ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O sporiadaní pocty božej v raji

Aby sme sa mohli zo sklonku 18. storočia opäť vrátiť k udalostiam po „žalostném prvních rodičů pádu“, musí sa znovu vrátiť späť do Tragoedie aj Eva, ktorá počas výchovno-vzdelávacieho procesu 23. kapitoly akiste „odbehla“ dozrieť namiesto mužov na hospodárstvo. Z obchôdzky prichádza práve vo chvíli, keď si Adam uvedomil, že treba ísť skontrolovať pracovné sily:

Set, samozrejme, horlivo prisľúbi splniť otcovo odporúčanie:

Ale hruška bude asi naďalej rodiť „nezdárné ovoce“, lebo sa jej ochrany pred dobytkom nedostane. Neúnavný Set je zase vo svojom živle. Aby sa však nepovedalo, že sa o hospodárstvo vôbec nezaujíma, spýta sa matky —

Lenže to radšej robiť nemal, pretože Eva si neodpustí jemnú iróniu:

Doležal už zaiste pocítil, že by bolo nenormálne v diele, ktoré je oslavou činnosti, aspoň nepripomenúť, že Setovo debatovanie trvá pridlho a bolo by načase aj dačo robiť. Matka však syna zbežne poinformuje o škodách na zrelých figách spôsobených vtáctvom. Títo „hltaví ptáčkové“ a „draví křídelníci“ nám nápadne pripomínajú podjesenné „nálety“ kŕdľov škorcov nie na „měkučké a sladké fíky“, ale na mäkkučké a sladké hrozná, znamenajúce úplnú pohromu pre vinohradníkov, takže aj pre Skaličana Doležala boli títo „křídelníci“ takí „žraví“, až boli „draví“.

Eva zároveň vyslovuje aj materinskú obavu, ktorú by podpísali i v našej súčasnosti všetci psychológovia a lekári:

Zostalo však iba pri dobrom úmysle; Set na pole nevyšiel:

Vedel, že týmto argumentom odvráti nežiaducu pozornosť od vlastnej osoby pre matkin komplex viny na iné problémy.

Tentoraz sa rozhovor upriamil na tému vzdávania pocty Bohu vo sviatočný deň pred pádom a po ňom. Dišputa je opäť zdĺhavá a málo zaujímavá, až na niektoré momenty, ktoré zväčša s obsahom rozhovoru ani nesúvisia. Prvým „biblickým“ faktom je, že Doležal predkladá čitateľovi za sviatočný deň sobotu, a nie nedeľu (hoci v názve 179. paragrafu sa asi pozabudol, pretože mu dal nadpis Modlitba Nedělní v Ráji). Vysvetlenie sa dozvieme z Doležalovho článku Utery v Starých novinách literního umení, iba ako súčasť objasnenia názvov ostatných dní v týždni (len s utorkom si nevedel poradiť a odvodil ho z pohanských čias od boha Thóra), ale originálne: „Bez pochyby lidé hned z počátku ten sedmy den od Božího i svého odpočinutí Sobotou nazývali, takže tento jediný den dostal své zvláštní jméno, a ostatní se jen potom dělili; sami Apoštolove na památku skříšení Pána Ježiše ji nynější Neděli ustanovili.“

Druhým pozoruhodným momentom je Doležalova zvláštna predstava o nesmrteľnosti; ak by ľudia neboli zhrešili, a teda ani nezomierali, žili by v raji —

Teda ani tak by nemohli zostať v kruhu svojich najbližších, ale tiež by podľa božskej vôle odchádzali, len spôsobom akéhosi „nanebovstúpenia“? Veď v podstate ide iba o „bezbolestné“ napodobenie súčasného stavu smrteľnosti.

Pozornosť si zaslúži aj príliš ľudská predstava Boha — nie po prvý raz nám ho básnik predstavuje na spôsob monarchu, ale teraz priam orientálneho despotu, vládnuceho zastrašovaním:

Doležal prehnal dôvody svätenia soboty až do extrému, zabudol pri nich na obraz Boha láskavého a vzbudzujúceho lásku, vytvoril vládcu hroziaceho a vzbudzujúceho hrôzu. Podľa tejto interpretácie bolo teda podmienok na udržanie sa v raji viac, než iba nejesť zo zakázaného stromu.

„Ľudskú" predstavu Boha a vzťahu ľudí k nemu upevňujú aj ďalšie verše po Setovej otázke:

A dozvieme sa, že naši prarodičia žili vlastne vo feudalizme:

V tomto zmysle chápali aj hlavnú príčinu svätenia soboty telesným odpočinkom:

Takže aj my pociťujeme rovnaké rozpaky nad tou interpretáciou ako Set:

Doležal mal pri písaní Tragoedie skutočne ťažkú úlohu. Jedným zo zložitých problémov bolo aj vyrovnanie sa s prienikom orientálneho kultu živých obetí do Biblie v našich „nekrvavých" podmienkach. Básnik však nezrovnalosť vyriešil so zručnosťou sebe vlastnou. Hriechom. Hoci v Biblii nie je o určení obete v raji žiadna zmienka, Doležal si tu pripravil vhodnú pôdu na budúci konflikt medzi Kainom a Ábelom, inak by bolo ťažko vysvetliť túto zrážku dvoch rítov: Adam s Evou pred hriechom obetovali v zasvätené dni na oltári jablká zo stromu života — plody, po previnení sa však obrad zmenil:

No a Set = Doležal dal svojou chápavosťou celej premene obete z nekrvavej na krvavú rovnako „poetický" punc:

— to nemožno ani komentovať! Ale zase v básnikov prospech hovorí takmer vzápätí pekná významovoplná metafora:

Kružidlo rozumu. Hoci vyvracia Adamovu hyperbolu o siahaní až po nebeský trón a naopak naznačuje obmedzené hranice rozumu, načrtol ich perfektným obrazom.

Ale aj keď je rozum „ohraničený", dôležité je, že existuje, veď „kružidlo" zároveň napovedá možnosti rozširovania obvodu, aj keď nie do nekonečna:

A zastiera sa aj obloha do temna poslednej noci našich „delikventov“ v ich „Rajskej Rezidencii“. Lenže oni o tom ešte nevedia.

Rajskí vyhnanci

Aj 25. kapitola — Solemnis e Paradiso emigratio, Rajští vyhnanci — má príbuzný charakter ako predchádzajúca a nájdeme v nej ešte menej zaujímavých prvkov — akoby si Doležal bol svoju invenciu prehýril v obdivuhodnej 23. kapitole a teraz si opäť vybral oddychový čas. Iba udalosti „žalostného pádu“ sa posúvajú vpred, takmer celá kapitola je vlastne len pokusom o akési láskavé zaobalenie onoho strohého biblického imperatívu „Vyžeňme je!“ Dozvedáme sa, že včasne ráno navštívil previnilcov archanjel Gabriel (Adam ešte spal) s prekvapujúcim pozdravením (aj vzhľadom na „prísneho protestanta“ Doležala, aj vzhľadom na samu adresátku — veď ide o jasnú asociáciu „mariánskeho“ pozdravenia Gabriela pri oznamovaní nepoškvrneného počatia):

Lenže Gabriel prichádza tentoraz so smutným posolstvom:

(Takže to ráno veľmi požehnané nebolo.) Stiesneným, vyľakaným hriešnikom nezostáva iná alternatíva — musia sa rozkazu podrobiť a schystať sa na cestu. Batožina bola neveľká:

slabé vybavenie na cestu, ale vidno, že nebolo samoúčelné, pretože Adam mal rozumný zámer — zobrať so sebou jablká zo stromu života:

Lenže práve tomuto činu mal Gabriel zabrániť. Začína sa vyjednávanie ako v ľudových rozprávkach alebo baladách. Adam zatiaľ hlavný úmysel neprezradí, preto ani Gabriel hneď neargumentuje zákazom, ale sa prispôsobí predstieranému cieľu:

Adam sa však nevzdáva žiarivej vidiny na možnosť záchrany:

Gabriel sa už prestáva tváriť dobromyseľne; napomenie ho —

a vyvíja nátlak na Adama, aby vyslovil pravú príčinu —

Na priamu otázku už musí nasledovať do tretice priama odpoveď — aj so skromným znížením požiadavky:

A úprimnosť za úprimnosť, až teraz Gabriel prezrádza hlavný dôvod svojho príchodu:

To bol pre Adama naozaj „smrteľný“ úder. Ale ešte naposledy sa pokorne pokúša žobrať o milosť, hoci už cíti, že námaha je márna (povšimnime si tie tri emocionálne nabité epitetá, ktoré pridelí Gabrielovi):

Zanechajte všetky nádeje! —

Tak teda prarodičia naprázdno, s Gabrielom v strede, držiacim ich pre istotu za ruky, horko plačúc, opúšťajú navždy bohatú záhradu Eden. (Ale človek akoby sa nevedel zmieriť s takým definitívnym odmietnutím; ľudové rozprávky nás presviedčajú, že skryto veril v tajné prepašovanie tajomného zrnka z raja do sveta, veď najmladší kráľoviči, s čistými očami a srdcom, prinášali zďaleka ťažko chorým otcom po prekonaní všetkých nástrah z tohto zázračného stromu života jablká.)

A až pri odchode „gastarbeitrov“ z raja sa dozvieme o ňom viac ako počas ich pohostinského pracovného pobytu. Bol usporiadaný s klasicistickým zmyslom pre prísnu symetriu:

ale miery vychádzali dajako čudne:

Správne by malo byť 96. O tlačovú chybu asi nejde, keďže číslovka je vypísaná slovom. Obvod raja však už navždy zostane o dvadsať míľ kratší, než ako ho vybavil „Mathematicus nejumělejší“.

Aj vnútri bol park presne rozčlenený cestami paralelnými i diagonálnymi, a okrem nich tam bolo aj „přemnoho špalířů“, pri ktorých na ceste z raja anjelské šíky „taborem leželi“ —

(Celkove ich bolo „osmdesát osm dvakrát sto tisíců“.) Keď sa Set so začudovaním pýta, prečo raj strážilo také množstvo „nebeských oděnců“, dozvieme sa, že prarodičom by neboli cudzie pašerácke sklony:

Ale ešte čudnejší je Setov záver:

Naozaj svojrázne pochopená láskavosť!

Ale o vstup do raja by bol aj iný záujemca, ktorý by vedel chytrácky využiť jablká na upevnenie svojej moci vo svete. Táto „podvodná mátoha“ —

Že by teda ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého skutočne bolo pôsobilo ako nebezpečná droga ničiaca ľudský organizmus?

Avšak táto kapitola obsahuje aj jedinečný poetický šperk; nečakane zažiari ako diamant v hlušine a naznačí fakt, ktorý sa plne ozrejmí až v závere skladby, že umelecky najpôsobivejšie vyšli Doležalovi valedikcie — hádam preto, že už mal s nimi pri pohreboch bohaté skúsenosti. (Tie síce mal aj v skladaní veršov k svadobným príležitostiam, lenže nijaká svadba sa v Tragoedii nekoná.) Aj tu ide o rozlúčku — Adama s rajom:

A prví rodičia opúšťajú raj rýchlosťou dve míle za deň, v sprievode Gabriela a s jeho uisťovaním, že raz príde prisľúbený Spasiteľ.

Nové po hriechu hospodárenie

Boh stvoril človeka rozumného, práca ho robila vnímavým a múdrym. Tak možno v hlavných črtách charakterizovať 26. kapitolu Tragoedie, v ktorej sledujeme prvé zoznamovanie sa človeka s tvrdou realitou mimo raja, odkázaného na svoje schopnosti a vytrvalosť. Vopred však možno predznačiť, že miesto, ktoré pre nich už vopred vybrali nebešťania, nebolo najhoršie, nápadne sa podobá básnikovmu rodnému kraju. V prvých kapitolách sme už spomenuli príbytok vyhnancov na spôsob skalických „búd“ vo vinohradoch, ale aj okolie, napriek všeobecnosti opisu, súhlasí, najmä ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že na Záhorí sa vyskytuje najširší diapazón liečivých rastlín v strednej Európe:

No a samozrejme — nemohli chýbať vinice. Preto je priam symbolické, že prvý samostatný objav človeka po vyhnaní z raja súvisí práve s nimi; Eva opisuje synovi, ako Adam zistil —

a Set s matkou radostne súhlasí:

Zdá sa, že „čerstvá múdrosť“ sa ukázala byť človeku od začiatku príjemná aj užitočná.

S flórou to teda mal človek zatiaľ prijateľné, horšie bolo s faunou:

Teda objavili sa skutočné dravce, ale aj domáce zvieratstvo — Adam však, pochopiteľne, „slúžit chtěje Pánu, Nejvíce pečoval o samých baranů“, aby mal čo po sobotách obetovať. Ale ten domáci výber na chov si predsa len zaslúži pozornosť — ako keby sa Doležal spamätal, že Boh nemohol vyhnať previnilcov z raja rovno na Slovensko (hoci aj „ten silný Gabriel V povětří ich velmi daleko odvézel“), zrazu im priviedol do hospodárstva aj ťavy, ale ako uvidíme, iba na ťarchu:

To sa už Doležal presídľoval zase na Liptov. A aký by to bol košiar bez priateľa, ktorý svojou nezištnou láskou a oddanosťou poľudštil človeka viac ako práca?

Neočakávali by sme, že nám táto „ekonomická“ kapitola poskytne aj iný zážitok. A predsa: v 210. paragrafe — Adamovo kuchyňské a stola náčení — Eva nielen spomína —

ale spolu so Setom aj nám „prichádza čosi v pamäť“ — myšlienky senekovskej stoickej filozofie: „Múdrosť predstavuje bohatstvo. Dá ho každému tým, že ho presvedčí o jeho zbytočnosti. Načo vám je spústa spální? Budete ležať len v jednej; len robte všetko svojím, čo môžete, stále ešte bude viac toho, čo vám nepatrí. Treba naplniť ducha, nie truhlice.“ Alebo myšlienky ranokresťanského asketizmu: „Čo je platné človeku, keby aj celý svet získal, ak vlastnú dušu stratí? Naopak, čo mu škodí, hoci by aj všetko stratil, seba však získal? Nič. Majúc seba, má všetko.“ A Set nepochybne vyslovuje aj najhlbšie presvedčenie svojho „stvoriteľa“:

No tieto verše sú už asi menej úprimné, majú byť iba zovšeobecnením:

Skutočne nadčasové myšlienky, spájajúce antiku s osvietenstvom; najšťastnejšia kombinácia v človeku: dokonalá harmónia vnútorných túžob a vonkajších možností. Aj keď je filozofia stoicizmu a asketizmu dôsledkom nepriaznivého spoločenského ovzdušia, vedie k sebadisciplíne a spoliehaniu sa na vlastné sily aj v nepriazni osudu. A práve asi táto okolnosť rozhodla, že Setovi = Doležalovi prišli na um tieto staré osvedčené pravdy, hoci v piatej kapitole ich problematizoval („Pravé by sic bylo tvrzení takové, Kdybychom my sami jen byli duchové, Než poněvadž každý i tělo vláčíme, Samým duchem tělu nikdý nestačíme“). Vtedy mal na mysli svoju dobu, teraz „akože“ počiatky trpkej cesty ľudstva za poznaním, ale, ako obyčajne, pravda býva kdesi uprostred. Ovládnutie svojich túžob natoľko, aby predstihovali naše možnosti vždy iba o dosiahnuteľný krok, je výsledkom sebadisciplíny a príčinou stálej aktivity.

Nepriaznivé podmienky skutočne nútili prvých kolonistov Zeme k ustavičnej aktivite. Eva sa naučila priasť, Adam orať a starať sa o zvieratá (Set = Doležal si mohol odpustiť zbytočnú štipľavosť „Právěť ste náramně pro ten svůj hřích klesli, Když Páni hovadům již potravu nésli!“), budeme svedkami narodenia prvého dieťaťa — Kaina (význam mena v aramejčine, v ktorej je Biblia napísaná, je najpravdepodobnejšie „pán, ochranca“), plodného rozrastania sa rodiny —

Obdivuhodné množenie! Biblia je oveľa skromnejšia. U Doležala si Eva svoj význam „plodná“ naozaj zaslúži:

Ale naši prarodičia asi neboli dobrí pedagógovia, hoci boli iba tri učebné predmety: náboženstvo, pastierstvo, roľníctvo:

Defekty vo výchove sa objavujú už od počiatkov ľudstva, lenže vtedy ich bolo možno zvaliť na hriech:

A skutočná ľudská dráma sa začína zauzľovať s narastaním svojvoľnosti, egoizmu a brutality.

Náboženstvo porušené

Svojvoľnosť, egoizmus, brutalita — zápor na zápor kladie Biblia na Kaina a s týmto mínusovým znamienkom sa jeho meno dostalo ako symbol zla do nášho vedomia, hoci malo význam úplne iný, a Biblia tiež nedáva podklad na spojenie mena s činom, pretože aj v ďalších pokoleniach sa toto meno objavuje v predpone alebo v prípone, napr. Kainan (zo Setovho rodu), Tubalkain (z Kainovho rodu).

Pre Bibliu nebolo rozhodujúce meno, ale činnosť. Kontúry biblických príbehov odzrkadľujú v symboloch základné spoločenské zmeny, konkrétne prechod od pastierstva k roľníctvu, a teda aj príslušnú zmenu náboženského rituálu. Vzťah tvorcov Biblie k týmto zmenám je jednoznačne zamietavý a zrážka progresívneho s regresívnym sa zmenila na zrážku medzi agresívnym a tradičným. Kresťanská „roľnícka“ — feudálna Európa si biblické obrazy osvojovala už v dobe, keď bol tento „zápas“ dávno vybojovaný a stratil spoločenskú dramatickosť, takže zostala iba dramatickosť personálneho konfliktu vo vnútri nie všeľudského, ale iba rodinného spoločenstva, a preto aj jeho protagonisti získavajú iný význam a ich mená sa stávajú symbolmi dobra a zla.

Augustín Doležal si nezľahčil svoju úlohu — vracia sa v narážkach k pravému významu mien a usiluje sa vysvetliť okolnosti vedúce k prvej vražde v biblických dejinách zo širšieho záberu, ako sa tradične chápali; výsledok stretnutia však musel zostať nezmenený — jednoznačné odsúdenie Kaina. Historickú symboliku sporu si neuvedomoval (inak by musel byť Kain rehabilitovaný), cítil však nevyhnutnosť vrátiť mu celospoločenskú platnosť, a preto volí najreálnejšie prostriedky — biblickú symboliku nahradil časovou. Spor sa posunie do roviny teologicko-filozofickej, „kainské učenie“ napáchne voľnomyšlienkárstvom s rozpustilosťou mravov západnej Európy, Ábel bude ochraňovať „náboženstvo otcov“ s tradičnými mravmi, pracovitosťou a bezpodmienečnou vierou vo vykúpenie.

Doležalov Kain sa však bez vedomého, teda ospravedlňujúceho úmyslu svojho tvorcu stáva obeťou predurčenia, z dnešného pohľadu by sme mohli usúdiť, že konanie zla si vlastne prináša pri narodení v génoch:

Cieľom 27. kapitoly — Religio desolata — bude odhalenie „novej viery“:

Hlavné rozdiely sa prejavovali podľa Doležala v troch bodoch:

Odraz západniarskeho „ateistického“ racionalizmu zablyskne z veršov pri pochybnostiach o „ženskom semene“:

ale pri porušovaní svätenia soboty sa vidí, že Doležal svoj portrét „kainských“ maľoval aj podľa domácich vzorov — feudálov žijúcich v „hriešnom“ prepychu a nútiacich nevoľníkov pracovať v čase vrcholiacich žatevných prác aj po nedeliach:

Toto podozrenie zosilňuje 231. paragraf — Rozpustilý Život — ktorý je akoby pohľadom cez oblok do zámockej siene, rozvírenej nespútanými radovánkami:

Odsúdenie „kainských“ by nebolo dostatočne mínusové, ak by sa nezdôraznila ich nečinorodosť (hoci Biblia podobný príznak neposkytuje):

(„Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre“ — J. Botto.) Tak teda „hľadieť studeným srdcom“! Ako presne a krásne pomenoval Doležal v svojej personifikujúcej metafore bezcitnosť a ľahostajnosť k životnému údelu chudoby! A hneď v protiklade Evin hlboko ľudský povzdych bezmocnosti nad takým stavom vo svete:

Prosto Kainovi prívrženci boli ničomníci hrešiaci proti všetkým prikázaniam, neverci a uzurpátori. Keďže Doležal posunul spor nielen do sociálnej, ale aj teologickej roviny, zároveň využíva príležitosť podať obraz náboženských šarvátok, o ktoré asi v našich mestečkách nebolo núdze. Keď matka Setovi opisuje prvé „náboženské konzílium“ zvolané Adamom, „kainskí“ „se shrnuli co včely do ule“, ale „tradicionalisti“ neprišli vo veľkom množstve otca podporiť. Setovi to bolo čudné, veď „mohli se nic nebát Adamova hlasu!“ Ale Eva mu vysvetlí príčinu ich absencie z čisto ľudských pohnútok:

Kain sa dokonca nezastavil ani pred verejnou hrubou urážkou oboch rodičov — obvinil otca zo senility, že mu nemožno veriť,

ale opozícia predsa len nebola bez šance, viedol ju Ábel, avšak aj ten pri pokuse o zmier dostal svoje:

Nepochodil dokonca ani Gabriel — učiteľ. Aj jeho Kain obvinil, „že je snad“ —

Raz, dva, tri, už si aj ty! „Odpílil“ Adama, Ábela aj archanjela, brutalita a nevera je na postupe a Set = Doležal sa s odôvodnenou obavou pozerá v ústrety budúcnosti:

(A to len o tri paragrafy prv sa opäť po dlhom čase ozvala zmienka, že „tento Svět jestiť nejlepším“.)

Ábel svojím vystúpením uvoľnil prvý kamienok lavíny vražednej agresivity, ktorá ho pohltí ako svoju prvú ľudskú obeť za hriechy iných. (Doležal úmyselne zdôrazňuje spojovacie znaky medzi ním a Kristom ako prejav bezpodmienečnej dôvery v očisťujúcu moc krvavej obety.)

Ábelovo mučeníctvo

Hoci hlavným cieľom 28. kapitoly je „európska“ interpretácia tentoraz zase „krvavej obety“, ktorá sa dostala do Biblie z orientálnych náboženských kultov prinášajúcich aj živé ľudské obete, na spoločenskom pozadí progresívneho a regresívneho výrobného procesu sa Doležal pokúsil vysvetliť ešte jednu tajomnú a šteklivú narážku z Biblie, nad ktorou sa iste vznietila fantázia mnohého „křestianského čtenářa“, ale závery by viedli k prečudesným podozreniam: „Stalo se pak, když se počali množiti lidé na zemi, a dcéry se jim rodily, že vidouce synové Boží dcery lidské, any krásné jsou, brali sobě ženy ze všech, kteréž obdivovali. Obrové pak byli na zemi v těch dnech ano i potom, když vcházeli synové boží k dcerám lidským, ony rodili jim. To jsou ti mocní, kteříž zdávna byli, muži na slovo vzatí.“ (Genesis 6, 1 — 4)

Augustín Doležal vycítil, že ak chce naozaj vysvetliť všetky výhrady a pochybnosti, nemôže obísť ani toto významovo temné miesto, pretože vyhadzovalo smerovku k anjelom. A mĺkve pripustenie nebesko-pozemskej sexuálnej mezaliancie zase protirečilo európskemu chápaniu anjelov ako čistých, netelesných duchov. Nuž a básnik sa opäť vynašiel. Synov Božích urobil z pravovercov, synov ľudských z „kainských“ (hoci v 13. kapitole pri opise velebného Sudcu vstupujúceho do raja ho tiež označil za podobného „Synu člověka“):

Ale opäť nebol básnik celkom dôsledný; z biblického textu je zjavné, že obri by mali pochádzať z línie „synov Božích“, avšak v Tragoedii sa zrazu s prekvapením dočítame, že jedným z tých „obrov“, čiže zakladateľov rodu tých mocných, „mužov na slovo vzatých“, je Kain (250. paragraf — Hlas krve Abelovy):

Zaiste zohral pri tomto významovom posune rozhodujúcu úlohu rým, lenže ním prevrátil Doležal zmysel biblickej šifry o stoosemdesiat stupňov. Poeti však majú svoju licenciu na svojské interpretácie od „vysoce vážených Madám“ z Parnasu, nie od cirkevných otcov z Ríma; a Doležal ju veľa ráz patrične využil.

Kým však prídeme až po prvú vraždu, musíme sa dôkladnejšie zoznámiť s „hmotárskou“ filozofiou „kainských“, pretože túto prvú „pamětnú celému světu Tragoediu“ bude Doležal zase interpretovať naozaj pozoruhodne — na vlastníckom princípe, ktorý bol rozhodne pre Európu prijateľnejší a pochopiteľnejší ako krvavá obeta z pohnútok iba rituálnych (keďže skutočné historické pozadie konfliktu bolo už dávno zastreté ďalším spoločenským vývinom). No nemožno obísť bez povšimnutia skutočnosť, že sa básnik, hoci iba inštinktívne, chopil riešenia problému opäť cez ekonomiku. Už v predchádzajúcej kapitole naznačuje, že keď „kainskí“ —

odôvodňujú svoj obrad filozofiou, na ktorú im pripravil vhodnú pôdu sám autor (bez biblického podkladu) už v raji —

ale aj zištnými dôvodmi, aby bol obrad lacnejší,

Hoci na kainovcoch nenašiel nič dobré ani Doležal, predsa im niečo neúmyselne dožičil — estetický vkus. Keď po neúspešných rokovaniach medzi Kainom a Ábelom v otázke zjednotenia rituálu sa rozhodli pre „boží súd“ a obe strany pripravili na určenú sobotu svoje oltáre, Kainov obetný stôl väčšmi podnietil básnikovu obrazotvornosť:

Posledné slovo je vlastne jedinou poškvrnou tohto estetického celku. Ozaj naše vnútorné „oko“ predstavivosti „zábavku mohlo míti“ — Doležalovi sa celkový obraz umelecky vydaril, Ábelov oltár túto lahôdku pre oko a ani pre básnickú obrazotvornosť poskytnúť nemohol:

Preto sa hádam ani nemožno čudovať, že Kainovi bratia vo viere si boli takmer istí víťazstvom, lebo —

Ich chorál nevyznieva rúhačsky, má v sebe úprimnosť a cit, ani sa nám nechce veriť, že tú skvelú pastvu pre oči pripravili nie z vnútorného presvedčenia, ale iba v rámci „úsporných opatrení“. Pravda je však vopred určená — oheň ich obetu nespálil.

Pohrdnutie natoľko starostlivo pripraveným darom by azda rozhnevalo aj menej vášnivé povahy, ako bol bezpochyby cholerický Kain; on sa so skutkovým stavom vyrovnal presne podľa psychologických zákonov svojej povahy — ak nie po dobrom, tak nasilu —

(Hoci je ťažko si predstaviť, ako spaľujúco by mohli blčať všetky tie šťavnaté plody, „zrnatá jablka, chlupatá broskva“, hrozno, pomaranče, melóny, resp. rozváňajúce kvety…)

Ábel sa na očakávaný oheň pripravil obozretnejšie: oltár nebol krásny, ale účelný — hranica dreva. Sám obrad bol drastický:

Ábel čakal na oheň, ale prosil —

A „rieky nebeskej milosti“ vypustili na „plamennú“ modlitbu spaľujúci vietor:

A bolo rozhodnuté.

Celkove sa ukazuje, že v tých miestach Tragoedie, kde sa Doležal usiloval „vysvetliť, podstatne opraviť všetky látky, výhrady a pochybnosti“ v náboženských problémoch, svojimi „okolnosťami“ viac „nadházok“ vyrobil, ako ich vysvetlil. Aj teraz musel robiť ďalšiu korekciu, aby k Ábelovej vražde vôbec mohlo dôjsť. Jednoznačný výber medzi „nehorľavým“ a „horľavým“ oltárom rozhodol spor v prospech Ábela a spor by sa vyšším zásahom vyriešil, ale prijať porážku bez odporu by sa nezrovnávalo s Kainovou vznetlivou povahou. Ako „bojový“ prostriedok poslúžili pochybnosti a spochybnenie celého úkazu, skrátka kainovci vystupujú ako „chytrí mudráci“: pochybujem — teda myslím. A myslím si svoje:

Skutočne chytré. Má to logiku. Keď oheň, prečo z neba, a nie z pekla? Výhoda sa šikovným slovným smečom znovu zrovnala na zhodu.

Ekonomické pozadie zločinu

Po 23. kapitole je Martyrium Abelis (Mučedlníctví Abelovo) v Tragoedii najrozsiahlejšie. Opäť opodstatnene. Ako predstavovala 23. kapitola vrchol filozofický a spoločenský, tak v 28. kapitole vrcholí dráma celého diela a mení ho v tragédiu, lebo až posiaľ by názov skladby ešte stále nebol opodstatnený; veď Adam vysvetlil Setovi, ako svoj vlastný pád využili prostredníctvom rozumu k prospechu, v každom zle je aj niečo dobré. Okrem vraždy. Tu poľahčujúce okolnosti nejestvujú.

Dramatický vrchol skladby Doležal načrtáva hneď v úvode kapitoly. Keď matka Setovi naznačuje —

syn sa zvedavo pýta (kvôli rýmu): „Jakáž to hra byla, snad jen Comedia?“ Odpovedá mu: „Toť bude pamětná světu Tragoedia!“ A pomaly sa k nej schyľuje. Dozvieme sa, že Kaina napomenul sám Boh, aby sa v obetovaní prispôsobil Ábelovi (hoci preventívne upozorniť v raji na hada nebolo možné — „Bůh zbytečných zázraků nečiní“, teraz v 242. paragrafe „Bůh se i hříšníkům zjevuje“; tento zásah však naznačuje aj Biblia), ale keď spolu rokovali „ti dva Biskupové“ „při hedbávném stole“ u Ábela, Kain ho znovu nahovára —

To, samozrejme, Ábel pripustiť nemohol, hoci ho Kain naďalej presviedčal:

Ábel však „túto věc neučinil“:

A osudný konflikt visel vo vzduchu.

Celkové spracovanie krvavého zločinu a pripojené valedikcie nápadne pripomínajú skutočné tragédie pre majetok a odobierkové verše pri pohreboch obetí; ako vieme, v ich tvorbe bol Doležal majstrom a svojho mena sa dovolal aj v 250. paragrafe — Hlas krve Abelovy. Ale pozrime sa Evinými očami, čoho svedkom býval jej tvorca v živote plnom „ekonomických“ vášní:

Márne sa Ábel osvedčoval —

Kain svoj afekt nezvládol. Vytrhol Ábelovi jeho pastiersku palicu a mlátil ho ňou hlava-nehlava so zúrivým krikom:

Vytiahol nôž. A tak „když Abel náš své stádečko pásl, Knot jeho života nenadále zhasl!“ Ano, ovládať sa treba, aby človek nechtiac nevstúpil do histórie, alebo aspoň do literatúry, lebo potom sa už obrániť nemôže; čo je napísané, to platí:

Tak teda prečo? Pre pravdu? Pre barana? Či pre niečo iné? História už od počiatku svojich mučeníkov glorifikuje, živým stačí odmena, že prežili.

Celý 245. paragraf — Abelův pohřeb — pôsobí, aj keď v tomto prípade paradoxne, živo a dynamicky, skutočne v nás vyvoláva dojem rozprávania očitého svedka o tragickej udalosti, ktorá rokmi v mysli ešte väčšmi dramaticky dozrela. A azda tu treba hľadať príčinu, prečo sa Doležal rozhodol, napriek Biblii, Ábela oženiť a obdarovať ho potomstvom, aby mohol rozohrať celú škálu pohrebných odobierok, dôverne známych z mnohoročnej pastoračnej činnosti v Hybiach. Ani kvílenie matky, keď sa odobrali „k tomu žalostnému místu, A sebú vezmúce vodu živú čistú“, sa lyrickým nábojom a nefalšovanou presvedčivosťou nevyrovná náreku Ábelovej manželky:

Pohreb Ábela s nabalzamovaním vonnými masťami, zavinutím do plátna a uložením v skalnom hrobe básnik zámerne prevzal z evanjelií, aby v mysli čitateľa opäť spojil Ábela s Kristom; preliatie nevinnej krvi malo na Doležala priam magický účinok. A iba nepatrná zmienka v Biblii — „I řekl Bůh: Co jsi učinil? Hlas krve bratra tvého volá ke mně z země“ — mu stačila na vytvorenie koloratúrnej árie, árie symploké, pretože sa Rubínom začína i končí, árie Hlas krve Abelovy. Započúvajme sa aspoň do úryvkov:

Pozornosť si zaslúži aj Ábelova rozlúčka, ktorá nasleduje takmer vzápätí, ale viac formou ako obsahovo. Po prvý raz sa totiž objavujú namiesto dvojverší štvorveršia, vo valedikciách Doležalovho času síce časté, ale do Tragoedie vnášajú zmenou mocný účinok a dokazujú Doležalovo majstrovstvo v tvorbe rýmov. Sama rozlúčka pripomína viac monológ unudeného herca v nudnej hre, iba v pasáži venovanej matke chvíľami sa odpútava od štylizovanej strojenosti:

Ozdobou Ábelovej valedikcie je však rozlúčka so ženou:

Doležal sa natoľko vcítil do valedikcie, akoby sa lúčil s obľúbeným farníkom, a zabudol, že Ábelova žena predsa musela byť dcéra, nanajvýš vnučka Adama a Evy:

Príhovor k deťom obsahuje dve pekné hlboké myšlienky:

Ale čo zatiaľ robil Kain? Na začiatku prvej kapitoly otec Setovi vraví „veď snad i Kaina někdy u nás vídáš“, no teraz zistíme, že to nebolo možné, lebo Boh Kaina preklial a on —

a drahokamy dostávajú znovu mínusovú, teraz „kainskú“ hodnotu:

Túto melodiku sme už začuli v 26. kapitole.

Plač nad vyznávačmi božími

Náznaky dejového pohybu, beztak veľmi sporadické a úsporné, sa naposledy objavili na konci 23. kapitoly, aby v dialógoch so Setom mohla opäť Adama vystriedať matka. A keďže rozhovor priviedla až do „kritického“ miesta, keď sa v Tragoedii dozvedáme o okolnostiach skutočnej tragédie a nebolo treba vymeniť protagonistu, lebo sa už všetko povedalo o svete „minulosti“ i „budúcnosti“, aj dejové náznaky stratili funkčnosť. Až na začiatku 29. kapitoly sa vraciame zase do „reálu“, lenže definitívne opúšťame dialogickú formu. Doležal prešiel do funkcie komentátora a v próze sprevádza vnútorne rozorvaného Seta „mezi stromovím a kvítím“, riešiaceho vnútorný rozpor medzi túžbou navštíviť bratov hrob a medzi obavami z otcových výčitiek, že narušil jeho pokoj. „Velikýť on sám s sebú védl boj“, kým sa v svojom vnútornom monológu definitívne rozhodol pre púť k skale, kam pochovali nešťastného Ábela.

K tejto krátkej prozaickej vsuvke Štefan Krčméry poznamenáva, že „autor mal schopnosti písať román skutočný, aký sa mu plietol mysľou v úvode knihy“ (Dejiny literatúry slovenskej I.), a treba povedať, že v tejto približne stranovej prozaickej časti Doležal skutočne dokázal väčší cit pre dramatickosť ako v samej „dráme“. Má oveľa väčšie vnútorné napätie a naznačuje, že ak by si pre svoj „svatý román“ zvolil prozaickú formu, vdýchol by doň viac života, dal by mu azda vzrušivejšiu gradáciu; na viacerých miestach skladby možno zreteľne sledovať, že tvorcu natoľko strhli rýmy, že sa mu „pretrhla“ myšlienková niť.

Lenže z krátkeho prozaického textu nemožno robiť univerzálny záver o potenciálnej hodnote celého diela v prozaickej forme, rozhodujúce bolo zaiste jeho didaktické poslanie, a to podľa Doležalových skúseností jednoznačne žiadalo verše, podľa možnosti so zvučnými rýmami. A tie v Tragoedii sú.

Opis otvárania hrobu, ale najmä pátrania po jeho obsahu má až romanticky tajomnú atmosféru. Neurčitý šerosvit, biele nehybné telo: „Podešev potom asi dvanácte kroků, spatřil po bocích hrobu toho kamenného dlúhé a široké lavice, na nichžto jedné znamenal cosi bílého. Všeho potom náležitě zkusiti chtěje, předně tú šatku odvázal a viděl hlavu Abelovu sinalostmi značenú, tvář bílú, bradu a vlasy kaštanové. Potom odhrnuv platno, pohleděl na bok, a aj! proklaný byl, a díra v něm veliká!

Podstatnú časť predposlednej kapitoly však tvorí 253. paragraf — Truchlivé Séta Patriarchy nad Abelem kvílení — ku ktorému ho inšpiroval tento obraz vyvolávajúci zimomriavky.

Prvá časť Setovho náreku rozhodne patrí k poetickým vrcholom Tragoedie. Po druhý raz sa stretávame so štvorveršiami, ale kvartové rýmy básnikovi nezväzovali fantáziu pri tvorbe obrazov, ktorých motív sa lyricky nežne ozval už v Adamovej rozlúčke s rajom. Apostrofovanie prírody tu priam ideálne poeticky harmonizuje s panvitalistickou myšlienkou z 23. kapitoly o „živom“ vesmíre; Doležal naozaj dokázal zmeniť Setov žiaľ na živú vodu prebúdzajúcu celú prírodu k spoločnému smútku, veď Set „truchlivým hlasem takto naříkal“:

Ale ako je pre Doležala typické, dlho sa na biblických miestach neudrží. Zavedie nás síce na príznakovo neutrálne polia a lúky, ale už z nich cítime rosnú vôňu budúcej „roli boží hybské“:

Druhé dva verše sú prevažne poeticky menej nápadité, slúžia iba ako vysvetľujúci komentár — takisto i v tomto prípade:

Avšak výnimky potvrdzujú pravidlo:

Posledný verš je svojou metaforikou dokonca najkrajšou ozdobou celého štvorveršia.

A kde je Doležal, nemôžu chýbať ani milované ovocné záhrady a vinice:

Dostaneme sa aj na Liptov, lebo pre Mezopotámiu je prvý verš nenáležitý:

A z lesnatých dolín zeme teraz povznesieme zrak k nebeskej oblohe:

Azda si nebol istý, či výraz „na plň Měsíce“ dostatočne ozrejmuje mesačný spln, preto sa k motívu vracia, a potom rovnou cestou do kozmu:

Ale príroda jasnej mesačnej noci má väčšiu príťažlivosť ako chladný kozmos:

Z tajomnej krásy nočnej prírody je blízko v myšlienkach k blaženému raju, k brehom riek v raji prameniacich, ba dokonca mysli nemožno zabrániť ani vstup do samého raja s celým jeho bohatstvom:

Ale s rajom je už pevne spojená predstava anjelského výstražného meča:

Set vyzýva k smútku ešte všetky pahorky, poľnú zver i ľudí, aby bol vesmír skompletizovaný s bohatstvom nerastným i „rastným“ — flórou, faunou a s ozdobou celej prírody, sídlom rozumnosti:

A začína sa frontálny útok na Kaina. Záporný postoj k nemu Doležal dobovo umocnil vsadením mohamedánskeho turbanu na Kainovu hlavu a jej nerozumnosťou:

Na rozdiel od Miltonovho Strateného raja, ktorý priam hýri antickými motívmi, je Tragoedia v tejto oblasti takmer nedotknutá, až na Parnas v Pozdravení (kam prepašoval gréckym múzam latinský manifest, ale nie svojvoľne, iba ako súčasť vzdelania v Altdorfe), či zmienku o Júliovi Cézarovi a Nerónovi. Preto až prekvapujúco pôsobí náhle vystúpenie gréckeho boha z jeho podsvetia, aby sa vtelil do Kaina — „Nevyhneť pokutám ten zlobivý Pluto!“ (Podobnosť Hollého selanky Hlasislav je až zarážajúca.)

Set po rozlúčke s mŕtvym bratom „všecky díry a průchody okolo toho kamene náležitě uzacpával, aby poznáno býti nemohlo, a to zvláště od Otce doma, že by to byl někdo hýbal“ a na náhrobný kameň napísal epitaf (jeho úvod asociuje nápis v Termopylách „Pútniku, zvestuj Lacedemónskym, že my tu mŕtvi ležíme, tak ako zákony kázali nám“): „Jestlis / kdy a kde postál, / ty bídný / ven z Ráje / Pustevníče / tuto / bez meškání / postoj / k tvé / radosti i žalosti / k žalosti proto / že tu leží / ABEL / muž bolesti i žalosti / jehožto / že / Oběť jen krvavú / dlé rozkazu Páně / Bohu svému obětůval.“ A keď si sadol oddýchnuť pod najbližší strom, spomedzi jeho ratolestí sa spustil pergamenový zvitok. Jeho obsah tvorí náplň poslednej — tridsiatej kapitoly.

Krv Božia volá

Zo všetkých motívov, ktoré sa v Tragoedii objavili, v závere triumfuje jeden — pietistický, ako ho predznačuje už samo listové posolstvo od „anjela v povětří, podobného Synu človeka“ a citáty z Evanjelia. (Doležal si už neuvedomil, že „synmi ľudskými“ nazval pokolenie Kainovo, ale hneď v nasledujúcom 257. paragrafe — Tytul Evanjelium — a v poslednom 260. paragrafe — Zavírka — sa „syn človeka“ mení na syna Božieho: „Sét… byl domnění, že ten Anjel… snad sám ten Boží syn byl.“) Ani prehlásenie večného majestátu „JA JSEM TEN KTERYŽ JSEM, SYN JEDINÝ BOŽÍ“, ani Pronikající Hlas Krve Kristovy nezaujmú nijakou zvláštnosťou. Náboženská téma akoby úplne sputnala Doležalovu myseľ, nedovolí si experimentovať a ochromenie obrazotvornosti ho privádza až k takýmto veršom:

resp.:

Básnik oboma paragrafmi povzbudzuje k pokore, varuje hriešnikov pred pýchou a vyzýva k viere, láske a k nádeji. Úplne sa vytratila „rozumu lidského váha“, jeho zápas so životnými prekážkami vyznieva ako márny, žijeme iba preto, aby sme sa dobre pripravili na smrť. Hoci použitie štvorverší v Pronikajícím Hlasu Krve Kristovy naznačuje, že ide o časť s ústredným významom, v celkovom kontexte zaniká a umelecky nemôže predchádzajúcim dvom pasážam v ničom konkurovať. A to isté možno konštatovať aj na margo predposledného, 259. paragrafu — Sét, potěšiv se, za Evanjelium děkuje. Charakteristické je posledné štvorveršie:

V Zavírke, písanej prózou, sa ešte dozvieme o Setovom dlhom a nepoškvrnenom živote až do 912 rokov a o Kainových osudoch: sám vrah — bol zavraždený, a to vlastným prapravnukom Lámechom. Je priam paradoxné, že vo „veľbásni“ o najlepšom zo všetkých svetov vložil do pripojených záverečných veršov slová úplne popierajúce jej posolstvo: „Vale tobě dávám, světe zlý, falešný“ — a myšlienky dištancovania sa od „hriešneho sveta“ zvýrazňuje aj Přívěsek některých pronikavých písní o Umučení Pána Jezu Krista. Obsahuje tri piesne: prvá — Ó, můj Ježíši zraněný — je pôvodná, druhá je preklad Gellertovej piesne Du bist ein Mensch, das weisst du wohl (Že si človek, to dobre vieš) a tretia je upravená (asi taktiež Gellertova) pieseň O pokání Syna marnotratného v nově složená.

Predovšetkým výber Gellertovej piesne je v priamom protiklade s ideovým nábojom Tragoedie, s jej oslavou možností ľudského rozumu a pracovného úsilia človeka:

Že jsi člověk, to dobre znáš, Proč tedy máš dychtiti, Po těch věcech, jéž Pán Bůh náš, Může sám učiniti? Túláš se tvú rozumností, Po stezkách mnohých starostí, Mysle vždycky: jak se mi Předce svede na zemi?

Jaks ty často v neštěstí Vlastní vůlí přiveden? Kdyžs se smyslům tvým dal vésti, Kde mrákota a ne den; Kdyby to byl Bůh schvaloval, Cos ty sobě vymudroval, A jaks počal tvé dílo, Po tobě by pryč bylo.

Zostávajú nám iba dohady, čo priviedlo veselého, vtipného Doležala, propagujúceho hoci idealistický, ale predsa racionalizmus, až k úplnému fatalizmu:

Ale Bůh náš přímo kráčí Po cestách své múdrosti, Přivodí nás, když sám ráčí, K tichým břehům radosti, Teprv potom, když to dílo, Vykonáno v skutku bylo, Může člověk spatřiti, Co Bůh ráčil míniti.

S veľkou pravdepodobnosťou išlo o dôvody súkromného charakteru — vzrastajúce rodinné problémy ekonomické i emocionálne. Ale keďže najväčšie starosti Doležalovi nastali, až keď opustil Hybe, kde jeho farníci „přetěžce propuštějíce, hořce ho oplakávali“, a prešiel roku 1783 na nové — posledné pôsobisko v Sučanoch (predaj majetku na dražbe, starosti s dcérou Zuzanou a nevydareným synom, ktorý sa nemohol v živote uchytiť), vedie nás to k záveru, že „Přívěsek“ aj s úplne záverečným Jadrom Křestianských žádostí bol naozaj „privesený“ — možno podľa vzoru Komenského — ku skladbe až dodatočne, pred odovzdaním rukopisu do Škarniclovej kníhtlačiarne; dovtedy asi stále Doležal upravoval definitívnu formu diela.

Lenže ani tento záverečný akord rezonujúci rezignáciou a fatalizmom neprehluší v čitateľovi celkove optimistický pocit z jeho Tragoedie. A to je zároveň aj posledná rozpornosť tohto podivuhodného veršovaného „svatého románu“, hovoriaceho najmä o človeku, o jeho prehrách a víťazstvách, o hľadaní seba samého v činnosti, o človeku tešiacom sa i trpiacom, múdrejúcom zásluhou prekážok a porážok, zásluhou námahy, bolesti a strát. To všetko básnik dobre poznal a usiloval sa čitateľovi odovzdať svoju vieru v konečné víťazstvo spravodlivosti (hoci aj po smrti, keďže v živote ju nenachádzal).