Prostonárodnie slovenské priadky

Deň jak podeň — večierkami zábavy besedné, držiavajú u Beloňov mládenci vo vedne. Medzi ních chodia aj starší, tiež učiteľ zdejší, každého táto zábavka sem tiahne a teší. Pán učiteľ im rozpráva, v mnohom poučuje, všakové obrázky — zvierat, mappy ukazuje. Dievčatá tu pilne pradú, žiadnej sa nedrieme. „Prosíme Vás tú pesničku čo ešte nevieme.“ Pán učiteľ v tom roztiahne harmoniku hlasnú, a zahrá celej besede: jednu pieseň krásnu. Dievčence za ním spievajú, súzvučne a tenko; šuhajci hrubšie, tú pieseň „Sivá holubenko!“ Národním pesničkám takto všetci sa priučia; Radosť je to len počúvať, jak im piesne zvučia. Komu zaspievame? (Pieseň) Komu bratia zaspievame? Kto za mladí svoju silu, k šlechetnému spojí cieľu, aby kvitla vlasť milá, vlasť prekrásna, spanilá: Tomu radi zaspievame! Komu ešte zaspievame? Kto svôj národ nezapiera, komu drahá jeho viera, kto svoju reč v láske má, a cudzincom úctu dá: Tomu radi zaspievame. Komu ešte zaspievame? Kto rád právo pravdy háji a svôj pôvod neodtají. Kto chudobným pomáha, krivdu biť sa nezdráha: Tomu radi zaspievame. * Ku stolu mládenci hrnú sa z celej svetlice; bo pán učiteľ na stole kreslí im kreslice. Nad tým každý láme hlavu, „čo to vraj znamená?“ Ľahko je tomu uhádnuť čo pozná písmená. No, len tak sa vždy zabávaj mládež naša milá, tak prospešne ti uplynie dlhá zimná chvíľa!