SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ďuro Zbožný

Ďuro Zbožný, to bol gazda, jakých v obci málo, Boha vzýval, krčmu haňal, nuž mu šťastie prialo; ctil ho každý, kto ho poznal, láskou prilnúl k nemu, oh, veď dobre robil ľudu, zvlášte chudobnému. Štyri voly a dva kone tiahli do roboty, jeho čelaď nezkusila nikdy žiadnej psoty; gazda jej dal čo potreba vždycky z ochotnosti, a tá čelaď — krev a mlieko — robila z vďačnosti. A kde nabral Ďuro Zbožný toľko toho statku? Veď mu otec nezanechal iba biednu chatku? Zgazdoval si — babku k babke ukladal, skovával, na pletky a darobnice groše nevydával. Keď občania iní v krčme dni, noci trávili, svoje manie, svoje zdravie besnicou ničili: Ďuro Zbožný v dome, v poli prizeral, pracoval — a keď tamtí upádali, tento si gazdoval. Keď občania iní krčmu i v nedeľu našli, a pri flaši i k nemravným rozprávkam si zašli: Ďuro Zbožný sedel v chráme, lebo čítal doma — a keď tohto Bôh požehnal, tých stihla pohroma. Keď občania medzi sebou hrýzli sa, vadili a pre každú darobnicu k súdom sa vodili: Ďuro Zbožný v pokoji žil, len plecami stískal — tam tým statky popredali, a tento jich získal. Bodaj by len takých ľudí mnoho bolo v svete, nuž by naše hospodárstva stáli v plnom kvete. Nasledujte, bratia moji, príklad tohto gazdu, každoročne prikúpite niektorú tu brázdu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama