ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dnes je ticho u Beloňov, zpočíva robota; zaspal kúžel i kolovrat, lebo je sobota. V sobotu priadky nepradú, lež párajú piera; porúča im to starý zvyk, nábožnosť a viera. Na prostriedku stola leží páperu hromádka; na slynku im čosi chystá tá domovnia matka. Nachystala: napukanej s makom kukurice, predloží orech, jabĺčka, hrušky — sušenice. Motovidlá do roboty, motajte vretienka, Zuska, Anka, páči sa mi vaša priadza tenká. Marienka do týždňa zpriadla celé dve pradená, presúkala na cverničky ešte dve vretená. Chvala Bohu! prešiel tyždeň, zajtrá je nedela, prešiel milo, že to mládež ani nezvedela. A kým chasa kolom stola piera zručne pára: Povestkár smiešnu rozprávku číta z kalendára: Čert s pôltom slaniny Boly veselé fašiangy, na dedinách hody, mali ľudia mnoho mäsa, pálenky jak — vody. Sused kováč, dobrý gazda, zaklal hodnú sviňu; mal z nej hodňe bravčoviny a hrubú slaninu. Cigáň Fero, jeho kmotor, od hladu v kolybe vyškiera svoje zubience, sotvy že sa hýbe. Sníva sa mu o tej hrubej kmotrovej slanine; čo ju tam má povešanú na pante v komíne. Raz milý cigáň vyskočí z kolyby — a hajde: začierni si tvár so sadzou ku kmotrovi zajde. Po tichúčky — nik nezbadá — výnde do komína; a už mu je odrezaný pôlt — hrubá slanina. V tom sa mu noha pošmykne. S pôltom na ohnisko cupne milý cigáň Fero, a vyskočí friško. Zbadal ten buch kmotor kováč, zapáli kahanec — ide pozreť, že ký je to tam von harmatanec? „Kto si?“ pýta sa čierneho. „Čo tu hladáš, chlape?“ — „Čert!“ odpovie chytro cigáň a hore sa chápe. — „Doniesol som ti slaninu, kup si, lacno ti dám!“ „— Tvoju pekelnú slaninu zadrž si čerte sám!“ odpovedá kmotor kováč, kríž robiac na seba „Nepotrebujem slaninu ja čerte od teba!!!“ A v tom domnelému čertu pootvorí dvere; cigáň, s pôltom uspokojen, domov sa pobere.