ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A dzievčence, dzievčence, dzievčence, Kdze na trávu pôjdzece, pôjdzece? Aj já pojdzem též s vami, též s vami, Nakosím vám otavy, otavy; Vy budzece z kopy brac, z kopy brac, A já budzem trávu žac, trávu žac.

Vy vysoké vrchy a vy tvrdé skaly, Vraťte mi Milého, jak ste mi ho vzaly! Prechádza sa Milá hore dole cestou, Zasmial sa jej Milý pod zelenou lieskou; Náhle ho videla, prehorce plakala: Bodaj som ťa bola jak živ nepoznala!

Rozmarín zelený jako tráva, Už ma ten môj Milý zanecháva; Zanecháva; urob jak chceš, Však si ty vernejšiu nedostaneš. :/: Keď som ťa nedostal za ženičku, Aspoň ťa vyprosím za družičku. Nevyprosíš, nemôž’ to byť; Nemohla by som ti veneček viť. :/: Ešte ťa, šuhajku, jednúc prosím, Čo v mojom srdenku skryté nosím: Aby si sám pri smrti stál, Moje sivé očka zatlačoval. :/:

Za horámi slnko zasädáva — Milá šuhajkovi s Bohom dáva: Povedz že mi, holubenka moja, Čo tak smúti útla duša tvoja? Kvitly ruže, pekné ruže v sade, Plietly lásku dve srdenká mladé; Ale ruže zvadly, opršaly, Dve srdenká v žiale sa rozlialy. Padá lístok z lipy do doliny, Tečú slzy z očičiek dievčiny; Tečte, tečte, boľné slzy moje, Budú ľahšie srdca mojho boje. Slávičok si v húšti prespevuje, Takto smutnú devu potešuje: Neplač, neplač, svitne ešte ráno; Čobys’ rada, bude ti to dáno.

Sama sa ja, sama sebe sa čudujem, Zanechal ma Milý a já nebanujem. Zanechal ma Milý pre mrchavých ľudí, Ja na to nič nedbám, nech jich Pán Boh súdi. Zanechal ma Milý pre moju chudobu, Ja na to nič nedbám, poručená Bohu. Chudoba, chudoba, čo pri mne panuješ, Čo driečnych šuhajov odo mňa vzďaluješ? Mala by som ja byť nevďačnou nevestou, Hľadaj si, šuhajku, jakú rodičie chcú. Vezmi si bohatú a ja chudobného, Tak my zabudneme jeden na druhého. Zabuď, šuhaj, zabuď, už som já zabudla, Jakoby som jakživ tvou Milou nebola. Milou ti môžem byť, ženou nesľubujem, Za tú vernú lásku pekne ti ďakujem. Potom bude potom mojim žiaľom dosti, Keď budú složené v cinteri mé kosti; V cinteri složené se zemú prikryjú, Potom bude konec mojemu súženiu.

Ukos, dievča, ukos trávy, Polož mému koníčkovi. :/: Keď chce tvôj kôň trávu jiesti, Musíš z neho dole slezti. :/: Keď já sejdem z koňa mého; Ja ti ujmem vína tvého. :/: Janko, Janko, čos’ urobil, Keď si ruky dokrvavil? :/: Zabil som tam holubičku, Čo sedela v okenečku. :/: Nebola to holubička, Lež to bola frajerečka. :/: Vezú Janka k šibeničky, Plačú za nim dve dievčičky. :/: Jedna plače, že jej bol brat; Druhá plače, že ju mal vzáť. :/: Neplačte vy dve dievčičky, Zaslúžil som šibeničky. :/: Zaslúžil som dvoje, troje, Striebrom, zlatom okuvané. :/:

Bola jedna hrdlička, Chovala sokolíčka; Chovala ho sedem lét A na ósmé letel preč. Tam on letel zaletel, Až na Krakov priletel; A tak si on zaspieval, Až sa Krakov ozýval. Prišla k nemu hrdlička, Jeho vlastná sestrička: Čo tak spievaš, sokoli, Či ti je svet po vôli? Azda sa ty domnievaš, Že doma smútku nemáš? Tomu šiesta nedeľa, Čo tvá Milá zemrela. Hneď sa sokol zarmútil, Pol Krakova odrútil; Tam on letel, zaletel, Až na jej hrob priletel. Spíš-li, Milá, či čuješ, Či ma verne miluješ? „A já nespím, čujem ťa, Aj verne milujem ťa.“

Už já musím, už já musím do kláštera jíti; Už mi dala pani matka čierne šaty šiti. Vyšla ona prede dvere, videla Milého: Pustite ma pani mníšky pre Boha živého! A my teba nepustíme, ty tu musíš býti; Tu kyrie, tu requie s námi sa modliti.