ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za vodou, za vodou, za vodičkou Hrala si má Milá s holubičkou, Hrala sa, hrala sa s čiernym orlom: „Ožeň sa, šuhajko, s Pánom Bohom!“ „Šak sa ja ožením a ty nezvieš, Ty moje ohlášky staveť nesmieš.“ „Čo bych ti ohlášky staveť mala, Nie som ja na svete sama jedna. Na krásu, poctivosť som si hodná, Na tvoje bohatstvo nie som možná; Tí tvoji rodičia takoví sú, Bohatá nevestu do domu chcú.“ „Pravdu ty, má Milá, pravdu mluvíš, Že mojim rodičom sa neľúbiš; Tí moji rodičia takoví sú, Bohatú nevestu do domu chcú. Keď som ťa nedostal za ženičku, Aspoň ťa vyprosím za družičku; Za družičku za tú najprednejšiu, Lebo si mi bola najvernejšou.“ „A ja to, môj Milý, neurobím, Môj vienok zelený nepoložím; Ja by som nemohla k sobášu ísť, — Od veľkého žiaľu umrieť musím. Ešte ťa, môj Milý, trikrát prosím — V tom mojom srdiečku vždy ťa nosím — Keď budem umierať, ráč pri mne stáť, Moje čierne očká potlačovať. Zo mňa si, paničky, príklad berte, Žiadnemu mládenci nič neverte; Ja som uverila, pre falešnosť Budem banovati až na večnosť.“ „Zo mňa si, mládenci, príklad berte, Pre veľké bohatstvo sa nežeňte; Ja som sa oženil pre tisíce, Dal som do väzenia svoje srdce.“

Keď som ja bol mládenečkom, Chodieval som pod perečkom, Pod perečkom pod zeleným, Pod klobúčkom zajacovým. Teraz som sa už oženil, Stav mládenský som premenil: Bože, Bože, čo si mi dal, Že som sa ja oženiť mal! Nohavice po kolená, I to sú len samá diera: Bože, Bože, čo si mi dal, Že som sa ja oženiť mal! Z čižiem prsty vyzerajú, Vlasy klobúk prerastajú: Bože, Bože, čo si mi dal, Že som sa ja oženiť mal! A môj kabát len záplata, Pod pecou detí hromada: Bože, Bože, čo si mi dal, Keď som sa ja oženiť mal!

Horička buková, kto ťa bude hlásať? Keď ja už nebudem tie kravičky pásať. Keď som ja maličká kravičky pásala, Veru sa mi každá dolinka hlásala.

Pod kostolom nový krám, Čo ti, dievča, kúpiť mám? Nekupuj mi oriešky, Nerob zo mňa posmešky; Ale mi kúp tafaty, Čo mi budú na šaty.

Čihý, koník, čihý, alebo od seba: Lebo mňa zabijú, lebo, koník, teba. Stúpaj, koník, stúpaj pravou nôžkou na most: Čoby sme my zašli ku má Milej na noc.

Čože mi je, čože, dievčaťu mladému — Nahovárajú ma vdovcovi starému. Nepôjdem, nepôjdem za starého vdovca, Radšej budem čakať päť rokov mládenca. Starý vdovec smrdí jak stará konina, A mládenec vonia jak v kráme korenia.

Aká je to vec veliká, Keď ja nemám frajeríka; Aj to vtáča, malé zviera, Predsa ono má frajera.

Koníček sivastý podo mnou sa potkol; Nebanuj, dievčatko, že som sa ťa dotkol. „Koníček sivastý, pekný jablčistý (tučný); Nebanujem, Milý, len či budeš istý.“

„Čo som ti urobila, Prečo sa na mňa hneváš? Pred každým ma ohováraš, Že ma už tak zanaháš. Môže sa to ľahšie stať, Že ja môžem ťa nahať; Ale tebe ľúto bude, Keď ja budem s iným stáť.“ Šla Marienka k sobášu, Bežal Janko ku oknu; Od bolesti od žalosti Zavolal na svú matku: „Jaj mamička premilá, Poďte že sa podívať; Jak by mi nemalo ľúto byť, Keď ju vidím s iným stáť?! Jaj mamička premilá Choďte že po maliara; Dám si ju ja odmaľovať, Nech mi je pred očima.“ Maliar nemal kedy prísť, Mládenec musel umrieť; Pre jednu pannu falešnú Musel z toho sveta zísť. Jak Marienka počula, Hneď na cmiter bežala: „Bohdaj som ťa, môj najmilší, Bola nikdy neznala.“ „Choď ty do domu svojho A cti manžela svojho; Ja tu budem spočívať Až do dňa súdneho.“

Hej pred hostincom hudci hudú, Hej a v hostinci tancujú; Hej čje že je to švárne dievča, Hej do tanca ho neberú. Hej má kabátik damaškový, Hej a sukničku zelenú; Hej čježe je to švárne dievča, Hej do tanca ho neberú?!

Tudurkom tudurkom banujem za Jurkom, Nie tak za Juríčkom, jako za Janíčkom. Za Juríčkom by som kroček nekročila, Za Janíčkom by som Dunaj preskočila.

Ovce moje, ovce, máte zlaté zvonce, Chodíte cenkajúc popod tie javorce. Javorce, javorce, kde sú vám vrcholce? Valasi zoťali, keď tu pásli ovce.

Na Tisovci tri paničky Chodia spolu ak hrdličky. Tak sa ony shovárajú: Čím sa ony umývajú. Jedna sa umýva vínom, A tá druhá rozmajrínom; A tá tretia sa smetanou, Žeby chlapci išli za ňou.

Má Milá, má Milá, daj pozor na seba, Zmamonila si ma, zmamoním ja teba.

Keby bola ako nie som bohatá, Dala bych si spraviť reťaz od zlata, Uviazala bych ju k srdcu Milého, Aby som sa nestratila od neho. Kebych bola holubička divoká, Lietala bych ponad neho z vysoka. Pozerala bych na neho očima, Aby sa mi neshováral s inšíma. Zasiala som majoránok, nezišiel; Písala som pre Milého, neprišiel; Keď neprišiel, nech neprišiel, ja nedbám; Preto sa ja na Milého nehnevám. Jajže Bože, tento svet môj milený! Stratila som môj prstienok strieborný, Stratila som ho od môjho Milého, — Jajže Bože, vari stratím aj jeho!

Šuhajova mati tak mi dobre praje, Kädial ja chodievam, tie chodníčky kľaje. Šuhajova mati, tak mi dobre nepraj, Kädial ja chodievam, tie chodníčky nekľaj!

Idem, idem, neviem käde, Zarástla mi cesta všade, Zarástla mi drobným prútim; Už sa, Milá, s tebou lúčim. Láska, láska zlá, nedobrá, Nie každá ju panna pozná; Ktorá panna je v ľúbosti, Tá má žiaľu v srdci dosti.

Pod lipkou, pod lipkou Kačka vodu pije — Nešťastná hodina, Žena muža bije. Pod rebrík, pod rebrík Tam sa jej on modlí: Ženička, nebij ma, Veď ja budem dobrý!

Za horami, za vodami tam sú kováči, Do kolieska posedali, klince kovali. Jeden kuje, druhý duje a ten tretí Za horami, za vodami dievča miluje. Nepovedz ty, moje dievča, že som miloval; Ale povedz, moje dievča, že som kone koval. Kone jedia, kone pijú z prázdnej žľabiny A ja som sa namiloval švárnej dievčiny.

Ani tak neide Ostríhomský Dunaj: Ako ide dievča, keď ho stretne šuhaj.

Kúpala sa Katka v mori, Hnala koníčky vo dvory. Išiel Janík, išiel z poľa, Zajal koníčky zo dvora. A Katka sa zobzerala, Na Janíčka zavolala: „Janko, Janko, vráť mi kone, Radšej ti dám tri doliare.“ Janko nechcel doliare brať, Radšej on chcel nôcku ležať. „Príď, Janíčko, príď z večera, Komôrka je otvorená.“ „Zticha, Janík, zticha stúpaj, Ostrôžkami nezaštrngaj; Moja mamka čujno spáva, Všetko čuje, čo sa stáva.“ Nôžka sa mu pošmiknula, Ostrôžka mu zaštrngnula. „Stávaj, starý, z tej postele, Voľakto je pri Katrene.“ Kým sa starý hore zdvíhnul, Janko oknom von vybehnul; Keď vybehnul, tak zahvizdnul, A Katrenke ruku stisnul. „Hojže Katka, hojže moja, Ja mládenec a ty vdova.“ „Chytro by ja ovdovela, Že som nôcku s tebou spala.“ „Trebárs si len čtvrť hodiny, Nestávaj si medzi panny; Ale si staň medzi ženy, Bo si taká, ako ony.“ Chodí Katka poza ploty, Oplakáva svoje cnoty: „Bože, čo som urobila, Keď som vienok utratila?!“ „Keď si panna na slobode, Púšťaj kameň po tej vode; Ak ten kameň bude plávať, Potom budeš mojou bývať.“ A Katrenka nemeškala, Z dreva kameň vykresala: „Plávaj, môj kamienčok, plávaj, Na poctivosť nezabývaj!“ „Čo si sadneš na sto koní, Svú poctivosť nedohoníš; Čo si sadneš i na trista, Tvá poctivosť nemá místa.“