabolela. Prívetivá ochotnosť, krásna to a milá cnosť! Namrzenec lenivý každému sa protiví.