Prostonárodnie slovenské priadky

U Beloňov zase tichá sídena je beseda, pod teplú pec husár Pišta s fajočkou si usedá. „Strýku Pišta rozprávajte rozprávku, akú viete, vy ste bárs mnoho zkúsili ako vojak vo svete.“ Starý vojak chce rozprávať, driel fajočku zapečie: „Poslúchajte deti moje!“ tak ku priadkam prerečie, „Kým som ja husárom býval, mal som koňa švárného, rovnou nohou som vysadol bárs hockody na neho. Ten môj fakó vedel behať ako tá jasná strela; nebolaby ho dosiahla ani tá gula z dela. Ráz naháňal ma nepriatel, fakó nôžky pohýnaj! Kôň sa zopne, len jeden skok a preskočil cez Dunaj. Raz som prišiel do hostinca aj s koňom do svetlice, všeci hostia sa dívali a zdivili velice. Tu vyskočím s koňom na stôl a tam počnem tancovať, na čom ľudia nevedeli sa dosť prenačudovať. A druhýraz zase oknom vskočil som do kaštiela, a druhým von, tak že žiadna duša to nevedela. Bol to koník, ten môj fakó, bolo to zviera milé; verte mi, že seno, ovos zavoňal na tri míle. Znal nazpamät, čo je dneská, pondelok či sobota, zaerdžil sa, keď mala byť tá krvavá robota. Vedel koľko kedy hodín, či skoro príde futráž? Znal si vyrátať, že kedy pôjdeme spolu na stráž! Lež, stala sa mu nehoda, prišla gula z kanóna; Prask! na poli rozdrapila môjho milého koňa. Tu môj fakó na dvoch nohách beží ti mi vám so mnou; a doniesol ma šťastlive, hľa! tu som vám, až domov.“ Na rozprávke husárovej všeci sa chutne smiali; bolo pozde, a preto sa priadky domov pobraly!