ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tu koňa zabili, tu rebrá majú; Tamto nám nedali, tuto nám dajú. Fašangy, Turíce, Veľká noc príde; Kto nemá kožuška, zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem; Dajte mi slaninky, nech sa vypasiem. A tam hore na komore Sedí kocúr na slanine, Choďte si ho zohnať A mne rezeň slaniny odrezať; Ak sa máte porezať, Idem si sám odrezať.

Chodila dievčina okolo Trenčína, Hľadala Milého sivýma očima. Či ste nevideli mojeho Milého? „Videli, videli, ale nie živého.“ „Videli, videli, ale nie živého; Leží mu hlavička vedľa boku jeho.“

Išla Marína Do Podolína, Pán župan za ňou S holbičkou vína. „Postoj Marína, Napi sa vína; Budeš červená Jako Kalina.“ „Nechcem, pán župan, Vašeho vína; Mala bych dcéru Alebo syna.“ „Ak bude chlapec, Dám ho do školy; Čo bude písať Zlaté litery. Ak bude dievča, Bude švadlena; Bude vyšívať Županom mená.

Poďže dievča, poďže za mňa, Nebudeš ty robiť u mňa; Nebudú ti husy gágať, Ani kury kodkodákať. Budeš mati chleba dosti, Ale ti ho coky jiesti; Budeš mati komu dávať, Ale ti ho coky krájať.

Ona: Jako si môj milý Cez tie hory prešol? Asnáď ťa jarábok, Asnáď ťa jarábok Na kriedlach preniesol? On: Ani ma jarábok Na kriedlach neniesol, Len som ťa, má Milá — Len som ťa, má Milá Navštíviti prišol. Ona: Snilo sa mi, snilo, Že pole horelo: A to sa Milému — A to sa Milému Líčko červenelo. On: Snilo sa mi, snilo, Že sa v poli blíska: A to sa mej — Milej — A to sa mej — Milej Zablišťaly očká. Ona: Snilo sa mi, snilo, Že v noci dážď padal: A to si ty Milý — A to si ty Milý Pod obločkom plakal.

Nad Tatrou sa nebo kalí, Kalí mrakmi hromovými, Mutne sa Váh i Hron valí Medzi brehy Slovenskými. Slovenskú tvár slza rosí, Slza tá Váh i Hron kalí; Matka Tatra smútok nosí, Že sa Slovák v rumy valí. Nad Tatrou to nebe hnevné Bude liať a hromy metať; Ale naše kraje spevné Krásnej budú potom zkvetať. Zkvetať budú s rodmi svými, Matka Tatra smútok svlečie; Medzi brehy Slovenskými Jasný Váh i Hron potečie.

Ja som dobrý remeselník Z tej Trenčianskej stolice, Po mestách a po dedinách Chodím drotovať hrnce: Hrnce, mysy i rajničky, Dajte drotovať ženičky. Drotár som ja, drotár budem, Drotárom chcem zostati; Po mestách a po dedinách Chcem hrnce drotovati. Hrnce, mysy atď.

Na rováš, mamičko, na rováš! Komu to dievčatko vychováš? Tebe to, Ďuríčko, tebe to, Ak Pán Boh dá zdravia na leto. Na leto, na leto horúce, Budem’ sa prechádzať po lúce; Po lúce, po lúčke zelenej, Pri studni, studničke studenej. „Krajšia som, Ďuríčko, ako ty, Lebo mám záponu z tafaty.“ „Keď ty máš záponu z tafaty, A ja mám vo vačku dukáty.“

Kedyže to žítko síde, Čo na moju svatbu bude. Nesíde to tejto jaseni, Lebo je to v mrcha zemi. V planej zemi, neoranej, Len motyčkou pokopanej; Ani bránou nebránenô, Len halúzkou povláčenô.

Janíčko čo robíš, Keď ty k nám nechodíš? Moja matka povedala, Že ty mňa neľúbiš. Keď bych ťa neľúbil, K vám by som nechodil, Moje čtyri vranné kone Hladom bych nemoril. Môj otec hovorí, Že mi nedovolí, Že mi kúpi Principiu,^[4] Že ma dá do školy. A ja mu hovorím, Že mu neprivolím, Že ja jeho Principiu Do vody zahodím. Moja Hanka mladá, To je Principia, Od ktorej ma neodvedie Celá má rodina.

Prší dážď, prší dážď, Pomaličky šustí, Povedala psota, Že ma neopustí.

Na čo si sa vydávala, Keď si málo perín mala; Trafí byti veľká zima, Zamrznete obidvaja.

Za našima humny Červené hrebíčky, Zaprahaj Janko, Janíčko Janko, Tie vranné koníčky. Ja bych jich zaprahal, Ale sa mi mecú; Podaj mi Anka, Anička Anka, Hodvabnú opratu. Ja ti ju nepodám, Lebo som maličká, Ja nedosiahnem, A nevysiahnem, Na tvého koníčka.

Keď som pásol kone, voly, prišla na mňa driemota, Ľahnul som si na kraj lúčky, moje kone do žita. Prišiol ko mne šeľma hajduch, dal mi jednu do chrbta: „Keď ty chceš ísť na zálety, daj si kone do puta.“

V nášho pánovom dvore Stojí ruža na stole; Náš pán sa v nej preberá, Že on peknú paňú má. Hotuj pane večeru, Dvanásť funtov pečeňu, Hotuj k tomu ližice, Idú ti domov žnice. Hotuj pane taniäre, Idú domov viäzare. Jeden viäzar zaostal, Hlávky bolenie dostal.

Johanka, po čom u vás pohánka? Jedno zrnko za zlatý. Dajže sa mi bozkati.

Pomaly, barany, nevládzem za vami; Pred vami ani tak, budem jesť demikát.

Ej umrela mi žena, už som vdovec; Dal som ju pochovať do Bátoviec. Ej, ten Bátovský kostol pod horama, Tam je moja žena pochovaná. Ej, leží ona leží v čiernej zemi, Zelený rozmarín v ruce drží. Ej, kopali jej jamu tri mládenci, Nemohli vykopať do polnoci. Ej, ver už vykopali do polpása, Tam leží má žena, aj jej krása. Ej, mala dvesto rokov bez pädesiat, Škoda mojej žene v zemi ležať. Ej, otvorím jej bránu v cintoríne, Azda moja žena domov príde. „Ej, nebojže sa, neboj, neprídem ti, Lebo ty mal veľa drobných detí!“

Ej kovalu, kovalu, Sprav mi sekerôčku, Bo ja mám za vodou Dievča jak jahodu frajerôčku.

Hory, hory, čierne hory, Však nad vami smutno stojí; Sestra bratu hlavu myje, Do vojny ho vypravuje. „Ach môj bračok premilený, Kedyže mi prídeš z vojny?“ „Sestra moja premilená, Vyjdiže von po tri rána.“ Prvé ráno von vyzrela, Biele zore uvidela: Ach Bože môj premilený, Už je môj brat oblečený! Druhé ráno von vyzrela, Červené zore videla: Ach Bože môj premilený, Už je môj brat v prudkom ohni! Tretie ráno von vyzrela, Čierne zore videla: Ach Bože môj premilený, Už je môj brat pokosený! Všetci páni z vojny idú, Môjho brata koňa vedú: Páni, páni, radní páni, Kde ste môjho brata deli? „Veď sme ti ho neprepili, Ani v kartách neprehrali: Tam ti leží pri Dunaji, V čiernej zemi zakopaný.“

Lúčka zelená, nepokosená; :/: Daj Pán Boh rosy, lúčka sa skosí zajtra do rána.

Kosí zajac otavu, Líška pohrabuje. Komár kopy nakladá, Muška potlačuje. Komár k muške prisedá, Rád by sa ženiti. Ovad boty obúva, Rád by družbom byti. Vzal si on za pýtača Nebohého vrabca, Ktorý jeho otcovi Dosiaľ žito vracia. Ona za oddavača Mravca si pozvala, A jeho sa radila, Čiby zaň ísť mala. Mravec jej tú radu dal, Aby zaň len išla; Aby ľudia nerekli, Že je asnad pyšná. Voš jim bola družica, Hnida zásednica, A ploštica kuchárka, Blcha tanečnica. Včela bola speváčkou, Sršeň bol gajdošom, Čvrčok hudec, chrúst trubač, Pavúk bubeníkom. Všetci boli veselí, Skákali, spievali, Krem vína Tokajského Samú vodu pili. Potom išli na sobáš S velikou parádou, Bolo jich tam na tridsať, Na čtyridsať párov. Po skončenom sobáši Sešli sa do fary, A podľa obyčaja Obecali dary. Keď sa domov vrátili, Pospiechali k stolu, Mladoženich s nevestou Sadli sebe spolu. Ovad jakožto družba Všade predok viedol, Pískal, výskal, tancoval, Skákal ako vedel. Podtknul sa na komára, Komár z ochotnosti Bežal domov pre šabľu, A tam nahal hostí. Keď si šabľu priniesol, Zaťal do ovada; Z toho bitka veliká Stala sa i vada. Naposledy komára Ovad o zem pleštil, Tak že dušu vypustil I oči vytreštil. Šla muška do komory, Žalostne plakala, Že s komárom nespala, Ťaršaná ostala. A potom i tí hosti Viac sa nehostili, Lebo tuto koniec bol Jejich kratochvíli.

Keby som ja mala Sokolove kriedla, Ej ver by som letela Ej kde môj Milý býva. Ver by som si sadla Na jeho biely dom; Ej hneď by zahržali, Ej koníčky vranné v ňom. „Nehržte, nehržte Moje vranné kone, Ej veď mi priletelo Ej potešenie moje.“ „Nemám potešenia Od otca, matera, Ej azda ho budem mať Ej diovčatko od teba.“

Po zahrade chodila, rukama lomila: Ach Bože môj, Prebože! čo som urobila! Čo som urobila? Ach veď som opustila sokola pre páva, Išla by som ho hľadať, neviem kde sedáva. Sedáva on, sedáva, v susedovom dvore, Tam je on priviazaný na hodvábnej šnôre. Tá hodvábna šnôročka veľmo je tenúčka, Ona sa mi vrezala do môjho srdiečka. Vrezala sa, vrezala, viac sa nevyreže: Už mne v mojej nemoci nikto nespomôže!

Ešte jednu na rozchodnú Vinšujem ti takú vernú, Ako som ja tebe bola, Vinšujem ti, duša moja. Ešte jednu na rozlúčku, Podajme si Milá rúčku; Ako sme si podávali, Keď sme spolu sedávali. Tu máš rúčku na rozchodnú, Daj ti Pán Boh noc pokojnú; Daj i tebe, ty dušička, Srdca môjho polovička.

Chodí šuhaj po dvore, klope na dvere, Volá, budí svú Milú v tmavej komore: Spíš má milá či čuješ? Ak ma verne miluješ, otvor mi dvere. Bárs bych spala, bárs nespala, hore nevstanem, Moje srdce zármucené ako ten kameň; Otec mi zakazuje, Mati mi zabraňuje, — — Tvoja nebudem. Kebys’ ma tak milovala ako ja tebä, Veru bys’ mi otvorila v mojej potrebe; Ale ma nemiluješ, Svevoľne ma sužuješ; — — Parom po tebe! Ja som teba síc miloval, kýms’ verná bola; Ale si ty na mú lásku celkom zabola; Zostaň tedy komu chceš, Už ty moja nebudeš, — — Duša falošná!

Povedal si, že ma vezmeš, Keď na hore žítko zožneš: Už si zožal aj poviazal, Ešte si ma predca nevzal.

Mariška! Nepolievaj chodníčky, Príde k tebe Milý tvôj, Zamaže si čižmičky. Johanka! Po čom u vás pohánka? „Jedno vrece za zlatý.“ Dajže sa mi bozkati. Zuzička! Po čom u vás ružička? „Jedno pierce za zlatý.“ Ja ťa musím bozkati.“ Fialka! Tá červená fialka! „Nenazdaj sa môj Milý, Že som ti ja frajerka.“ Tulipán! Ten červený tulipán! „Nenazdaj sa môj Milý, Že ty budeš mladý pán!“ Rozmarín! Ten zelený rozmarín! „Jaj Milá, duša moja, Doňho sa ti zavalím.“ Ružička! Tá červená ružička! „Bozkajme si, môj Milý, Naše červené líčka!“

Zjedzte ma vĺčky, zjedzte, Už ma môj Milý nechce. Vytri si vlčko zuby; Už ma môj Milý ľúbi.

Bol jeden gajdoš, Čo gajdoval za groš: A to všetko tyny dyny Od dediny do dediny.

Pod lipkou, nad lipkou jedna mala dve dve Červené jabĺčka, jedno dala mne mne. Keď mi druhé mala dať, začala sa vymlúvať, Že nemá, že nedá, že mi dala voňahdá. A ja som jej poviedal, a ja som jej poviedal, Že musí, že musí, čo ju kašeľ zadusí.

Nechodil som za ňou, sama prišla za mnou, Ako tá ovečka za zelenou trávou. „Neprišla som sama, chlapci ma doviedli, Bodajže tí chlapci sedem hrušiek zjedli.“

Prší, prší, dážď sa leje, nezatváraj Milá dvere, Milá má, duša má, nezatváraj pred nama. Prší, prší, dážď sa leje, Kde koníčky zavedieme? Zaveďte, kde chcete, Len mňa k Milej pustite.

Zaspievaj kohútku, na zelenom prútku, Žiaden človek nevie o mojom zármutku. :/: Žiaden človek nevie, ani neuhádne, Za kým moje srdce dobre neuvadne. :/: Poduj, ty vetríčku, podujže na skale, Azdajže odduješ z môjho srdca žiale. :/:

Vysoko je nebe, ešte vyššie mesiac, už ma neuvidíš vo vašom dome viac. Nie vo vašom dome, ani na priedomí, Veru sa ti slza z očičiek zaroní.

Kohútik jarabý, nechoď do zahrady, popapreš ľaliju, veru ťa zabijú. Keď ma i zabijú, veď ma pochovajú Do toho kostola, kde panny sedajú. Podľa tej stolice, kde leží tisíce Panien i mládencov, rozkošných šuhajcov. Ta ma, Bože, ta ma, to je moja sláva, Kde je mnoho panien, až na veky ameň. A nasejte na mňa ľalije, šalvije, Kto pôjde popri mne, každý si odtrhne: Tu leží Janíček, švárny šuhajíček, Čo umrel pre dievča, pre švárno frajerča.

Nechoď ty, šuhajko, ces pohánku, lebo ťa zabijú pre frajarku. A ja mám sekerku, vybránim sa; a ja mám frajarku, netajím sa.