ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ošarpanej chyži pán Skučko sa krčí, suchý jako trieska — na pľúcach mu chrčí; z očú upadnutých vyzerá hlad, bieda, hlava ako koleno, brada jako krieda; duša len na silu doňho spávať chodí, dieťa desaťročné o zem ho uhodí. Chudiak Skučko! Rúcho: samá diera — diera a záplata, gombíka jednoho, z futra trčí vata; možno, že aj barvu tieto zdrapy maly, lež od tedy veľa rýb v Tise slapali. Dobrý vietor by to všetko ztrhal z neho, lež bojí sa von vinsť — a to šťastie jeho. Chudiak Skučko! Tekvičnými jádry obed odbavuje, keď iný večerá, nehty ohryzuje; ba ani nespáva, jako iný človek: „kmín, zbojníci,“ kričí zo sna kedykoľvek. No, nač život taký? bieda honí biedu, mnohý by už, tuším, bol vypil kus jedu. Chudiak Skučko. Ľudia, boží ľudia, smilovanie majte, zahynúť mu hladom, pre Boha, nedajte! Obdarujte nečím biedneho žobráka, odplatou vám bude vrúca jeho vďaka; lebo jak by trafil zomreť tak od hladu, kto by opatroval zlatom plnú ládu?! Chudiak Skučko. (Dľa maď.)