ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nechoďme dnes, Janíčko, nechoďme do školy, veď od toho sedenia všetko ma už bolí. Poďme radšej do poľa alebo do hory, to prílišné učenie veru ma umorí. Doma o tom nebudú mať ani tušenia, a vo škole pokážme na hlavy bolenia. Tak sa nám to prepeče jakby pľaskol dlaňou, poď! na miesto učenia poskáčme si stráňou!“ Takto Míško Lenivý zvádzal ma od školy, ale jeho namietky darobné ver’ boly. Nedám sa ja nikomu odviesť od učenia, v ňom nachádzam jedine svoje potešenia. Behajte si, lenivci, stráňami, poliami, zakial neznám úlohy, nepôjdem za vami. Hľadajte si obľubu vo hračkách, skákaní, ja radosť mám jedine vo školskom staväní. Vyhybujte učeniu, obchádzajte školu, ja jedine vo škole mávam dobrú vôľu. A keď nám pán učiteľ predkladá, rozpráva, nuž všetkými žilami radosť mi pohráva. A keď sa ma zpytuje o tom lebo onom — tu mu potom odpoviem hlasno, celým ohňom. Oh, a jakú potechu veľkú z toho mávam, keď za pilné učenie pochvalu dostávam. Oh, jako to tešieva rodičov, rodinu, keď jim niekdy výpravkou zkracujem hodinu. Nebudem ver’, nebudem lenivcov počúvať, lebo bych to kedysi musel obanuvať. Nad pilným a poriadnym Božia ruka dlieva, — na lenocha, nezbedu i pán Boh sa hnevá. Pilným budem sťa mravec, jako tá včelička, tie mi budú za príklad zaraz od malička.