ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odsúdenie božského považovania a o dopustení hriechu na svete

Rozčlenenia na časti v Tragoedii niet, ide o súvislý, ničím neprerušovaný tok kapitol a paragrafov v nich, ale v záujmovej orientácii možno zreteľne sledovať odčlenenie. A to nielen v „zábudlivosti“ autora, že píše „svätý román“ a bolo by treba aspoň formálne, ako v druhej časti, udržiavať na pozadí rozhovoru aj stopy objektívneho deja. Tu sa už iba dozvieme, že Adam sa vracia z práce presne vo chvíli, keď sa Set začína zaujímať o filozofické otázky, a matka v núdzi musí konštatovať:

Čiže príchod presne na objednávku. Set prechádza z „materskej“ školy (kde vždy nebolo jasné, kto vlastne koho učí) do „vysokej“ školy otcovskej, v ktorej sa naučí takmer všetko, čo sa autor naučil v Altdorfe i v živote.

Pozornosť sa presúva z „rajských“ záležitostí na pozemské, a hoci sa ešte objavia aj momentky z raja (veď rozhovor zatiaľ dospel iba k „zločinu a trestu“, ale sám akt vyprázdnenia raja — ono strohé Vyžeňme jej! — sa ešte neuskutočnil), budú už súvisieť so starosťami človeka odkázaného na vlastný dôvtip.

Náznak objektívneho deja sa opäť objaví až na konci tretej časti, keď sa „semestrovodlhé“ sokratovské vyučovanie rozhovorom skončí.

Evina rezignácia na ďalšie Setovo vzdelávanie je však počudovaniahodná. Ak by Doležal využil prirodzenú ženskú funkciu — že sa matka už konečne musí začať starať aj o domácnosť a nemôže celý čas stráviť v rozhovore, bolo by to logické. Nemal sa však uchýliť k argumentu „hlúposti“, pretože len o tri paragrafy prv sme sa dozvedeli, že pri „výuke“ o hriechu mali obaja rodičia „dvou dobrých, náležitých a verných Doktorů“: „obraz Boží samý v duchu našém stkvúcí“ a Gabriela, „ktorý k nim chodieval, by s nimi o veciach nebeských vravieval“, až si Set takmer závistlivo povzdychne:

Žeby v nej Eva slabšie prosperovala ako Adam?

Hádam ani nie, lebo vzápätí zistíme, že táto „škola“ im neposkytla úplné vzdelanie. Gabriel ich síce poučil o „diablovi Satanášovi, Anjelovi temnosti“ už v raji, ale keď sa Set celkom oprávnene čuduje, prečo sa ho matka nepýtala „s velikú pilností O všeckém hadovém kunštu a chytrosti“, dozvieme sa o „medzerách“ v nebeských učebných osnovách, lebo „ten náš Gabriel“ —

A ako by nám táto „medzera“ vo vzdelaní zostala podnes. Zlo má oproti dobru výhodu v tom, že vie podľa potreby „chytračenia“ meniť tvar a tvár. Zaskakuje nás, prekvapuje nás nepripravených. Maskuje sa a pretvaruje sa s obdivuhodnou samozrejmosťou, s nenápadnou prirodzenosťou. Strieda podoby vhodné do doby i na jednorazové použitie. A „chytrák“ s tvárou priateľa je podnes nebezpečný dvojnásobne. Zápas „múdrosti“ a „chytrosti“, dobra a zla trvá skutočne, nielen obrazne, od počiatku sveta a s meraním týchto síl sa stretávame nielen vo veľkých historických zrážkach, ale aj v každodenných, na pohľad nenápadných súbojoch. „Chytristika“ má stále svoju prispôsobivú sofistickú filozofiu a múdrosť vedie proti nej permanentnú obrannú vojnu. A Doležal o nej vedel, do nej sa vložil svojou Tragoediou, pretože pasívne sa prizerať boju protikladov nemožno. Pasivita sama osebe je v tomto zápase tichou podporou zla. Musíme vždy chcieť, aj keď nebudeme vždy môcť:

Už štyri kapitoly predebatovala matka so Setom na citlivú tému oprávnenosti či neoprávnenosti dedičného trestu za hriech, ale syn ešte stále nie je spokojný, lebo mu vŕta v hlave základný problém — hriech sám. Eva je už azda trocha podráždená:

Je to však iba autorský manéver, aby Set mohol predniesť dôležitú, najcitovanejšiu repliku z Tragoedie, ktorá je vlastne ouvertúrou celej tejto časti:

(Akiste sa neuspokojil s vysvetlením z predchádzajúcej kapitoly, že „Bůh nemohl tvořiti člověka takého, v němž by nebylo hřešení možnosti“.)

Matka bola unavená z rozhovoru, otec z práce:

(Prirovnanie si zaslúži pozornosť, pretože úplne v intenciách so slovenským osvietenstvom vyslovuje pozitívny vzťah k činorodej práci. Inak by slaný pot a pramenistá voda museli stáť v opozícii, tu však pocit nenáležitosti prirovnania vôbec nevyvolávajú; cítime v ňom „očisťujúcu“ funkciu ľudskej namáhavej práce.) Neúnavný je iba Set:

Rozhovor trvá dlho; 23. kapitola je najobsažnejšia a najrozsiahlejšia z celej Tragoedie, zaberá v nej takmer štvrtinu. Hoci má názov O dopuštění hříchu na Světě, je vlastne vyznaním viery v človeka, v ľudstvo, ktoré sa vydalo na namáhavú cestu múdrosti. Je vierou, že obranná vojna múdrosti proti zlu prejde do vojny ofenzívnej, zavŕšenej víťazstvom nad vykalkulovaným egoizmom, že hrejivý a ľudsky dôstojný rozmer múdrosti stojí nad chladnou taktikou a vypočítavosťou, že jeden prehraný osobný súboj s „chytrosťou“ nie je dôvodom na rezignáciu, aby sme prestali bojovať. Musíme sa poučiť a potom sústavne učiť. Musíme spoznávať svet okolo nás a v nás. Jeho zákonitosti a rozloženie síl, aby sme si mohli zvoliť najúčinnejšiu stratégiu a taktiku. Nech chytráci akokoľvek menia svoje podoby a dobové heslá, predstierajú múdrosť mudrovaním, vynucujú si autoritu autoritatívnosťou a prostredníctvom individualizmu sa usilujú stať sa individualitou, existuje prostriedok na ich usvedčenie: práca. A jej výsledky. Kto má z nich prospech. Je to i pre nás zaujímavá kapitola, hoci Doležal v nej vydáva svedectvo o svojej dobe, jej mravoch, túžbach, živote, úrovni myslenia.

Doležalovské podstaty

Dvojveršie „Bez pochyby ste vy tvrdě pracovali, Když ste, jak znamenám, náramně ustali“, sú priam predznamenaním celej 23. kapitoly. Otcove slová na synovo poľutovanie akoby zdanlivo protirečili —

Veď v Doležalovom chápaní človeka práca šľachtí, ale pri ďalších veršoch hneď zistíme presne vyrátaný autorský zámer — ide o rozohratie veľkolepej partie. Adam vlastne nahral na východiskový problém prednesený Setom:

(Hoci nebyť alegórie na súčasnosť sa Set na „nezdárnost“ sveta sťažovať nemusel.) Otec ho síce zavracia, že vraví tak, akoby sa „s hadem tým pekelným radil“ a že nadhodený problém patrí do okruhu presahujúceho zatiaľ ľudské chápanie —

Lenže Set sa nemôže dať odradiť, pretože inak by 23. kapitola nemohla vzniknúť, no a pri jeho „čistom a rozumnom oku“ vie vyhútať aj presvedčivý argument:

A tak Adam kapituluje. (Opäť ako v ľudových rozprávkach: rozprávač sa dáva dlho prehovárať, kým príde k tomu známemu „Nuž ak inak nedáš, teda dobre počúvaj!“):

Ale najskôr synovi vysvetlí „pořádek srozumnění“ — akýchsi šesť bodov pravidiel hry: 1. pochopiť a poznať svet (Samý ten celý svět do svojéj hlavy vtlač), 2. od čoho závisí dokonalosť; 3. aký je „bytostní“ rozdiel medzi cnosťou a hriechom; 4. v každom svete môže byť chyba — hriech; 5. poznanie „jak s Boží ctí hřích obstáti může“; 6. hriech môže dopomôcť k nevyspytateľnému Božiemu riadeniu.

Vyučovanie Seta (a „křestianského čtenářa“) sa začína od základov sveta, a to v leibnizovsko-wolffovskej filozofickej škole. Keďže pôsobením týchto filozofov na naše osvietenské myslenie sa zaoberal Teodor Münz (Filozofia slovenského osvietenstva, 1961, a príslušné kapitoly v Dejinách filozofického myslenia na Slovensku I., 1987), vychádzame z jeho zistení.

Podľa Leibniza sú prvkami sveta monády, t. j. jednoduché, nepriestorové, a teda nedeliteľné substancie, z ktorých každá má predstavy — percepcie. Pri väčšine monád sú neuvedomené, iba v duši, ktorá je tiež monádou, sú zreteľnejšie a sprevádzané pamäťou. Okrem predstáv je v každej monáde aj snaha, ktorá spôsobuje prechod od jednej percepcie k druhej. Monády podľa Leibniza vznikajú vyžarovaním z monády monád — Boha (u Wolffa ich Boh tvorí z ničoho). Doležal nazval leibnizovské monády podstatami a z Adamovho vysvetľovania nemožno usúdiť, či si pri vzniku „podstát“ osvojil Leibnizov alebo Wolffov názor, hoci náznak „kdyby moci svatú“ skôr ukazuje k Wolffovi:

Tieto monády — podstaty sú všetky živé, je medzi nimi ustavičný pohyb, veci sa stále menia, a preto aj náš svet podlieha neprestajným zmenám (a zároveň sa objavuje aj zreteľnejšia narážka na Wolffov názor o vzniku nových monád):

V ďalších veršoch však už zreteľne zaznieva Leibnizov panvitalizmus; Doležal prešiel od dualizmu (živá a neživá príroda) k monizmu — svet je celý oživený, bez priepastného rozdielu medzi živým a neživým; rozdiel je iba v schopnosti myslieť:

Filozofia zaiste veľmi príjemná Doležalovým personifikačným sklonom v literárnej tvorbe. Čo nie je živé, to nemôže ani existovať, lebo podľa neho žiť — znamená prejaviť svoju existenciu dajakou činnosťou (hoci len podliehaním zákonu príťažlivosti). A zároveň s modernou filozofiou vnikajú do Tragoedie i výsledky vedeckých objavov, napr. Leeuwenhoekov objav všadeprítomných mikroorganizmov, ktorý priviedol aj Leibniza k panvitalizmu. U Doležala ho svojsky interpretuje Set:

Kde je život, tam je pohyb, aktivita — presne v súlade so základnou orientáciou našich osvietencov. Činnosť prekonáva zmar, je teda podstatou vývoja, hoci to Doležal priamo nevyslovuje:

Svet je teda samohybný, pohyb je podstatám vlastný a nepristupuje k pasívnej hmote zvonku ako v dualizme.

Na svete niet ostrovov nečinnosti, ale niet v ňom ani ostrovov nesúvislosti; svet je organický celok, v ktorom sa všetko hýbe a všetko navzájom súvisí, pretože —

(Na tom světě nic není roztrhaného, nic bez náležitého spojení, svazku a spoločenství.)

A preto, „že světa stavení Jest všeckých konečných podstat obsažení“, čiže keď svet je priestorovo ohraničený, už za ním nič nemôže byť:

Doležal tu má zjavne na mysli svet nie iba ako našu Zem, ale celistvosť vesmíru, lebo už predtým sa zmieňoval o podstatách i v „hvězdách, Slunci a měsíci a bludných planetách“ (čiže kométach). A tento svet v najširšom chápaní existuje nielen v priestore, ale aj v čase:

A tak Doležal naznačuje konečnosť vesmíru.

Konečnosť vesmíru a času

Zaujímavá je Doležalova koncepcia mimovesmírnej „ničoty“ z filozofického aspektu. Jej vysvetleniu opäť predchádza „naivná“ Setova predstava:

Ale keď na zamietavú odpoveď ešte chce „zvědět víc“ — „Jaké a jak velké jest to ničemné Nic“ (mimochodom pekná paronomázia), otec sa na neho zarážajúco hrubo vyrúti:

Doležal si asi uvedomil nespravodlivosť Adamovho výpadu, ale otec je otec, treba jeho slová, hoci aj nezaslúžene tvrdé, rešpektovať a Set skrúšene prijíma výčitku, uvedomujúc si svoje nedostatky vo vzdelaní:

A aby sme interpretáciu neskreslili ničím Doležalovi cudzím, nechajme jeho koncepciu „ničeho“ vysvetliť Adamovými ústami:

Lenže nie je tma ako tma. Tma — ničota je iná ako tma v podstatách. Našu možno overiť zmyslami, tmu — Nič iba abstrakciou:

A tak sa teda náš vesmír má kam rozpínať, to však, samozrejme, Doležal ešte nemohol tušiť.

Tejto prázdnote za ohraničenosťou vesmíru sme venovali pozornosť aj z toho dôvodu, že sa tu Doležal dopustil — pochopiteľne nevedomky, z nedôslednosti — najväčšej herézy: z prednesených ďalších veršov vyplynie, že do nej umiestnil „božskú rezidenciu“, čiže tým by jednoducho existenciu Boha úplne znegoval. Set to však okamžite vysliedi:

A hoci sa Adam predtým odvolával na „osvícený rozům“, teraz sa musí uchýliť k dogme:

Ale predsa len podá vysvetlenie podľa vlastnej predstavy:

No takmer vzápätí sa Doležal dopustil ďalšej nedôslednosti. V kapitolách predchádzajúcej časti vynaložil veľa námahy, aby odôvodnil, prečo „Bůh zbytečných zázraků nečiní“, teda prečo nezasahuje a nezabraňuje priestupkom ľudí v živote, a zrazu dostávame na Setovu otázku „kde pak nyní Pán Bůh náš přemilý bývá“ úplne protirečivé vysvetlenie:

A vôbec celú „božskú rezidenciu“ nám básnik predstavuje na spôsob sídla svetského panovníka monarchie, ktorý je však mierne samoľúby:

Setovi však vŕta v hlave ešte jedna — „kainská“ otázka, lebo ju začul od jedného „Synka Kainského“, keď sedel na lavičke s jeho sestrou Adičkou —

Otázka znela: „Proč Bůh svět tento spíš nestvořil?“ A tak sa máme možnosť poučiť, že pred stvorením sveta nejestvoval čas —

Pri ďalších obecných metafyzických konštrukciách Set priznáva, že „ešte mu tá pravda do hlavy nelezie“ a prosí celkom v súlade so zásadami správneho vyučovania od konkrétneho k abstraktnému:

Adam si vybral jablko:

Pri tejto príležitosti sa aj definitívne dozvieme, koho Doležal uprednostnil pri probléme vzniku podstát (monád): jednoznačne Wolffa:

Pri riešení kategórie času, ako by sme mohli tento 150. paragraf nazvať, je však najzaujímavejšie Setovo zhrnutie, obsahujúce aj myšlienku, ktorá sa v otcovej reči neobjavila — herakleitovské Panta rei — (a popri Leibnizovej myšlienke jednoty sveta, súvislosti jeho častí, jeho ustavičnej meniteľnosti pribúda aj dynamizmus):

Áno. Všetko plynie.

… a ešte niečo o čase

Plynutie času, sama existencia času, prejavy času v priestore a hmote, no predovšetkým v ľudskom živote — znepokojujúce tajomstvo, ktoré dráždilo fantáziu mysliteľov už dávno pred Doležalom. A jeho tiež. Vycítil, že ak sa má „celý svet do našej hlavy vtlačiť“, teda pochopiť priestor, hmotu a život (ako konanie — pohyb), nemožno vylúčiť čas. Už samo toto zistenie nás musí prinajmenej zaraziť, pretože prírodné vedy 18. a 19. storočia síce uznávali objektívnu existenciu času a priestoru, skúmali ich však, v zhode s Newtonom, oddelene ako niečo samostatné, jestvujúce celkom nezávisle od hmoty a pohybu (Filozofický slovník, 1982).

Už v Setovej replike možno pozorovať vzájomnú spätosť času s priestorom a hmotou („My jsme v tomto čase, a jen tak složení, Jak staré jest Světa tohoto Stavení“) i pohybom (Přijdú po nás jiní, po rozličná léta, Než i ti jen částka toho budú Světa“), ba dokonca i určenie akýchsi zárodkov kategórií — „ctností“ (samozrejme „oddělených světu Bohem“): miera (šírka, obsah = priestor), stupeň (teplejší — chladnejší, tvrdší — mäkší = hmota), čas v pohybe. A táto domnienka ešte silnie v 151. paragrafe — Svět tento není věčný.

Je paradoxné, že Doležal dospel k správnemu úsudku o vzájomnej spätosti plynutia času s priestorom a hmotou na základe nesprávnej premisy. Celá dišputa o tomto probléme vznikla zo Setovej otázky:

Nesprávnosť východiskovej tézy spočíva v tom, že Adam (= Doležal) bude striktne chrániť teologické stanovisko (svet bol stvorený iba o päť dní skôr ako Adam a Eva), ale aj v pojmovej nejasnosti — „svět“ označoval i vesmír, i Zem. Významovo však čoraz viac inklinuje iba k našej planéte.

Set svoju domnienku, po otcovom napomenutí —

obohacuje ešte o ďalší „kacírsky“, pre nás však interesantný prvok (uvedený navyše dvoma peknými metaforami) —

Setove slová nás síce privádzajú k myšlienke na prvý spev Miltonovho Strateného raja (J. B. Čapek sa domnieva, že ide bezpochyby o ohlas antických mýtov, u Doležala veľmi vzácny), v ktorom Satan teší svojich porazených druhov nádejou, pripomínajúc im dávne nebeské proroctvo, že po ich páde má byť stvorený nový svet s novými obyvateľmi. Azda si tento motív Doležal vypožičal, jeho predadamovia by teda boli vzbúrení anjeli — verš „Když Prac-Adamitů do pekla shazoval“ tomu nasvedčuje, ale vypožičal si ho iba na znegovanie. Otec — učiteľ hneď „pedagogicky“ (našťastie opäť iba v metaforickej rovine) zasiahol:

A že skutočne zásadne s názorom o „predadamovcoch“ nesúhlasí, je jasné i z podozrenia:

Vzhľadom na biblický výklad sveta by museli títo „predadamiti“ v rozpätí piatich dní (pred stvorením Adama) aj zhrešiť, aj byť potrestaní bez času na pokánie, a keďže —

neprichádza podobná domnienka do úvahy.

Adam s nevôľou zavrhne i ďalšiu Setovu myšlienku, že svet môže byť hádam starší, že Boh „od samé věčnosti svět mohl stvořiti“, a vysvetľuje mu, že „ač svět i mohl od věků stvořiti, Svět tento jen časný předce musel býti!“ Zároveň mu objasňuje spätosť času s priestorom a pohybom:

Opäť výstižný obraz „osvícených“ časov: predtým „vonný rozum“, teraz „krása múdrosti“. A zdá sa, že napriek zavše autorsky vynúteným priznaniam o svojej „sprostnosti“ (obyčajnosti) bol Set na svoju inteligenciu mimoriadne citlivý a dotknuto volá: „Čas tebe porazí? tě múdrého Séta?“ s humorným dodatkom: „O! věčnost, pomáhej! s časem jest zle! Retta!“ Ale predsa len začína, chápať nerozlučiteľnosť hmoty s časom, a keďže je hmota ohraničená, musí byť aj čas:

A otec jeho čerstvé vedomosti dopĺňa (hoci s kompromisom: Set upustil od večnosti, otec od piatich dní pred svojím stvorením):

(Hoci tvrdenie sa vzápätí použilo ako argument bez dôkazov i v elipse — čas nie je večný, lebo nie je večný svet, svet nie je večný, lebo nie je večný čas, aj tak je nesporné, že Doležalovi ide o snahu čas a hmotu nerozlučne spojiť, skúmať ich vo vzájomnej súvislosti; i keď prichádza k záveru s obmedzenou platnosťou, pretože ho aplikoval na obmedzený priestor, nie na celý vesmír. Jeho tvrdenie o konečnosti času by bolo absurdné, ale ak vezmeme do úvahy zánik jednej planéty, už absurdné nie je, pretože „jej“ čas skutočne zaniká s ňou. Všetko je relatívne. Ako vieme, čas tiež. Môžeme namietať: „Nešlo z teologického hľadiska o kacírstvo?“ Nie, iba o pokus povzniesť problém na úroveň doby. Boh, ktorý stvoril svet, je „podstata věčná a duch nestvořený“, preto sa ho dôsledky času v hmote a priestore nedotýkajú.)

Vsadením času do hmoty Doležal vniesol do nej zároveň dynamiku — zmenu, pohyb:

(myšlienka je opäť perfektne utvrdená rýmom „stvořený — proměny“; čo raz vzniklo, neodvolateľne podlieha zmenám).

Dôležité Doležalove myšlienky o vzájomnom prepojení hmoty, priestoru, pohybu, času, obohatené o naznačenie boja protikladov, budú tvoriť východisko pri dokazovaní základnej tézy prevzatej z Leibnizovej „optimistickej“ filozofie idealistického racionalizmu a rozpracovanej v 152. paragrafe, že „Svět náš jest nejlepší“.

Tento svet nie je večný, ale je najlepší

Dokázať, že tento svet je najlepší zo všetkých svetov, je vec nemožná a v plnej miere sa nepodarila ani Leibnizovi, ani Doležalovi. Obdivuhodné je však ich úprimné úsilie pozerať sa na svet optimisticky a pomôcť pozerať sa tak aj iným. Preto si ich argumentácia zaslúži pozornosť.

Boh je prvou príčinou vecí, a teda aj tohto sveta. Svet je náhodilý, lebo nemá dostatočnú príčinu svojej existencie v sebe samom. Keďže však je svet náhodilý, sú mysliteľné aj iné svety, ktoré majú taký nárok na existenciu ako tento. Prečo teda Boh stvoril práve tento svet? Pretože je najlepší spomedzi všetkých možných svetov.

Adam:

Set:

Odkiaľ je však potom na tomto svete zlo? Zlo pochádza z konečnosti, obmedzenosti podstát, a teda aj duše:

A tu už zapracoval boj protikladov: zlo je v najlepšom svete nevyhnutné, lebo bez neho by nebol najlepší:

Trest robí človeka lepším, zlo učí ceniť si dobro. Bez zla by nebolo dobra. Dobra je na svete viac ako zla, ale ľudia si ho nevšímajú, lebo ho považujú za samozrejmé a vidia len zlo. Lenže aj zlo nás núti k činnosti, k úsiliu odstraňovať alebo napravovať ho, čím dopomôžeme prejavovať sa dobrým vlastnostiam, ktoré by inak nedostali príležitosť ukázať sa v pravom svetle. Doležal použil pekný príklad z každodenného života:

Set:

Teda opäť prišlo na Horáciove slová: Prekážky v nás vyburcujú vlohy, ktoré by v nás zostali za priaznivých okolností driemať! Bez nerestí niet cností, bez tmy by sme si neuvedomovali blahodarnosť slnka. Všetko zlé je na niečo dobré. Zlo má preto výchovný zmysel, má svoju pozitívnu funkciu: reakcia, ktorú v nás vyvoláva, núti k aktívnemu odporu proti nemu, zušľachťuje nás:

Adam svoj výklad zákona „akcie a reakcie“ končí peknou sentenciou s nadčasovou platnosťou:

Je rovnako ušľachtilá ako Konfuciova myšlienka — Lepšie je zapáliť hoci aj malú sviečku, ako preklínať temnotu! Ľudské úsilie na ceste k múdrosti — dobru a šľachetnosti cez prekonávanie prekážok takisto mocne pôsobilo v starovekej Číne, antickom Ríme ako na „osvietenom“ Slovensku.

Avšak zlo treba rozlišovať. Existujú dva druhy zla: fyzické a morálne; morálne je ťažším previnením:

Doležal fyzické a morálne zlo pôsobivo naznačil obraznou skratkou:

(A zase jedna pekná metafora v prvom verši o jasnosti pravdy!)

Aby bolo možno uznať tento svet za najlepší, ešte stále treba poriešiť (lebo definitívne ich vyriešiť ani nemožno) nejasnosti okolo odsúdenia v raji. Samozrejme, s iniciatívou vychádza Set:

Ale hneď aj upresňuje cieľ kacírskej otázky:

Je inteligentný, prekukol otcove výchovné metódy. A nemýlil sa — prevencia bola užitočná:

Alebo žeby sa stále iba zastrájal? O vysvetlenie sa však úprimne pokúša, ale zoširoka, rozvláčne. Vyplýva z neho, že človek sa previnil nie fyzicky, ale dušou, „zšpatil tak slavnú podstatu“:

Človek je dobro a zlo, polovica anjela, polovica diabla, cnosť a hriech. Na hriechy sa už Set pospytoval dosť, teraz ho zaujíma aj podstata cností. Vidí sa, že Doležal i cnosti členil na fyzické a morálne, pretože Seta poučuje, v čom „samém ctnost pravá náleží“:

Lenže „při rozumném tvoru“ cnosti sú predovšetkým záležitosťou morálnou:

a čo možno namietnuť proti tejto krásnej myšlienke?

Hriech je však zrejme príťažlivejší ako cnosť. Rozhovor sa opäť vracia k starej téme, aby sme sa dozvedeli, že „hřích ve světě jest možný“. Doležal dobre poznal ľudskú prirodzenosť: aby vo svete hriechu nebolo —

ale máme k dispozícii slobodnú vôľu, aby sme si mohli vybrať medzi dobrom a zlom:

A aby Set napokon mohol vyriecť „Uznávám, že jest jen tento svet nejlepší!“, nemôže chýbať ani pietistické vyznanie vykúpenia ľudských hriechov „Semenom Ženským“ v 162. paragrafe — Vykúpení Slunce.

Za čo všetko vďačíme hriechu

Nezabúdajúc na Evino žalostné pokánie pre pád a na trpké Setove výčitky, čítame s prekvapením Adamovu interpretáciu dôsledkov pádu:

Takže perla jasná! Aj keď chápeme, že ide o ďalšie dôvody pre leibnizovský optimizmus, predsa len pokladať prvotný hriech za diferencujúci činiteľ vo vývine ľudstva je prinajmenej odvážne, hoci v mnohých dôvodoch, posudzujúc ich z Doležalovho teologického stanoviska (a iné v svojej dobe a v svojom prostredí nemal), musíme s ním súhlasiť. Usudzujeme však, že sa mohol málo zavďačiť očakávanej čitateľskej obci prevažne z remeselníckych vrstiev, keď vznik niektorých remesiel má taktiež korene v hriechu — ďalšia z Doležalových nedôsledností:

Narážkou na remeselníkov síce začína, ale vzápätí si ich udobruje, lebo hneď prichádzajú na rad aj filozofi a teológia, čiže susedstvo celkom lichotivé:

(takže by existovalo iba jediné remeslo — všetci by boli záhradníkmi? Keby v učení o viere nebolo „žádné díry“, to by predsa najviac vyhovovalo modelu najlepšieho zo svetov. Veď o dôsledkoch „nejedinké víry“ vedel Doležal dosť aj z vlastných skúseností. To však nie je všetko. Sledujme, ako sa bude „dobré“ ustavične miešať so „zlým“, bez čoho by sme sa v „najlepšom zo všetkých svetov“ radi zaobišli:)

Čiže filozofia by patrila medzi dobrá. Rajskí záhradníci by sa vo voľnom čase asi zaoberali filozofiou, ako jeho traja protagonisti v Tragoedii. Pozornosť si však zaslúži nielen toto najvyššie ocenenie filozofie medzi ostatnými vedami, ale aj naznačenie, že podobne ako v teológii by v nej tiež „nebylo díry“; menuje nielen najvýznamnejšie filozofické domáce i zahraničné prúdy svojej súčasnosti, ako naznačuje v Přetlumočení — „Thomistae, Scotistae, Leibnitziani, Wolfiáni, nejznamenitější filozofické Sekty“, ale upozorňuje aj na nezhody medzi nimi. Najmä na pohľad nenápadná zmienka —

je veľmi dôležitá z aspektu dejín slovenskej filozofie, lebo naznačuje, aké bolo v druhej polovici 18. storočia ešte živé napätie medzi stúpencami filozofie Tomáša Akvinského, reprezentovanej hlavne profesormi filozofie na Trnavskej univerzite, a stúpencami filozofie Dunsa Scota, rozšírenej medzi františkánskymi vzdelancami, hoci vychádzajú rovnako z aristotelovskej platformy. Dôležité sú epitetá „slavní“ Thomistae, „hlubocí“ Scotistae pre svoju významovú nasýtenosť. Tomisti sa skutočne výraznejšie presadili ako skotisti (napr. Duns Scotus nie je vo Filozofickom slovníku ani vyznačený osobitným heslom), ktorí však v Doležalovom čase mali v našom filozofickom myslení dôležité miesto zdôrazňovaním „individuálneho“ na rozdiel od tomistického „všeobecného“, zdôrazňovaním individuálnej existencie ako dokonalosti, cieľa prírody, a teda aj predmetu poznania. Možno preto Doležal použil pre nich epiteton „hlubocí“, ale možno aj ako prejav osobnej sympatie k nim, lebo boli bližší jeho pietistickému srdcu. Azda aj preto, že jeden z ich významných predstaviteľov, Patritius Veselý, sa narodil v Skalici iba o štyri roky skôr ako Doležal, takže sa možno osobne poznali, hoci patrili k rozdielnym konfesiám.

Pozornosť si ešte zaslúži fakt, že Doležal zachytil aj zmenu vzťahu k Aristotelovi, ktorý v tom čase už poklesol z piedestálu najvyššej autority:

Asi iba pre rým rozlúčil Leibniza s Wolffom, ktorý len rozvíjal Leibnizovu filozofiu, alebo chcel zvýrazniť aj jednotlivé osobitosti v ich interpretácii? Rozhodne však majstrovsky naznačil ich odchýlku osobitým vyčlenením a podstatnú zhodu slovesnými synonymami — „rovně“ by „plakali, kvílili“:

Takže Doležal bol dobre informovaný o otrasenej pozícii svojich filozofických učiteľov v nemeckom vývine, odkláňajúcom sa od racionalizmu v prospech kantovskej „skúsenosti“. Avšak on v Tragoedii zostal verný „vonnému rozumu“, ale iba filozoficky, lebo osobná a dobová skúsenosť v jeho diele dostala dostatočný priestor. A to hneď vzápätí za filozofmi. Samozrejme, zacielil si na právnikov, kategóriu, ktorá dokazuje, že v „najlepšom svete“ musí byť popri príjemnom (filozofia) aj nepríjemné:

(Známa Doležalova nedôslednosť! Veď rozhovor prebieha „ešte za Adama“ — žeby už vtedy sa ľudstvo tak husto súdilo? O filozofoch ani nehovoriac. Až neskôr sa dozvieme, že vedomosti získal Adam od Gabriela, ale tie sa budú dotýkať „svetského Řádu“.) Svoj diel z hriechu dostala aj medicína:

A „nebylo by planých otrhaných žáků“, ale ani „nelítostivých krvavých vojáků“. Možno teda urobiť záver:

Čiže: s akou-takou cťou vychádzajú remeslá a filozofia, ostatné je v súlade s dôsledkom hriechu (aj filozofické rozpory) — nemuselo by ľudstvo banovať, ak by niektoré, alebo všetko, mohlo v raji chýbať. Zatiaľ náš svet na najlepší zo všetkých nevyzerá. Aspoň nie pre všetkých, ako to (bez priameho autorovho zámeru) postrehol Set:

A zrejme teraz majú prísť na rad tí, ktorí sa „smejú“.

Mocní tohto sveta

S niečím podobným sme sa stretli v Stratenom raji. Lenže tam Miltonov archanjel Michal zoznamuje Adama skôr s budúcimi cirkevnými dejinami, zatiaľ čo v Tragoedii Doležalov Adam (iba s odvolaním sa na archanjela Gabriela) učí Seta o systéme sveta, vlastne o vládnom systéme za Doležalovej súčasnosti, čiže v našom letopočte.

Tu si však spomenieme nielen na Miltona, ale aj na Mateja Markoviča a na J. A. Komenského.

Nie je prekvapujúce, že prvý defiluje klérus; prekvapujúci je iba vstup, v ktorom ťažko rozhodnúť, či ide o náhodu pri priamom spojení dôsledkov hriechu s pápežskou funkciou, alebo premyslenú provokáciu:

Za ním kráčajú kardináli, biskupi, opáti atď. až po kaplánov a potom s pedantnou presnosťou nám Doležal predstavuje katolícke kláštorné rehole (ale iba mužské) — niektoré len pomenuje, niektoré však i dobovo charakterizuje, napr:

Oceňuje záslužnú prácu piaristov —

Po prehliadke katolíckych duchovných predstavených nasledujú aj predstavitelia iných konfesií, samozrejme, i protestantských:

Niektoré nekresťanské „cirkevné hlavy“ však uvádza humorne, napr.:

okrem islamu spomína japonského Daira, aj že „Tatarů nevěrných pyšný řídí Lama“, ale je prekvapujúce, že Indiu úplne obišiel, a to aj v 165. paragrafe — Víry a náboženství, kde čitateľa zoznamuje so stručnou charakteristikou jednotlivých konfesií.

Pochopiteľne to, že „všichni nejsme jen jedinké víri“, má na svedomí hriech v raji:

Avšak pri vymenúvaní „siekt“ je už Doležal podstatne stručnejší ako pri ich potentátoch. Z nekresťanských konfesií uvádza iba judaizmus a islam (Židov a Turkov), pričom si opäť neodpustí štipľavosť na tureckú adresu:

Tieto výpady zrejme nie sú natoľko namierené na sám islam, ale ozaj na Turkov — ako stále nebezpečenstvo pre krajinu. Vojská vedené Jánom Sobieskim síce Turkov porazili pri Viedni už roku 1683, ale ešte veľa obyvateľstva Rakúskej monarchie trpelo na Dolnej zemi ich sporadickými vpádmi. Doležal k tomuto faktu nebol ľahostajný už i z toho dôvodu, že sa do týchto krajov presťahovali tisíce rodín zo Slovenska, najmä z jeho severných častí. Svedectvom sú aj verše z Veselosti rolí Boží Hybské pod Rakouským Skřivánkem:

Celkove však z veršov vyžaruje Doležalova náboženská znášanlivosť, najmä ku katolicizmu, veľké výhrady má však proti kalvínom:

a to práve pre ich nedostatok tolerantnosti, čo Doležalova pietistická duša nemohla prijať.

Po cirkevnej hierarchii prichádza na scénu svetská, s rovnakým pôvodom:

jej existenciu odôvodňuje nanajvýš nečakane:

Veď ešte sme nezabudli, že vládu, moc Doležal považuje za lákadlá „zlostného kniežaťa pekiel“. A hoci rovnako nečakane zaznie akord z Rousseauovej Spoločenskej zmluvy o dobrovoľnom rozhodnutí ľudu prijať vládcu, dozvieme sa zároveň, že zrazu moc nie je nástrojom diabolským, ale Božím:

slovom — klasický obraz kompromisníctva našich osvietencov. Z Božej milosti necháva predstúpiť —

barónov, išpánov, akoby zabudol, že v šiestej kapitole má verše —

Ktoré z tvrdení myslel úprimne? Vidí sa, že prvé, pretože keď po vyšších svetských hodnostároch defilujú aj nižší štátni úradníci, charakteristika ich činnosti bude mať náhle prudký protifeudálny zvrat, ktorý uvedie do pochybností všetky predchádzajúce tvrdenia:

Ale zrazu ostrý výpad proti „jurátom“ nás privádza na myšlienku, ako to vlastne Doležal myslel s tými ostatnými „cnostnými“ dodržiavateľmi a ochrancami poriadku: Nemastia si dlane tiež?

Doležalove sympatie sú jednoznačné. Jediným dvojverším vyslovil obsah stáročných nárekov tých, ktorí v „světu proměnách“ z dvoch kategórií („někdo kvílí, jiný se pak směje“) sa dostali nie vlastnou vinou do tej prvej:

A tak zostáva nevysvetlená otázka, za akú cnostnú zásluhu —

z akého dôvodu —

Na to sa radšej Set nespýtal, lebo Adam by bol práve taký bezradný pri hľadaní odpovede ako jeho stvoriteľ Augustín Doležal.

Rytieri a Mária Terézia

Nestačí však poznať iba vykonávateľov cirkevnej a svetskej moci — treba poznať i jej ochrancov. A opäť budeme na pochybách, kedy je Doležal úprimný a kedy svoj obdiv iba predstiera. Vôbec celá táto časť o „mocných sveta“ a ich prisluhovačoch vzbudzuje podozrenie, že ju Doležal vsunul do Tragoedie iba dodatočne, ako daň dobe — odovzdal „cisárovi, čo je cisárovo“. Doslovne. Splácanie hrivny „vďačenia sa“ cítime i pri predstavovaní svetského a cirkevného rytierstva. Na Setovu zvedavú otázku —

otec sa pokúša dať odpoveď — vážnu? nevážnu? Každý si akiste mohol vytvoriť názor podľa stavu, ku ktorému prináležal (veď Setova otázka bola priam provokujúca naznačením „novosti“, teda nepôvodnosti tohto členenia):

V krajoch, kde ešte určite bola v pamäti ľudu živá tradícia lúpežných rytierov, musela byť narážka na rytierske „ctnosti“ iste prijatá s pobavením. A posledné dva citované verše? V Doležalových časoch každý neprivilegovaný veľmi dobre vedel, že cnostným životom si žiadne svetské výsady nevyslúži; veď sám autor už upozornil, „Že na světě hodnost velké bývá štěstí, Kterým Satan vábí ke svéj poslušnosti I těch, ješto zkvětli u víře a ctnosti“. A ako to bolo so skutočnými zásluhami? „Mnohý, kdo zaslúžil maršalskú palici, Sedí v regimentě na súdné lavici.“ Pri opise rytierskych odevov a erbov tiež ťažko usúdiť, či ide iba o umeleckú „neumelosť“, alebo karikujúci úmysel. Keď sa chce Set dozvedieť o týchto rytierskych oceneniach viac, otec múdro odpovedá:

To je asi skutočné Doležalovo presvedčenie. Cnosť je dôležitejšia ako erb. A Set myšlienku výborne pointuje:

Myslím si, že tie „márnosti“ sa do verša nedostali iba pre rým. Zoznámime sa síce s najvýznamnejšími „rytířskými řády“ vtedajšej Európy — „Frakraichu, Danie, Russie i Polskej berly, Engličana, Švejdu i Prušákov“, ale náš praotec si už od vyhnania z raja iste obzvlášť obľúbil budúcu habsburskú monarchiu, najmä jej panovníčku, lebo iba ju berie z kráľovských rodov do príbuzenstva:

Adam prosto svoju budúcu vnučku veľmi miloval a dožičil jej i cisársku gloriolu, pretože pod „slávnym nepriateľa pádom“ môže mať na mysli iba skončenie tzv. „sedemročnej vojny“ (1757 — 1763), ktorá sa vlastne ťahala s menšími prestávkami od roku 1740, keď Mária Terézia nastúpila na základe pragmatickej sankcie na trón „po praslici“. Fridrich II. definitívne získal pre Prusko najbohatšiu oblasť monarchie — Sliezsko, takže veľmi „slávny pád“ to skutočne nebol. Ale Doležal svoju panovníčku zbožňoval, čo potvrdil aj vo Veselosti rolí Boží Hybské pod Rakouským Skřivánkem:

Rozhodne však „rakouský skřivánek pohlaví ženského“ v zrážke s pruským jastrabom prišiel o dôležité pierka. Ale prežil a do čias vzniku Tragoedie už „Velká Terezie“ „zahojila šťastně svých národů ránu“; Doležalova náklonnosť k nej s najväčšou pravdepodobnosťou pramenila zo školských reforiem uskutočnených za jej vlády, vzbudzujúcich u neprivilegovaných vrstiev veľké nádeje v „osvietenú“ panovníčku. (Nadšenie vo veršoch sa vidí byť úprimné, rozhodne prekračuje rámec „povinného“ holdu, najmä vo Veselosti rolí Boží Hybské.)

Pri cirkevných rytierskych rádoch sa Doležal opäť rozhodol ich iba vymenovať so stručnou charakteristikou, napr.

(Narážka na likvidáciu templárov Filipom Pekným, pre ich veľké bohatstvo — azda jeho hromadenie mal na mysli Doležal tým „zlým užívaním kordov“?) Zábavný je však úvod tohto 168. paragrafu — Ordo sacer. Svatí vojáci:

Lenže keď sa Doležal už zmienil o „svetských“ a „svätých“ vojakoch, pokladal za osožné vysloviť svoj názor na vojnu. Je pozoruhodné, ako v súvislosti s ňou, s jej odôvodnením, poukázal na dve funkcie štátu — vnútornú, potlačovateľskú a vonkajšiu — obrannú. Veď predlohu mal vo vlastnej krajine: aj potlačovanie poddanských vzbúr na Slovensku či v Čechách, aj vojny so Saskom a Pruskom o záchranu trónu:

ale Doležalov postoj je v podstate antimilitaristický. Set sa pýta:

Najzreteľnejšie ho spoznávame v Adamovej replike. Zrazu vidíme, že nie „svetskí“ a „svatí vojáci“, ale prostý ľud platí najväčší podiel v tomto krvavom vybavovaní „kráľovských“ účtov. Doležal to vyjadril výrazovými prostriedkami naznačujúcimi ľudovú provenienciu, motívmi blízkymi ľudovým vojenským piesňam:

Jasné, jednoznačné stanovisko.

Medzi dôležité udalosti za vlády Márie Terézie, ako sme naznačili, nesporne patrí vyvrcholenie školských reforiem — Ratio educationis — z roku 1777, ktoré, samozrejme, našlo v Tragoedii primeranú odozvu. A tá dokonca vedie k hypotéze, či práve školské reformy neboli priamym podnetom na „dotvorenie“ už spomínanej „vsuvky“ do hotového textu; 170. paragraf — Školy a literní Umění — tvorí vlastne jej záver, pretože —

vyhľadáva sa „nemalá múdrosť“. Doležal nás zoznamuje so školským systémom v latinských školách presne podľa tereziánskych úprav —

s posilnením funkcie dejepisu — „Předkládají vážné Světa Histórie“. Odzrkadľuje sa aj zavedenie zemepisu, matematiky a fyziky do vyučovania:

ale, pochopiteľne, u Doležala zostáva na najčestnejšom mieste filozofické vzdelávanie:

Doležal jasavo vyslovuje nádej na neobmedzené možnosti po získaní vzdelania a až tu začíname tušiť, že tými obdivovanými „ctnosťami“ asi myslel získanie akademických vedomostí; človek (zrejme bez rozdielu stavu) sa môže „opatřit zlatem, ctí, uřadem, chválú“ ako profesor, vysoká vojenská šarža, právnik; zaujímavé — teraz už na nich neútočí, iba poznamenáva v kontexte s ďalším lákavým povolaním —

Pripája poznámku, ktorej platnosť sa overuje stále:

Nuž a ten, kto „nechce s tělem, právem neb šablú mít pletky“ — rovnako ako Doležal — „může se mít k duši“, lenže to nie je jednoduchá vec, veď „k tomu se velká vyhledává práce, Odmýkat hříšníkům nebeské paláce“! Nasleduje pokus o autoportrét, alebo túžený ideál? —

Áno, obdobie nádejí vo víťazstvo rozumu, inak Tragoediu nemožno pochopiť.

Mária Terézia a kapitalizmus v Európe

Vrúcna náklonnosť k Márii Terézii priviedla Augustína Doležala k významovému protirečeniu — moc a bohatstvo prestalo byť pekelným artiklom a stalo sa nebeským. Čo ju však prebudilo? Asi to, v čom jedinom bol dôsledný. Optimistická viera v zlepšenie sveta prostredníctvom „osvietenosti“. A keďže Mária Terézia tento jeho ideál školskou reformou začala sľubne napĺňať, nemohlo ani jej panovnícke pomazanie pochádzať od diabla, takže bolo treba prehodnotiť nanovo celú mocenskú hierarchiu, hoci s drobnými osobnými výhradami. Preto sa domnievame, že táto vsuvka, ktorá skutočne pôsobí v celkovom kontexte diela neorganicky, vznikla buď v roku 1777, alebo po ňom, pričom podstatná časť Tragoedie bola už v tom čase vytvorená.

Prečo však Doležal obišiel tereziánsky urbár? (Zrušenie jezuitskej rehole Máriou Teréziou roku 1773 na území našej monarchie sa totiž objavilo.) Alebo ho iba úmyselne zastrel taktným mlčaním, keďže v podstate nijakú úľavu nevoľníkom nepriniesol, naopak, v severných, menej úrodných oblastiach Slovenska šľachta chytrácky využila urbár v svoj prospech a postavenie ľudových vrstiev (i remeselníkov) sa vlastne zhoršilo? Je to pravdepodobné; Set po predcházajúcom otcovom výklade dokladá s porozumením:

čo by vlastne významovo s Adamovou rečou vôbec nesúviselo, ak by nemalo byť signalizovaním, že aj v „světa řízení“ nemusí všetko vyjsť v zhode s vynaloženým úsilím. Ale pokiaľ je na tróne krajiny osvietený vodca obklopený vzdelanými poradcami (napr. A. F. Kollár), možno s dôverou pozerať v ústrety budúcnosti — nemáme, ale budeme mať!:

Áno, o tie išlo Doležalovi predovšetkým.

Že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o dodatočnú vsuvku, naznačuje nielen mamutia rozľahlosť tejto kapitoly (ktorá by vlastne mohla byť samostatným umeleckým dielom, a hoci aj medzi ostatnými kapitolami sú badateľné disproporcie v rozsahu, zďaleka to nie je do takej miery ako tu; čosi naznačuje aj štylistika. Nie je Doležalovou zvyklosťou akcentovať myšlienku opakovaním obsahovo rovnocenných dvojverší (takýto „obsahový refrén“ sa iba v náznaku mihne v prvej kapitole pri stvorení Adama a potom až v závere — v citovom, exaltovanom náreku Seta nad Ábelovým hrobom). Ale v tomto prípade si ho zreteľne vynútila kompozícia. V 163. paragrafe uvádza výklad o dôsledkoch poklesku slovami:

vstup 171. paragrafu — Obchody, Handle a Kunštové — upomína na spätosť s ním takmer rovnakým dvojverším:

O „kunštoch“ sa síce čo-to dozvieme taktiež, ale predovšetkým o tých „obchodoch“, ktoré nám autor sľuboval už o osem paragrafov prv.

A nielen o „obchodoch“ a „handloch“. Tento a nasledujúci paragraf — Řemesla — nám predostrie nečakane plastický, rušný, priam hmatateľný obraz bežného života z konca 18. storočia, s vtipnými postrehmi a porozumením pre človeka, tvoriaceho skutočné hodnoty tejto zeme. Samozrejme, začína sa „od Adama“ — v človeku postavenom pred prekážky sa začínajú predierať k životu vlohy, ktoré by v ňom za priaznivých podmienok zostali driemať:

Zlato ako všeobecný ekvivalent hodnoty barokovo šarapatilo u Doležala už od raja i po jeho nedobrovoľnom opustení, hoci vtedy ešte nemohlo svoje funkcie plniť a sám autor dobre nevedel, čo si s ním v počiatkoch ľudstva počať. Adam pri prvých oračkách natrafil na železo i zlato —

ale zužitkoval iba železo — ťažko si predstaviť pracovné predmety vyvedené v zlate pri praktickom použití. Nepoužiteľné, zbytočné. Lenže pri Adamovi sa zdržíme iba toľko, čo slušnosť žiada, a šup do 18. storočia! Tu už zlato bude hlavným ekonomickým činiteľom — hýbateľom ľudskej aktivity:

(To už je horšie, priam oxymoron — liezť na veterných krídlach — ale ak zoberieme do úvahy, že ide o perfektný obrazový ekvivalent plachetníc, to „lezenie“ zaváňa pejoratívne — „strkaním sa“, takmer by sme povedali, že odsudzovaním koloniálnej politiky európskych námorných veľmocí.)

A čo znamenalo zlato mať alebo nemať, Doležal denne pociťoval na vlastnej koži. Keďže poznáme jeho domáce pomery, zadlženosť, že starý „Doležal i tam se poškrábal, kde ho nic nekousalo“, s veľkým porozumením čítame verše:

(Každý má svoj sixtínsky autoportrét zašifrovaný v diele na vlastný spôsob.) Obchody, handle, ekonomika. A osobná ľudská slabosť sa môže prezradiť aj uprostred nich, jediným epitetom, s ktorým by si Doležal v súčasnom protifajčiarskom ťažení asi ťažko vyslúžil uznanie; ešte dobre, že ho spojil s hriechom:

Obdivuhodné, aký blahodarný vplyv mal hriech na európsky obchod:

jeden obraz krajší ako druhý, závideniahodná invencia, až sa čitateľovi žiada zvolať spolu so Setom:

Ale nemožno ich všetky naznačiť, lebo nás čakajú ešte „kunšty“.

Architekti, rezbári, maliari, i rečníci v umnom poriadku defilujú pred naším zrakom ako apoštoli na pražskom orloji, ale nájdu sa medzi nimi aj komické figúrky:

(Kunštovať krásu v hnáte! Otrasné zistenie, čo môže niekedy spôsobiť rým!)

a hneď vzápätí toto milé epiteton o radosti spôsobenej „muzikou“; po ňom prichádza dynamická záplava hudby prostredníctvom (takmer) synonymických slovies (ak „skřípí“ a „hude“ možno za synonymá označiť):

Stretneme i „Comoedianta“ chodiaceho „po světě s nádherným Theatrum“, ale básnika si úmyselne nechávame až na záver Obchodů, Handlů a Kunštů:

Presne to Doležal svojou Tragoediou sledoval.

Ale „dôvtip, rozumné cnosti a slávne veci (skutky)“ budú doménou až vrcholnej klasicistickej poézie. On jej zatiaľ len myšlienkovo pripravoval cestu.

Očarenie životom

Augustín Doležal nezabudol na svojich čitateľov. Hoci sa im nevedel prispôsobiť štýlom, voviedol ich do ich vlastného sveta, sveta práce, pohybu, remesiel, z rozľahlej Európy pachtiacej sa za „zlatými kolečkami“ až v zámorí vracajú sa s poetom do našich pokojných mestečiek, nevzrušených kapitalistickou veľkoakumuláciou kapitálu, ale s rušnou, stále prekvitajúcou cechovou výrobou. Ich dôverne známy remeselnícky svet im ukazuje akoby cez kľúčovú dierku na bráne poézie, cez ktorú síce zazrieme známe veci, no predsa trocha inak ako každodenne na ulici, kde sme ich vnímali ako celok tak dlho, až sme ich vlastne prestali vnímať. Doležal nám ukáže z nich iba detail, ale taký „neohľadený“ a zároveň podstatný, až užasneme a máme pocit, že sme zazreli dušu tej každodennosti. Tento prekvapujúci účinok dosahuje vtipnou transláciou vlastností výrobku na jeho výrobcu a treba uznať, že je to mimoriadne účinný spôsob. Vznikajú nevšedné, a predsa celkom logické, i keď humorné významové kombinácie. Pred našou „kľúčovou dierkou“ sa objavujú napr. „Dřevení“ Tesaři, „Drazí“ Súkeníci, „Střevoví“ Strunáři, „Teplí“ Punčocháŕi, „Měkcí“ Hedbávníci, „Hlinení“ Těhláři, „Zvučící“ Zvonáři, „Mocní“ Remenáři, „Sladcí“ Pernikáři, „Srstenní“ Sitáři, ale aj „Krvaví“ Masáři, „Ostří“ Hřebíkáři — a akože inak — i „Opilí“ Vinaři, „Chutní“ Pivováři, „Silní“ Pálenkáři, a keď sú krčmári, musia byť aj zákazníci, len nevedno, prečo sú pre Doležala „žízniví“ práve Bednáři.

Účinný a pod povrch všednosti vtipnou básnickou epitetonickou skratkou prenikajúci je aj spôsob charakteristiky remesiel, napr. „Sýtící“ Pekáři, „Vesselí“ Hudláři, „Silní“ Kamenáři, „Vtipní“ (dôvtipní) Sustružníci, „Čistí“ Papírníci, „Žádostní“ Zlatníci, ale i „Zlodějští“ Mlynáři, „Klamliví“ Kramáři, niekedy idú vo vzájomnej symbióze „Černí“ Komináři a „Čistící“ Mydláři — a čuduj sa svete — už aj v Doležalových časoch boli „Leniví“ Zedníci.

Dnešný čitateľ sa môže zoznámiť i s vtedajšími typickými remeslami — Divní Parokáři, Uherští Čižmáři, Pilní Šablo-čistci, Nákladní Mincíři, Rytířští Sedláři, k mlýnům Pytlikáři (ale aj opačne, objavujú sa už Podzemní Minýři). A akože inak, Doležal nás musí upozorniť, že existujú tiež Knih čistí Tlačáři a Osožní Knihaři.

Niektoré epitetá nás však prekvapia iba akýmsi asociačným náznakom, napr. „Nešťastní“ Sklenáři (ich pracovný materiál je príliš krehký?), „Zamyslení“ Tkáči (premýšľajú nad novým vzorom?), „Smutní“ Provazníci (ľudia zavše použijú ich výrobky i tragickým spôsobom?), „Šťastliví“ Rybáři (majú pokoj od manželiek, či ulovia peknú rybu?), sú tu i „Ctní“ Okulárníci, „Múdří“ Záhradníci… No niektoré epitetá vôbec nehýria nápaditosťou, sú veľmi konvenčné, napr. Špinaví Hrnčíři, Zasmolení Ševci, Tlučící Kotláři, resp. neutrálne svojou všeobecnosťou — Potřební Krajčíři, Mistrovní Stoláři, Cejchovní Barvíří, majú však iba sporadické zastúpenie.

V iných prípadoch zase zostávame úplne bezradní. Naozaj výstižne píše Krčméry: „A niekedy sa zahalí do hmly. Nevieš, prečo sú brdári „poctiví“ a košikári „planí“, prečo sú okuliarnici „ctní“ a sústružníci „vtipní“. Ako by ti povedal: hádaj. Tak to vychodí z jeho povahy, povahy básnikovej, o ktorom zaznačené máme u Tablica, že bol človek vtipný a žartovlivý.“ (Dejiny literatúry slovenskej I. Bratislava 1976.)

„Ctní“ okuliarnici sa vzhľadom na Doležalovu „racionálnu“ orientáciu pochopiť dajú; keďže okuliare si zväčša dávali zhotovovať iba vzdelanci, popri nich sa dostalo „cti“ aj „okuliarnikom“ čiže „napomáhačom“, ktorí svojimi výrobkami pomáhali inteligentom aj v pokročilejšom veku pokračovať v duševnej činnosti, pri ďalšom štúdiu. „Vtip“ treba u Doležala chápať ako dôvtip, takže aj tu je význam jasný.

Ale záhadou zostáva, prečo napr. sú „moudří“ práve záhradníci (azda preto, že za „záhradníka“ považoval Doležal aj Boha? V 25. kapitole doslova použil v tejto súvislosti spojenie „Záhradník moudrý“;) a prečo sú klobučníci „hlavní“ — asi tu ide opäť o prenášanie vlastností výrobku, resp. v tomto prípade jeho „miesta určenia“, že sa klobúky nosia na hlavách. Úsmevné predstavy u čitateľa vyvolávajú aj „divní“ parokáŕi, asi na „barokových“ hlavách bolo okrem klobúkov na pozeranie aj kadečo čudné, fantázii sa zrejme nikdy medze neurčovali.

Pochopiteľne, otec vymenoval Setovi oveľa viac remesiel, a keď v závere ich defilé celkom logicky (a zákonite) ako v živote uzatvárajú „Nemilí“ Hrobáři, môžeme i my o Tragoedii metaforicky povedať spolu s Adamom:

Doležal je však v svojom živle a neuspokojuje sa iba s týmto nazretím „spoza brány“. Vyvedie nás aj do ulíc, kde stretneme

(Prečo „větším dílem“? Veď u nás za vlády Márie Terézie „vdanej za Františka knížete z Lotrynku“ — Veselost rolí Boží Hybské — je remeselnícka výroba výlučne ručná a „František z Lotrynku“ zakladá aj manufaktúry; ide azda o narážku na počiatky strojovej výroby v západnej Európe? Že tu máme obraz básnikovej vlastnej doby, je predsa nepopierateľné.)

A zrazu je všetko v pohybe. Spolu so Setom pozorujeme, „jak rozličné hnutí Srdce náše k chvále Stvořitele nutí“, ale niekedy opäť čudným spôsobom, napr.:

(Žeby toto plané špekulantstvo bolo onou výnimkou v práci „větším dílem ručnej“?) Sme svedkami deľby práce i metaforicky naznačenej konkurencie —

a priam záplava slovies vyvoláva až hmatateľnú živú dynamickosť i v samej Tragoedii:

Opäť by sa hodilo to krčméryovské — hádaj! Kompozícia presne na spôsob hádaniek: o aké remeslá ide podľa opisu činnosti? Alebo máme naporúdzi hádanie podľa používaných nástrojov:

ale zavše iba jeden nástroj na charakteristiku remesla nestačí —

Ako si v predchádzajúcej časti prišiel na svoje zrak, tak je teraz zamestnaný spolu s ním aj sluch:

A po tejto nadšenej oslave pohybu, činnosti, práce už azda neužasneme v nasledujúcom 174. paragrafe — Div! Smrt životem — ani nad jeho názvom, ani nad zistením:

Aký rozdiel medzi atmosférou dezilúzie v Komenského Labyrinte světa a očarením v Doležalovej Tragoedii!

Vo vesmíre žijú ľudia!

Smrť nemôže mať miesto u básnika, ktorému je všetko živé. A že „můž i tá smrt život míti jasný“ — chápeme, samozrejme, ako alegóriu spasenia, ale v básnikovom zreteľnom panvitalistickom sklone nadobúda novú dimenziu, negáciu smrti; spomeňme si na jeho presvedčenie, že „kde jest konání, Tam jest život, síla, a ne umírání“. A pretože v doležalovskom svete je všetko v pohybe, niet v ňom pre „bezhybnú“ smrť miesta; keďže všetko podlieha zmenám, smrť sa opäť mení v život.

Doležalovský svet je naozaj zvláštny. A podliehajúci aj významovým zmenám. Pri dokazovaní, že náš svet je najlepší, jednoznačne vyplynulo, že básnik má na mysli našu planétu, a jej spoločenský systém podrobil mikrokozmickému skúmaniu — remeselníkmi počínajúc, remeselníkmi končiac, kruh je uzavretý.

Teraz možno preniesť pohľad do makrokozmu a obsiahnuť ho ako systém, ako celok. Zrazu sa stretneme so zreteľným významovým rozlišovaním zem — svet: Keď sa Set ešte stále „nemúdro“ domnieva, že celý svet je „pošpatený“ hriechom, dostane vysvetlenie skutočne na vzdelanostnej úrovni konca 18. storočia:

Lenže „otvorením brán vesmíru dokorán“ je zrazu ohrozená téza o najlepšom svete. Ktorý je vlastne ten najlepší svet? Náš — zemský — zrejme nie:

Veď tým sa rúca celý namáhavo vybudovaný systém „blahodarných“ príčin hriechu a priamo vyplýva, že môžu existovať lepšie svety ako naša zem. Preto sa nemožno súhlasne nepripojiť k Setovmu ohromeniu:

Takže nám iné nezostáva, iba poučiť sa spolu s ním, že napr. obloha —

a že Boh —

dozvieme sa, že to asi nebudú hviezdy, ktoré držal v ruke božský sudca pri vstupe do raja, ale hviezdy na oblohe osvietenskej Európy:

A už sa prepracúvame k názvu, ktorý som si vypožičala z knihy Vladimíra Brožíka; v nej, samozrejme, ide o nás, žijúcich na našej planéte ako súčasti vesmíru, no Doležalov Adam je presvedčený celkom v súlade s osvietenskými názormi, že aj iné planéty sú obývané rozumnými bytosťami. Argumentuje celkom svojrázne:

Doležal prisúdil Setovi funkciu oponenta:

Po primeranom vyzvaní syna k „lepšiemu móresu“ nasleduje často citovaná ukážka Doležalovho filozofického racionalizmu s veľkolepou oslavou možností ľudského rozumu:

Verše takmer zaváňajúce sírovou herézou, nebyť vysvetľujúceho dodatku na „našský“ spôsob:

(Opäť však treba pripomenúť protirečenie: keď Set v 141. paragrafe — Rozům chtivý, múdrost chápá — sa otca pýta na najhlbšie otázky pôvodu a zmyslu zla, vtedy Adam odpovedal:

Ako vyzerá „mimozemšťan“ v osvietenských predstavách? —

Iný kraj — iný mrav, iná planéta — iná hmota:

Osídlenie vesmíru rozumnými bytosťami má, samozrejme, pôvod v racionalistickej dedukcii, nie je podložené dôkazmi:

a rovnako aj na iných planétach; spoločenský život na nich je takmer v súlade s názormi utopických socialistov: ideálna spoločnosť je možná iba bez triednych rozdielov —

Doležalova predstava kolonizácie vesmíru inteligentnými bytosťami je kuriózna, ale jeho (čiže dobová) kozmológia je seriózna. (A vlastne výkrik vtedajších najnovších poznatkov, lebo nesmieme zabúdať, že ide o dobu, keď ešte nebol ani všeobecne prijatý Kopernikov heliocentrický systém.) Celkom rozumný je výklad o našej planetárnej sústave:

Až na tú veľkosť možno výklad prijať i dnes, rovnako aj o slnečnej sústave:

(Ide o: Saturn, Mars, Jupiter, Merkúr, Venušu.) Chýba „Nebešťanka“ — Urán, ktorý bol objavený roku 1781. Podobný kozmologický výklad nájdeme aj v článkoch Starých novín literního umění, napr. Obloha nebeská, Slunce, prekvapuje však pokus o domáce pomenovanie planét, čo sa v Starých novinách neobjavilo. (Ale vo Fándlyho Pilnom hospodárovi áno.) Didaktický charakter zdôrazňuje sám básnik, a ako bývalý učiteľ (i učenlivý synovec svojho „básnivého“ strýka) poznal efektívnosť využitia rýmovaných veršov pri štúdiu.

Podľa posledného citovaného verša by sme sa mohli domnievať, že tým doležalovským „svetom“ je teda naša slnečná sústava, ale onedlho sa dozvedáme, že skutočne ide o celý vesmír s mnohými podobnými planetárnymi sústavami ako naša:

A dokonca po prvý raz na oblohe slovenskej poézie zažiarila Halleyho kométa:

Maratónska prednáška na „otcovskej vysokej škole“ sa konečne chýli k záveru. Mnohé bolo vyšpekulované, mnohé rozumné, ešteže Adam = Doležal necháva Setovi = čitateľovi možnosť voľby:

A hoci teraz nevieme, či je najlepšia naša Zem, či celý náš vesmír, faktom zostáva, že 23. kapitola je hlavným ideovým prúdom tejto barokovo-klasicistickej veľrieky.