ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Beloňov sa schádzajú večierkami priadky, dievčiny si ku prasliciam posedajú v riadky. Vretienka veselo brnčia, nitky sa snovajú; švítorivé si dievčiny povesť povedajú. Jedna rozpráva o smrti, druhá o mátohách, tretia o hastrmanovi, čo býva vo vodách. Jedna povie, druhá svedčí, že u ních mátalo; a hneď všecí veria, že sa to naozaj stalo. Zuzka, Anka i Marienka tíško si šeptajú… „za ktorých že nás šuhajcov naše mamky dajú?“ Aj, tu mladý tokár Miško umelé vretienko cifruje svojej milenke a strúha na tenko. Štefan na svojej fujare preberá si dumne; Jurkovi na drumblách nôta veru ide šumne. Večierkom v tejto zábave čas milo uplynie; veru lepšie nežli v krčme pri pálenke — víne. Tu večierkom medzi priadky príde šuhaj driečny. „Povestkár! rozprávaj niečo, ty si chlap výrečný.“ Janko posadí sa za stôl, a z novej knižtičky, začne velmi hbyte čítať: najnovšie drobničky. Priadky pilne počúvajú tie krásne povesti, nezbadajúc ani, že už hlásnik — pôlnoc vestí. I všetkým sa zapáčily tie rozpravky pekné. Janko šuhaj potom ku ním tieto slová riekne: „Na novinky po krajciari môžte obetovať, ja vám za ne aj pohádky rád budem kupovať!“ V druhý večer naskladala mládež jedon zlatý, Janko s ním hned na druhý deň novinky predplatí. Nasledujte ich čo tieto riadky čítate… Krajšej zábavky nad túto vo svete nemáte. Povestkár Janko poznovu knižočku otvára; a túto rozprávku priadkám číta z kalendára: Kto sa za svoju reč haňbí… Prišla Dorka z mesta nazad do dediny, pekne ju vítajú jej známe dievčiny; spolu sa pred rokom na lúkach hrávaly „o kozu“ „o ružu“, a spolu spievaly. V pánskej službe za rok len slúžila Dorka, za ten čas slovensky zabudla neborká. Oj horká zabudla! Hovoriť nechcela, nemecky ku svojím družičkám vravela: „že ona za ten rok, čo v svete pobudla, slovensky hovoriť, aj zpievať zabudla“. Tu sa zarmútily jej milé družičky; keď ju maly stretnúť, vyhnuly jej vždycky. Po celej dedine zvaly ju „nemkyňou“, nechcely sa hrávať s tou „handrbulkyňou!“ Aj jej matka doma s ňou veľa vystála, nemohúc s ňou vraveť, dosť sa naplakala: „Či som ťa vraj preto poslala do mesta, že by si odvykla od praslici — piesta?“ Dorka viac nechcela priasť — a šaty právať, len o veľkom meste nemecky rozprávať. Raz ju zavolala mamka seno hrabať. Tu sa počne Dorka za ušiami škrabať, „že ona nebude chovať kravy — voly! Lež matke musela urobiť po vôli. Keď prišli na lúku, kosci tam kosili, paholci petrence do vedna nosili. Matka povie Dorke: „Dievka moja milá vezmi hrable a hrab, kým je pekná chvíľa!“ Dorka krúti hlavou — po nemecky dvorí, „že ver’ ona nezná, čo matka hovorí!“ „No, poď, naučím ťa — keď si už zabudla!“ a svoju dcérušku ku hrabliam doviedla. „Dorka! pristup nohou na tieto hrabličky… šlapni dobre na ne, nie, nie pomaličky!“ Dievka hneď poslúcha svoju milú matku, … dostala po čele — hrabliskom pamiatku. Hrablisko sa zívlo, a tú milú Dorku udrelo po čele — dvarázy neborkú! „Bodaj vás parom vzal, hrable zprepadelé, ako ma udrely ožechom po čele!“ „Vidíš, duša moja! ja som len to chcela, abys na budúce slovensky vedela!“ Tak mati slovensky dcéru naučila. Dorka za svoju reč, viac sa nehaňbila, s kamarátkami sa zase oboznala, z ktorých každá z Dorky potešenie mala. * Šuhaj Ďurko na to riekne: „Tie vaše poviedky, čo si tuná rozpráváte to sú samé pletky! Ba! lepšie sa ja zabavím s kamarátmi v šenku; tam si ja môžem zapíjať sladovú pálenku! Tu musím na svetlo dávať; tam ho krčmár dáva: keď rozkážem si sierdunok, krčmár vďačne vstáva!“ Chodieval Ďurko do krčmy a každý večer pil… lež jeden ráz sa s drotármi do bitky pochytil. No; tí tomu namazali, tí ho namastili, a chytiac ho za pačesy, von ho vyhodili. Dostal Ďurko čo nehladal, „Vidíš, čo z toho máš? Daromným šuhajom taký dávajú — oldamáš!“