Zlatý fond > Diela > Stretnutie so starším pánom


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Stretnutie so starším pánom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Prvá časť. „Okolostojíčnosti“ Tragoedie

Úvodná úvaha o dvoch druhoch sci-fi literatúry

… a nech sa už vidí na prvý pohľad akokoľvek čudné, myšlienky o dvojakom časovom orientovaní sci-fi mi vnútilo dielo otvárajúce v slovenskej literatúre brány z baroka do klasicizmu, kniha rovnako smerujúca do minulosti i do budúcnosti, zaznávaná a vzbudzujúca záujem, kniha plná rozporov, no rozhodne tvoriaca dôležitý medzník vo vývine našej poézie i filozofického myslenia. Ide o rozsiahlu veršovanú skladbu Augustína Doležala Pamětná celému světu Tragoedia, anebožto Veršovné vypsání žalostného Prvních rodičů pádu…

Ak hovoríme o sci-fi literatúre, máme na mysli predovšetkým vedecko-fantastické predstavy o budúcnosti. Lenže už Demokritos poznamenal, že všetko je iba vecou názoru — pravdivé sú len základné prvky. A podľa môjho názoru existujú sci-fi príbehy aj o minulosti, ktorá vzrušuje našu fantáziu rovnako ako budúcnosť. Veď čo iné sú mýty, ak nie obrazové metafory čohosi nevšedného z dávnych dôb, šokujúceho svojou výnimočnosťou, metafory hľadajúce rozumné, logicky prijateľné vysvetlenie tejto jedinečnosti? A všade, kde ľudský duch narazí na bariéru nepoznaného, tajomného (oboma smermi svojej existencie — vpred i vzad), preklenie ju fantáziou ako prirodzenou súčasťou poznávacieho procesu.

Literatúra sci-fi i mýty majú rovnaký cieľ: konfrontovať budúcnosť či minulosť so súčasnosťou, so svedomím a etickými ideálmi svojej doby — obrazová metafora vzniká na základe tejto rezonancie. Nech hovoríme o čomkoľvek, hovoríme vlastne vždy o sebe. O svojej kultúre, svojich túžbach, svojich sklamaniach, o stupni poznania. V oboch prípadoch hľadáme v prvom rade vlastnú totožnosť.

Existujú univerzálne otázky, ktoré sú inšpiračným impulzom i vedecko-fantastickej literatúry, i mýtov. Znepokojujú človeka od čias, keď si začal uvedomovať svoje osobité postavenie na tejto planéte a v kozme. Medzi ne patrí najmä otázka vyrovnania sa s faktom smrteľnosti i s užasnutím z vlastného bytia a jeho často protirečivých prejavov, otázka poslania ľudskej činnosti a jej zmyslu, otázka dobra a zla súvisiaca s poznávaním, s rozvojom prírodných vied.

Vážime si prírodné vedy — sú nevyhnutné: bez nich si človek nemôže uvedomiť svoje skutočné postavenie. Ale zároveň sú nedostatočnou praktickou a duchovnou orientáciou: strácajú svoju suverenitu vo chvíli, keď človeka vystavili pocitu potencionálnej osamelosti v mrazivej nekonečnosti kozmu. Sú ľudsky slabé: zmĺknu vtedy, keď sa začína pýtať podvedomie a svedomie. A práve umenie prináša vyššiu syntézu, pokračujúcu prácu vedomia ako emancipačný proces. Človek musí prekročiť hranicu pocitu obmedzenia svojej existencie priestorom a časom, aby dosiahol pocit ľudsky dôstojnej slobody a dohliadol po cieľ smerovania svojho úsilia. Tento pocit vedie k rozšíreniu vnútorného sveta indivídua — no zároveň aj ku skromnosti z úžasu nad veľkosťou poznania, k zodpovednosti za cestu, ktorou sa k nemu približujeme, aby sme prenikaním do často prekvapujúcich súvislostí objektívneho sveta v reťazi príčin a následkov rozširovali vlastné duševné priestory a pochopili jedinú skutočnú šancu človeka — spoznávať realitu v celej jej mnohovrstevnatosti aj so závažím vedomia, že nikdy nespoznáme všetko. Šanca človeka je však predovšetkým v tom, že ľudská túžba a vábenie tajomstiev nepoznaného nám nedovolí rezignovať. Dôležité je aj tušenie existencie toho, čo ešte nepoznáme, a to je práve doménou tvorivej fantázie, ktorou disponuje rovnako skutočná veda ako skutočné umenie. A majú aj rovnakú zodpovednosť pred ľudstvom za výsledky a dôsledky jej aplikácie.

V sci-fi literatúre aj v mýtoch sa ako najhodnotnejšia ľudská vlastnosť objavuje nie bezchybný charakter, ale práve schopnosť dôstojne a uvážlivo niesť dôsledky svojich činov. Oboje sú destilátom úsilí ľudstva, jeho víťazstiev i prehier, jeho pamäťou. Mýty obsahujú etické odkazy budúcim pokoleniam, vedecko-fantastická literatúra odkrýva etické kazy vlastnej súčasnosti konfrontáciou predstáv o budúcnosti s morálkou a potrebami prítomnosti.

Budúcnosť je tovar rovnako dlho neskladovateľný ako vedomosti — požiera ich čas, každá generácia tvorí nové rozhranie medzi ňou a minulosťou, na obe sa pozerá z vlastnej vedomostnej rozhľadne ako na nekonštantné veličiny: ich hodnota môže stúpať a klesať. Niektoré sci-fi sme už pohltili (napr. J. Verna), do reálnej kôstky mnohých mýtov sme ešte nenahliadli, ale začínajú sa nám črtať jej kontúry. A v plynutí času, v cykle večne sa opakujúcich ľudských situácií, v trvaní ľudského rodu s výhrami i porážkami, sa dávne sci-fi mohlo stať pre súčasnosť mýtom a dávny mýtus môže byť impulzom pre vznik vedecko-fantastického diela.

Jedno však zostáva pre všetky pokolenia nemenné — ich vlastná časová ohraničenosť. A preto sa každé musí vyrovnať s otázkou bytia a nebytia, so zmyslom svojej existencie a so zodpovednosťou v obrane dobra proti zlu. Preto sa v rôznych obmenách vždy znovu vynára starý mýtus o raji a strate nesmrteľnosti za ľudskú slabosť, o človeku podliehajúcom v boji s pokušením, ale dôstojne nesúcom dôsledky svojho činu, o páde človeka, ale nie jeho porážke a strate odvahy. Stratil nesmrteľnosť, ale získal túžbu a jej zásluhou priebojnú silu. A fantáziu. Prostredníctvom nej hľadá opäť v sci-fi možnosť získať stratenú nesmrteľnosť a zem opäť zmeniť na raj vlastnými silami.

Hľadanie raja

Prastarý mýtus o vyhnaní človeka z raja nachádza u všetkých pokolení odchovaných na biblickej kultúre najsilnejšiu rezonanciu. Ozaj iba pre závan možnej nesmrteľnosti kdesi na počiatku uvedomovania si svojej existencie? Veď východné kultúry vyvinuli náhradný variant potenciálnej nesmrteľnosti prostredníctvom reinkarnácie, kolobehu nových zrodení, odchodov — návratov. Otázka smrteľnosti sa posúva do roviny nášho nočného spánku, ak sme nestačili dokončiť dielo dnes, budeme v ňom pokračovať zajtra, takže by nám stačilo prijať hinduistickú filozofiu za svoju a problém by sa vyriešil.

Lenže na dlhej ceste sebazdokonaľovania treba platiť mýto vášňami a túžbami — pohonnou energiou nášho srdca. Láska zostáva naším dedičným hriechom. Je tým jediným, čo sa podarilo prepašovať z raja, keďže zrnko z jablka na strome života sa preniesť nedalo. Hádam preto sa nás tento mýtus dotýka najväčšmi, dotýka sa našej podstaty, je príbehom nášho osobného bytia a zároveň príbehom všeľudským. Kto nezakúsil tvrdosť cesty z bezpečnej nevedomej istoty raja za neistotou poznania? Kto ani raz nepodľahol v zápase s pokušením siahnuť po zakázanom ovocí? Kto sa aspoň raz nezamyslel nad zmyslom svojej ľudskej existencie a nepocítil závan krivdy, že platí privysokú cenu za niektorý životný omyl? Práve ten pocit krivdy, neprimerane krutý trest za jednorazovú slabosť ma na tomto mýte zarážal najväčšmi, rovnako ako v Orfeovom príbehu. Pocit krivdy hádam o to silnejší, že som nositeľkou pramatkinho mena, hoci som vedela, že ide iba o báj, o symboly, a že mi patrí najstaršie, najhistorickejšie meno — ešte z mezopotámskej kolísky ľudstva. Ale o to väčšmi ma zaujímal motív tejto žalostnej tragédie a všetky jej literárne interpretácie, či v nich niekto podržal stranu človeku. Áno, podržal!

A možno každý má svoju osobnú predstavu raja. Pre mňa predstavovala raj Panšula. Bola to stará cvičná ovocná záhrada (Baumschule — sme ako vzácne mikroorganizmy v Bajkalskom jazere, všetko cudzie nášmu prostrediu dokážeme časom pohltiť alebo aspoň domácky prispôsobiť) na priestranstve pred školou, tienistá, tajomná, ohradená latkovým dreveným plotom a s veľkým visacím zámkom. Počas jej existencie som nikdy nebola dnu, iba z počutia som vedela, že uprostred nej je aj letohrádok a studňa. V svojom predškolskom veku som nevedela, čo je letohrádok, predstavovala som si ho ako vzdušný hrad už-už pripravený vzlietnuť, ten mi asi najväčšmi roznecoval fantáziu a nemohla som sa dočkať, kedy začnem chodiť do školy, aby som získala právo dotknúť sa svojho sna vlastnými rukami. Ale ako vravia Arabi — koho Allah miluje, nesplní mu jeho želanie, lebo každé splnené želanie sa stáva sklamaním. Mňa Allah miloval, lebo kým sa mi želanie mohlo splniť, Panšulu vyrúbali — jej priestor potrebovali na rozšírenie školského dvora — a tak mi až podnes zachránili nenarušenú vlastnú predstavu raja; rodičia mi neskôr povedali, že v skutočnosti išlo o dosť zanedbanú záhradu so starými zdegenerovanými ovocnými stromami, z ktorých už nebol úžitok a neboli vhodné na praktické vyučovanie.

Na mieste strateného raja, do ktorého som nikdy nevstúpila, zostala iba jama po zasypanej studni a letohrádok — obyčajná malá drevená besiedka, bezbranne vydaná napospas nezbednému vandalizmu školákov. Pripravila ma o ilúzie, ale mi jej bolo predsa len ľúto práve pre tú bezmocnú odovzdanosť, a keď som po rokoch v televízii videla morské vtáky zúfalo a márne trepotajúce ťažkými krídlami zalepenými naftou, vždy som si spomenula na ňu. Už nikdy nevzlietnu.

Môj raj zostal bez letohrádku, ale rovnaká zvedavosť a inštinktívna túžba po ňom sa vo mne opäť naliehavo ozvala, keď som po prvý raz držala v rukách dve storočia starú Doležalovu Pamětnú celému svetu Tragoediu…, dielo s osobitými, priam ľudskými osudmi, s údelom nepochopenia, nedocenenia a zabudnutia.

Samozrejme, Doležalov raj nebol mojou Panšulou (v dospelosti som sa nevedela vynačudovať, aký malý priestor vlastne zaberala), ale pred dvoma storočiami módnym francúzskym parkom, iba rovnako štvorcovým a namiesto plota ohradeným valom. Aj jeho rozloha bola väčšia, „… veď to byl okolek, Jejž by neobchodil v dvou týdnech pacholek“. Ale letohrádok som našla, a to veľmi svojrázny:

V noc první sme lehli pokojně do kříčku, A odpočívali v přelíbezném sníčku; Na druhý den rozum samý nám ukázal, Aby ratolesti husté Adam svázal, A polože na kůl z jedné, druhé strany, Užil aspoň této záhradní obrany. Hle! Knížata země, tak velice hlúpú K naší Rezidenci měli sme chalupu; Zlata měvše dosti, drahého kamení, Předce nám však dobré bylo to stavení. Zlata bude méně! Však drahé paláce Lidé chtíti budú beze všecké práce! Kdybys ty byl viděl ten ozdobný domček, Byl bys myslel, že jest zakvitnutý stromček.

A na svoje prekvapenie som tam našla oveľa viac, a to nielen pozoruhodnú rýmovú zhodu — dokonalú zvukovo, ale najmä významovo, so silným sociálnym nábojom: paláce — bez práce, ako oxymoron ľudového vzťahu k životným hodnotám — Bez práce nie sú koláče.

O viniciach a o prameňoch

V knihe Ruda Brtáňa Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry, ktorá obsahuje najpodrobnejší životopis Augustína Doležala, som hľadala skrytý osobný prameň najmohutnejšej slovenskej básnickej veľrieky 18. storočia.

27. marec 1737. Do akej atmosféry sa narodilo tretie dieťa doležalovskej remeselníckej rodiny v kráľovskom meste? Evanjelická rodina v prevažne katolíckej Skalici uprostred nesentimentálnych protireformačných bojov. Artikulárny kostol pre skalických evanjelikov je až v Prietrži, vyše dvadsať kilometrov, škola iba katolícka, takže strýko Pavel berie deväťročného chlapca z rodinného prostredia k sebe do školy v Necpaloch. Hádam pocit krivdy z nepriaznivého prostredia?

Nič však tomu nenasvedčuje. Doležala zrejme viazali k Skalici silné putá, prejavujúce sa v jeho skladbe nielen navonok tým, že je „sepsaná od jednoho Skalického ADaMOVEHo SyNa“ a že vyšla v skalickej škarniclovskej tlačiarni (a nie v Banskej Bystrici u Jana Jozefa Tumlera, kde vychádzali Staré noviny literního umění…; do okruhu prispievateľov patril aj on, takže by sa skôr dala očakávať spolupráca s Tumlerom — veď svoju tlačiareň predal až roku 1794, teda tri roky po vyjdení Tragoedie u Jozefa Antonína Škarnicla). Prejavili sa predovšetkým vnútorne.

Jan Blahoslav Čapek v útlej monografii Augustin Doležal a jeho Tragoedia (1931) sa domnieva, že „vinařství mohl Doležal Adamovi odepříti, protože podle Bible prvním pěstitelem révy byl Noe“. Ale nemohol, ako by to nemohol urobiť nijaký iný literát pochádzajúci zo Skalice, pretože vinohrady vdychujú od 16. storočia až podnes tomuto svojráznemu mestu jeho neopakovateľný pôvab. A ako jeho vlastný ľudský úsvit bol spojený s vinohradmi, pochopiteľne s nimi prepojil aj úsvit ľudstva. Aj keď motívy viniča a vína sú v biblickej symbolike bohato zastúpené, Doležalov dôverný vzťah k nim vonia domovom a sú to reálne vinice, nie symboly.

Vinohrady vdychovali Skalici v prvom rade pôvab ekonomický, takže v meste sa žilo rytmom vinohradníckych prác a Adam musel mať po vyhnaní z raja vinohrad ako náhradu zaň. Veď v raji —

Vinnice byly síc, ale jen k jedění, Než velmi k malému těla posilnění; Zdážť sme ti věděli? zdáž nám povědíno? Že v hroznových zrnkách skryté jestiť víno! K tak nám potřebnému již obvesselení, K síle a rozkoši v samém zarmoucení; To jen poznenáhlu zvěděli sme skutkem, Když nás tá nevláda svým šibala prútkem.

A kto iný ako rodák z vinohradníckeho mesta by prišiel na takéto verše?

Jedenkrát se stalo, když Adam kunštoval, Kterák by se v práci těžké posilňoval, Že nabrav tech hroznů, vlahu z nich vytlačil, A v nádobě zacpav pokrývkú, přitlačil; A hle: byv pamětliv na svú práci zase, Našel to ostřejší po nedlúhém čase. Koštovav shledal to, že není odporné, A zkúšením poznal, že jestiť výborné! Potom vždy sadil víc, by tá bídná psota, Aspoň pod tým stromem, oslabla, života.

A prvý burčiak bol na svete.

Vinič ako suplent rajského stromu života. Pre Skaličanov ním doslovne bol, pretože ich živil. Neskoršia známa Doležalova príchylnosť k vínu mala asi nostalgickú príchuť. A nemožno sa ani čudovať, že dom a dvor, kde sa vlastne takmer celý „príbeh“ Tragoedie odohráva, veľmi nápadne pripomína typické prostredie skalických „búd“, chatiek vo vinohradoch. A preto je prirodzené, že sa v Tragoedii objavuje aj skalický Rubín, hodnotovo povýšený na najvyšší piedestál — na nevinnú Ábelovu krv:

Otevřiž se nebe! pohleď do těch hlubin! Viz můj drahý, svatý a červený Rubín.

Jednoročný študijný pobyt v Modre a päťročný v Bratislave jeho citový vzťah k viniciam mohol už iba upevniť. Kraj, v ktorom vytvoril svoju „pamětnú Tragoediu“, vínorodý nie je, takže táto vrúcna príchylnosť k viniciam má bezprostredné korene v detstve. (A je vlastne trpkým paradoxom, že tento priam umelecký milovník vína umrel na vodnatielku, 21. marca 1802 v Sučanoch.)

Konfesionálne rozpory v Doležalovi zrejme hlbšiu stopu nezanechali, pretože jeho tolerantnosť k všetkým náboženstvám, vrátane katolíckeho (výnimku tvorí iba kalvinizmus), je v Tragoedii priam obdivuhodná. Ba podľa dobových svedectiev (Memorabíliá Mateja Šuleka) sa aj mimo literatúry správal k príslušníkom inej konfesie natoľko korektne a príjemne, až sa dostal do zložitých situácií, s ktorými si pri vlastnej dobrosrdečnosti a kvapke ľahkomyseľnosti nevedel zavše ani sám poradiť. (Šulek, ako druhý artikulárny kňaz v Hybiach, bol svedkom Doležalovho privítania spišského katolíckeho biskupa Karola Salbeka pri vizitácii hybského a paludzského artikulárneho zboru — vtipne a zdvorilo ho pozdravil ako zvrchovaného pastiera duší, ustanoveného vraj Bohom a Máriou Teréziou. Keď však biskup vyslovil želanie, aby sa v tom prípade podrobili jeho pastorátu, situáciu zachránil Šulek vyhlásením, že Doležalove slová sa vzťahovali iba na katolíkov.)

Z akých spodných prúdov sa teda postupne koncentrovala vo vedomí Doležala — vtipného a veselého spoločníka, ktorý podľa zachovaných svedectiev v Tablicových Poezyách „zaoblačenou mysl poslucháčů svých vyjasniti, a v chrámě Páně v čas horka dřímajících mistrovsky dřímoty rozehnati uměl“ — tá mocná myšlienková energia, kým si našla uvoľnenie v Tragoedii? Ozaj na neho zapôsobila v čase bratislavských štúdií básnická skladba Jána Čerňanského Žalostné vypsání pádu a vyvrácení předního a nejhlavnějšího v zemi portugalské města Lizabony (rovnako vytvorenej v dvanásťslabičníku ako neskôr Tragoedia; z názvu oboch diel znie harmonický akord, hoci pravdepodobnejšia je duchovná pieseň z Tranoscia O přežalostném pádu Adama a Evy), či stačil sám otrasný fakt následkov lisabonského zemetrasenia z roku 1755? Táto udalosť bola nielen východiskom listovej polemiky medzi Voltairom a Rousseauom o príčine existencie zla na svete — či je, či nie je náš svet najlepší zo všetkých svetov, ale aj inšpiračným zdrojom mnohých hrôzostrašných jarmočných piesní takmer po celej Európe. (Ohlas možno pozorovať aj v básni Štefana Korbeľa pri podobnej katastrofe roku 1763 v Komárne — Pamětné přemyšlování o strašlivém zemetresení.)

Keďže lisabonská katastrofa sa v literárnej produkcii interpretovala ako trest za hriechy, možno odvtedy v Doležalovej mysli začal dozrievať filozofický problém „proč Pán Bůh na světě tomto hřích dopustil“ a počas dvojročného vysokoškolského štúdia v Altdorfe sa intenzívnejšie zaujímal o filozofiu vôbec, aby si vyriešil vlastné vnútorné problémy. A vzhľadom na prívetivú Doležalovu povahu je pochopiteľné, že v tomto európskom myšlienkovom spore medzi filozofiou optimizmu (Spinoza, Leibniz, Rousseau) a pesimizmu (Hobbes, Voltaire) sa napokon rozhodol pre „najlepší zo všetkých svetov“, ale iba so zjavnou námahou, pretože z viacerých spontánnych ekonomicko-filozofických úvah všetkých troch protagonistov Tragoedie vyplýva, že je skôr „bídný, nezdárný a planý!“.

Lenže Doležalova Tragoedia nie je iba filozoficko-didakticko-náboženská skladba, priesečník smerov a síl teologických a filozofických, literárnych a jazykových, národných a medzinárodných, individuálnych a kolektívnych (podľa hodnotenia J. B. Čapka), ale je aj oslavou heroického historického zápasu obyčajného človeka o dôstojné miesto pod slnkom, jeho obranou proti povýšeneckej stavovskej svojvôli. Hoci bol slobodným občanom, jeho sympatie sú zreteľne na strane neslobodných proti mocným tohto sveta.

Blýskanie na časy

Počas štúdií v Altdorfe zaujala Augustína Doležala pravdepodobne nielen svetová literatúra a filozofická problematika, ale aj stále zreteľnejšie sa prejavujúca ľudová nespokojnosť s tradičnou feudálnou hierarchizáciou spoločnosti. Ide, pochopiteľne, o celoeurópsky pohyb, o dozrievanie osobitého druhu ľudovej filozofie so zrejmým protistavovským zacielením, s rastúcim sebavedomím triedy uvedomujúcej si, že je základom spoločnosti, lebo je jej živiteľkou. A teda má aj nepopierateľné právo na slobodu a rovnosť. Proti šľachte použila jej vlastnú zbraň.

Keďže feudálne rody sa honosili starobylosťou svojich privilégií — čím starší, tým vznešenejší — ľudová ideológia siahla za svojimi právami ešte hlbšie do histórie. Až na biblický počiatok ľudstva, do raja, poukazujúc na fakt, že Adam bol sedliakom, nie šľachticom. Vytvára si vlastnú verziu Rousseauovho „Človek sa rodí slobodný“, budovanú na svojich dvoch základných istotách — na Biblii a na práci. Do ľudovej tvorby preniká popri lamentáciách na ťažké postavenie poddaných nový tón — hrdosť na sedliacky stav.

Súvislosť týchto myšlienok s Doležalovým altdorfským štúdiom sa vynára iba v hypotetickej rovine, vzhľadom na knižné vydanie básne Mateja Markoviča Píseň o chvále stavu sedláckého z nemeckého jazyka v slovenskou reč uvedená i také porozšírená — z roku 1752, z čoho by bolo možno usudzovať, že táto ľudová ideológia so zreteľným protifeudálnym ostňom bola v Nemecku už jasnejšie formulovaná ako u nás. Ale už sám fakt, že bola knižne publikovaná a že bude inšpiračným zdrojom ďalších básní s rovnakou argumentáciou, nový názor na sedliactvo sa prejaví i v našej predosvietenskej filozofii — u Františka Adama Kollára, to všetko je svedectvom, že aj u nás bola pre túto ideológiu už dostatočne živná pôda, že sa začalo blýskať na demokratickejšie, ľudovejšie časy, ktoré predznamenávali i viaceré sedliacke vzbury vyvolané sociálnym útlakom.

Čím však mohli byť motívy tejto živelnej ideológie, transponovaní do básnickej (presnejšie veršovej) formy, príťažlivé pre Doležala? A že ho naozaj zaujali, resp. ich vdychoval z atmosféry čias, o tom svedčia prinajmenej dve tretiny jeho rozsiahlej skladby. Ba druhú a tretiu strofu Markovičovej Písně o chvále stavu sedláckého… možno označiť priamo ako jej leitmotív:

Všickni lidé v celém světě Od sedláků původ máte, Císař, král i knížata, Biskupi, kardinálové, Baróni, grófové, Kněz, prelát i hrabata, Římský papa, generáli Od sedláků původ vzali. První naši rodičové Zdaž nebyli sedlákové, Adam i Eva spolu Zdaž nejsou z raje vyhnáni, Aby dělajíce zemi Měli chléb na svém stolu? Tak címer všech jest motyka, Styk, pluh, kosa, role, louka.

A ak v ňom nerezonovala práve Markovičova Píseň…, mohla ho zaujať báseň anonymného autora z roku 1778 Status rustici et vitae ruralis laudes. Táto chvála sedliackeho života a sedliackeho stavu, ktorá vznikla ako reakcia v polemike s Chválou vojenského života od Františka Rudňanského (Laus vitae militaris, Trenčín 1778), má zreteľný ideový zdroj v Markovičovi:

Neb od sedláka jsme všecci původ vzali, Buď páni, vojak, neb sami králi. Prvší rodičové čože oni byli, Adam také Eva než vyhnaní byli Z ráje rozkošného, jistě že sedláci, Neb chléb svůj hledali ze sedlácku prací. Eva pradla kudel, Adam zemi kopal. A tak nám sedlacký cymer on zanechal, Styk, pluch, pole, role, pradlici, vretena, A tak predce od nich svůj původ všecko má.

Z ukážok je zrejmé, že nie sú ľudového pôvodu, ale že autormi sú vzdelanci ľudového pôvodu. Zreteľne sledovali pozdvihnutie sebavedomia prostého človeka a základnú myšlienku rovnosti všetkých ľudí možno označiť za heslo druhej polovice 18. storočia. Zvýšený záujem o osvetu, pozornosť voči ľudu a jeho prejavom, obhajoba sedliackeho stavu pred zvôľou panstva, vedomie historickej rovnosti pána i poddaného, chudobného i bohatého boli viditeľnou predzvesťou svitania nového času, ktorý dá starým hodnotám význam zodpovedajúci novým podmienkam a zmení aj spoločensky najpriebojnejší prejav — literatúru.

Teda reminiscencie na počiatky ľudstva nie sú hľadaním „strateného raja“, ale rovnosti a rovnakého práva pre všetkých, je to odozva vnútorného pohybu spoločnosti, nových prúdov búšiacich na feudálne stavovské hrádze. A medzi vzdelancov, ktorí vyšli z ľudových vrstiev a v dôvernom vzťahu s ľudom zostali počas celého života, patril aj Augustín Doležal. V početnej remeselníckej rodine (šesť detí: Pavel — 1729, Christína — 1732, Augustín - 1737, Juraj - 1741, Eva - 1744, Kristína - 1751) i u chudobného strýka Pavla, ktorý žil viac z entuziazmu ako z biednych príjmov, nadbytok iste nepoznal. Nepoznal ho ani na štúdiách v Kremnici, Banskej Bystrici, Modre či v Bratislave, a hoci na štúdium v Altdorfe dostal štipendium, jeho album z rokov 1760 — 1762, s ktorým vlastne chodil po inteligentnom žobraní, je výrečným svedectvom o Doležalovom sociálnom postavení.

Počas štúdií mal väčšie šťastie na duchovné zabezpečenie ako na finančné, takže možno predpokladať vnímavé reagovanie na dobové volanie po povýšení vrodených hodnôt nad rodové. A tak motívy pátrania po príčinách zla vo svete a nerovnosti medzi ľuďmi začínajú spoločne dozrievať v mohutný hymnus na činorodú prácu človeka, na možnosti ľudského rozumu tríbiaceho sa prekážkami. Doležalova básnická skladba je neoddeliteľnou súčasťou protifeudálne zahrotenej slovenskej slovesnej tvorby, hoci miestami je jej ostrie uhladené miernou povahou skrytého pietistu a osvietenského racionalistu, bytostne túžiaceho po harmónii vo svete.

Avšak citovo exaltovaný pietizmus a osvietenský racionalizmus v jednej bytosti vylučuje vnútornú harmóniu; kto chce s nimi žiť, musí ich v sebe konfrontovať, vyjasniť si ich vzťah. A to Augustín Doležal v svojej Tragoedii aj urobil.

Strýko a synovec

Dobré rodinné vzťahy môžu byť pre životný kolobeh jednotlivých členov rodu rovnako dôležité ako harmonické kozmické vzťahy v planetárnych sústavách. Hoci má každý vlastnú obežnú dráhu, vzájomné vyrovnané pôsobenie gravitačných síl zabezpečuje stabilitu systému.

V príbuzenskej sústave Doležalovcov harmonické vzťahy bezpochyby existovali, rodinné založenie strýka Pavla je nepopierateľné. A jeho prejavom sú nielen tri manželstvá, ale i prevzatie starostlivosti okrem vlastnej rozmáhajúcej sa rodiny aj o vzdelanie synovca Augustína. Iste ho chcel uchrániť pred vlastným údelom, keď bez škôl, vyučený za súkenníka, sa pustil do štúdia až vyše dvadsaťročný. (Hoci krivý — ale živý!)

U oboch Doležalovcov možno pozorovať rovnakú príchylnosť k rodnému mestu. Pavel Doležal s obľubou používal iniciálogramy svojho mena a rodiska, napr. Příležitost Dává Se (Pavel Doležal, Skalica), resp. Přeloženo Do Slovenského, a na titulnej strane jeho najvýznamnejšieho diela Grammatica Slavico-Bohemica (vydaného v Bratislave roku 1746, teda v roku predpokladaného prijatia synovca na výchovu), hoci to nebolo bežnou dobovou zvyklosťou, sa uvádza okrem mena Pavvlius Doleschalius i rodisko — Szkalocza — Hung. Teda uhorská Skalica, aby ani náhodou nenastal omyl. A túto v podstate rovnakú informáciu nájdeme aj na titulnej strane Tragoedie — … od jednoho Skalického ADaMoVEHo SyNa (aj s obľúbenou barokovou skrývačkou — kryptogramom, ktorú Bohuslav Tablic vylúštil takto: Augustinus Doleschal, minister verbi ecclesiae hybensis, sučanensis nunc — Augustín Doležal, kazateľ cirkevnej obce hybianskej, toho času sučianskej). A ako má strýko na začiatku diela heslo Providente Deo! (S prozreteľnosťou Božou!), synovec si zvolil v Tragoedii Auxiliante Deo! (S pomocou Božou!).

Evidentné úsilie o čisté rýmy v Tragoedii, ktoré kladne ohodnotila aj dobová kritika, badáme už u strýka — v zaujímavej knihe Sama-učící Abeceda aneb Syllabikář; jeho osemslabičníky majú nielen výrazný sklon k párnoslabičným — ženským rýmom ako dvanásťslabičníky Tragoedie, ale aj k vtipným aforistickým postrehom z bežného života, napr.:

Ihlica ne každá zlatá A panna ne každá svatá.

Resp.:

Tela skáče v nemúdrosti, jemu jest podobných dosti.

A rovnako svieži satirický pohľad v rámci jediného dvojveršia nás často prekvapí aj u synovca, napr.:

Hanba jest mrzutost, kterú v duši máme, Když víme, že naše viny jsou již známé;

resp.:

Kdo se ohlédat chce po vděčném osohu, Ten nechť i do blata připraví svú nohu!

Lenže medzi Doležalovcami možno pozorovať aj iné, nielen formálne zhody. Išlo taktiež o zhodu povahovú — „hoci len v košeli, ale sme veselí“ — (avšak v rámci všetkých spoločenských pravidiel, lebo Pavla Doležala súčasníci považovali za prísneho kárateľa mravov), aj o zhodu v sociálnom cítení, zaiste ovplyvnenom nielen pietizmom, ale aj osobnými sklonmi. O strýkovi je známe, že dvakrát prišiel o dobré miesto (v Zemianskom Podhradí a v Necpaloch), lebo napriek zákazu prislúžil „Večeru Páně“ nielen zemanom, ale aj sedliakom a žobrákom. Synovec svoj postoj prejavil v Tragoedii, ale veľa napovedá i jeho všeobecná obľúbenosť u farníkov bez majetkového rozdielu. Jeho odchod z Hýb do Sučian všetci „přehořce oplakávali“. A vnímavá senzitívna synovcova duša pri strýkovi určite úplne presiakla pietizmom.

*

Pietizmus v evanjelickej a jansenizmus v katolíckej línii hrali v počiatkoch nášho osvietenstva a národného formovania dôležitú úlohu, pretože obe tieto odchýlky od dogmatizmu svojej konfesie nielenže vznikli v približne rovnakom čase — v prvej polovici 17. storočia (pravdepodobne ako emocionálno-ideová reakcia na 30-ročnú vojnu), ale mali aj spoločný etický základ — učenie sv. Augustína s jeho citovým zvnútornením, zosubjektívnením viery a priamou požiadavkou lásky k blížnemu, obe smerovali k tolerantnosti voči príslušníkom iných vierovyznaní.

Hoci v pietistickom hnutí sa stal výraznou postavou J. A. Komenský, pietizmus i jansenizmus preniká do nášho ideového dozrievania až v 18. storočí a pripravuje pôdu pre budúcu spoluprácu vzdelancov oboch konfesií v ľudovýchovnej a kultúrnej činnosti, aj v dozrievaní slovenskej feudálnej národnosti v moderný novodobý národ.

V slovenskom pietizme má prevahu výchovná funkcia spojená so starostlivosťou o obyčajného človeka, s láskou k nemu. A prvoradým nástrojom každého pietistu je výchova človeka chápaná v širokom komeniálnom zmysle. Podkladom na výchovu zostáva náboženská literatúra, a preto pietizmus dal prostému človeku do rúk Bibliu, kancionál, katechizmus, postilu, modlitebné a vzdelávacie knižky, čím sa pričinil o obohatenie a rozšírenie našej spisby, zdôrazňujúc v nej lásku Božiu a milosť vykúpením Kristovým. Všetky tieto základné tézy pietizmu sú vlastne „zveršované“ v Doležalovej Tragoedii. Jej základná idea má byť vykupiteľská funkcia Krista, ku ktorej Tragoedia smeruje, ale v množstve ďalších motívov sa miestami úplne stráca. A hoci pietizmus (i jansenizmus) v osvietenskom období takmer nezbadateľne splýva s novým myšlienkovým prúdením, predsa však v Doležalovej skladbe nájdeme aj verše, ktoré sú akoby obsahom pietistickeho učenia, aj keď nimi autor charakterizuje všeobecne evanjelickú cirkev medzi ostatnými svetovými náboženstvami:

Augustiniánský učený jeden Mních, Martin Luther, viděv, že to musí byt hřích, Doufání nemíti v samém Pánu Kristu: Mnohý lid přitáhl tak k Božímu listu, Aby Křesťan v pravém jen Božím učení, Z víry živé hledal věčného spasení.

Centrom slovenského pietizmu bola Bratislava a reprezentoval ho popri Eliášovi Milecovi najmä Matej Bel, s ktorým Pavel Doležal počas svojho bratislavského pôsobenia (1737 — 1743) úzko spolupracoval a styk s ním neprerušil ani po odchode do Zemianskeho Podhradia. Výsledkom spolupráce je známa Grammatica Slavico-Bohemica s rovnako známou Belovou Predmluvou. A pripojenie Catonových morálnych distích v Komenského preklade časomernými hexametrami nie je iba pripomenutím významnej osobnosti svetového pietistického hnutia, ale malo aj význam literárnohistorický, pretože dalo básnikom nastupujúceho osvietenstva nové impulzy tendujúce ku klasicizmu. V Tragoedii cítiť priamy myšlienkový závan iba niektorých z nich —

Nech Bohu tajnosti, v nebi co skryto hloubati nechtěj, Jsa smrtedlný, raději zdejším ctně braň se neřestem.

Doležal:

Oddej život celý přikázaným ctnostem, A dej pokoj dobrý těmto hlubokostem;

(J. B. Čapek tieto verše posudzuje ako vplyv Miltonovho Strateného raja, z VIII. spevu: „… netruď tím, Co skryto, mysl svou, nech na výši To Bohu…); ďalšie dvojveršia:

Ospalství se varůj, lenivosti se vždycky vyhýbej: Když mysl rozmařilost jímá, hyne též tělo snadno.

Doležal:

Příčiny hříchu jsou: sil neužívání, A k jinému, nežli sluší, nakládání.

V predhovore Tragoedie — Křestianskému čtenáři pozdravení — Augustín Doležal svoj vzťah ku Komenskému naznačil zaradením jeho Labyrintu světa… medzi najkvalitnejšie „slovenské romány“ minulosti.

Oproti Belovmu meštianskemu pietizmu jeho skutočne ľudový charakter u Pavla Doležala, ktorý prevzal aj synovec Augustín, sa prejavil vo výchovnom poslaní jeho náboženských i vzdelávacích diel a sledoval v nich program urobiť všetkých ľudí slobodnými prostredníctvom vzdelania. K tomu cieľu smeruje i jeho veršovaná Biblí svätá, Sama-učící Abeceda i Vocabula, v ktorých sa aj prostredníctvom rýmu usiluje maximálne uľahčiť mechanické osvojovanie latinských slovíčok logickým prvkom — rýmom, založeným na porovnaní slov v „materinskom“ jazyku s ich latinskými ekvivalentmi. (Zavše vznikli úsmevné rýmové dvojice, napr.: „Hňida lens // Národ gens“; „Hřebík clavus // Slovák Slavus“.)

Vocabula akoby tvorili predobraz synovcovej básnickej skladby s množstvom makaronizmov — s častými latinsko-„slovenskými“ rýmami, s tým istým cieľom: vzdelať prostých ľudí. Tragoedia je vlastne pokusom o osvietenskú encyklopédiu.

Strýko a synovec mali rozhodne rovnaké nadanie i rovnakú slabosť — tvoriť verše. A rovnako úctivý vzťah k ženám, hoci motto Tragoedie vsugerúva skôr antifeministický postoj synovca, ale ide iba o kryciu clonu.

Stvorenie Evy

Mottom Doležalovej Tragoedie je 14. verš z 2. kapitoly 1. listu apoštola Pavla Timoteovi: „Adam nebyl sveden, ale Žena svedena jsucí, příčinou přestoupení byla.“ Už Jan B. Čapek v svojej knihe o Tragoedii správne poznamenáva, že by nebolo priaznivým vysvedčením pre Doležala, keby tento verš bol kľúčom k celej skladbe a k jej poslaniu. V 13. kapitole Doležalovho diela je zodpovednosť za pád vrhnutá na ženu ešte príkrejšie ako v Biblii, ale básnik neskôr prednesie aj slová obhajoby a chvály o ženách, že sú často statočnejšie ako muži. Teda motto skladby vôbec nezodpovedá jej skutočnému obsahu.

Prečo sa asi Augustín Doležal rozhodol použiť v motte taký ťažký kaliber? Príčiny sú zrejme súkromného charakteru. Ako sa Milton v VII. speve Strateného raja neudržal, aby sa v epose neposťažoval na vlastný ľudský údel — „Ač jsem na zlé časy, na zlé časy padl, Na zlé jazyky, a tma jest vůkol mne“ (Jungmannov preklad, vydanie z roku 1811), neudržal sa ani Doležal, ktorý taktiež „padol na zlý jazyk“ — v manželstve. Hoci jeho súčasníci (Matej Šulek, Juraj Kuorka) zanechali aj súpis Doležalových „človečích“ slabostí, slovom, predstavili ho ako žoviálneho tučného pánka, milovníka inteligentného humoru, hriateho a vína, biediaceho a sklamaného z nepríliš vydareného syna, niet nikde ani narážky, že by sa sťažoval na svoje manželstvo; aj keď zachované správy o jeho žene Anne by ho k tomu oprávňovali. Posťažoval si literárne.

Podľa dobových svedectiev bola Doležalova manželka (zo zemianskeho rodu) veľmi pekná, ale zlostná a nie príliš pracovitá žena. Aj napriek záznamu v matrike pri jej úmrtí (štyri roky po vydaní Tragoedie), že mu bola „carissima Conthoralis“ (najdrahšia manželka), pravdepodobnejšie reprezentovala písmeno X zo strýkovej Samo-učící Abecedy:

Xantipa zlá žena byla, I bez lůhu muže myla.

(A pri Doležalovej povahe možno často aj opodstatnene.) Verše zo 76. paragrafu Tragoedie však nápadne pripomínajú myšlienky namrzených manželov:

Zamyšlený všecken, říkaje u sebe: O, by mi Bůh nikdy nebyl dával tebe! Tebe, ty nešťastná a všetečná Evo! Já bych byl v pokoji nechal hříšné dřevo! Bůh tě mi přivédl jen na samú pomoc, Tys nade mnú bídy roztáhla tmavú noc: O, bych já múdřejší byl dostal ženičku, Byl bych požehnanú užíval zemičku! Kdybych jen byl užil s rozvážením času, A nebyl jejího kvapně slyšel hlasu: Mohl sem mít pokoj a svědomí svaté; Nyní poslušenství trápí mne proklaté. Věrús mi pomohla, pomocnice hlavná! Moja milá múdrost! a Bohyňa slavná!

Okrem toho sa o Anne Doležalovej v Kuorkovom zázname zachovalo, že údajne nebola dosť starostlivá a väčšiu radosť mala „v opětovném oddychování, nežli v osožném zaměstknání“, takže Evino previnenie v Tragoedii pred pádom — lenivosť, oddychovanie pri rajskej studničke — môže mať aj emotívne súkromné pozadie, nie iba časové, v ktorom nečinnosť sa taktiež dostala na pranier — z ideových dôvodov.

Z Tragoedie presvitajú aj Doležalove každodenné starosti „hlavy rodiny“ o živobytie; v 114. paragrafe — Mužská pokuta nemalá — akoby básnik hovoril o vlastnom postavení a Setovými slovami sa sám poľutoval:

Váše, Matko! všecky s dítkami bolesti, Nejsou rovné, v světě mužové neřesti; Ten nevolný ženu, dítky živit musí, A žena při peci péří drápe z husí! Muž od práce z čela svojího pot stírá, Žena si hotové již zrnečka sbírá!

Škoda, že sa v dokumentoch nezachovali záznamy o intelektuálnych schopnostiach Doležalovej manželky, možno by sa pred nami vynoril úplný prototyp Evy z jeho Tragoedie, ktorá sa nám vlastne prezentuje ako vzdelaná madam, hľadajúca v sokratovských filozofických dialógoch so synom pravú podstatu svojho osudného previnenia. Iba vieme, že ich dcéra Zuzana bola známou zberateľkou slovenských ľudových rozprávok a piesní, ktorými prispela do Kollárových Národných spievaniek (R. Brtáň: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry). Takže o nej by sa dalo uvažovať, či nie je onou „osvícenou dámou“, ako nám svoju Evu v skladbe synovými ústami predstavuje, ak by sme nebrali do úvahy fakt, že práve pietizmus sa veľmi zaslúžil o výchovu a vzdelávanie dievčat. Veď strýko Pavel po návrate z cudziny do Bratislavy učil v nemeckej dievčenskej škole. Od neho si možno synovec zobral vzor na citlivé a uhladené správanie k ženám, Evy mal v rodine (jeho mladšia sestra i neter zo strýkovho druhého manželstva, takže mu asi prišlo vhod, že sv. Pavol sa v svojej epištole zmieňuje nie o Eve, ale všeobecne o žene).

O Doležalovom zdvorilom vzťahu k ženám však podáva najlepšie svedectvo sama Tragoedia, okrem citovaných ukážok. Najnežnejší v nej je, samozrejme, vzťah k žene — matke, ale plný ohľaduplnosti a lásky je aj vzťah k žene — manželke, prejavujúci sa v mnohých pasážach skladby, proklamovaný nie natoľko slovami ako činmi, v intenciách veršov —

To dobře! jen i v tom milování prudkém, Dokazůj své lásky i poslušným skutkem.

Nežnú pozornosť prejavil Adam hneď po vyhnaní z raja, keď im tvrdé lôžko nedožičilo spánku. Už pri denných prácach okolo domu Adam natrafil na bavlnu:

Té nabrav můj Adam do několka funtů, Pokládl do kúta při světničném gruntu; Jáť sem nevěděla, co by on s tím mínil, Až když mi k večeru tú zprávu učinil: Hle, Evičko! lépe již budeš spávati, Budeš-li na této bavlnce líhati, Veď to pěkné, bílé a velmi lehučké! Tvé ustlání, věř mi! tu bude měkučké; Jen si krásně lehni a spávej pokojně. Já v kožuchu mojém v kútku lehnu strojně. Uposlechla sem já; a při ranním času, Chválila sem příliš lásky jeho krásu, Že mi tak příhodné zpravil spočívání, V němž sem necítila naskrz omínání.

Ale veľmi by sme Doležalovi krivdili, ak by sme si vytvorili dojem, že uznáva len mužskú prácu a ženu chápe iba ako ozdobu domácnosti. Spravodlivo poukazuje aj všeobecne na údel mnohých žien, iste odpozorovaný v svojom pôsobisku. Preto v 115. paragrafe — Žena někdy statečnější od Muže — sa Set pýta matky:

Než ale, Matko má! Snad se najde žena, Ctného, statečného, pobožného jména, Která více než muž pracuje rukama, A žena! i rodí, i živí Adama; Má-li přístup její muž k takému právu, By žena sklonila jemu k vůli hlavu?

Celkove je Doležalov vzťah k žene skutočne galantný; aj napriek biblickej podriadenosti on prejavuje sklon k rovnoprávnosti a k propagovaniu vzájomnej manželskej úcty. Zachádza dokonca v tomto smere ďalej ako Biblia, lebo nechal oženiť i Ábela a prisúdil mu početnú rodinu, o čom v Biblii niet nijakej zmienky, v nej sa vraví iba o pokoleniach z rodu Seta a Kaina.

Možno uzavrieť, že Augustín Doležal stvoril svoju Evu zo ženských predlôh v svojom okolí — hádam z manželky, dcéry, statočných pracovitých žien v hybianskej cirkevnej obci, živiacich svojich manželov. A predovšetkým ju stvoril zo srdca.

Stratený raj a Tragoedia

Ako v psychologickej hre „Povedz, čo ti to hovorí“, založenej na rýchlej asociácii, keď povieme Doležalova Tragoedia, asociačne sa už začína vynárať John Milton — Stratený raj. Často sa vyskytujú tieto diela v dvojici — a pritom hádam niet klasickejšieho diela nad Tragoediu, ktoré by vhodnejšie reprezentovalo kontinuitu v našom domácom literárnom vývine. Je priam učebnicovým modelom prerastania barokových prvkov do osvietenského klasicistického systému. V našej literatúre predstavuje taký dôležitý vývinový článok, aký poskytli leguány na Galapágoch Darwinovi. A predsa. Akoby domáci umelecký artefakt mohol dostať punc iba vtedy, ak ho možno porovnať s adekvátnym dielom blízkych alebo vzdialenejších svetových susedov. Samozrejme, naše diela väčšinou z tejto konfrontácie vychádzajú ako sliepka popri pávovi, bez ohľadu na skutočnosť, že naša sliepočka si ani nepomyslela, že by chcela imitovať iný živočíšny druh ako ten, z akého vajca sa vyliahla. A predsa prvé pokusy postaviť tieto diela vedľa seba sa objavujú už v súvekej kritike. Lepší svetový plagiát ako domáci originál?

Je pravdou, že tematika oboch diel veľmi láka hľadať súvislosti. A je dosť pravdepodobné, že Augustín Doležal sa v Altdorfe s Miltonovým Strateným rajom dôverne zoznámil. Ale takisto je pravdepodobné, že Doležal si svoj základný filozofický problém priniesol do Nemecka už z domova — prečo existuje na svete nespravodlivosť, nešťastia, ktoré postihujú nielen hriešnikov, ale aj nevinných, čoho klasickým obrazom bola skaza Lisabonu, zamestnávajúca svojou desivosťou (a najmä možnosťou kedykoľvek a kdekoľvek sa zopakovať) mysle celej Európy. I Čerňanského verše boli dosť sugestívne, aby zapôsobili na senzitívnu predstavivosť nadaného študenta:

Mnozí jsou tu prstí, skálim umrtvění, Mnozí samým strachem ze světa zhlazení, Jiní zutíkajíc v poli se toulali, Jeden od druhého pokrmu žádali, Muž hledal manželky a manželka muže Volajíc: ach, kdo mě v mé bídě spomóže! Dítky nad rodičmi žalostně kvílili, Že se v tom soužení od nich odloučili.

Hoci sa aj v jarmočných piesňach interpretovala lisabonská katastrofa ako trest za hriechy, predsa zostávala nezodpovedaná otázka, prečo pohroma postihla i nevinných, prečo za hriešnych rodičov trpeli aj deti. A tento problém, o ktorom v Miltonovom Stratenom raji niet ani zmienky, v Doležalovej Tragoedii má dôležité miesto. V básnikovej mysli iste dlho dozrieval, kým našiel preň riešenie, aj to nie veľmi presvedčivé. Set mu uverí skôr preto, že básnik ho prinúti uveriť, ale nad čitateľom túto moc nemá. No fakt, že hoci nedoriešené, predsa však dôležité filozofické problémy podstaty zla a hriechu majú v Doležalovej skladbe konštrukčnú úlohu a u Miltona sa objavujú iba sporadicky, núti obrátiť pozornosť pri hľadaní paralely iným smerom. A okrem tejto skutočnosti sa objavujú ešte ďalšie zásadné rozdiely.

John Milton v Stratenom raji venuje človeku vlastne okrajovú pozornosť — prví ľudia sú iba vhodný materiál na pomstu pekelných síl nebešťanom za svoju porážku. V celej polovici z dvanástich spevov sa s Adamom a Evou do kontaktu nedostávame (iba v štvrtom, piatom, deviatom, desiatom, jedenástom a dvanástom). Doležalova skladba, okrem záverečnej 30. kapitoly — Krév Boží volá! — sa stále zaujíma o problémy človeka, o jeho životné prehry, ale najmä o mnohé čiastkové víťazstvá pri každodennej namáhavej práci, ktorá ho núti k samostatnému mysleniu a prostredníctvom neho vedie k stále novým objavom svojich možností. Doležalova Tragoedia je vášnivým bádaním ľudského vedomia okolo seba a v sebe.

Predchádzajúce rozdiely však vyplývajú zo základného rozdielu — z dobovej atmosféry ako stimulujúceho činiteľa pri básnikovom pohľade na svet. Milton aj Doležal podávajú cez biblickú tematiku svedectvo o svojom čase — prvý uzavretejšie, druhý odkrytejšie, ale i tento rozdielny spôsob opäť súvisí s odlišnosťou čias.

John Milton iba v polovici svojho eposu odhaľuje jeho metaforickosť a len v brnknutí jediného motívu molovo zaznie ľudský údel tvorcu, ale pozorný načúvač pochopí, že ide o motív základný, určujúci charakter celého eposu — (Jungmannov preklad):

Půl mi zbývá písně, jednak na pomezí Užším toho světa spatřitedlného: Stoje na zemi, ni na os znešen jsa, Zpívám bezpečněji hlasem smrtelným, Nezměnným ni chrapotem ni němotou, Ač jsem na zlé časy, na zlé časy padl, Na zlé jazyky, a tma jest vůkol mne, Vůkol nebezpečenství a samota.

Tma vôkol Miltona nebola iba tmou individuálnou, zapríčinenou fyzicky — jeho slepotou; ide aj o tmu spoločenskú. Obdobie reštaurácie vlády Stuartovcov, dosadenie Karola II. na trón je obdobím verejného pálenia niektorých jeho spisov a väznenia ako aktívneho bojovníka za slobodu v časoch anglickej buržoáznej revolúcie po boku parlamentu proti Karolovi I. Tma, nebezpečenstvo, samota. A hoci bol neskôr opäť pozvaný do funkcie zahraničného tajomníka ako za čias Cromwella, odmietol, dobrovoľne žil v ústraní, aby mohol „bezpečnejšie spievať smrteľným hlasom — nezměnným ni chrapotem ni němotou“ v čase bezprávia o práve na slobodu. Výsledkom tohto spevu je Stratený raj. Zvrhnutie odbojného archanjela, kniežaťa pekiel, a jeho úlisné vkĺznutie do raja so zvedením nevedomých pod svoju zvrchovanosť nie je nápadne zhodné s návratom Stuartovcov? Miltonov Stratený raj je vlastne metaforou tragédie anglických buržoáznych vrstiev, z ktorých Milton pochádzal, po obnovení monarchie.

Doležalova skladba vyžaruje inú atmosféru. Ide o obdobie nádejí spájaných s viedenským osvietenským dvorom Márie Terézie, ale predovšetkým s nástupom vlády Jozefa II. Jeho entrée bolo impozantné — už roku 1881 vydal tolerančný patent, ktorý vrúcne prijal aj Augustín Doležal oslavnou básňou vytvorenou taktiež v dvanásťslabičníkoch — Veselost rolí Boží Hybské pod Rakouským Skřivánkem:

Blaze ti krajino, jistě budeš kvésti, A hojné ovoce požehnání nésti, Múza mlčet nesmí v tak radostném čase.

Nemlčia ani Staré noviny literního umění; do okruhu ich prispievateľov od začiatku patril aj Doležal.

U Doležala je jeho básnický subjekt zastúpený vlastne v celej skladbe. Set, Adam i Eva hovoria jeho myšlienky, ich dialógy smerujú k optimistickému pohľadu na svet, sú rozhovormi básnika so vzdelanými priateľmi v Altdorfe i doma, ich náplňou sú problémy z konca 18. storočia.

Samozrejme, že v Tragoedii sa nájdu aj spoločné motívy s Miltonovým eposom, dokonca sa jeho názov objaví aj vo veršoch Doležalovej skladby:

Měli jsme zahradu, okolo ní háje, Téměř na ten způsob ztraceného ráje.

Ide však iba o zhody nepodstatné, nezasahujú do štruktúry diela, naznačujú len, že Doležal Miltonov epos čítal, takže Tragoediu nemožno označiť za kontrapunkt k Stratenému raju. Každá skladba rieši odlišné problémy odlišným spôsobom. Čiže pokojne možno súhlasiť so slovami Josefa Jungmanna v predslove k prekladu Strateného raja: „Tak jest Ztracený ráj zvláštním druhem pro sebe, beze vzoru a posud i bez nápodobení; ale kdo by jim proto chtěl zavrhnouti, ten by kladl právům genia meze školské.“ (Životopis Jana Miltona) Je to tak. Ani Doležal nenapodobňoval Miltona. Ani v tom prípade, ak by vedel, že Milton pôvodne plánoval dať Stratenému raju dramatickú formu tragédie.

A čo iní?

Konfrontácii Strateného raja s Tragoediou poskytol široký priestor Jan B. Čapek. V diele Augustin Doležal a jeho Tragoedia, ktoré vydal k jej 140. výročiu, sa však zaoberá — aj keď v užšom meradle — i ďalšími možnými kandidátmi z inonárodných literatúr, z ktorých mohol Doležal čerpať impulzy. Tomuto cieľu venuje celú tretinu svojej 71-stranovej knihy, a hoci preukázal výborný prehľad v nemeckej a anglickej barokovej kultúre, nepodal presvedčivé dôkazy o jej spojitosti s Tragoediou, iba náznaky podobnosti.

Pochopiteľne, že v básnickej skladbe takého rozsahu a motivického rozvrstvenia, aké nachádzame v Tragoedii, sa môžu objaviť zhodné obrazy s inými básnikmi v príbuznej téme aj náhodne ako vzdialený odblesk spomienky, ide však o vlastné vnútorné prežitie témy, vtláčajúce jej svojskú pečať a špecifickú funkciu.

Možné pôsobenie Gerhardtových a Gellertových duchovných piesní na Doležalovu pietistickú orientáciu možno ťažko jednoznačne posúdiť už i z toho dôvodu, že Doležal vyrastal v pietistickom ovzduší a preklad Gellertových piesní pripojených k Tragoedii svojím obsahom priamo protirečí jej myšlienkovému posolstvu (ich preklad svedčí iba o tom, že sa Doležalovi páčili):

Ach: věř mi, že jest daremné Všecko tvoje myšlení, Němuž ono byt způsobené, Jen k vlásku učinění; A tvá péče jen to dvoje Působí, že se z pokoje V moře žalosti házíš A sobě život krátíš.

Aký protiklad s racionalistickou Doležalovou orientáciou!

Friedrich G. Klopstock sa svojou rozsiahlou básnickou skladbou Mesiáš stáva po Miltonovi taktiež potenciálnym Doležalovým inšpirátorom. Ale v podstate má Mesiáš s Tragoediou zhodné iba tri veci: rozsiahlosť (obsahuje dvadsať spevov), dvanásťslabičník a celok bez pevnej epickej štruktúry (a samozrejme obvyklú tematiku z teologickej oblasti). Aj Čapek uznáva, že obe diela obsahovo nemajú nič spoločné.

Dvanásťslabičník z Klopstockovho Mesiáša však nie je dvanásťslabičníkom Doležalovým, pri ktorom nemožno hovoriť o trochejskom alexandríne, a taktiež nie je importovanou záležitosťou, ale domácou. Dvanásťslabičníky sú typické pre naše ľudové krakoviaky a trávnice, v umelej piesni sa bohato využívali pri rozlúčkových pohrebných piesňach (valedikciách), ale aj v prevažnej časti príležitostnej poézie 18. storočia vôbec. V dvanásťslabičníku vytvoril i Ján Čerňanský svoju skladbu o lisabonskej katastrofe, neznámy autor sa ním vyslovil o prednostiach sedliackeho stavu a „Doležal bol ostatným pomníkom a súčasne aj estetickým vyvrcholením umelej sylabickej dvanásťslabičnej poézie koncom 18. storočia a naznačoval tendencie k trochejskému a daktylskému prízvučnému veršu)“ (R. Brtáň).

Harmonický akord by sme zaiste našli v básni Albrechta von Hallera Über den Ursprung des Übels (O pôvode zla), resp. Gedanken über Vernuft, Aberglauben und Unglauben (Myšlienky o rozume, poverách a neuveriteľnostiach), ale základom súzvuku je spoločný zdroj — inšpirácia Leibnizovou a Wolffovou filozofiou, jediným silným inonárodným prameňom Doležalovej Tragoedie. Haller však určite nebol pre Doležala rozhodujúci ani pre rýmovú formu dvanásťslabičníkov (podobne ako Klopstock), pretože v básnických skladbách aj staršieho dáta, ako je Tragoedia, mala už u nás svoje domovské právo a vo valedikciách i s rutinovanou kvartovou rýmovou formou (štvornásobné rýmy, ktoré nachádzame aj v poslednej kapitole Tragoedie, taktiež v pasážach blízkych valedikciám). A v Starých novinách literního umění z roku 1785 uverejnil Ján Hrdlička za článkom O časích osvícených báseň v dvanásťslabičníkoch, kde po dvoch dvojveršiach so združeným rýmom nasleduje až devätnásť veršov s rovnakým rýmovým zakončením.

U Doležala všetko smeruje domov. Ako by sme ťažko našli v niektorom z uvedených cudzích diel opis výroby burčiaka, podobne nemajú konkurenciu, tobôž nie zahraničnú predlohu, ani takéto folklórne zdroje:

O! Synku, jen nasyp, co můžeš, nejvíce! Zrna rozumnosti do mojéj říčice; Co dobrého bude, sberu do ručníčka; Planší nechať zobe jen sprostá hrdlička!

(Ľudovým prvkom v Tragoedii budem venovať osobitnú pozornosť na príslušnom mieste pri záverečnom hodnotení.)

Aj v tomto prípade, ktorý nie je ojedinelý, možno aplikovať Krčméryho slová „Kto tak píše, nielen myslí, ale aj vidí prostonárodne“ rovnako na Augustína Doležala ako na Petra Benického, v súvislosti s ktorým Krčméry tento výrok použil. Doležal i pri ďalekom Eufrate a Gihone využíva každú príležitosť, aby si odskočil do rodných krajov, napr. keď Set vysvetľuje matke svoju koncepciu, prečo musí byť na svete jed:

Zimnější kraj může bez těch žížal býti! Neb tam nemůž snadně živé tělo hniti; Těm Pán Bůh udělil, co namísto jedu, Jen přemnoho sněhu a dávného ledu, Ba v samých studených těch krajin proměnách, Vidí se pavúků přemnoho na stěnách, Kteří tú děnklavú svú jedovatostí, K zdraví slúží v Izbách, těžkých smrdutostí.

Mnohé si všimol a zacítil Doležal počas svojej pastoračnej činnosti! A od Kriváňa iste za dlhých zím poriadne ľadovo pohvizdávalo ako v Skalici od Vintoperka.

V predhovore Křestianskému čtenářovi pozdravení si Doležal okrem francúzskych, anglických, talianskych a nemeckých románov vysoko váži z našej literatúry iba Labyrint světa a ráj srdce Jana Amosa Komenského, Masopust Vavřinca Leandera Rvačovského, ale pekný sa mu vidí aj Pammachius, protipápežská hra Tomáša Naogeorga Štraubinského. Cítiť ich odozvu aj v básnickej skladbe?

Pri dvoch posledných možno jednoznačne odpovedať záporne. (Iba ak by sme pripustili, že Doležal, známy ako „veselý, vtipný a v obchodu s jinými, pro své nevinné zvláště žerty příjemný“, by sa musel inšpirovať humorom Rvačovského.) Pri Komenského Labyrinte problém jednoznačný nie je, spájajúce motívy sa objavujú už v úvodoch oboch diel — K čtenáři u Komenského, Křestianskému čtenářovi pozdravení u Doležala a čiastočne aj v ich obsahu — v zdôraznení pravdivosti náplne diela. (Aj Rvačovský v Masopuste naznačuje, že chce poučovať pravdou, preto sa mu asi dostalo cti, že ho Doležal zaradil medzi „statečnější slovenské romány“.) Na Komenského Labyrint si spomenieme v 23. kapitole pri Doležalovom zobrazení rôznych stavov a remesiel. Aj tu začujeme ten istý pracovný ruch, ako keď Komenského Pútnik nastavil ucho a „všecko tlučením, boucháním, šoustáním, šeptem a křikem naplněno bylo“. Nájdeme tu i Komenského „ryňk světa“, samozrejme, v dobovej úprave — „Hollandia v svatém Europy rynku Nebyla by nikdy solila Harinků“. Rovnaký obraz neužitočnosti práce v úsilí urobiť z kruhu štvorec je v Labyrinte i v Tragoedii a zhodné je aj záverečné vyznanie viery, ale s rozdielnym cieľom. A práve v ňom je zásadný rozdiel medzi oboma dielami. Kým Komenský si tiež zvolil biblické motto, ale z knihy Kazateľ — „Viděl jsem všecky skutky, kteréž se dějí pod sluncem, a aj, všecko jest marnost a trápení ducha“ a na rozdiel od Doležalovho motta sa ho dôsledne v obsahu Labyrintu pridržiava, v Tragoedii o rezignácii na „skutky“ možno hovoriť iba v pripojených prekladoch Gellertových piesní. Ale opis záhradníckych prác v 4. paragrafe — Rajský obchod, ako aj názvy viacerých paragrafov asociujú už Komenského Orbis pictus.

Hoci Komenského pôsobenie v nijakom prípade nemožno popierať, treba pripomenúť, že ak by sme Tragoediu konfrontovali s ktorýmkoľvek dielom z predchádzajúceho obdobia, vždy nájdeme koincidencie v štýle, obsahu alebo v obrazoch, pretože Tragoedia barokovo rozmarne oplýva množstvom motívov zasahujúcich problémy všeľudské i dobové, ktorých sa dotýka každé kvalitnejšie umelecké dielo. Napr. ak si pozornejšie prečítame Valaskú školu Hugolína Gavloviča, priam nás zarazí ideová i obrazová príbuznosť, a predsa možno takmer so stopercentnou istotou vylúčiť, že by Doležal mohol túto skladbu, ktorá zostala dlho v rukopise aj po vydaní Tragoedie, poznať. A pritom iba vychádzajú z rovnakých dobových poznatkov.

Gavlovič:

Kdyš Sudcovi blesk od zlata uderí do očí, Od spravedlivého Súdu daleko odkročí. Lupežníci ne sudcove maju sa volati, Kteri maju v obyčaji v Súdoch dary brati.

Doležal:

Když pak oni toho Práva táhnú jármo, To, věř mi! naskrze nekonají darmo! Kdo chce v nich naději náležitú klásti, Ten musí třít jejich dlaně zlatou mastí!

(Aj Gavlovič má vo Valaskej škole úvod — Darování Knihy k užitku čitačom od Spisovatela. V ňom naznačuje príbuznú tému, ako keď Doležal píše v Pozdravení o románoch, že „jestliže statečný Román býti má, ctností a nešlechetností má svítiti obraz“. Gavlovič tú istú myšlienku vyslovil vo veršoch: „Dosť sice pobožných knižek je v Svetě pro tebe, Však o dobrých Mravoch žádnu snád nemáš pri sebe.“)

Stručne — aj na Doležalovu skladbu možno s dávkou tolerancie aplikovať Jungmannove slová o Miltonovom Stratenom raji: Tragoedia je zvláštnym druhom pre seba, bez vzoru a doposiaľ i bez napodobenia, ale kto by ju preto chcel zavrhnúť, ten by staval právam básnikov medze školské.

Brána z baroka do klasicizmu

Doležalova Tragoedia tvorí natoľko plynulý prechod z baroka do novej literárnej epochy, že ešte aj v súčasnosti sa vyskytujú názory o jej domovskom práve v staršom období (Milan Hamada: Od baroka ku klasicizmu, 1967), pretože ide o skladbu, ktorá hranice didaktickosti prekračovala len veľmi nesmelo. Zreteľný je aj jej sklon k encyklopedickej učenosti a vstrebávaniu mimoliterárneho materiálu. A hoci moralizátorské prvky sú už veľmi decentné a objavujú sa ideové zložky modernejšieho osvietenského myslenia, predsa len z hľadiska literárneho je to skladba poznačená ešte normami oficiálnej barokovej literatúry.

Ale predsa má v nej Tragoedia výnimočné postavenie, lebo Doležalovi išlo o pokus uviesť do našej literatúry nový druh, vyšší typ didaktickej literatúry aj s funkciou zábavnou, ktorá mala na vyššej úrovni nahradiť zábavnosť periférnych jarmočných textov, resp. tzv. knižiek ľudového čítania.

A práve tu je základná odlišnosť Tragoedie od potenciálnych cudzích „vzorov“, i koreň jej rozpoltenosti: v prekvapujúcich náhlych striedaniach „učených“ častí — tendujúcich ku klasicizmu — a častí „ľudových“, smerujúcich ku „kratochvíli“ Petra Benického, ktorému tiež nešlo o to, aby „subtílnosť rozumu svého ukazoval“, ale aby čitateľa touto zábavnou formou poučil a zároveň zabavil. Ako v porovnaní s Gavlovičom i v prípade

Benického ťažko možno predpokladať priamu súvislosť, lebo hoci jeho Slovenské verše vznikli v polovici 17. storočia, vyšli až v roku 1873. Lenže opäť tento „kratochvílny“ štýl nebol záležitosťou iba jednotlivcov, ale štýlom doby — dobových kódexov obsahujúcich texty piesní aj s ľúbostnou tematikou.

Barokový charakter nezaprie ani náznak „barokového slavizmu“ v úvode vyzdvihovaním „statečných slovenských románů“ českých autorov, ani téma — obrana viery a pokus zladiť ju s modernými poznatkami vedy (hoci už tu sa nesmelo ozýva aj zásada klasicistickej poetiky, že umenie nesmie protirečiť rozumu). Barokový je aj honosný názov rozmarne plytvajúci slovným materiálom: Pamětná celému světu Tragoedia, anebožto veršovné vypsání žalostného prvních rodičů pádu, kdežto se téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti, jak učeným, tak neučeným se naskytávající přednášejí, vysvětlují, a gruntovně opravují, s připojeným hlasem krve Abelovy, trúchlivým Séta patriarchy nad Abelem kvílením, hrobu Abelového Epitaphium, a pronikajícím hlasem krve Kristovy sepsaná od jednoho Skalického ADaMoVEHo SyNa.

Štefan Krčméry v Dejinách slovenskej literatúry I. (editori J. Števček, E. Nemsilová, 1976) Tragoediu nazýva barokovo-klasicistickou skladbou. Dedičstvom z minulosti je aj použitie kryptogramov (ADaMoVEHo SyNa, Auxiliante Deo), latinský záver Hic liber explicit, aj rozporný vzťah k zlatu. Nemožno sa čudovať, že v kraji, kde si i zbojníci v piesňach „vylepšovali“ šibeničky drahým kovom, vznikla predstava, že v raji krášlila Eva vzhľad ich „rezidencie“ zlatom a „drahými kaménky“; celou Tragoediou „Kotúlají se ti okolo srdéčka, Ba po celém světě ty zlaté kolečka“. Ale na druhej strane je tiež pravdou, že:

Načež, prosím! jest to hříšné cifrování, Zlato, perly, stříbro, skvostné hodování? Veď jen od pokrmu, ne od zlaté misy, Tento život časný smrtedlný visí.

Lenže raj, kde sa „barokovo“ pozlacovala strecha „stánu“, je typický klasicistický park s prísnou symetriou.

Aj použitie obľúbeného dvanásťslabičníka so združeným rýmom napája Doležalovu skladbu na dobovú domácu literárnu produkciu a jeho využitie v ľudovej i umelej slovesnosti sa vlastne nepriamo odráža i v poslaní Tragoedie, v ktorej „téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti, jak učeným, tak neučeným se naskytávající přednášejí“. Takže vzhľadom na určenie skladby bol sylabický dvanásťslabičník naozaj ideálny.

Ale už vymizol pocit márnosti a zbytočnosti života, ako naznačil základný rozdiel medzi Komenského Labyrintom světa a Doležalovou Tragoediou. V samom jej barokovom názve prebleskuje v barokovej dogmatickosti nenáležitý prvok — „nadházky a pochybnosti“, vyžarujúce odblesk Descartovej tézy „Pochybujem — teda myslím, myslím — teda som“; a pochybnosti sú impulzom k hľadaniu bezpodmienečne hodnoverného začiatku poznania s pripisovaním mimoriadnej úlohy dedukcii. A na to treba mať náležité vzdelanie, ktoré Doležalovi nechýbalo. Veď čím iným sú dialógy Seta s rodičmi na teologické témy, ak nie vyvodzovaním záverov — dôsledkov z predchádzajúcich tvrdení na základe logickej analýzy, pričom závery sú už skryto obsiahnuté v premisách. (V nich si Doležal musel miestami vypomáhať aj sofistickými trikmi, a to nielen pri diablových úkladoch, aby napokon mohol dokázať hodnovernosť tvrdenia o „najlepšom zo všetkých svetov“.) Doležalovo majstrovstvo v deduktívnom spôsobe myslenia potvrdzuje i jeho dôkaz božskej existencie, ktorý predostrel na pamätnej vizitácii v Hybiach katolíckemu biskupovi a mienil ho poslať aj Kataríne II.:

Essentiae rerum sunt aeternae; Essentiae rerum sunt accidentia; Accidentium est inesse; Ergo: Essentiae rerum ab aeterno alicui inerant. Id, cui inerant, est Deus; Ergo: Deus ab aeterno exist.

(Podstaty vecí sú nekonečné; podstaty vecí sú náhodilé; náhodilosť je pretrvávajúca; teda podstaty vecí od nekonečna v niekom pretrvávajú. Ten, v kom pretrvávajú, je Boh; Teda: Boh existuje od nekonečna. — Jan Vilikovský: K životu a dílu Augustina Doležala, Bratislava 8, 1934.)

Fakt, že sa „nadházky a pochybnosti“ vyskytovali, natískali sa „jak učeným, tak neučeným“ v súvislosti s biblickým textom, taktiež zreteľne hovorí o atmosfére čias. Išlo zrejme o akútny problém, Doležal si zaiste potreboval vyriešiť nielen vnútorné „nadházky“, ale celkom v zhode s klasicistickým úzom — súkromné záujmy podriaďovať povinnosti a verejným záujmom — považoval za nevyhnutnosť vysvetliť nezrovnalosti medzi biblickým textom a logikou z hľadiska nových dobových názorov aj širšej verejnosti. A tento čin si sám zákonite vyžadoval klasicistický objektivizmus, vylúčenie subjektívneho autorského postoja k opisovaným skutočnostiam, hoci Doležal si zavše prostredníctvom Adama, Evy či Seta „odskočil“ pre vlastné postrehy do svojej prítomnosti, rovnako ako z požadovanej klasicistickej trojjedinosti miesta, času a deja. V súvislosti s motívmi viníc možno taktiež uvažovať o prekonávaní čŕt barokovej religióznej symboliky.

Treba pripomenúť aj umelecký obraz človeka v Tragoedii. Napriek nevylúčiteľnému prehrešku „rajských ochrancov prírody“ Doležal sa ich snaží predstaviť so zovšeobecnenými charakterovými vlastnosťami reprezentujúcimi dobový ideál — sú pracovití, premýšľaví, podnikaví. Tejto predstave protirečí negatívny hrdina:

Kain, když co viděl a čul jakú práci, Hned ráděj pomyslil na svú rekreáci.

Zrejme otázky existencie zla vo svete vo všetkých jeho prejavoch a utrpenie nevinných zamestnávali mysle nielen racionalistických filozofov, ale navádzali k úvahám rozporným s teologickým dogmatizmom aj tie spoločenské vrstvy, ktoré vládnuci feudálny systém vylučoval z politického života a ktoré s rozjatreným pocitom nespravodlivosti v riadení sveta boli veľmi vnímavé na hľadanie podstaty zla v ňom ako základnej odpovede na riešenie vlastných spoločenských problémov. Zlo sa pociťovalo vlastne ako spoločenský jav a zladiť jeho existenciu s božskou spravodlivosťou sa ukázalo byť nadmieru náročné, ako potvrdzuje aj správa v 38. čísle Prešpurských novín z roku 1783: „Profesorove Akadémie lugdunské v Hollandské zemi drželi dne 14 Řijna schromáždění, v němž rozsúditi chtěli, komu by těch 250 Hollandských zlatých přináleželo, které oni byli v měsíci Únoru pominulého roku světu předložili, jenž by odpověděl totiž: Jakým způsobem by se mohlo nejlépe proukázati, že to dokonalé dobrotě Boží neodporuje, svět stvořiti, v němž se zlé nachází…“ (Správa by mohla viesť k domnienke, že dala Doležalovi impulz dodatočne sa s touto témou vyrovnať, ale v roku 1783 už pravdepodobne mal podstatnú časť Tragoedie napísanú; vzhľadom na vrúcny vzťah jeho i celého okruhu vzdelancov pri Starých novinách literního umení k Jozefovi II. sa zdá nepravdepodobným, že by vládu Márie Terézie do skladby zakomponoval, a Jozefovu nie.)

Z aspektu riešenia otázky existencie zla vo svete sa však vynára aj iná otázka: ide ešte stále o barokový didaktizmus? Veď „téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti“, ktoré sa v Tragoedii „přednášejí, vysvětlují a gruntovně opravují“, vysvetľujú sa a „gruntovne“ opravujú z pozícií osvietenských, z hľadiska idealistického racionalizmu.

Prechod z baroka do klasicizmu je plynulý, postrehnuteľný práve tak ťažko, ako ťažko je určiť v delte veľrieky, kde sa končí jej vodstvo a začína sa oceán. To možno iba približne odhadnúť podľa polohy vzhľadom na pobrežie. A rovnako aj v prípade Doležalovej Tragoedie, kde polohu určuje rok 1780, v periodizácii našej literatúry uznávaný medzník medzi barokom a osvietenstvom. Miestami sú ešte prúdy sladko barokové, ale zacítime aj dráždivú slanú príchuť osvietenského príboja. Túto dvojakosť, charakteristickú pre celú Doležalovu skladbu, zreteľne spozorujeme už v Křestianskému čtenářovi pozdravení, v pozdravení skutočne pozoruhodnom.

Pozdravenie

Hoci Augustín Doležal označil svoju skladbu v názve za tragédiu (v pripojenom Přetlumočení některých Latinských Výslovností vysvetľuje: Comoedia; Hrání vesselé, Tragoedia; Hra žalostná) a v Pozdravení ju predstavuje ako „svatý román“, vytvoril napokon tretí útvar, ktorý má rovnako ďaleko od hry ako od románu. A to dokonca aj od románu v takom voľnom chápaní, ako ho charakterizuje v prvej vete sám autor, čiže ako knihu, „v nižto se vymyšlené historie vypisují“.

I keď neskôr pripúšťa, že „o románech ještě i to znamenati sluší, že v některých jest všecko jen vymyšlené, jak skutkové sami, tak i jejich okolostojíčnosti“ a „v jiných opět skutek se vypisuje pravdivý, ale okolostojíčnosti samé jsou vymyšlené, jak se totižto aneb Spisovateli vidělo, aneb s skutkem samým, dlé domnění, srovnávati mohlo“, jeho chápanie „pravdivého“ a „vymysleného“ nie je nezaujímavé. Akoby si Augustín Doležal zaumienil od začiatku skladby hrať sa so svojím „křestianským čtenářom“ na skrývačku.

Svoj „román“ Doležal zaraďuje do druhej skupiny, čiže „do počtu těch, v nichžto se vypravuje skutek opravdový, ale zavinutý jest do vymyšlených okolostojíčností“. Nezabúda však pripomenúť, že „mezi vymyšlené pak okolostojíčnosti nepřislouchají ti gruntovní důvodové, které sem já do těch okolostojíčností zavinul, kteří rozličným nadházkám a pochybnostem přítrž učinili“. Ako „pravdivé“ predkladá čitateľovi biblické obrazy „žalostného pádu“ v raji a prvej vraždy, ale aj celú obranu viery, zosnovanú z filozofických postulátov vtedajšieho ideologického racionalizmu.

Avšak paradoxom zostáva, že čo on predkladá ako „okolostojíčnosti“, teda vymyslené udalosti, napokon v skladbe pôsobia najpravdepodobnejšie, pretože práve do týchto „vymyslených“ okolností vdýchol skutočný, pravdivý život svojej súčasnosti, ako aj naznačil: kde Mojžiš iba v skratke načrtol základné kontúry príbehu, „tuť nám tedy sám rozům, vtip, a každodenní zkušenost lidskému obcování podobná, pomáhati musejí“, a tak sa aj stalo. I keď alibisticky zdôrazňuje úsilie, „aby se všecko s případnostmi k víře nejpravděpodobnějšími srovnávalo“, uvedomuje si riziko podnikania. Preto si vopred buduje obrannú pozíciu: „Co se mých domnění dotýče, jáť všecky takové, osvícených Theologů rozsudku pokořně poddávám a předkem se těším, že při nich ospravedlněn budu.“

Lenže opäť sa všetko javí inak. Doležal svoju Tragoediu pre týchto „osvietených teológov“ nepísal (hoci ju napokon v čase vydania okrem nich málokto iný čítal).

Aj určenie trojakého cieľa skladby je súčasťou skrývačky. Doležal si stanovil túto hierarchickú postupnosť: „Nejpřednější sem chtěl slávu Boží, při dopuštění hříchů na světě, náležitě zastávati, potom, naskytávající se při té věci bludná některých lidí domnění, podvrátiti a zahladiti, a naposledy, ctnostlivou a svatou zábavku, kamž rozličná řečnování přislouchají, čtenářovi způsobiti.“ Ale v skutočnosti je poslanie obrátené. Zreteľne vidno, že mu aj v Tragoedii išlo o podobný cieľ ako pri kázňach — „zaoblačenou mysl poslucháčů svých vyjasniti“, lebo vedel, že je človeku ťažko stať sa anjelom, že k životu mu nestačí iba chlieb a Biblia: „Lidem se nechce ustavičně zpívati, Postylle čísti, a modliti se, ale hledají, ba i potřebují, nějaké nevinné rozmanitosti.“

Nevieme určiť, čo Doležal pod „nevinnými rozmanitosťami“ rozumel. Milan Pišút sa domnieva, že u neho tých „rozmanitostí“ mnoho nebolo, i keď sa o to snažil (Dejiny slovenskej literatúry 2, 1960). Ak však znamenali „rozmarilosti“, tie v skladbe nájdeme, a často vytrysknú na najmenej očakávaných miestach ako „aqua vitae“ (ktorú v pripojenom Přetlumočení prekladá — Vodka nejsilnější — Lék nejprospěšnější). Napr. pri smutných reminiscenciách na prvé dni po vyhnaní z raja zrazu sa objavia verše:

Potkan se usadil v domku tom tesaném, Jakby od počátku býval jeho Pánem. I tá černá blecha tak se osmělila, Že mne v mém kožuchu náramně trápila. Mrzelo mne nejvíc, když i ten chléb suchý, Opovážily se obsednút i muchy; Cos nésl do svých úst, zvlášť bylo-li sladké, To prv koštovaly ty potvory krátké.

V podstate iste celkom realistický obrázok v domácnostiach z konca 18. storočia, komickosť celého výjavu však skvelo vynikne na celkovom „vážnom“ pozadí kontextu.

Možno práve takéto scénky mal Doležal na mysli, keď upozorňoval: „Najdou se tu některá vyslovení, k samé toliko okrase a zábavce nevinně položená; ale takové kousky do románů se šikují. Něco se bude i žertovného zdáti, než v samém skutku není, aniž se komu urážeti potřebí.“ Spomeňme napr. tieto verše:

V tom procítil Adam, jenž prv tuze chrápal, A ihned za ruku děnklavú mne lapal.

Svoj cieľ hneď a svojsky vysvetľuje: „Já sem chtěl hořké se sladkým šikovně smýšeti, aby čtenář při této Tragoedii ustavičně neplakal, aneb v hlubokých myšlenkách se neutopil, ale někdy se i rozveselil.“ Lenže treba priznať pravdu, že to zmiešanie horkého so sladkým nebolo vždy šikovné; skôr by sa natískala myšlienka, ktorú on sám použil na charakteristiku „rozmanitých archov“ (knižiek ľudového čítania) o Magelloně, o Alexandrovi, Jiříkovi, Obru, Kryzeldě, Štylfrídovi atď.: „Takť se to spolu drží, jako hlína s železem.“

Avšak táto nesúrodosť má inú príčinu v Tragoedii ako v nej zatracovaných „archoch“, ktoré sú podľa Doležala „tak jalové, že se tam s užasnutím a politováním, jak na rozům tak i jazyk šlakem poražený, dívati musíme“. Jeho „svatý román“ má aj „jazyk“, aj „rozům“, ale nevie sa rozhodnúť, kto má byť adresátom. Tragoedia je prvým dielom, v ktorom cítiť špecifickosť slovenských spoločenských pomerov, nútiacich náš klasicizmus orientovať sa nie na „vznešené“ spoločenské vrstvy ako v iných ekonomicky šťastnejších národoch, ale na meštianstvo a národných vzdelancov. On chcel osloviť všetkých, aj prostý ľud. A v tom bola jedna z príčin tragédie Tragoedie.

Je očividné, že predhovor Doležal napísal (ako to napokon vo väčšine prípadov s predhovormi býva) až po dokončení celej skladby. Iste si uvedomoval, že nejde o súrodý celok, a v Pozdravení sa usiloval dajakú koncepciu dodatočne vytvoriť, alebo aspoň rôznorodosť ospravedlniť. Treba priznať, že sa vedel vynájsť: „Jako apatykář své léky v rozličných nádobkách rozdáva, v papíře, hrnečkoch, skleničkách, vodě, polívce, pivě a víně; tak i učitelové rozmanitých prostředků užívati mají, kterak by mravným pacientům k ctnosti a pobožnosti dopomáhati mohli“, pretože „takovéto knihy (roz. romány) větším dílem psány bývají, aspoň psány býti mají, k malování ctností a nešlechetností, aby člověk znal, čeho by se držati a čeho zase varovati měl. Jiné jsou psané k samé jen kratochvíli a zábavce; ale při všech, jestliže statečný román býti má, ctností a nešlechetností má svítiti obraz.“ No a ten takmer klasicisticky svieti.

Už sa len treba poistiť: „Psal-li sem dobre, učinil sem to, co sem chtěl, pak-li ne, tedy se aspoň tím těším, že já ani první, ani poslední nejsem, jemuž se práce nepodařila.“ Proti tomu nič nemožno namietať. Zostáva iba otázka, prečo sa predhovor k dielu, dokazujúcemu, že náš svet je najlepší zo všetkých svetov, končí vinšovaním, aby čitatelia mohli radostne vkročiť do nebeského raja „po smutné života časného Tragoedii“.

Povedz ty len všetko, čo mieniš, po našsky…

Augustín Doležal sa v Pozdravení „pokorne poddáva rozsudku osvietených teológov“ a vopred sa teší na ospravedlnenie v ich očiach. Hoci vieme, že ide o starý psychologický trik predstierania (sformulovaný Freudom do úslovia „Keď sa chcem dostať do Fínska, vravím, že idem do Minska“), predsa nás vždy ohromuje po predchádzajúcej vete — „My, umění liternímu oddaní, máme všelijaké, a sice, příliš vysoké zábavky“ — jeho vrúcne pochopenie pre najširšie ľudové vrstvy — „ale nevolní ke Kancionálům a Postyllám přikovaní, téměř žádné! Aby tedy i tito něco osožného přejinačeného měli, dlé jejich žádostivé schopnosti, proto sem toto i příjemným veršovým psáním vymaloval, aby to tím větší milost podalo čtenářům.“

Zaiste by bol prekvapujúci fakt, že kazateľ slova Božieho hovorí o „prikovaní“ ľudu ku kancionálom a postilám, ak by sme nebrali do úvahy nielen jeho povahové vlastnosti, ale aj okolnosť, že sám patril medzi „osvícených“ teológov a do okruhu vzdelancov, ktorí pripravili „Spolusebrání rozličných Spisů z všelikého Umění historického, geografického, filozofického, fyzikálského, hvězdářského a ekonomikálskeho k užitečnému Času trávení v Umění zběhlých slovenského Jazyka milovníků a k potřebnému naučení mladého věku Lidí z částky z jiných knih vytahnutých a v slovenské čisté roucho oblečených, z částky pak v nově vydělaných“, krátko — Staré noviny literního umění.

Hoci Staré noviny… naznačujú rovnakú rozkolísanosť v určení čitateľského okruhu ako Tragoedia (napr. popri článkoch Genealogia Domu Rakouského a Rusského, O časích osvicených, Obloha nebeská, Staří Germanie národové a pod. nájdeme tu hospodárske rady typu Vši nejlepeji z Hlavy vytraviti, Jako se mají Potkany z nějakého Stavení vyhnati, Dobrou Kvočku pro Kurence učiniti), oboje boli v podstate určené viac tým „v umění zbehlým slovenského jazyka milovníkom“ ako „nevolným“; čiže ekonomicky silnejším vrstvám meštianstva, od ktorých sa dal očakávať odbyt Starých novín… i „slovenských“ tlačených kníh. Doležal v duchu predsa len rátal s tými „osvícenými teológmi“ (ktorí sa napokon stali asi najpočetnejšími kupcami, súdiac podľa odberateľov Starých novín… — zo 60 predplatiteľov bolo 39 duchovných, 21 drobných zemanov; Juraj Valach: Erudita societas slavica, Literárny archív, 10, 1973). Určenie skladby pre „nevolných“ mu nebránilo, aby takmer vzápätí neodcitoval v latinčine privilégium múz pre umelcov, „aby svého jazyka svobodně, co jen mohou nejpříjemněji užívati mohli“. Doležal chcel vyjsť v ústrety všetkým, lenže sa nik nenarodil, kto by všetkým ulahodil. Kto nadbieha priazni všetkých, nezapáči sa nikomu. Takýto osud postihol aj Tragoediu. Ale neprávom.

Problém určenia je dôležitý, pretože podobné napätie medzi „vznešeným“ a „všedným“ ako v myšlienkovej rovine badať i v rovine jazykovej. Záujem o národný jazyk a sociálny záujem o ľud, o jeho výchovu a vzdelanie sa navzájom podmieňujú. Ak by vskutku bola Tragoedia určená iba pre ľud „prikovaný ku kancionálom a postilám“, jej jazyk by bol čistý, v tomto prípade „čistá reč“ spomínaných kancionálov a postil — čeština podľa gramatických pravidiel strýka Pavla. A predsa je Tragoedia presýtená toľkými makaronizmami, najmä latinskými — výrazmi i celými citátmi, že o ľudovom určení skladby nemôže byť ani reči.

Doležal sa miestami spamätá, uvedomí si, že skladbu píše pre „nelatinského Slováka“, a pousiluje sa o kamufláž, ktorá mu v jednom prípade perfektne vyšla — celkom pokojne by sme mohli použiť Evino napomenutie po „priveľmi učenom“ Setovom výklade i dnes:

Ale nač se, milý a drahý můj Séte! Jazyk tvůj v jazycích mne neznámých plete? Pověz ty jen všecko, co míníš, po našsky, Sic jináč jen spatřím bez těla obrázky!

Set si z matkinej pripomienky síce ťažkú hlavu nerobí, bez rozpakov používa latinské slová naďalej ako rodený vzdelanec, ale autor v dvoch nasledujúcich paragrafoch dbá, aby aspoň Eva nepoužívala „bez těla obrázky“, pretože na mnohých miestach v texte používa aj ona latinčinu s dokonalou suverenitou pravej „osvícenej dámy“.

*

Augustín Doležal si uvedomoval, že sa mu jazyk príliš „v jazykoch ľudu neznámych pletie“, a preťaženosť svojej skladby chcel nadľahčiť pripojením slovníčka „Přetlumočení některých Latinských Výslovností Jichžto sem užíval Jednak pro Veršů skončování, jednak pro ozdobu, jednak pro hojnější vyznamenání, jednak též proto, že mnohá taková slova, v naší řeči, mnohých i řádků by potřebovala, kdyby jejich smysl vypsán býti měl“. A odporúča: „Teď tedy, Nelatinský Slováku, dle pořádku Paragraphů (Přičárek) vděčně přijmi.“ Nasleduje „pretlmočenie“, ale tých prípadov, kde by pre latinský výraz naša reč „mnohých i řádků potřebovala“ — čo by bolo jediné skutočné oprávnenie jeho použitia — je veľmi málo, vlastne iba dva. Niekedy je preklad natoľko voľný, že vôbec nezodpovedá latinskému ekvivalentu; napr. „Medium beati tenuere“ prekladá „Nemůžeš-li přeskočiti, podlez“, hoci výstižnejšie by bolo „Zlatá stredná cesta“. (Strýko Pavel v Adagiach slavico-bohemica, pripojených k jeho gramatike, má preklad tohto úslovia o podliezaní do latinčiny — Noli contra potentiorem insurgere.)

Ale pochopiteľne latinské „hojnejšie vyznamenanie“ je v menšine, naši prarodičia dobre ovládajú aj domáci jazyk. Augustín Doležal, podobne ako jeho strýko, ešte nechápe národnú reč ako hlavný znak národa, iba ako prostriedok spoločenského styku, výchovy a vzdelania, resp. umeleckej činnosti, veď ide iba o počiatočnú fázu tvorenia moderného slovenského národa. Avšak čisté slovenské prostredie, v ktorom tvorili naši vzdelanci, vplývalo aj na jazyk ich prác natoľko mocne, že sú zreteľným dôkazom neudržateľnosti češtiny ako spisovného a literárneho jazyka na Slovensku. Doležalova Tragoedia je svedectvom približovania sa k bernolákovskej norme; jeho -ou treba čítať ako -ú v jej rozsahu, hoci skladba vznikla pred rokom 1787.

Už dobová kritika (Štefan Leška v Noui ecclesiatico-scholastici Annales Evangelicorum august. et helvet. Confessionis in terris Austriacis, 1794) Doležalovej Tragoedii vyčítala použitie hungarizmov (!) typu ťarcha, jaj, denklavý a pod. (ale aj šesťsto latinských slov) i slovakizmov, uvádzajúc výrazy „nevláda, bodaj, vlčko“. Častica „bodaj“ alternuje s českým tvarom „bodej“. (Sklon k jednotnosti rozhodne nemožno označiť za Doležalovu silnú stránku: v používaní veľkých písmen a v interpunkcii nemôžeme nájsť systém, podobne ako v písaní „u“ a „v“ pri latinských výrazoch; v slove „zevnitřní“ je vo väčšine prípadov „ř“ slabičné, ale existujú výnimky; nejednotnosť v slovesnej koncovke -li, -ly pri vykaní matke sa často objavuje dokonca v jednej rýmovej dvojici; častá je alternácia tvarov pomocného slovesa byť typu jsem — sem atď.) Ale už v prvej kapitole si povšimneme, že Doležal zásadne používa typickú slovenskú časticu „veď“ namiesto českej „vždyť“ (alebo „však“ — ako mu odporúčal Štefan Leška v svojej kritike), v raji boli marhule, nie meruňky, používa slová prv, vždy, deminutíva so slovenskou koncovkou — domček, stromček a pod. Slovakizácia sa objavuje často aj v alternácii tvarov zámen typu má — moja, hoci slovenské tvary sú zriedkavejšie a ich funkčnosť je zreteľne podmienená potrebným počtom slabík do verša. V inštrumentáli singuláru ženského rodu nás často rým upozorní, že u Doležala treba čítať koncovku -ou ako -ú, napr.:

Kdybych nebyl zhřešil spolu s mojí ženou, Obchod by všeliký ztratil svoji cenu;

(to platí nielen v koncovkách, ale aj vnútri slov, ako naznačuje rým kouli — s vůlí) opäť s výnimkami, ale iba v dvoch prípadoch — obou, jsou. A pretože -ou v rýmoch pôsobí rušivo, v ukážkach ho už nahradzujem Doležalom mieneným -ú. Jan B. Čapek sa domnieva, že tento tvar Doležal prevzal zo starých českých reformačných piesní, ale pravdepodobnejšie je jeho prijatie ako typického prvku z nárečia básnikovho rodiska. A to možno povedať aj o mnohých germanizmoch v Tragoedii, ktoré však kritika básnikovi nevyčítala.

Je pravda, že Komenský v Labyrinte sveta tiež používa dosť germanizmov (Doležal ich podľa Čapka preberá podľa jeho vzoru), ale ide o nemecké výrazy zaužívané v domácom hovorovom prejave na Záhorí v mnohých prípadoch až podnes — napr. Eva bola „maisterštuk“ Božieho stvorenia, zakázané jablko bolo „saftovité“ a vôbec všetky jablká na strome poznania boli „šmačná“, diabol „prešmelcoval“ Boží zákon a urobil s Evou prvú „próbu“, pochopiteľne, častú frekvenciu má „grunt“, tiež v nemeckej viacvýznamovosti. Tento jav však môže súvisieť aj s prenikaním germanizmov v centralizovanej monarchii do slovníka stredných slovenských meštianskych vrstiev, najmä remeselníckych, a jazyk Tragoedie prezrádza, že práve im bola určená predovšetkým. Bolo to spoločenstvo, ktoré v časoch postupného uvoľňovania feudálnych obmedzení malo šancu stať sa ekonomickým zázemím tvoriaceho sa moderného slovenského národného celku.

A čo „naši Slováci“?

Ako sa prejavuje proces slovenskej národnej emancipácie v diele vzdelaného Augustína Doležala, člena učenej spoločnosti Erudita societas slavica — a prejavuje sa vôbec? Ak je Tragoedia skutočne určená meštianskym remeselníckym vrstvám, mal by mať aspoň náznakovo v tejto skladbe svoje miesto, hoci jej tematika je zdanlivo od podobných problémov vzdialená.

V jednotlivých kapitolách Tragoedie z dialógov všetkých troch protagonistov nič podobné vyčítať nemožno, aj keď iných narážok na život svojich čias Doležal do nich zakomponoval hojne. Iba v predhovore nájdeme vetu, síce s veľmi všeobecným obsahom, ale predsa čosi naznačujúcu: „Od Adama sice všickni jsme jednaké natury a krve, ale dlé národu, vychování, náboženství, a našich náklonností, rozmanité povahy!“ Ako to Doležal myslí so spomínanými „rozmanitými povahami dle národu“? Odpoveď by sa videla jednoznačná, veď Doležal predtým uvádza, že „naši Slováci“ sú na románovú tvorbu chudobní, svoje Přetlumočení některých Latinských Výslovností píše pre „nelatinského Slováka“, ale za „slovenské“ romány označil práce české.

Čiže okamžite je nám jasné, že nejde o odraz novovekých spoločenských premien, ale ešte stále o prejavy barokového slavizmu, pojem Slovák pokrýva ešte asi všeslovanský obsah, určite však supluje obsah slovensko-český.

V konštatovaní o prítomnosti idey barokového slavizmu v Tragoedii by, samozrejme, nebolo nič zvlášť pozoruhodné, keby tento moment opäť nepomáhal pri bližšom určení času vytvorenia skladby, ktorý taktiež ukazuje prinajmenej pred rok 1785. Aké sú dôvody?

V Starých novinách literního umení, ktoré vydávalo banskobystrické Učené tovarišstvo (pôvodný názov spoločenstva bol Erudita societas, ktoré Pavel Valaský v súpise uhorských spolkov Conspectus reipublicae roku 1808 označil ešte „slavica“ — na odlíšenie od inorečových spoločností v Uhorsku), si v súvislosti s dozrievaním názorov na národnú otázku a reč vydobyla prioritnú pozíciu u literárnych historikov rozprava modranského rodáka Jána Hrdličku Vzněšenost Řeči české neb vůbec Slovenské. Hrdlička k nej našiel inšpiráciu v diele Johanna Aloisa Hankeho Empfetlung der böhmischen Sprache und Literatur (Odporúčanie českej reči a literatúry, 1783), ale vychádza z rovnakej koncepcie ako Augustín Doležal v Tragoedii — z jazykovej a kultúrnej jednoty česko-slovenskej, pričom pod pojmom „řeč slovenská“ striedavo chápe raz všetky slovanské reči, inokedy kultúrny jazyk používaný v Čechách i na našom území, nikdy nie slovenskú reč ako národný znak, lebo aj on rozumel pod pojmom „Slovák“ v zmysle barokového slavizmu obsah „Slovan“. A takto v striedavom význame „český“ a „slovanský“ treba chápať aj osem Hrdličkových dôkazov o „vzněšenosti“ — argumentov proti germanizácii: 1. starobylosť — reč taká stará ako latinská, meno „Slovák“ je odvodené od „slova“ a „Nemec“ od slova „nemý“; 2. nijaká iná reč nie je taká rozšírená ako „slovenská“; 3. je príjemná a obľúbená, hovorili ňou panovníci od Karola IV. po Jozefa II.; 4. je bohatá na množstvo výrazov a schopná tvoriť nové slová z jedného koreňa; 5. je „spôsobilá“ a „šikovná“, má voľný slovosled a na jej základe sa dobre učia cudzie reči; 6. je ľahká, lebo Francúzi sa ju ľahšie naučia ako nemčinu či maďarčinu; 7. je čistá, lebo z nej Českí bratia odstránili všetko cudzorodé; 8. je pôvodná, lebo nie je odvodená od druhej.

Pozornosť si zasluhuje samostatná Hrdličkova zmienka so sociálnym nádychom v závere. Ostro odsudzuje všetkých, ktorí túto reč pokladajú len za reč sedliakov: „A proto opovažují se o ní až do světa bouchati, že ona ne jiným, než samým toliko sedlákům vlastná, a tak poněvadž sedlák u nich těžce jméno člověka zasluhuje, řeč jakovási až nelidská jest.“ Teda rovnaké zaujatie proti znevažovaniu sedliactva ako v umelej poézii vzdelancov ľudového pôvodu z druhej polovice 18. storočia.

Druhú zaujímavú informáciu nájdeme v úvode Hrdličkovho článku: „Článek tento jestli kam, tehdy ovšem vlastně do Českých novin přináleží.“ (Vtedy však podobné noviny v Čechách nevychádzali, až o niečo neskôr rozvinie svoju osvetovú činnosť Přítel lidu.) Tu prvý raz (ale aj posledný) naznačuje Hrdlička rozdielnosť kultúry slovenskej a českej, lebo zrejme Staré noviny literního umění (ďalej len Staré noviny), aj napriek použitiu literárnej češtiny, za české nepokladá.

*

V tieni Hrdličkovej rozpravy však zostali dve úvahy — prvá z nich zjavne „pošteklila“ Jána Hrdličku k napísaniu „Vzněšenosti“, druhá bola sama skrytou polemikou s článkom Prohlášení redaktora Starých novín Ondreja Plachého. Prvá je Literatúra slovanská jest potřebná, a slouží k rozšíření známosti řeči německé, druhá Národ slovenský. A hoci ani pri jednej nie je autorstvo uvedené, autorom oboch je s najväčšou pravdepodobnosťou — Augustín Doležal, aj keď v sporadických dohadoch o autorstve sa pripisujú taktiež Jánovi Hrdličkovi.

K prisúdeniu autorstva Doležalovi vedie nielen fakt, že v článku Utery ako jediný z prispievateľov do Starých novín zreteľne vyčlenil Slovákov ako samostatný kmeň v slovanskej množine označením „Uherskí Slováci“, ale aj štýlová príbuznosť s jeho podpísanými článkami v Starých novinách, vtip, umiernenosť, výber výrazových prostriedkov, latinské makaronizmy (bez prekladu, ostatní autori uvádzajú aj „slovenský“ význam). Dôležité sú však aj pasáže myšlienkovo harmonizujúce s predhovorom Tragoedie a jemné narážky na životné osudy Doležalovcov. Napr. v úvahe Literatúra slovanská… nájdeme za konštatovaním, že náboženské knihy nestačia na rozširovanie literárneho umenia, „kterežto lidi k mravnímu, vlídnému, statečnému a ctnostlivému životu nakloňuje“ (Doležalova požiadavka pre „statečný román“ z Pozdravení), takéto bystré odhalenie, prekvapujúce nielen svojou reálnosťou, ale aj priamou nadväznosťou na myšlienku z predhovoru o tom, že ľuďom sa nechce ustavične spievať, čítať postily a modliť sa, ale hľadajú, ba i potrebujú dajaké nevinné rozptýlenie: „Odkudž se stává, že mnohý člověk velice pilně své Postylly čte, zpívá, a modlí se, a při tom všem jest půvěrčivý, nevlídný, nesnášenlivý, grobianský, a do řádného Tovarišství se nešikující.“

V úvahe Národ slovenský pri konštatovaní „Nevolní Slovák i tam živ býti musí, kde ani vrabec vyživení nenalezá!“ nemožno nemyslieť na charakteristiku v Známosti vlasti (1804) Juraja Palkoviča, akiste prevzatú z ľudových regionálnych prekáračiek, o chudobnej baníckej osade Vyšnej Boci, kde pôsobil strýko Pavel pätnásť rokov (od roku 1763 až do smrti roku 1778, a tu ho aj synovec Augustín 30. novembra pochoval), že Boca nemá ani vrabcov, lebo Bocania žijú ako vtáctvo nebeské, ani nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú. Druhý osobný motív sa objavuje v zmienke „Kdo někdy byl Učitelem Mládeži slovenské, uznati musí, že tento Národ jest ostrovtipný, a k Cvičení se ve všelikém Umění spůsobný“ — a Augustín Doležal týmto učiteľom bol (hoci z okruhu prispievateľov nie jediný), keď mu po návrate z Altdorfu strýko Pavel vymohol roku 1762 v Necpaloch miesto rektora na latinskej škole.

Lenže čím sú práve tieto dve úvahy zaujímavé? Dôležitými premenami v chápaní národa a jeho vlastností, ktoré budú zreteľne rezonovať aj v „zrelom“ slovenskom literárnom klasicizme i romantizme.

V úvahe Literatúra slovanská jest potřebná, a slouží k rozšíření známosti řeči německé (Spolusebrání…, s. 120 — 131) je pozoruhodné najmä označenie „slovanská“ a v celom texte dôsledné rozlišovanie „slovanský“ (nadnárodný) a „slovenský“ (národný) na rozdiel od Hrdličkovej rozpravy Vzněšenost Řeči české neb vůbec slovenské (s. 414 — 438), čo rozhodne možno označiť za dôležitý krok od barokového slavizmu k slovenskému národnému povedomiu a zároveň vylúčenie Hrdličkovho autorstva.

Jadrom úvahy je popri chvále slovanského jazyka propagácia modernej nemeckej literatúry — preto sa „mnohý Slovák jen proto neučí nemecky, jestliže ho k tomu zvláštní potřeba nenoutí, poněvadž jemu ten drahý poklad literního Umění, kterýž tato řeč, obzvláště od času Gellerta, v sobě obsahuje, známý není“ (spomeňme si na preklad Gellertových náboženských piesní pripojených k Tragoedii). Autor sa neobáva germanizácie; obáva sa skôr zanedbávania vlastnej domácej kultúry. A náplň Hrdličkovej rozpravy, jednoznačne protinemecky zaostrenej, naznačuje skrytý polemický tón s ním.

Záverečné fanfáry starých novín

Stať Národ slovenský možno pokladať za protiváhu Prohlášení Ondreja Plachého (s. 687 — 691) v hodnotení našich národných vlastností. Podstatu Prohlášení síce tvorí obava o ďalší osud Starých novín pre nedostatok financií a návrh na ekonomické riešenie problému (aby slovenskí vzdelanci prispievali ročne aspoň jedným zlatým), ale zaujímavé je najmä upozornením, „že ovšem Národ slovenský v naši milé Vlasti Uherské bydlící, jest z Ohledu všech Politických Věcí velikého Povážení hodný“, a naznačením jeho sociálnej štruktúry: „Když pak Slováků připomínam, rozumím netoliko těch, kteříž jsou Rodem puhí Slováci, ačkoli se i jinými Věcmi oddělují od nich (narážka na odrodilstvo a „uhorskú národnosť“ šľachty), ale obzvláště všechnéch Mešťanů větších, aneb menších Měst, a Městeček, ano všechnéch Sedláčků.“ Ale najviac zarážajúci (aj keď pochopiteľný) je depresívny pohľad na jeho stav: „Můj Bože! jaková se ješté Pověrčivost z Ohledu všech Věcí, mezi našími milými Slováci nalezá, kterážto obecnému Dobrému nemůže býti, než škodlivá! Jak ona jest ještě od dobrých Mravů vzdálená! Jak jest k Bitkám, k Kvákaninám a k Rvanicám náchylná! Jak se ještě v mnohou Nepoddanost, a Neposlušnost vydává! Jak jest ještě, jak nahlé nemusí býti, nepracovitá, a Lenivost příliš milující!“

Povšimnime si však, aký obraz našich predkov poskytuje úvaha Národ slovenský (s. 721 — 741), ktorá priam symbolicky uzatvára Staré noviny literního umění, pretože vlastne tvorí finále v dozrievaní národného spoločenstva v moderný národ: „Obrátmež se k naši milé nynejší Nácii slovenské, kterážto nyní živá jest, a podobná jest takovému do Zemi vkořeněnému Stromu, kterýžto ačprávé své Ratolesti vysoce a široce rozpustil, však ho předce žádná Vichřice Potupy, Posměchu a Znevažování podvrátiti nemůže… Rozumím pak Slováků, v naši milé Vlasti Uherské, jejichžto hnízdo jest v slavných Dištriktech: Nitránském, Bystrickém, a Košickém, ale přitom ani jeden kut Zemi Uherské není, v kterémžtoby se Slováci osazeni nenalezali. Na Slovenském Národu našem to Požehnání Hospodinovo patrné jest: Množtež se, a naplňte Zemi. Kdo putoval mezi Slováky, kdo mezi nimi živ jest a jejich Mravy zná, uznati musí, že oni jsou Lidé uctiví, dobrotiví, k Hostém přívětiví, vlídní, štědří, bez pýchy, bez Falše, bez Lži, bez farizejské Spravedlnosti, bez Lahodění v Řečech, a Pochlebníků, Pomluváčů, Posměvačů jsou spřísahaní Nepřátelé. Nalézá se sice i tu mezi čistou Pšenicí Koukol, ale co jest jedno Zrnečko Koukole mezi několik tisícimi pšeničnými Zrnečky?“

Rozhodne nás nemôže nechať ľahostajnými vášnivé vyznanie obdivu človeka, ktorý až bytostne zrástol s týmto ľudom, ktorý vedel, že bez poznania nieto lásky (Ignoti nulla cupido — túto maximu, v súvislosti so slovenským ľudom, nájdeme v úvahe Literatúra slovanská…). Preto on spoznával a miloval: „Kdo někdy za Dnů Života svého aspoň jednuc po některych Stolicech, ku Příkladu: Oravské, Liptovské, dílem: Gemerské, Hontianské, Turčanské, Trenčanské, Nitranské a jiných špaciroval, a Role, Louky, Zahrady — po skalnatých a vysokých Horách a Pahrbcích spatřil, kdežto sobě v velikém Potu své Tváři každodenný Chléb dobývati musejí naši milí Slováci; kdo ví, že jedna Částka přes celé Léto tohoto Lidu doma pracuje, druhá pak po dobrých Stranách vůkol Louk, Rolí, a Vinohradů svého Povolaní Dílo tak pilně a spéšně vykonává, že se dobrým právem říci může, že dolnějších Strán Obyvatelé, kteřížto jsou z větší Cástky Uhrove, jen toliko z toho Interesu živí jsou, kterýžto jim Slováci dobývají: ano, tomu nad to nadevšecko Stav a Los domáci Slovaků známý jest: ten chtíc, neb nechtíc uznati musí, že tito Lidé od Přirození musejí býti nejpracovitější! A jsou zajisté! Nebo se z pracovitých Rodičů rodí, a v takových Krajech a Okolích bydlejí, kteraž jím přirozeným Spůsobem nedopouští v Lenivosti svůj Život tráviti, chtějíli na Světě živí býti: nevolní Slovák i tam živ býti musí, kde ani vrabec vyživení nenalezá! A předce se dobre má!“ (Písanie podstatných mien s veľkými začiatočnými písmenami podľa nemeckého vzoru je zrejme redakčnou záležitosťou. Táto tendencia od počiatočnej nesystematickosti sa stupňuje až do takmer čistej normy v záverečných článkoch.)

I v prípade, že by Doležal nebol autorom tejto state, aj tak v nej zvučí leitmotív z Tragoedie — aj s „najlepším zo všetkých svetov“, i napriek tomu, že „chce-li Slovák Užitek ze své Roli míti, musí nejprvěji mnohokrátě z ní Kamení vyvláčiti, potom Země nanositi a Hnojem popraviti, k čemu všému pro velikou Vrchovitost, svá bolestná vlastní Ramena (nebo s Vozem a Dobytkem přistoupiti nemůže) užívati musí: A předce se nijakž od své Práci odloučiti nedá“. Vidíme tu pravý opak Plachého tvrdenia, s ktorým autor ďalej polemizuje: „… tomuto Národu jest Pracovitost, Usilovnost a všeliká Pilnost přirozená ctnost. Slovem: Slovák jest od Přirození pracovité Stvoření Boží, tak že, kdo tomuto slavnému národu Lenivost, jakožto nejaký Charakter připisuje, to jest jistý přejistý Znak, že jemu tento Národ ze svými Okolostojíčnostmi známy není.“ Nemôže byť, lebo inak by ho miloval! (Spoločné autorstvo statí dosvedčuje aj dodatok: „A poněvadž každé cizí Řeči jest milující, tedy by se i německou velmi lehce naučiti mohl.“ V oboch prípadoch ide o zdôraznenie inteligenčných daností slovenského národa.)

Zároveň treba pripomenúť, že do state Národ slovenský je vsunutá aj rozsiahla nadšená recenzia Dejín slovenského národa (Historia gentis Slavae, 1780) Juraja Papánka (rodáka z Kuklova — zo Záhoria, čiže Doležalovho rodáka) na jedenástich stranách a za ňou kladie autor sugestívnu otázku: „Zeptávám se, i zdaž táto Kniha nezaslouží, aby aspoň jedenkrát od jednoho každého Slováka přečtena byla? Už nemluvím, žeby ona i desetkrát zasloužila, aby z slavné Řeči latinské i do našeho slovenského Jazyka přeložená byla…“

Ako je známe, Papánkových Dejín sa ujal Juraj Fándly, ktorý roku 1793 vydal „Historiu Papánka zretedelnejšú“ čiže jej skrátenú verziu. A spoločné nadšenie s Papánkom medzi slovenskými vzdelancami v oboch konfesiách začne prinášať aj spoločné plody. Zatiaľ sa ešte len rodil z feudálnej národnosti moderný slovenský národ, meno Slovák sa vymanilo z barokového slavizmu a získalo aj slovenský obsah a Staré noviny literního umění nám umožnili tento proces sledovať. (Je tak trocha symbolické, že začali vychádzať práve v roku narodenia Jána Hollého, ktorý akoby cez Papánka ideovo nadviazal tam, kde ony končili.) Aj keď ich v nasledujúcom roku postihol smutný osud časopisov ekonomicky slabo fundovaných národných kultúr, máloktoré z nich mali také dôstojné finále so slávnostnými fanfárami na počesť svojho národa ako ony. A jednoznačný záver state už nijaký komentár nepotrebuje: „Mohl by sem i více o Slávě našého slovenského Národu pověděti, ale schválně tu zavírám Řeč a zeptávám se jednoho každého Slováka, zdaliž tento Národ nezaslouží, aby i ti nejučenější a nejslavnější Filozofové, Pánové, ano i nejvyšší Vrchnosti o jeho Osvícenost pečovali?“

Ale vráťme sa opäť k Tragoedii. Na základe nepopierateľných zmien, ktoré možno na stránkach Starých novín pozorovať vo vzťahu k chápaniu pojmu a obsahu označenia „Slovák“, je nepravdepodobné, že by sa neodzrkadlili v Tragoedii, ak by vznikla po roku 1785.

Okolnosti vzniku Tragoedie sú v hlavných líniách načrtnuté, ale ako postihnúť celú zložitosť samého diela? Ak by som sa zamerala iba na jeho jednotlivé problémové okruhy, nevytvoril by sa plastický obraz. Hoci nie je najideálnejší ani postup po jednotlivých kapitolách, predsa len umožní najväčšmi zachovať atmosféru skladby, ktorá jej vdychuje život.

Rozsiahle dielo Augustína Doležala sa skladá z tridsiatich kapitol a člení sa na kratšie významové celky — paragrafy, ktorých je 260.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.