ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viem ja hrušku rannú, Ja si vyndem na ňu A čo lepšie otrasiem, Mojej Milej zanesiem Za jej lásku vernú. Rád bych sa ženiť, rád, Dievča mi nechcú dať; Vdovicu mi dávajú, Vdovicu mi dávajú A ja ju nechcem vziať. Každý je to blázon, Čo vdovicu berie: Vrabce zrnko zobajú, Vrabce zrnko zobajú, Vietor plevu berie.

Sadla sojka na javorca, Z javorca na dubca — :/: Mala som ja včera večer Na hruštičky kupca. :/: Dával mi on, dával mi on Tri krajciare za kôš; :/: A ja som mu povedala, Že mu jich dám za groš. :/:

Prišiel by som do vás, keby som smel, Keby ste mi dali, čo by ja chcel: To dievčatko švárne, Čo má oči čierne To by ja chcel. Prišiel by som do vás každý večer, Ale je pred vami veľký močiar; Prelož, Milá, drúčky, Prejdem po tichúčky Každý večer.

Robia reči, robia, rečičky skladajú, A chudobnej dievke pokoja nedajú. Robia reči, robia, na mňa samotného; Škoda by ma bolo, šuhajka švárneho. Robia reči, robia, o tebe i o mne, Netráp sa, dievčatko, veď sú len daromné.

V pondzelek rad palenku pijem, V uterek nerad ju vylejem. A v stredu tancujem, Ešči sebe pri mužike pripijem. A v štvartek treba daco robic, Hoľbičku palenečky popic. A v piatek, v sobotu Treba še porabovac s robotu. A zas prišla nova nedzelečka, Pila by še sladka palenečka. A to tak dzeň a dzeň Pila by še palenečka každy dzeň.

Marzne Toplia marzne, budu dražky kliske: Nit krajšej dzivčiny, jak dzivče Šarišske. Nebudzem še ženic, až mi sto let mine: Budzem še zaličac tej krasnej dzivčine.

Janko som ja, Janko, Viem ja sedem zámkov; Všetkych sedem poviem, Ak sa nepomýlim: Prvé Nové Zámky, Bol som u frajerky; Druhé veľké zámky, To sa volá Nitra: Nepôjdem ja ku nej Už to veru nikdá. A tretie Levice, Nepôjdem k nej více; A štvrtý je Budín, Už ťa ja, má Milá Už ťa ja neľúbim. A piato Komárno, Už je, Milá, darmo. A šiesty je Frajšták, Už je, Milá, raz tak. A siedmy Segedín, Už ťa ja, má Milá, Už ťa ja zochabím.

Priadla som tri roky na jedno vretienko, A to veru všetko pre teba, Ondrejko. Priadla som tri roky na fiertuch široký. Až sa mi vrtieval ponad všetky dievky — Ponad všetky dievky i nad Madáčany; Ešte poviedali, že je len pojčaný (požičaný). Že je len pojčaný? Sama som ho priadla! Ešte povedali, že som ho ukradla.

Padaj, slnce, padaj, frajera mi hľadaj; Veru nezapadneš, dokiaľ ho nenajdeš.

Poduj, vetor, poduj, z kraja veselého, Dones mi novinu od môjho Milého. Poduj, vetor, poduj, z vysokého poľa, Dones mi novinku od mojho frajera. Poduj, vetor, poduj, a semká sa obráť, Že si ja pozdravím Milého na stokrát.

Hia veru nešibaj koníčka vo voze, Veď ti on nepovie, že ťahať nemôže.

Nešťastná je láska, keď sa v koho vlepí: I rozum odníme, i oči zaslepí. Neľaj ma, mamička, pre mojho Janíčka, Zaľúbily sa mi jeho bľade líčka. Neľaj že mi, neľaj, mamičko pre neho, Zaľúbily sa mi čierne oči jeho. Čierne oči máme, oboje sa známe; Čo komu do toho, že sa radi máme?!

Psíčky moje, psíčky, durte pomaličky, Ja som lovec starý, nevládzem za vami. Nôžky moje, nôžky, ej zle ma nosíte; Strela vám v materi! lepšie ma musíte.

Oženil sem še, Sproboval som ščesce; Vžal sem sebe dzivče, Co me ľubic nechce, Na mojo neščesce! Kedz ku nej hutorim, Ta ona še hneva; Ona sebe pripomina Peršeho frajera, Kereho ľubela; Kereho ľubela Za pultreca ročka; Ona sebe pripomina Jeho čarne očka Jeho čarne očka. Ona špi, až chrápi A me neoblapi; A ja ležim pri jej bočku. Až me žima trapi, Že me neoblapi.

Bože, Bože, Božičku, Daj mi dobru ženičku; Co by me nekľala, Pekne z karčmy zvala: „Poďže domu, mužičku!“ Daj ju Bože, Božičku!

Nebola som pyšná, ale teraz budem; S ostryhanou hlavou frajera mať budem. Nebola som pyšná ani radorečná; Pán Boh ma potrestal, korheľ sa mi dostal. Potrestal ma Pán Boh, neviem pre čje hriechy, Dal mi muža iba ľuďom na posmechy.

Deti moje, deti, bojím sa ja psoty, Že sa budete tĺcť popod cudzie ploty.

Keď som išiel z jarmaku, Kúpil som si frajerku; Kúpil som si za turák, Žeby bola akkurát!

Ja veru hájili tria hájnici pole. Nemohli zahájiť potešenie moje. Potešenie moje šlo hore vidiekom; Zaplatila bych mu, kto by ho pretiekou. Potešenie moje preč odvandrovalo, Ani mi za nôcku nezaďakovalo.

Potôčku, čo tečieš po peknej doline, Vezmi moje vzdychy, zanes jich k dievčine. Z tamtej strany mlyna kvitne jarabina — Jak ťa nemilovať, keďs’ švárna dievčina. Milujem ťa, dievča, myslím o spôsobe, Bych ťa niekdy dostal, mohol žiť pri tobe. Lež volil bych, volil, v koši vodu nosiť, Ako otca, matku o dievčatko prosiť.

Plače mi srdiečko, plače mi kameňom, Plače mi kameňom za mojim frajerom. Plače mi srdiečko, plače mi žalostne, Že ma zamiloval šuhajko falošne.

Hore cintorínom beží koník, beží — Tá moja mamička v čiernej zemi leží. Leží ona, leží, ani viac nevstane, To moje srdiečko plakať neprestane. Siroty, siroty, veľa vás po svete, Kdeže sa len všetky na svete podjete? A ktorá má otca, tá pôjde k otcovi; A ktorá má mater, pôjde ku materi. A ja nebožiatko, ja nemám nikoho, Iba dobrých ľudí a Boha samého.

Ľúbim ja ce, draha dušo, ľúbim ce, Ľúbim ce jak nikeho na tym švece. Ľúbene mi take čiste jak slunečko na nebe: Rozejdze še zima, leto, a ja pridzem ku cebe. Ľúbim ja ce, verna dušo, ľúbim ce, Ľúbim ja ce jak nikeho na švece. Ľúbene mi také ceple jak slunečko na nebe, Od ktereho zima prejdze a fijalka vykvece.

Zo zpovedi na sobáš, Ukiaž, dievča, čo ty máš? V jednej truhle mám šaty, A v tej druhej dukáty; A v tej tretej zlatý pás, Čo v ňom pôjdem na sobáš.

Marka moja, Marka, si mi ty cigáňka, Kázala si mi prísť, malas’ už šuhajka. Očarovala s’ ma na sekerku na nôž; Nazdávala si sa, že mi Bôh nespomôž. Nečaruj ma, dievča, nečaruj ma ztuha, Aby som nenahal v šírom poli pluha. Čarovaná láska tá nebýva stála; Ale je to stála, čo sám Pán Boh dáva.

Vysoký zámoček ešte vyššia skala — Povedz mi, dievčatko, kohos’ milovala? „Pláva húska, pláva vôkol môjho domu — Koho ja milujem, nepoviem nikomu.“

Kedz ja budzem konac, dam ce Mily volac, Žeby ty mi prišol truhlu vymaľovac — Truhlu vymaľovac a križik pozlacic, Žeby ty mi prišol za ľubosc zaplacic.

Také ma, Bože môj, dva žiale zachodia, Jeden od Zázrivej, druhý z Medzibrodia. Také ma, Bože môj, žiale zachádzajú, Dobre mi krvavé slzy nepadajú. Žiale mám, žiale mám, že frajera nemám; Žiale mať nebudem, frajera mať budem.

Ženu, ženu, ženu potrebujem, :/: Čoby mi zvárala, Hábočky právala, Varievala, Pekávala chlieb. A ja ženu naučím; Kúpim korbáč, namočím, Namočím ho ces týždeň, Budem ju biť každý deň. Ženu, ženu, ženu potrebujem!

Tam pres Prašov bystra voda ucekala Načo ši me, moja Milá, zanechala? „Zanechala, — bo ja mušim; Bo ja moju staru mamku Sluhac mušim.