Zlatý fond > Diela > Stretnutie so starším pánom


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Stretnutie so starším pánom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov

Piata časť. Cesta Tragoedie k dnešku

Tragédia Tragoedie

Nomen — omen. Aj Doležalova Tragoedie si priniesla svoj osud v mene. Napísal ju v úplne rozdielnej sociálno-politickej atmosfére od tej, do ktorej vošla v svojej vytlačenej podobe. Starostlivá Škarniclova kníhtlač, s minimom chýb a vkusnou väzbou, nemohla zachrániť to, čo sa rozsypalo v spoločnosti. Predovšetkým optimizmus. Neisté výhľady do budúcnosti v roku vydania Tragoedie tlačou zapríčinili vo veľkej miere udalosti spojené s víťazstvom Veľkej francúzskej revolúcie roku 1789; presnejšie, ich rozporné interpretácie na našom území, vyvolané už samým faktom oklieštenia kráľovskej moci Ústavodarným zhromaždením. Veď Mária Antoinetta bola dcérou Márie Terézie a viedenský cisársky dvor sa nemohol ľahostajne pozerať na rozbúrené Francúzsko a neovplyvňovať verejnú mienku v našej monarchii protidemokraticky, s rinčaním zbraní. Optimistické posolstvo Tragoedie jednoducho neharmonizovalo s napätou spoločenskou situáciou, ktorú zhoršovali aj nepokoje v Poľsku.

Celkové radostné perspektívy pohasli aj z vnútorných politických dôvodov. Úmrtie Jozefa II., od ktorého veľa očakávali aj naše stredné spoločenské vrstvy, nedávalo opodstatnenie na ružové výhľady do budúcnosti. Postupná likvidácia reforiem už za jeho života, i cisárom Leopoldom II. v roku 1791 ešte nedávala tušiť, pri čom sa zastaví, či nový cisár nesiahne aj na tolerančný patent, ktorý tak nadšene pred desiatimi rokmi privítal nielen Augustín Doležal, ale aj adresáti jeho Tragoedie — stredné remeselnícke vrstvy, drobní zemania a inteligencia ľudového pôvodu.

Ďalšia skorá výmena na cisárskom tróne po necelých troch rokoch, keď Leopolda II. vystriedal jeho syn František, tiež neveštila dobré časy, lebo syn nemienil pokračovať v kurze svojich tolerantnejších predchodcov, najmä po parížskej poprave Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty. Tento čin vyvolal vlnu zdesenia vo všetkých európskych monarchiách (veď Mária Terézia múdrou — mierovou — sobášnou politikou „vylepšovala“ európske dynastické rodokmene príslušníkmi svojej početnej rodiny veľmi úspešne) a predovšetkým u nás. Zdesenie prerástlo do nenávistnej hystérie a do vojnového konfliktu — jedno však bolo isté bez ohľadu na jeho budúci výsledok: nádeje buržoázie rastúcej z remeselníckych vrstiev, ktoré Doležalova Tragoedia odzrkadľuje, zhasínajú v priamej úmernosti s rozmachom revolučnej aktivity vo Francúzsku. Šance nešľachtických vzdelancov presadiť sa schopnosťami, nie pôvodom, sa utopili vo francúzskej kráľovskej krvi, takže sotvakto by uveril Doležalovým optimistickým veršom vytrysknutým z úplne odlišných pomerov (v 23. kapitole):

Když Synáčka svého Otec dobrý zplodí, Hned po roku pátém do školy ho vodí, Aby tam rozumu hříšného zmatení Napraveno bylo v literním umění; Jestli na dobrého jen trefil Rektora, Jenž by lenoch nebyl a světská potvora; To když syn odbavil, by cvičil i jazyk, Vedú ho k známosti rozličných Grammatik, Ukazují způsob, jakby člověk v žití, Měl statečným údem svojéj Obce býti; Mluví, jakby měl i múdre hospodářit, Chce-li, by se dobře práce měla dařit.

Vzdelanie úspešne pokračuje až po absolvovanie univerzity a po jej dokončení sú vyhliadky pre všetkých rovnaké, len si treba vybrať:

Když se tak zabavil na tomto předměstí, Hned stojí, nevolný! jako na rozcestí, Kam by se měl hnúti v svém životě dále, Aby živ byl obci a zvlášť Bohu k chvále; Líbí-li se komu, by z Děkanových ruk, Dostat mohl věnec, neb Doktorský klobúk, Ten může ozdobit Universitatem, (Akademii — Vysokou školu.) A jsa Proffesorem, opatřit se zlatem, Ctí, uřadem, chválú; neb taký Praeceptor, (Výběrčí.) Jistě bývá někdy Magnificus Rektor. Kdo má chuť do vojny: zbroj má hned vysokú! Rozům v hlavě dobrý; jen šablu dej k boku!

A rovnako málo pravdepodobná je i právnická alebo lekárska kariéra, ktorá by otvárala prístup až k najvyšším métam:

Při tom kunště i to má býti ceněno, Že Lékař dostává chvalitebné jméno; A jestli též zdraví tak šťastný jest Pater, (Otec.) Může byt samého Krále Archiater. (Knížecí Lékař.)

Však nielen v občianskych povolaniach, ale ani v duchovnom stave cesta k oceneniu skutočných kvalít človeka nebola rozhodne taká priamočiara ako v Doležalových radostných očakávaniach. Iste nestačilo —

Aby tak před Božím jen chodíval stádem, Že by ho vždy k ctnosti védl svým příkladem, Což jestli učiní, k čepici má přístup, A velebný bývá v Cirkvi Boží Biskup!

To je však iba jedna z viacerých príčin chladného prijatia Tragoedie súčasníkmi. Vydanie Doležalovho diela prišlo do „zlomového“ obdobia všeobecného pohybu v celej nadstavbe, ktorý nemohla stlmiť ani dočasná stagnácia nových nastupujúcich spoločenských síl po rozporuplných informáciách o francúzskych udalostiach a po krvavom zúčtovaní s „uhorskými jakobínmi“ roku 1795. Tragoediu nemohli jednoznačne prijať ani prívrženci, ani odporcovia revolúcie pre jej vlastnú vnútornú rozpornosť: na začiatku skladby naznačuje, že moc, vláda privilegovaných pochádza od diabla a upozorňuje —

Že potomky náše po vše další léta Slávú mámit bude zlostné kníže světa,

uprostred skladby nájdeme celú duchovnú i svetskú feudálnu mašinériu v plnej paráde, a na jej čele Máriu Teréziu.

Doležalovu skladbu pokladáme predovšetkým za dielo filozofické — a práve v tejto oblasti ju zasiahol ďalší úder: nielenže u nás nebola dostatočne pripravená pôda na všeobecné pochopenie a prijatie zámeru propagovať básnickou formou istý filozofický systém, ale aj medzi vzdelancami zaoberajúcimi sa filozofiou prišlo v čase od napísania Tragoedie po jej vydanie k preskupovaniu síl z predkritického — leibnizovsko-wolffovského smeru, ktorého bol Doležal u nás predným vyznavačom a básnickým interpretom, ku smeru kritickému — kantovskému. V desaťročí 1781 — 1790 vyšli všetky tri rozhodujúce Kantove diela — Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu a Kritika súdnosti; v nich Immanuel Kant obmedzuje úlohu deduktívno-formálnych metód myslenia v prospech skúsenosti. Kantovo pôsobenie sa prejavilo u našich osvietencov v uvedomovaní si ohraničenosti rozumu a zavrhnutí jeho bezuzdných špekulácií. Ak leibnizovsko-wolffovský smer nemá teóriu poznania a má metafyziku, tak kantovský smer nemá metafyziku a má kritickú teóriu poznania. (Teodor Münz — Filozofia slovenského osvietenstva.) A tak sa Augustín Doležal stal najviac zraniteľný tam, kde si dával najviac záležať, v samej podstate diela. Už anachronicky vyznievali verše propagujúce metafyziku ako najvyššiu múdrosť pri školskom vzdelávaní:

Ponévádž pak Concept (Rozum — Smysl.) věcí jest všeliký, Jde hned po Physice do Metaphysiky, Aby tam všeliké Entium (Věcí.) vlastnosti, Spatřit mohl okem gruntovné múdrosti; Nebo bez tohoto umění Anjela, Všecko tvé umění jest ničemnost celá!

Keď písal tieto verše, nemohol ešte tušiť, že v čase ich publikovania kantovská filozofia úplne obráti zmysel dvoch posledných proti nemu.

A práve z okruhu prispievateľov banskoštiavnických Annálov, kde bude o tri roky po vydaní Tragoedie publikovaná jej najvýznamnejšia kritika, jeden označil Kanta „naším mysliteľom“, čím naznačil ich celkový filozofický kurz.

Prudké spoločenské zmeny prinášali do centra pozornosti aj iné problémy — už svetského charakteru, nie náboženského. Teda i v tejto námetovej oblasti sa stalo desaťročie upravovania definitívneho textu Tragoedii osudným, hoci nie je isté, či by sa stretla s oveľa väčším ohlasom, ak by vyšla o desať rokov prv. A to pre základnú príčinu, naznačenú už v úvode: autor stále manévroval medzi „učeným“ a „prostým“, medzi vzdelancami a ľudovými vrstvami, do úvahy treba vziať aj ekonomický faktor pri predávaní kníh. Už sa asi nepodarí zistiť, aká bola pôvodná cena Tragoedie (Kramerius ju predával za štyridsať grajciarov), ale taktiež v tomto ohľade bola rozsiahlosť skladby iste negatívnym faktorom.

Ohlasy súčasníkov na Tragoediu

Pri prijímaní Doležalovej skladby súčasníkmi zohráva dôležitú úlohu i okolnosť, že ide o obdobie vytvárania moderného slovenského národa. Tento sociálno-ekonomický a kultúrny pohyb v osemdesiatych rokoch 18. storočia, ktorý zachytili aj Staré noviny literního umění, sa prejavil nielen vnútorne vedomým historickým napĺňaním národného pojmu Sláv, Slovák národným obsahom v rámci všeslovanstva i Uhorska, ale aj vo vonkajšej — vedomej jazykovej emancipácii, kodifikovanej roku 1787 Antonom Bernolákom. Takže hodnotenie jazykovej stránky Tragoedie v dobovej kritike už je ovplyvnené hoci aj priamo nevysloveným stanoviskom k prijímaniu či odmietaniu tohto vonkajšieho prejavu vnútorného pohybu, ktorý sa, pochopiteľne, Augustína Doležala pri tvorení skladby vôbec nedotýkal. Naopak, jazyková forma diela s veľkým množstvom slovakizmov či priamo vo výbere slovnej zásoby, alebo v pravopisných odchýlkach pri skloňovaní slovných tvarov od českej normy určovanej u nás textom Kralickej biblie je iba dôkazom, že Tragoedia vznikla prv a Doležal nechal na seba bez zábran pôsobiť jazykové prostredie bydliska i rodiska. V opačnom prípade by sa zrejme úmyselne mnohých slovakizmov vystríhal (ako to badáme v Pozdravení a v Přívěsku některých pronikavých Písní), lebo evanjelickí vzdelanci síce prijímajú ideovú zložku národného pohybu, ale nie jazykovú — bernolákovskú. Bibličtina pre nich zostáva „lingua sacra“ — svätou rečou, s ktorou je ťažko pretrhnúť dvojstoročné putá.

V zachovaných písomných záznamoch nachádzame zatiaľ prvú známu zmienku o Tragoedii z pera Juraja Ribaya, taktiež jedného z okruhu prispievateľov do Starých novín literního umění. Nejde o kritiku v pravom zmysle slova, iba o informáciu v korešpondencii s Josefom Dobrovským (listy z 24. januára, 6. a 24. apríla 1792, teda krátko po vydaní Tragoedie, obaja používali nemčinu, nie češtinu). Dalo by sa očakávať, že Ribayovo hodnotenie bude priaznivé, veď Augustín Doležal napĺňal v Tragoedii jeho zdôrazňovanú ideu ľudovýchovnej literárnej činnosti. Ale Ribay mal asi o nej inú predstavu, lebo opak je pravdou. Jeho charakteristika skladby je dokonca natoľko nelichotivá, až vzbudzuje pochybnosti o Ribayovom dobrom úmysle podať objektívnu informáciu; skôr ukazuje na negatívny osobný vzťah k autorovi diela. V prvom liste sľubuje Dobrovskému poslať Doležalovu Tragoediu, vydanú v Skalici na 28 autorských hárkoch. (Prirovnanie k Pavlovi Šrámkovi, ktorý roku 1779 vydal rozsiahlu valedikciu venovanú manželke „Památka Kateriny Potocky“ ešte nemusí naznačovať znevažujúcu mienku o Tragoedii, ako sa domnieval J. B. Čapek, pretože vzbudila u súčasníkov živý ohlas a vyvolala polemiku. Ak však Ribay patril do tábora Šrámkových odporcov, čo nemožno vylúčiť, potom je to nezakrytá urážka. A keďže Augustín Doležal zaujal k Šrámkovej skladbe veľmi priaznivé, až ochranné stanovisko, ako naznačuje Rudo Brtáň v diele Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry, ich protikladný postoj by vysvetľoval Ribayovo tendenčné stanovisko aj k Tragoedii.)

V liste zo 6. apríla Ribay hodnotí Tragoediu nezaslúžene kruto: „Niekoľko Slovákov znovu nechalo niečo vytlačiť. Ako Pamětná Tragoedya o Pádu prvních rodičů — v rýmoch, ale celkom chatrné a úbohé. Lepšie je od pána Bartholomeidesa: Rozmlouvání Jozefa II. s Matějem Korvínem — v říši zemřelých, a od pána Glósa pre včelárov.“ (Obsah potřebných naučení o včelách.) Juraj Kuorka však v svojej Pokračující Histórii aneb Pamětnostech církvi evanj. Sučanské charakterizuje Tragoediu ako „dílo dost vydařené, které se dobře čísti dá“. Z druhého aprílového listu sa dozvedáme iba informáciu, že Ribay požiadal na svoj účet poslať Dobrovskému z Krameriovho kníhkupectva všetky tri tituly uvedené v predchádzajúcom liste.

(Medzi Doležalom a Ribayom prebehla názorová výmena aj na stránkach Starých novín literního umění: Doležal v závere článku Utery, v ktorom odvodzuje názov od boha Thora, píše: „A táto, hle! jest moja, o dni Utery upřimná Slovenská Historická víra. Komu se zalíbí, bude se mnou jednověrný a rozšířeno bude moje Uterské Náboženství; kdo pak ji sobě nezachutná, nechať nám k jasnejší Historické víře zdvořile a hrdinsky dopomůže.“ Ribayovi jeho vysvetlenie „nezachutnalo“; v článku Nové Léto, nový Rok, Jména Měsíců a Dnů objasňuje význam z ruského názvu, označujúceho druhý deň v poradí, a v závere dodáva: „A toto jest moje slovenské Domnění o tom Utery, o kterem se zmínka v Měsíci Srpni na stránce 237. a nasled. učinila. Něch sobě již pilný Čtenář, kteréž sobě lépe oblíbí, k věření vyvolí!“ Či nasledovala ešte aj súkromná výmena názorov, nevedno. Ale isté napätie vo vzťahu predpokladať možno.

Článok Utery má ešte zaujímavý „básnický“ dodatok, ktorý však s jeho obsahom vôbec nesúvisí:

Zdážť sem se byl nadál, že mně kdo udeří? Když Staré noviny dostal sem v Utery; Než, proto nic není! Nebo i Poeta, V Poetickém nebi jest s metlou Kométa!

Verše formou i vtipným obsahom doležalovské, ale ich zmysel nie je jasný. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je vo vnútornej opozícii niektorého alebo viacerých členov okruhu novín proti Doležalovi: asi poslal už predtým verše, ktoré mu neuverejnili, slovom, bol „vymetený“.)

Dobrovský sa o Tragoedii nezmieňuje, a keď v čase vydania na Slovensku „zabrala“ málo, zdá sa, že v Čechách vôbec.

Avšak o tri roky po vydaní Tragoedie sa objavila vo významnom časovom periodiku Noui… Annales, vychádzajúcom v Banskej Štiavnici, pozoruhodná kritika tohto diela, ktorá prvá priniesla porovnanie s Miltonom, Klopstockom, ale aj s Calderonom. Autorom rozsiahlej anonymnej kritiky je podľa J. B. Čapka „šťávnický pěstitel věd a uměn, ochránce správné bibličtiny Samuel Ambrosius“, podľa výskumov Ruda Brtáňa je ním však Štefan Leška, rodák zo Záhoria (Vrbovce), taktiež neúprosný obranca „čistej češtiny“ ako Ambrosius a Ribay. Jej najväčším pozitívom sú skutočne jazykové analýzy, pretože sú časovým svedectvom o vzťahu k bernolákovskej kodifikácii. Recenzent vyčíta Doležalovi hungarizmy, ktoré však básnik prevzal z ľudového úzu, napr. ťarcha, jaj, osožný, denklavý, šátor, ale rovnako kritizuje použitie slovakizmov a uvádza aj ich „pravý“ český ekvivalent, napr.: pytaš se — ptáš se, nevláda — neduh, vlčko — vlček, opekalo — hřálo, veď — však, a hoci týmto prehreškom proti jazykovej čistote Leška venoval podstatnú časť svojej kritiky, nedorátal by sa, je ich skutočne príliš veľa. Upozorňuje aj na „gramatické chyby“ — slovenské koncovky, napr. obouch, svojej, a je pochopiteľné, že sa káravo dovoláva strýkovej všeobecne uznávanej slovensko-českej gramatiky.

Použitie „čistej češtiny“ Leška odôvodňuje zrozumiteľnosťou aj pre ostatných Slovanov a právom Čapek poznamenáva: „Zajímavé zdůvodnění v kraji, kde se zrodila myšlenka, že slovenština je matkou všech řečí slovanských.“ Štefan Leška vedel, že Tragoedia tieto ašpirácie nemá, jej „špatná čeština“ by mohla nanajvýš sťažovať odber v Krameriovom kníhkupectve — príčiny boli asi iné. V skutočnosti šlo zrejme o opozíciu proti bernolákovskej jazykovej norme, ktorá sa zdala byť pre literatúru príliš „ľudová“. Lenže práve „ľudovosť“ Doležalovej skladby recenzent rešpektuje, keď autorovi vyčíta nedôslednosť, že v predhovore sľuboval ľudovo prístupné čítanie, no vlastný text preťažil učenosťou a použitím šesťsto latinských slov, ktoré v diele určenom pre ľud by mali byť zriedkavé, iba na ozdobu.

Štefan Leška však uvádza i viaceré zaujímavé postrehy taktiež z oblasti literárnej teórie. Upozorňuje na nesprávnosť v použití termínu „tragédia“ (a žartovne poznamenáva, že jej uvedenie by netrvalo ako pri obyčajnej hre dve—tri hodiny, ale prinajmenej dvadsať), v Tragoedii mu chýba klasicistická „trojjedinosť“ miesta, času a deja, ale vysoké uznanie vyslovuje skvelým sylabickým veršom a ozaj zrelým rýmom, prevyšujúcim v čase vydania básne všetkých starých i súčasných poetov slovenských i českých. Ocenenie spravodlivé a zaslúžené. Stačí porovnať literárnu produkciu zachovanú Tablicom v Slovenských veršovcoch. Aj tu Doležalova Veselost rolí Boží Hybské pod Rakouským skřivánkem zreteľne prevyšuje ostatný básnický výber, ale najväčšou ozdobou jeho poézie je skutočne zvučný rým. Termín, ktorý použil Juraj Ribay na Doležala v prvej zmienke o Tragoedii — „ein slowakischer Reimer“ — doslovne „slovenský rýmovač“, má síce s naším označením „veršovec“ mierne pejoratívny nádych, ale pre Doležala je presný, bez akéhokoľvek hanlivého odtieňa. U neho je rým prednosťou a v takej rozsiahlej skladbe, dokonca s kvartovými rýmami, si zaslúži osobitnú pozornosť.

Ozdobné spony Tragoedie

Už v predchádzajúcich kapitolách si niektoré verše priam vyžiadali upozorniť na významovú hodnotu rýmu. Viliam Turčány v knihe Rým v slovenskej poézii upozornil, že táto sémantická funkcia rýmu prevláda v ľudovej poézii. A keďže barokové slabičníky sú svojou formou ľudovým piesňam veľmi príbuzné, aj v Tragoedii je bežným zjavom umiestnenie významovej nosnosti do rýmu. Dokonca až v takej miere, že nájdeme miesta, kde rýmy stačia samy na pochopenie významu celých veršov; ide zväčša o kľúčové pasáže osvetľujúce okolnosti rajského pádu, napr. v časti objasňujúcej nerešpektovanie Božieho zákazu a utrhnutie jablka pre prísľub božskej múdrosti sa za sebou objavujú rýmy: oznámení — pokušení, vzíti — míti. Na hadov príkaz Eva zobrala jablká zo stromu poznania aj Adamovi a zhrešili obaja: dnes — nes!, sedli — jedli, (k ústam) nésl — klesl. Po priestupku sa objavujú zmeny: tělo — muselo, životu — nahotu, proměna — cena, osud — stud. Hriech má však aj vážnejšie dôsledky: neřesti — neštěstí, osobu — do hrobu. Hriech zištnosti viedol k prvej vražde, keď Ábelova črieda urobila škodu na Kainovom poli: škodu — plodu, vábil — zabil. Do rýmov preniklo aj základné počínanie Kaina a Ábela: pyšný — hříšný, barany — ochrany. A v súperení Kaina s Ábelom o Božiu poctu mal Kain na „oltáři“ také „dary“: zrnatá — chlupatá, sladká — hladká.

Okrem týchto širšie „plnovýznamovo“ koncipovaných rýmov mnoho dvojverší v rýmovej pozícii taktiež vykazuje úzky vzťah k obsahu, napr. Adame — padáme, barana — pro Pána, oltáři — nezdaří, i rýmy vzťahujúce sa na pôvodcu hriechu: Hada — rada, zrada, padá, a Biblia sama mu priam vložila do pera rým fíky — věníky.

Rýmy vôbec prezrádzajú blízkosť Doležalových dvanásťslabičníkov ľudovej poézii: je pochopiteľné, že v kraji plnom zbojníckych piesní bol veľmi živý rým zbojník — chodník a že je frekventovaný aj v tretej kapitole Tragoedie — O pokušení v raji — pretože „zbojník“ je synonymum diabla:

To musil být lotr a nějaký zbojník, Který k usmrcení duší hledal chodník.

Azda najčastejšie sa však objavuje rým dítky — kvítky (ľudové: Kvietok som ja, kvietok, pokiaľ nemám dietok. Až budem mať dietky, spadnú zo mňa kvietky), pričom „kvítky“ budú v tejto rýmovej pozícii takmer vždy metaforou rajského šťastia, ako v prvom prípade:

Aby ste nás proto neklnuli, dítky! Že sme vám zmrhali vonné ráje kvítky.

Ľudovej proveniencie sú aj rýmy višně — pyšné (Spadlo z višne dievča pyšné…), sláva — tráva (Svetská sláva — poľná tráva), růže — muže (Ruža som ja, ruža, pokiaľ nemám muža), duch — kožuch (Do Svätého ducha nezvliekaj kožucha), ale aj Evička — ženička, rým obsahujúci symbolický posun Eva = všeobecne žena, z biblického inventára udomácnený v ľudovej slovesnosti. Jasná ľudová proveniencia je aj v rýme srdečko — pérečko, resp. hromu — stromu, košele — postele; veľmi časté sú neutrálne rýmy, napr. jasné — krásné, strany — brány, drahý — nahý, ale Doležalov verš vykazuje blízku príbuznosť ľudovému i vo vzájomnej veršovej a syntaktickej symbióze, nielen v rýme — presahy tohto typu v dvojverší sú zriedkavosťou:

Hned s košem domú jdúc, jednak sem chválila Můj skutek, jednak též hned zase hanila.

V celej skladbe sa objavuje iba jediný prípad, že sa veršový presah ocitol na rozhraní dvojverší, inak enjambement sa vždy vtesnáva iba do ich rámca.

Avšak pre verše a rýmy blízke ľudovej piesni by recenzent v Nových análoch neplýtval chválou. Tragoedia naozaj obsahuje aj také kvalitné a jedinečné rýmy, ktoré prezrádzajú mimoriadnu Doležalovu invenciu. Niektoré z nich sa objavujú nečakane na konci suchopárnych veršov ako drahocenná spona na bezcennom opasku, napr. habit — vábit:

Jakým bys Penzlíkem maloval ten Habit, Který má křestianů k pobožnosti vábit;

hany — planý:

Potom by to byl svět! svět bez všecké hany! Ne jak tento bídný, nezdárný a planý!

resp. v Římě — břímě:

Komu by se bylo kdy snívalo v Římě, Že Petr dostane tolké slávy břímě?

ale aj Panno — ráno,

Říkaje láskavě: Zdrava budiž Panno! Budiž požehnané toto tvoje ráno!

Krásny je rým rubín — hlubin,

Otevřiž se nebe! Pohleď do těch hlubin! Viz můj drahý, svatý a červený Rubín!

ale nezaostávajú za ním ani: oral — koral (kvalitné rýmové echo), palmy — vzal mi, kotva — sotva a pod. Nájdeme i pekné homonymné rýmy:

Podíváš-li se pak na Klášterské Řády, Nebudeš si vědět najít ani rady, Aby však patrně k rozeznání byli, Z nich jsou jedni černí, jedni zase bílí.

(Ale Doležal použil aj slová rovnaké, iba spojené do makarónskeho rýmu:

Raděj povím smutně: Deliberatum est! (Ortel.) Které, mně hříšnici též vyhlášeno jest.

Ozdobou Tragoedie sú časté rýmové echá; hoci nemajú rovnakú umeleckú hodnotu, svedčia o vysoko vyvinutom zmysle básnika pre rýmovú zhodu a každé z nich je dokladom Doležalovho úsilia o čisté, zvonivé veršové zakončenie, napr.: zboží — Boží, mluvil — uvil, nejsem — dej sem!, bral — Funebral, růnem — Trůnem, rokem — okem, snadno — na dno, hnutí — nutí (niektoré sú už súčasťou predchádzajúceho textu).

Lenže Tragoedia je dielo plné rozporov, takže výnimku netvoria ani rýmy. Popri čistých echách nájdeme aj rýmy budované na asonancii, ale sú zriedkavé, rýmové echá ich počtom prevyšujú. Ide o rýmy typu: potřeba — chléva, zemské — nebeské, hlasu — rozkazu, ba dokonca sa objaví aj rým smerujúci ku konsonancii, ale skutočne ako ojedinelá výnimka potvrdzujúca pravidlo o „čistom“ úsilí Doležala — „rýmovača“, napr. berla — orla, Stvořitel — světel.

Rozhodujúcu väčšinu tvoria v Tragoedii pochopiteľne dvojslabičné — ženské rýmy (vzhľadom na dvanásťslabičník, ktorý sám akoby vnucoval dvojslabičnú — trochejskú vnútroveršovú štruktúru, o vedomej tendencii nemožno hovoriť), pričom najčastejšie vstupujú do rýmu rovnaké slovné druhy, napr. rodí — škodí, drazí — nazí, pádu — Rádu, ale nie sú pravidlom, množstvo rýmov je druhovo kombinovaných, napr. učňů — ručnú, Boží — množí.

Časté sú však aj čisté trojslabičné — mužské rýmy, napr. podoby — osoby, Bohové — hotově, svědomí — nezlomí, obojí — v pokoji, Oltáŕi — Mocnáŕi, hoci častejšie sú dvojslabičné rýmy v trojslabičných celkoch, napr. kružidlem — pravidlem, nevinná — příčina; vyskytol sa dokonca aj jeden štvorslabičný rým: a láska jeho — světa krásného, čiže hlavnou ozdobou skladby, napriek antifeministickému mottu, sú predsa len ženské rýmy (hoci v Doležalovom čase označenie mužské a ženské rýmy nejestvovalo). Nájdeme aj zvučné jednoslabičné rýmy, ale sú zriedkavé (napr. muž — nůž, syn — stín, nic — víc), ale, žiaľ, v Tragoedii šarapatia aj rýmy v slovách s párnym a nepárnym počtom slabík (aj keď ide o bežnú dobovú prax) a vzhľadom na ostané „správne“ rýmy (z dnešného pohľadu) pôsobia veľmi rušivo, napr. Manžel — žel, páří — Oltáři, Matka — čeládka (možno má pravdu J. B. Čapek, že môže ísť o úmyselné vybočenie z jednotvárneho rytmu, ale aj o neúmyselný postup bežný v ľudovej piesni a v nepravidelnom stopovom organizovaní verša vôbec).

Popri skvelých a presných rýmoch Matko! — sladko, z tváře — Okuláře, sláva — zdravá, Tovariše — Boží říše, Vlasti — klásti atď. opäť zavše „plechovo“ zazvonia rýmy rovnokmenné, napr. vyvrátil — navrátil, synonymické: třeskli — pleskli, antonymické: odporné — výborné a slová so sufixom -osti, ale opäť iba potvrdzujú pravidlo celkovej prevahy kvality.

Treba si povšimnúť i makarónske rýmy, tvorené zo slovnej zásoby latinskej, nemeckej a — slovenskej, napr.: Zlosyn — Dosin (Částka.), Maisterštuk — z hada ruk, chytro (v skutočnom slovenskom význame, rýchlo) — jitro, ale nie sú ojedinelé ani celé latinské či nemecké rýmy: Mens (Mysl — Duch.) — per accidens (Náhodou — Trefunkem.), Frajírku — špacírku. A pochopiteľne — nájdeme aj makaronizmy biblické, napr. Šalamún — trún, pozor — Nabuchodonozor, Manna — daná.

V rýmoch je najväčšia Doležalova sila. Akoby mu nestačili obrovské možnosti sebarealizácie na koncoch veršov, nájdeme ešte aj rýmy vnútorné, napr.: Znám já síc príčinu, a to jen jedinú!, Tolikrát nevím dát místa mojí hlavě! Ale skutočnou korunou Doležalovho umenia sú kvartové rýmy. Táto štvorica je jeho skvelým „maisterštukom“: Vale! — chvále — nenadále — zralé. A započúvajme sa, kto sa nám ozýva z echa celých štvorverší: pokládám — padám — hádam — Adam, oslabel — ďábel — hrabel — Abel. Áno, pri čítaní Tragoedie potrebujeme mať uši v duši: Svekruši — uši — duši — sluší. Augustín Doležal je Pán rýmovač.

Čo prezrádzajú rýmy v Tragoedii

Lenže Augustín Doležal si nezaslúži chválu iba pre rýmy uvedeného typu. Hoci Štefan Leška posudzoval kvalitu rýmov podľa iného kritéria — presnej zvukovej zhody posledných dvoch samohlások so spoluhláskou uprostred (nasvedčuje tomu vyčítanie špatných „rytmov“: hloupý — duby, světy — ohledy, zástapů — Bůh), nemôžeme si nevšimnúť opäť rýmy zdôrazňujúce základné myšlienkové bohatstvo Tragoedie (turčányovské vertikálne metafory). A doň nesporne patrí veľkolepá oslava múdrosti. Dostala sa na najvyšší ideový piedestál, a preto iste iba podvedome viaže na seba aj najviac rýmových dvojníkov zo všetkých slov. V rýmovej polohe sa nevyskytuje v nominatíve a akuzatíve, takže rýmová koncovka -osti (-ostí) poskytuje bohaté možnosti. (Azda by sa očakával viac „rozum“ ako „múdrosť“, ale ten sa vyskytuje iba v rýme „rozům — pštrosům“ a múdrosť Doležal považuje za produkt rozumu i duše.)

Zaujímavý je však aj výber na doplnenie rýmovej dvojice. Opäť je rozhodujúci význam. Hoci najčastejší je rým „múdrosti — dosti“, zo substantív vyberá buď umocňujúce jej vznešenosť — „vděčnosti, ctnosti, mocností, milosti, dobrotivosti, svatosti, poslušnosti, tajnosti“, alebo významovo tvoriace oxymoron: „chytrosti, temnosti, příhodnosti“. Významové postavenie v dvojveršiach s rýmom „moudrosti — chytrosti“ tiež potvrdzuje, že Doležal ich prísne rozčleňoval: buď múdrosť, alebo chytráctvo tvoriace jej protipól. Významovo sa „rýmuje“ chytráctvo s lenivosťou, nečinnosťou: „k vinné lenivosti — ohavné chytrosti“. A múdrosť u Doležala úplne senekovsky vylučuje aj „příhodnosti“, preto som ich označila ako oxymoron.

Šírenie a dozrievanie múdrosti v Tragoedii najčastejšie súvisí s Gabrielom. Jeho funkciu a vážnosť znovu potvrdzujú aj rýmy: v nominatíve — „Gabriel (trojslabičné!) — učitel, Immanuel (význam Boh s nami), přiletěl, zanésel“; v genitíve — „Gabriele — celé, vesselé“; vo vokatíve — „Gabrieli! — archanjeli, Stvořiteli, příteli, smělý, celý“. Horšie už pochodil Ábel, lebo najčastejšie sa mu pritrafil (samozrejme ako opozitum) Ďábel, ale v akuzatíve aj želateľnejšia kombinácia — „Abele — ctitele“ (taktiež „cele“ a „vessele“) i významovo pre Doležala najpresnejšia: „Abele — Spasitele“. Kain rýmovo nepochodil zle, lebo najčastejšie sa vyskytuje dvojica „Kaina — Hospodina“, raz „syna“, ale objavuje sa i významový rým „Kaine — hyne“. Kainovci majú slovenskú aj českú formu rýmu tiež pozitívnu: kainskí — hrdinský, kainští — lidští. V súvislosti s Kainom je jedinečný rým „lenoch — Enoch“. Nielen preto, že ide o rýmové echo, ale aj významovo. Doležalov vzťah k lenivosti ako najväčšej necnosti je známy (charakteristické je „pracování — bez ustání“), preto aj tu sa viaže priamo na Kaina: po zabití Ábela —

Vyvolil si místo bohaté na východ, Směle se osadiv v urodné zemi Nód; Tamť stavěl i město ten u víře lenoch, A nazval ho jménem Syna svého Enoch.

A hoci Doležalov vzťah k mestu je celkove kladný — aj v rýme: Mesto — ab Honesto, (Od hodnosti — Cti.), tu označenie „u víře lenoch“, čiže neverectvo, zasahuje nielen Kaina, ale i jeho dielo. Taktiež rým Bábel — Ďábel asociuje myšlienku Axela Muntheho: „Prvé mesto navrhol diabol, preto chcel zničiť Boh babylonskú vežu.“

Set získal rýmovú dvojicu „květ“, ale častejšie sa vyskytuje rým pre neho nie veľmi lichotivý: Séte — plete. (Z „rodinných“ mien má Adam ešte významový rým Adamovi — otcovi, Eva sa najčastejšie „rýmuje“ so „zakázaným drevom“ (dřevo, dřeva, dřevu) aj s domácimi prácami: Evo má — jen doma, ale celkový kladný vzťah k nej prezradil Doležal v deminutívach Evičko — máličko, Evičce — kapsičce, Evička — košíčka.)

Lenže Doležal sa v rýmoch ukazuje nielen ako rodinne založený človek, ale taktiež ako filozof. Z aspektu jeho filozofického pohľadu na svet si zaslúžia pozornosť rýmy na základnú jednotku: jeho „podstata“ je — dostatá, svatá, bohatá, a pretože podstaty vlastne vytvárajú vesmír, siahajú do neho aj rýmy: o Měsíci — svíci, tíže — blíže, Planety — Komety i rým iba z vôle básnika: hvězdách — planetách.

A kto sa zásluhou rýmu nachádza na jeho milých pozemských miestach? Ve štěpnici — ničemníci, na vinnici — daremníci, služebníci a v Cirkevní vinníci — Římští Katolíci. (I ďalším vierovyznaniam sa ušli významové rýmy: pokání — Lutheráni, Kalvíni — nemíní.) V rýmoch sa odzrkadľuje aj spoločenské zriadenie: dům — Feudum, Pratum (polia) — Principatum (panstvo), Kníže — víže, blíže, Drábů — chlapů, i politický ústupok Márie Terézie voči Uhorsku: Císařovna — Uherská Královna, ktorá vznésla — Řemesla.

Remeslá vôbec vychádzajú rýmovo dobre: řemesel — byt vessel, střechu — Cechů, Cechy — zlaté plechy (Remeslo má zladé dno), však pri zlate sa aj v rýmoch prejavuje baroková rozpornosť: zlatý — svatý, zlatem — proklatém, zlatem — blatem, ale zlato sa spája taktiež so vzdelaním: zlata — do Donata, Universitatem — zlatem (hoci z niektorého Rektora môže byť aj „potvora“, ak je lenivý!).

Rýmy naznačujú i kapitalistické podnikanie v Európe: tabak vonný — Milliony, při tovaru — mnoho darů, rynku — Harinků, práci — Spekulaci a tiež potvrdzujú Doležalov odpor k násiliu a vojnám: meč — preč! (hoci vie, že aj „reč“ býva „meč“), krvavě — ke slávě, bojování — pochování, kordu — mordu, páni — jen cigáni; výsledok: lidé — v bídě, psota — života, Žebráci — Neboráci, ktorých Fatum (osud) vedie na Pabulatum (Na pastvu.) alebo Mendicatum (Na žebrotu.). „Bohatý“ je „proklatý“, z Kancléře urobil rým „mordéře“, stretneme sa aj s lhářem — Mocnářem a samozrejme právnici nemôžu vyjsť čistí ani v rýmoch: Juraty — proklatý, Iusto — pusto, súdu — v studu a na právnické pero sa viaže Nero.

Takže čo robiť, aby naše „životy“ boli „klenoty“, aby sa obnovila „života — dobrota“ a jeho „theatrum“ nebolo „atrum“ (Žalostné.)? Treba sa správať tak, aby každé „svítání“ bolo „vítání“ (pekné echo), nech „snídání“ dáva „sílu — k dílu“, a keď nás „den“ vytiahne „ven“, nech nám každé „pozdravení“ prinesie aj „potešení“, „vinšování — požehnání“, nech naše „vyhnání“ prinesie „poznání“, aby sme si uchovali „hlavu — zdravú“, nech náš „Rozům“ nerovná sa „pštrosům“, aby náš „maisterštuk“ nevyšiel „z hada ruk“, „Hospodáři“ nech sa „daří“ a naše „záhrady“ nech rodia „poklady“, aby sa nám „milování“ nestratilo v „mudrování“, nech naše „pachole“ prospieva „ve škole“, aby naše „působnosti“ nesplesneli „v lenivosti“, veď kde je „konání“, nie je „umírání“.

Augustínovi Doležalovi preniklo do rýmov aj prostredie, v ktorom Tragoedia vznikla. Určite poznal i skutočné tragédie odohrávajúce sa na Váhu, zachytené v rýme plti — smrti, no poznal aj idylu zelených grúňov s bielymi čriedami, tvoriacimi základ rodinnej ekonomickej prosperity: ovce — Otce.

Osobitnú skupinu vertikálnych metafor vytvárajú rýmy spájajúce aj vzájomnú zmyslovú lahodnosť alebo evokujúce harmonickosť, akoby i nimi chcel básnik dokázať, že náš svet je najlepší zo všetkých svetov. Dvojice: a pěkné Citróny — i rozmarín vonný, Donum (Dobro.) — Sonum (Zvuk — Hlas.), Husličky — písničky, Tónu — Antifonu skutočne vytvárajú rým aj obsahom. Do tejto skupiny možno zarátať aj rým vonném — trónem, lebo oboje vyjadrujú príjemnosť pre človeka — prvá časť v oblasti zmyslovej, druhá v abstraktnej, v predstavách, a úplne do roviny etickej vstupuje „vznešený“ rým Latria (Služba.) — Patria (Vlast.). K nemu možno priradiť rým vyžadujúci úctu k starším Mores — Seniores i úctu k náboženskému životu Kázeň — bázeň, resp. vytvárajúci „vznešené“ prirovnanie Evanjelium — Lilium. Horšie dopadli „musae“, lebo sa im ušla „nůze“, a taktiež disharmonicky pôsobia při svatém Oltáři — krvaví Masáři, resp. rým Kázeň — Blázen. Spolu s Doležalom by sme si želali, aby sme radšej nemuseli poznať žiadne léky — z Apatéky, a ďalšie rýmové dvojice ani nepotrebujú komentár, sú dostatočne výrečné samy: Panic — na nic, lapá — chlapa, potomci — lakomci, klamú — dámu, klátba — svadba, ženy — proměny. Veru Doležal vedel nielen v kázňach rozjasniť zaoblačenú myseľ, ale aj v rýmoch Tragoedie.

Cesta k dnešku

Jedinou skutočnou kritikou Doležalovej Tragoedie už navždy zostane latinská Leškova kritika v Nových análoch, lebo ďalšie jej hodnotenia sú už vlastne literárno-historickými pohľadmi podmienenými dobou svojho vzniku. A nebolo ich veľa. Tragoedia so svojou rozporuplnosťou akoby sa z barokových prameňov vliala do mora klasicizmu a stratila sa v ňom.

Bohuslav Tablic v Poezyách III. len charakterizuje Doležala ako človeka a komentuje, presnejšie zaznamenáva jej existenciu (veď išlo o „sústreďujúce“, nie hodnotiace dielo). P. J. Šafárik vo svojich Dejinách slovanskej reči a literatúry sa tiež zmieňuje iba ľahkým dotykom, že Doležal písal väčšinou vo veršoch, medzi iným Pamětnú celému svetu Tragoediu — a potom dlho nič na Slovensku i v Čechách. (Josef Jungmann v Historii literatury české roku 1825 spomína Doležala iba ako spolupracovníka Starých novín literního umění, o Tragoedii niet zmienky, ale vynára sa otázka, či práve jej vydanie Jungmanna neinšpirovalo k prekladu Miltonovho Strateného raja, ktorý vydal roku 1811.)

Tragoedia sa stala súčasťou literárnej histórie a o ňu prejavil záujem na serióznej úrovni z romantikov až v rokoch revolučných a porevolučných J. M. Hurban, lenže bez Tragoedie, v jeho významnej eseji Slovensko a jeho život literárny sa Doležalova skladba neobjavila. Najpravdepodobnejší dôvod jej absencie bol časový — pre neveľký rozruch u súčasníkov upadla do zabudnutia a na území Slovenska (ale vlastne aj v Čechách, hoci Kramerius bol hlavný expedient) sa zachovalo iba málo exemplárov.

Renesanciu záujmu o Tragoediu badáme na konci 19. storočia so zvýšeným záujmom o dejiny našej literatúry ako kultúrnej súčasti politického zápasu o národnú záchranu po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Je veľmi pravdepodobné, že toto obrodenie záujmu o Tragoediu u slovenskej inteligencie vyvolalo vydanie Tragédie človeka Imre Madácha (roku 1862), najmä jej priaznivý ohlas v zahraničí. Príbuznosť v názve azda prebudila spomienky na „slovenskú“ knihu podobného charakteru prekrytú zabudnutím a naša Tragoedia sa opäť vracia do slovenského kultúrneho vedomia, spočiatku iba v letmých časopiseckých zmienkách (Beiträge — 1867, s. 146, Korouhev na Sionu — 1878, č. 7), ale neskôr, napr. v Literárno-historických drobnostiach Jozefa Škultétyho v Slovenských pohľadoch roku 1897, sa na Slovensku Doležalova skladba porovnávala nielen s Madáchovou Tragédiou človeka, ale podľa J. Vlčka i s ďalším svetovým veľdielom — s Goetheho Faustom, a tak sa stávala súčasťou budovania kultúrneho národného sebavedomia. A tu opäť zapracovali dobové tendencie.

Prvé obšírnejšie „novodobé“ hodnotenie Tragoedie prináša Jaroslav Vlček. Lenže až na prelome storočia, čiže v čase, keď trvalo existenčne zakotvil v Čechách a v jeho Dejinách české literatúry, na ktorých v tom období pracoval, je už zreteľne cítiť príklon k čechoslovakistickej orientácii, ktorá ovplyvnila jeho literárno-historickú optiku najmä pri hodnotení starších období slovenskej literatúry. Zmena pohľadu uňho možno priam plasticky sledovať na postupnej korekcii významu bernolákovskej kodifikácie od ocenenia jej historicko-literárneho významu v Dejinách literatúry slovenskej (1890) až po jej zavrhnutie pre „rozbíjanie“ česko-slovenskej vzájomnosti v českých Dejinách.

Doležalova Tragoedia sa ešte do Dejín literatúry slovenskej nedostala, takže zmenu pohľadu na nej nemožno sledovať, ale jej hodnotenie v prvej časti druhého dielu Dějin české literatúry (Hlava IX. — Slovensko Josefinské, 1901) dosť prezrádza o podmienenosti literárno-historických sond politickými okolnosťami ich vzniku.

Jaroslav Vlček si overoval ohlas na jednotlivé časti pripravovaných Dějin najskôr časopiseckým publikovaním niektorých literárno-historických portrétov. A takto sa stať o Doležalovej Tragoedii dostala do tlače roku 1900 v časopise Obzor literární a umělecký. Jej zaradenie má niečo spoločné s Jurajom Ribayom. Vlček ju totiž publikoval pod názvom Dvě původní dramata české z doby osvícenské — a Tragoedia sa ocitla zase v „neprimeranom“ spoločenstve, tentoraz za hodnotením drámy Antonína Josefa Zýmu — Oldřich a Božena.

V úvode k Doležalovmu dielu Vlček poznamenáva: „Druhý kus touž dobou vznikl na půdě slovenské, v literární produkci Slovákův evangelických. Je to obšírný plod, jemuž co do rozsahu a provedení myšlenkového nic podobného nemáme v tehdejším písemníctví našem.“ (Ďalší text sa už úplne zhoduje s Dějinami.) Z úvodu ešte nie je jasné, či v „písemníctví našem“ máme vidieť literatúru slovenskú či českú, ale z celkového kontextu napokon vysvitá, že ide o tendenčné úsilie zaradiť Doležalovu skladbu do kontinuity českého písomníctva. Lenže veľmi diplomaticky. Vlčkovo hodnotenie je rovnako rozporné ako Tragoedia sama. Ak ide o pozitíva, ozýva sa „písemníctví české“ — „Vedle Jana Hrdličky předním spolupracovníkem Starých novin byl muž, jehož obšírný plod co do rozsahu a provedení myšlenkového hlásí se mezi zvláštnosti v tehdejším písemníctví českém.“ Pri negatívach však cítime dištanciu: „Krajané Doležalovi ji připodobují ke Goethovu Faustu nebo k maďarské obměně jeho, Madáčově Tragédii člověka.“ Tu už je vlastne „politická“ polemika so „slovenským“ prijímaním Tragoedie: „Ale ne zcela právem. Doležalova práce není vlastné poeticko-filosofické řešení staré světové záhady člověka, boje světla s tmou, dobra se zlem, odvěkého sporu srdce s hlavou, Nekonečného s konečným… nýbrž je to učená, nepoetická, místy burleskní, myšlenkově však krotká a konservativní obrana věrouky křesťanské ve formě teologické disputace veršovaná.“ A zrazu prekvapujúci zvrat: „Nicméně dílo Doležalovo v obnovené literatuře naší je spis pozoruhodný.“ Prekvapujúci preto, lebo charakteristika diela, nasledujúca vzápätí za týmto osihoteným vyzdvihnutím skladby (opäť v „literatuře naší“), ju ako pozoruhodnú nehodnotí.

Vlček v podstate sleduje iba dialektický a racionalistický Doležalov sklon, za cieľ a jadro Tragoedie pokladá teodiceu — všestrannú obranu úmyslov a skutkov Božích v osudoch ľudstva a vo vývine sveta. Podobne ako v Nových análoch aj jemu v diele chýba „trojjedinosť“ — dej, živé osoby a priestor; Adam, Eva a Set sú iba tri masky zakrývajúce učenú teologickú sústavu. Ale v hodnotení Tragoedie prináša aj nový — pozitívny prvok, prvý upozorňuje na vplyv „filozofie optimizmu“ v Doležalovom diele: „Máme tu tedy starý spor, dobře známý ve filosofii 17. a 18. věku: tam Hobbes a Voltaire — zde Spinoza, Leibniz a Wolf.“ A nechýba prepojenie na Komenského Labyrint světa, ktoré však opäť mení hodnotenie Doležalovej skladby na kladné, dokonca až protirečiace myšlienkam uvedeným na začiatku state o Tragoedii: „V ní po prvé od dob Komenského Labyrintu světa, k němuž zřejmě ukazuje, opět u nás se vyskytuje hádanka světová, problém lidské existence, protiva pesimistického a optimistického názoru na svět…“ Napokon urobí celkový záver, ktorý objasňuje obsah onoho dvojznačného „u nás“: „Že pak těchto stěžejných záhad lidského myšlení, třeba v pojetí teologickém a formou nevyspělou, v 18. věku české slovo aspoň se dotýká, očividně nasvědčuje tomu, že dědictví století 17. nebylo mu tehdy dědictvím mrtvým… z něhož naše století sotva by vypěstovalo to, co se mu podařilo, kdyby před sebou bylo mělo pouhou hmotu neživou.“

Vlčkove slová teda naznačujú, že Doležalova Tragoedie bola pre českú kultúru dôležitá, lebo bola ideovým transformátorom od Komenského do národného obrodenia. Myšlienku o význame Tragoedie na sklonku 18. storočia, ale v slovenskom prostredí, vyslovil aj Jozef Škultéty v diele Sto dvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1790 — 1914) v roku 1920, s poukázaním, že naša kultúra mala opory dve: „V 18. století, na samom konci (1791), keď už hodne bolo badať nového ducha v živote národov, vyšla Augusta Doležala povahyhodná Pamětná celému světu tragédia. Ináčej v celom tomto století naša česko-slovenská spisba nepreukázala ničoho, čo by sa dalo merať s Valaskou školou Hugolína Gavloviča, plodom slovenčiacej spisby katolíckych Slovákov.“ Roku 1928 v diele Nehaňte ľud môj znovu pripomína Tragoediu — príbuznosť Madáchovej Tragédie človeka s ňou. Aj tieto zmienky majú časovú optiku — sú namierené proti prejavom čechoslovakizmu v politickom a kultúrnom živote I. ČSR.

V roku 1928 vyšiel v Sborníku Matice slovenskej aj článok Štefana Krčméryho Literárne súvislosti s podtitulom Milton — Leibniz — Doležal — Madách, čiže ide o pohľad na Tragoediu v čase — pred i po. Krčméry sa najpodrobnejšie zaoberá vzťahom Leibniz — Doležal, doplňuje Vlčkom odhalené teologické a etické súvislosti o oblasť filozofickú. Vzťah Milton — Doležal, Doležal — Madách je iba torzovitý, ale význam tohto článku je v jednoznačnom začlenení Tragoedie do slovenského literárneho kontextu a miestami už prebleskujú typické krčméryovské psychologické postrehy z neskoršieho obdobia, napr.: „V duševnom zápase Setovom je duševný zápas mladého slovenského teológa z konca XVIII. storočia.“

Najrozsiahlejšiu analýzu Doležalovej skladby publikoval vo vedeckej revue Bratislava v roku 1931 Jan Blahoslav Čapek a štúdiu vydala Učená společnost Šafaříkova v tom roku aj knižne — k 140. výročiu Tragoedie. Vzhľadom na rozsah nemožno charakterizovať štúdiu podrobnejšie, napokon na viacerých miestach som už na Čapkove postrehy a názory upozornila. Treba len pripomenúť, že buržoázna ideológia čechoslovakizmu, ktorá vládla v Učenej spoločnosti Šafárikovej, zreteľne opečiatkovala aj jeho pozitivistické dielo, rovnako ako Vlčkovu štúdiu. Vlčkov tón zreteľne rezonuje v konštatovaní — „Oplodňující vliv české reformace, zvláště Komenského, vyvrcholiv na Slovensku mocným, ač nejednotným veršovým dílem Doležalovým, vrací se v Kollárovi zpět do Čech.“ A charakteristická je aj veta zo záveru: „Tragoedii Augustina Doležala lze daleko přesvědčivěji vysvětliti z ducha české reformace než z ducha osvícenského.“

Čapek skutočne analyzuje Doležalovo dielo z jej zorného uhla, ale nemožno ho ani dnes obísť bez povšimnutia. Obsahuje bohatý materiál o dobovom európskom literárnom kontexte i hodnotné postrehy o „rajských“ motívoch v staršej českej literatúre a o obraznosti, jazyku a forme Tragoedie. Lenže Doležalovo dielo je pevnou súčasťou slovenského kultúrneho kontextu a každá iná interpretácia ho ochudobňuje o najdôležitejší rozmer. (J. B. Čapek iba naznačuje možnosť pôsobenia Tragoedie na Kollára formovo a rýmicky, vo vývine slovenskej biblickej poézie načrtáva zasa líniu smerujúcu k Hviezdoslavovi: „A přece i zde byl Augustin Doležal jen zvěstovatelem, byl jitřenkou poledního slunce, které se jmenovalo Hviezdoslav. Básně biblické jsou nejen dúhové krůpěje básníkovy osobnostní vise, ale dokonalé perly, zrozené z hlubin staletého neodmocněného duchovního života slovenského; z těchto Básní biblických vychází Ráchel právě k stoletému jubileu Tragoedie (1891) — a dějově s Tragoedií v mnohém shodný Kain o rok později.“ Hviezdoslavov Kain však obsahovo s Doležalovou Tragoediou nesúvisí.)

Niektoré Čapkove informácie sú už prekonané novším výskumom, ale pre množstvo závažného materiálu bude i naďalej jeho práca jedným z oporných diel pri skúmaní problematiky Trageodie.

V tridsiatych rokoch, keď vydal J. B. Čapek svoju štúdiu Augustin Doležal a jeho Tragoedia, Krčméry zväčša už dokončil po Vlčkovi nové syntetické spracovanie dejín slovenskej literatúry, ale do slovenského kultúrneho vedomia v medzivojnovom období nemohli zasiahnuť. V práci Sto päťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943) je ešte Doležalov profil plochý, úzky, zaostáva za postrehmi z Literárnych súvislostí. Ale aj tak je v nich, ako aj v Dejinách literatúry slovenskej (usporiadaných z rukopisov J. Števčekom a E. Nemsilovou), už Doležalovo dielo pevne zakomponované do domáceho kultúrneho prúdu so širším európskym ideovým presahom: „Z knihy Doležalovej hovorí nielen Biblia a Komenský, ale i Leibniz a Wolf, Spinoza a Rousseau, Voltaire a Milton, všeličo zachytené priamou univerzitnou tradíciou i čítaním kníh vo vydaniach pôvodných.“ Avšak prameň zostáva domáci, slovenský — a vnútorný, vysvetľujúci i rozpornosť Tragoedie: „Rozuzľuje si otázky pre seba, ako zauzlenia vlastného života. Rozstupuje sa v polemiku vlastného vnútra, v dialógy dvoch duší svojich, ktoré boli dušami stoletia jeho: skeptická jedna od základu a studene až rozumová a tichá a oddaná druhá, akoby skláňajúca hlavu do lona matere prírody pod oblohou širokou a jasnou.“ Krčméryho impresionistická maľba estetickej podmienenosti a špecifickosti Tragoedie patrí k najkrajším portrétom v jeho slovenskej literárnej galérii z Dejín.

Obraznosť ako informačný systém, prírodné motívy

Ale ešte prv, ako sa pozrieme na zaujímavú Doležalovu skladbu dnešnými očami, treba sa bližšie prizrieť obsahu jedného súvetia z Krčméryho Dejín, najmä jeho druhej vete, lebo naznačuje akoby mimochodom čosi, čomu sa pri Tragoedii ešte podnes hlbšia pozornosť nevenovala, čo však prezrádza o skladbe a o jej tvorcovi rovnako veľa a tiež ju aj rovnako ozdobuje ako rým: „Polemiky a dišputy liet študentských ozývajú sa v rozhovoroch týchto, styk s ľuďmi, pulzujúcimi jedným tempom s duchovnou elitou stoletia, a zároveň i styk s ľuďmi, dedinskými, skalickými možno, spišskými alebo liptovskými, cíti sa v nich.“ (Do styku so spišskými ľuďmi by sa Doležal dostal počas štúdia v Poprade, ktoré uvádzajú J. Vlček, J. B. Čapek i M. Pišút v akademických Dejinách slovenskej literatúry, ale R. Brtáň tento študijný pobyt popiera a nie je uvedený už ani v Encyklopédii slovenských spisovateľov.)

Živé ľudové zvraty, metafory čerpajúce obraznosť z ľudového spôsobu života sú najpestrejšími ozdobami Tragoedie, ich zásluhou z nej vyžaruje ľudské teplo prehrievajúce aj tú „od základu skeptickú, studenú a rozumovú dušu“ chvejúcu sa pochybnosťami v jednom tele s tou „skláňajúcou hlavu do lona matere prírody“.

Skutočne, emocionálny vzťah človeka k prírode je v Doležalových metaforických miniatúrach veľmi výrazný.

A pretože príroda je najkrajšia v jarnom pestrom rúchu (ako vo Veselosti rolí Boží Hybskej), aj v obraznej reči Tragoedie majú kvety bohaté zastúpenie (a v tejto pestrej výstave flóry si nájde svoje miesto dokonca i „kopriva“). Sledujme, čo všetko v Tragoedii kvitne: duševný mier — „Samé by jen kvitlo po všech stranách štěstí“; mravná čistota — „Hned spravedlnosti mojej kvítí zvadlo“; vedomosti — „Ale kdes ty, Séte! pozbíral to kvítí, Že tak rozmanitú pěknú barvú svítí?“, „Byl bych si nasbíral mnoho vonných kvítků“, „Ale všecky možné pozbírali kvítky“, „Než já sem posbíral mnohem jinší kvítí“ (všimnime si, že získanie vedomostí vždy súvisí s vlastnou činnosťou, so zbieraním!); poznanie — „Tam sem nebyl nikdý! (t. j. v raji) Než tak pěkný věnček! Dal mi jeden Rajský svadlý váš kořénček“ (čiže Adam, ktorý stratil nesmrteľnosť Evinou zásluhou); nevinnosť — „Když jedenkrát vydrel z hrsti pěkné růže“; nevyvrátiteľné argumenty — „Podals mi vítězství věnec, pěkné růže“; radosť z poznania — „Ej, Matko! tehdáž vám krásně kvitlo pole, Když ste se múdrosti učili v té škole“; život — „Aby i ven z světa někdy kvitly růže?“; synovská úcta — „Naproti vám kvésti bude moje vděčnost!“; stupne hriechu — „Větší, malé trní, prám jako i růže“; nádej na Božie odpustenie — „Než předce jen mezi štěstí kvítky těmi“; Kain — „Když vám tak vykvitl první tento kvítek“; vykúpenie — „V němž kvitlo našého spasení Lilium“; výsledok Kainovej obety — „Posledně pak jaký z té pocty vyšel květ?“; Ábel — „Aby v svém životě ten kvítek oslabel“; čistota a nesmrteľnosť — „Že sme vám zmrhali vonné Ráje kvítky“; dokonalosť — „Co po takém Bohu, zdaž ten co pomůže, Který jen hotové trhat umí růže? Než ten Bůh je slavným světa Zahradníkem, Který zpravil kvítek v zpuštění velikém“; nesprávny názor — „Kdes ale posbíral tú planú kopřivu?“; dočkanie sa uznania — „Voňavé z ruk vaších dostanu pérečko“; väčšie a menšie previnenie — „Lepší jsou od tvojich růží mé pupence“.

A čo prezrádza reč kvetín? Predovšetkým rozpadnutie dávnej tradície stredovekého symbolického systému, tradičná znaková sústava Biblie sa obaľuje novými významami. Tu najzreteľnejšie poznať odklon od baroka a prerastanie do klasicizmu nielen vo sfére ideovej, ale aj obrazovej. Všimnime si, že Doležal najčastejšie uvádza „kvítek“, „vonný kvítek“, asociujúci predstavu prostého poľného kvietia vo voľnej prírode, objavujú sa i ruže, ale iba raz ľalia. Ak uvážime, že naše národné obrodenie sa realizovalo predovšetkým na demokratizujúcej báze v skrytej opozícii proti feudálnym vzťahom, úspešná konkurencia skromnejších, obyčajných poľných kvetov ľaliám, stojacim na vrcholku kvetinovej hierarchie, môže byť podmienená aj ideologicky. Kým ruža si udržala postavenie v kvetinovej symbolike (často sa objavovala taktiež v ľudovej slovesnosti, ako naznačuje i kapitola o rýmoch), vytláčame ľalie v prospech „prostých“ kvetov naznačuje odklon od biblicko-barokovo-feudálnej symboliky k prírodno-klasicisticko-buržoáznej sémantike.

Už v súvislosti s „vínnymi“ motívmi v Tragoedii sme pripomenuli, že Doležalove obrazy sa nekryjú s biblickou symbolikou. Takmer všetky sú reálnymi obrazmi reálnych viníc jeho detstva. To isté platí aj o reči jeho kvetov. Ľalia sa spája s náboženským motívom (ľalia spasenia), rovnako aj palma — „Jestli se tá palma do tvé hlavy vplete“ = pochopenie Božieho naučenia; „O! Palma Abele pevný měla kořen“ = správna viera; ale jeho „kvítky a růže“ majú v drvivej prevahe racionálny a etický ekvivalent, dotýkajúci sa bežného života (opäť najväčšiu frekvenciu má, ako v rýmoch, múdrosť, získavanie vedomostí, poznanie). Pochopiteľne, nejde o vedomý Doležalov zámer, iba o intuitívne vycítenie atmosféry jeho čias, ale otvára ním bránu svetskej lyrike i epike, cestu ku Kollárovi a Hollému.

Okrem rastlinstva nájdeme v Tragoedii aj iné pekné prírodné metafory potvrdzujúce odpútavanie sa od barokovej symboliky a posun k ľudovému živlu. K nemu neodmysliteľne patrí poľnohospodárstvo. Biblia je zameraná protiroľnícky, ale Doležalova obraznosť rozhodne nie: „Jinší by byl v srdci mém narůstal klásek“ (inak by som sa správal); „Že i zlomenému chtěl odpustit klásku“ (hriešnikovi); „Neb umřel urodný pšeničný svatý klas“ (zavraždenie Ábela). Samozrejme nemôže chýbať ani obľúbená Doležalova kultúrna plodina: „Že ty po bodláčí tvé hrozna nesbíráš.“ (Vieš, kde máš hľadať múdrosť.)

Na poli zazrieme aj strašiaka — „Kterémus ty podal ruků tvojich hrabel“ (Kain diablovi) a zdravá, prosperujúca príroda je nemysliteľná bez „živej“ vody:

K pramenu sem přišel! Trošku si tu sednu! Vody živé aspoň hrst (pitie z dlane?) okúsím jednu.

(Dozvedel sa múdrosť, nad ktorou treba pouvažovať.)

Já chci teď spatřiti pravdy samé pramen, Vy na skálu nový zas kladete kámen!

(Chcem poznať podstatu, nie nové pochybnosti!)

… A to jest ten járek, Který na svět vylil váš hříšný pohárek.

(Dôsledok rodičovského hriechu.)

Ale všetkého veľa škodí, aj vody: „Topíš se můj synu v převelké hlubině“ (upadáš do bludu); k životu predsa patrí okrem vody aj vzduch i slnko: „Já pri tobě nechci více větru lapat“ (vychádzať naprázdno);

Než daleko, Séte! daleko zajdeme, Prv nežli to jasné slunečko najdeme.

(Dlho potrvá, kým zistíme pravdu.); „Že rajských rozkoší nám zapadlo slunce“ (strata príjemného života).

Znakom živej, kultivovanej prírody sú aj cestné siete: „Dám já té tmě pokoj! Jinú zvolím stezku;“ (pôjdem iným smerom za poznaním); „Jakým jíti míníš proti mně chodníkem?“ (Čo si to vymýšľaš?); „A na dobrém stojím v té cestě chodníku“ (idem k pravde); lenže nie každý chodník je dobrý, najmä v nebezpečnom kraji:

Ukážem já lživý a fatálný chodník, Po němž ten pekelný vás dopadl zbojník!

(Vysvetlím postup diablovej prefíkanosti, ktorou vás podviedol.)

Aká by však bola príroda bez vtáctva (aj keď v človeku prebúdza vlastnícky pud):

Aby totiž nebyl jak štěbetná straka Neb jak vrana, která bez rozumu kváká.

(Potreba získať vzdelanie.)

Dobře jest! ty divný a obratný ptáku! Již jsi vletěl celý do mojého saku!

(Aj keď si nedôverčivý, presvedčila som ťa.)

„Lapil sem již ptáků tvojích do mé kletky!“ (odstránil som tvoje pochybnosti.) Ale objavujú sa i domáci a polodomáci okrídlenci: „Věda, kde křídla svá zlomilo kuřátko“ (spáchanie hriechu); „Blúdící hrdličku v bezpečnost bys chytil“ (vysvetlil by si mi situáciu); „Holub svatý vletěl do smutného sídla“ (vražda Ábela).

Okrem vtáctva má fauna slabšie zastúpenie, ale stretneme sa aj s ňou: „Ba co štěkal, prosím, ten pekelný vlčko?“ A diabol po odsúdení plaziť sa v prachu musel pochopiť, že klesol na úrovni — „Že se mu s zvířaty rozběhla svadba“. No čosi temné číha v mnohých ľudských príbytkoch (i v hlavách):

O! můj Otče drahý! podejte mi ruky! Vymette svobodně všecky tý pavúky, Kteří v tomto světa nádherném stavení Mohli by duši mé činit zastínění, Pro které já pravdy veliké se dotkna, Předce bych múdrosti neznamenal okna.

Spoločenské motívy

S prírodou je nerozlučne spojená jej mysliaca koruna — človek — so svojimi prehrami i výhrami, no najmä s ustavičným smerovaním cez prekážky k múdrosti. Preblesknú ešte momentky z Liptova —

Chyťte mne za ruku, má drahá Mamičko! Plť se mi roztrhla! mám síly maličko!

(Vysvetlite mi pravdu, sám ju nenájdem!); „A co bys, ty chlapče! do propasti koukal!“ (nezaujímaj sa o nebezpečné veci); „Dostal běh žádaný, na ní, svojéj plti“ (vybral si správny životný kurz). Nazrieme i do prostredia banských miest: „Našels, milý Synu! v bani zlatú žílu“ (natrafil si na správne vysvetlenie); „Jak náhle pak víry zlatá šla preč ruda“ (stratila čistotu a pravosť) — a môžeme vkročiť aj do ľudských príbytkov, ale potrebujeme ich najskôr otvoriť. Kľúče znamenajú sprostredkovanie rozumových schopností: „Pracné mi dost byli k otevření klíče!“; „K tomu ti já ráda tyto podám klíče!“; (Kain) „nevládne sám umění klíčem“.

Život sa skladá z veselosti a mrzutostí. K veselosti patrí hudba a Doležal ju asi miloval, lebo sa v Tragoedii často ozýva: „Činíš mne i smutné vesselú muziku“ (i zlé vieš obrátiť na dobré); „Na vesselú Flautu ty, jak slyším, pískáš“ (to najhoršie ešte len príde); pekná personifikácia vzniká v spojení:

Počkej, počkej, Séte! hned v rozumu vonném, Jinakším své Matce zpívat budeš tónem.

Dobre by bolo na svete, „Kdyby nebyl Rechtor z Funebrále zpíval“ (hadovo zvádzanie k hriechu).

Medzi zábavou a smrťou je však práca — tá má viesť človeka k múdrosti. S ňou sa opäť spája najviac obrazov z bežného života: „Vešel sem do gruntu múdrosti hluboko“, „Že Séta učení bělmo mi zloupilo“, „Ej, Otče můj milý, dolapil sem perlu“, „Odkud do hlavy tvé vlézt mohla tá vláda?“, „Veď ani já slámkú můj rozům nebrúsím“ a najkrajšie metafory sú v dvojveršiach:

O! Synku, jen nasyp, co můžeš nejvíce! Zrna rozumnosti do mojéj říčice; Abych vám tedy sňal zástěru tú z tváře, Vemte si ode mne týto okuláře; Ba nakoukls, Synku! dlé té matérie, I do nejvnitřnější pravd Kancellárie! Počkej, poď jen dále! Naleji ti více, Do té tvé prostranné rozumné lahvice.

Avšak najčastejším ekvivalentom múdrosti je svetlo:

K tomu sem já hlupák! mne tam lampa hasne, Kde svítí mojého Boha slovo jasné;

„Kdo ti ten tvůj rozům tak pěkně rozsvítil?“, „Mně ve tmách obrazů knot rozumu hasne“, „Jak čerstvo lampa tvá pod tým stromem zhasla“, „V té pravdě pošmúrné lampu vidím větší“, „Tá známost ti lampu rozumnosti podá“, „Ukážte mi světlo ve tmě této větší!“ (Svetlo je však aj metaforické synonymum života: „Za světem tma samá! vyhasly tam svíce!“)

Obrazy nemúdrosti súvisia s temnotou — „Ne světlo, než jen tmu svojim duchem lapáš“, ale aj so všednými výjavmi zo života:

Ba kdes jen popadl do své hrsti váhu, Že zákonů božích měřit chceš povahu?

„V níž se mnohá mysli tvá spatřuje vráska“, „O! Synu můj, skáčeš jen kulhavú nohú!“ Lenže k múdrosti treba viesť niekedy i tvrdými výchovnými metódami:

Odhodím já prutek a chytím sekeru, Kterú vyťat musím tak hroznú nevěru! Jestli se osmělíš tmu znati při světle, A dáš v sobě místo mé čistící metle. Vidíš, milý Séte! já ruku mú nahna, Pomohu ti z toho hlubokého bahna.

„Hle! bez všeho ohně mám polívky dosti!“, „I když metlu přísnú na vás byl uvázal“.

V obrazovom materiáli Tragoedie znovu nájdeme i rozporný vzťah k zlatu; raz platí ako všeobecný ekvivalent hodnoty tovaru aj pre múdrosť — „Bude i potomkům zlatý v ruce prutek“, inokedy však platí „pravda nad zlato“:

O! neboj se proto, můj přemilý Séte! Pravda-li jest: nechť se do hlavy mé vplete. Lépe mi to padne v týto smutné časy, Nežli províjané drahým zlatem vlasy.

Sú tu sídla feudálne (ale vždy nahlodané časom) i buržoázne (vždy životaschopné) — „Já sem hrad rozkoší z gruntu vyvrátila“, „Bylo byť to pěkné vystavené mesto, V němž by k chlebu nikdy nebývalo těsto“ (zárodok života vo svete), feudálny bojový arzenál (väčšinou v spojení s diablom) — „Sotva sem boj začal, již ste na trůn sedli“, i cechové majstrovské dielo — „Že tak nezdařený Maisterštuk ukázal“; tri obrazy z Biblie — „S prakem svým šel proti rozumné Evičce“, „Abych po bodláčí kdy sbírala fíky“, „Slzy váše vleje do svojéj láhvice“ (celý obraz priamo z Biblie). Zastúpená je i antická rímska história — „Vím, že by i na meč hned vlastní byl padal“ (spáchal by samovraždu), — i jeho súčasnosť na južnej hranici monarchie — „Tvůj Turbáns jen peřím Jestřábím podpéřil“. Ale Doležalova obraznosť je predovšetkým ľudová, umocnená priamym zakomponovaním našich prísloví alebo frazeológie v názvoch paragrafov: „Nemůžeš-li přeskočiti, podlez!“, „Jestli se to děje na zeleném dřevě, co bude na suchém?“, „Spolu kradl, spolu visel“, „Jablko od stromu nedaleko padá“, „Kulhavý neběhá“, „Kdo se topí v moři, i stébla se chytá. Běda plevě, když ní silný vítr zmítá“, „Dost nemáš na palci, ruku celú chytáš“. Doležalova metaforickosť je ľudová, roľnícko-remeselnícka a nížinná, predchádza Hollého obraznosť v malebných prirovnaniach jeho epickej tvorby.

Tragoedia a my

Spoločensko-politická atmosféra po roku 1945 pôsobila aj na optiku prijímania Tragoedie a hodnotenia jej prínosu v kontinuite slovenskej literatúry. Prestala byť predmetom politicko-národných súbojov, jej miesto je v našom kultúrnom vývine nenapadnuteľné a nezastupiteľné — v intenciách úvodu a záveru k Doležalovmu literárnemu profilu od Milana Pišúta v akademických Dejinách slovenskej literatúry II. (1960; v Dejinách slovenskej literatúry Andreja Mráza z roku 1948 Augustín Doležal zastúpený nie je): „Vrcholným prejavom filozofického racionalizmu v slovenskom osvietenskom veršovníctve bola Doležalova po česky napísaná skladba Pamětná celému svetu Tragoedia, pozoruhodná svojím rozsahom i snahou preklenúť rozpor medzi vedeckým a náboženským svetonázorom.“ „V jeho diele otázka národnosti a národnej kultúry priamo nevystupuje. Ale z myšlienkového základu diela jasne vyplýva, že Doležal mal úplnú dôveru v rozvoj národnej kultúry a že sa opieral o široké vrstvy meštianstva a ľudu.“ Taktiež si všíma skladbu aj v európskom kontexte; okrem nepopierateľného pôsobenia Komenského Labyrintu světa a diela Orbis pictus pripúšťa, že možno hovoriť o súvislostiach medzi Doležalovou skladbou a Miltonovým Strateným rajom i Klopstockovým Mesiášom, ale uzatvára, že ani na Doležalovom štýle, ani na básnickej koncepcii látky vplyv týchto diel nebadať. V „osvetových“ Dejinách (1984) zaznieva echo z Krčméryho Literárnych súvislostí, isteže v novom vzťahu: „Kladne treba uňho hodnotiť, že ľudskému tvorivému duchu, ľudskej práci a ustavičnému úsiliu po lepšom a krajšom živote pripisoval základný význam. V tomto zmysle zakončil aj Goethe svojho Fausta a Madách svoju Tragédiu človeka.“

Celkove hodnotí Milan Pišút Tragoediu ako skladbu prekonávajúcu myšlienkový svet baroka a stelesňujúcu myšlienkový svet osvietenského racionalizmu a skutočne, akoby sa Doležalova skladba v súčasnosti presunula viac do záujmovej oblasti filozofickej ako literárno-historickej.

Skúmanie Tragoedie filozofom Teodorom Münzom, samozrejme, možno hodnotiť iba kladne, ale bolo by našou neodpustiteľnou chybou, ak by sa Doležalova skladba vytratila zo záujmovej oblasti literárnej histórie (ale i jazykovedy, sociológie a možno aj iných vedných disciplín). Rudo Brtáň dosť dôrazne upozornil v diele Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry (1970) na nedocenenie významu tohto diela; hoci sa zameriava najmä na Doležalovu biografiu (s prísľubom samostatnej štúdie o skladbe, posiaľ ešte nepublikovanej), v súvislosti s Tragoediou upozorňuje, že Doležal je jedinečný v dialogizovanej tradícii, otvára cestu dokorán svetskej lyrike, epike i dialógom.

Nesporne ide o dielo zaujímavé, nezaslúžene odsunuté na perifériu nášho kultúrneho záujmu. Adresnosťou stredným remeselníckym a ľudovým vrstvám vtláča výraznú pečať demokratickému charakteru našej klasicistickej literatúry od jej ešte len klíčiacich počiatkov. Hádam nie je nevhodné pripomenúť, že základné ideové motívy Tragoedie — konštruktívna činorodosť a odpor proti násiliu ako prejavy protifeudálneho postoja silne rezonujú aj v literatúre klasicizmu dvadsiatych a tridsiatych rokov 19. storočia, predovšetkým v dielach J. Kollára a J. Hollého. A hoci by aj nešlo o priame pôsobenie Doležalovej skladby, ale doby, Tragoedia však zostáva svedectvom, že slovenskou literatúrou moderné myšlienkové prúdy hýbali súčasne so západnou Európou, takže jej „oneskorovanie“ naozaj treba posudzovať z nových aspektov. Doležalova skladba je výsostne domáca a zároveň nás začleňuje nielen topograficky, ale aj kultúrne do Európy. Hovorí o problémoch špecifických i všeľudských. A prebúdza v nás myšlienky, ktoré v svojom čase evokovať nemohla.

Pri čítaní Tragoedie som nemohla nemyslieť na slová Michaila Volkenštejna z eseje Verše ako zložitý informačný systém (Světová literatúra, 1987, č. 4): „Keď čítame verše z minulých čias, o mnoho prichádzame, lebo naša doba je iná. Vytráca sa nám rezonancia. Báseň však tým, že nadobúda samostatnú existenciu, môže byť prameňom novej informácie, na ktorú básnik nepomýšľal. Tezaurus (= latinsky poklad — predbežná zásoba informácií vo vedomí čitateľa) sa mení v čase. Premena čitateľovej životnej skúsenosti mení systém jeho vedomostí a ‚asociačný potenciál‘.“

Čím oslovuje Tragoedia nášho súčasníka, akými otázkami ho provokuje a aké asociácie vyvoláva? Možno obísť Doležalove zmienky o možnostiach obývania iných planét mysliacimi bytosťami, v tom bol poplatný domnienkam svojej vlastnej doby. Dôležité je však predovšetkým uvedomovanie si skutočnosti, že ľudstvo sa dostáva do situácie nápadne podobnej obraznému stvárneniu v „pamätnej celému svetu tragédii“, pochopiteľne, na inej úrovni, keď je ohrozené možnosťou nového „vyhnania z raja“, lebo iný okrem tohto „najlepšieho zo všetkých svetov“ zatiaľ k dispozícii nemáme. Na náš „asociačný potenciál“ dráždivo pôsobia verše rovnako o možnosti „vyvolených“ predlžovať si ľudský život na úkor neprivilegovaných (verše o diablovom donášaní ovocia zo stromu života a správy o pašovaní detí z Južnej Ameriky do Severnej určených ako „materiál“ na transplantáciu orgánov), ako aj verše o vyhnaní z raja:

V tom, když naříkáme, Gabriel se zpátil; A tvář naši čerstvo od Ráje odvrátil; Držav pak nás obou připojených k boku, Kráčel s námi asi sto od Ráje kroků; Jak náhle zavolal silne a velice, Hned se to Anjelstvo hrnulo z ulice, V takovém pořádku, jakéhož sme nikdý, Před časem té naší nevídali bídy; Hned jakby zármutek všecken byli ztrhli, Jedni se napravo, jiní vlevo vrhli, A tú stranu Ráje tak jsou obtočili, Jak by ji do ohně byli zamočili; Ani sme již více neviděli Ráje, Pro ty tak ohnivé a plamenné kraje!

A čo si pomyslíme o týchto veršoch s našimi vedomosťami o pocitoch pri prekonávaní zemskej príťažlivosti?

Jak náhle Anjelstvo Eden obtočilo, Hned nás cosi jako spání přikváčilo; Vtom pochytiv obou ten sílny Gabriel, V povětří nás velmi daleko zanésel, A tak velmi rychlý v té svojí síle byl, Že hned v okamžení mil dvadcet odbavil!

Za postavy Adama, Evy a Seta si s mraziacim uvedomením možno dosadiť bez problémov s predstavivosťou roztrúsené skupinky torza ľudstva po vojnovej nukleárnej katastrofe, keď súčasný svet, hoci nahlodaný nepriaznivými ekologickými zásahmi, by sa zákonite musel javiť v spomienkach ako „stratený raj“. (Spomeňme si na Setovu domnienku, že už asi pred Adamom boli dajakí Praeadamovia a že azda boli vyhubení pre nejakú ohavnosť.)

Adam na Setovu otázku, kam sa svet uberá, odpovedá prirovnaním, že zrnko ukryté v letiacom jablku sa nepotrebuje pýtať, kam letí celý plod. Lenže pre súčasného človeka je to jedna z najdôležitejších otázok! Túži po univerzálnom poznaní, vábi ho tajomstvo neznámeho, skúmaním v oblasti genetiky siaha na základný životný kód, zostáva však pred ním voľba žiť v súlade s odhalenými zákonmi v uvážlivom využití zákonitostí, alebo hnaný „vôľou k moci“ siahnuť predčasne po jedovatých plodoch vedúcich k „vyhnaniu z raja“. A hoci Tragoedia nemá priamych nasledovníkov, ako nemala priamych predchodcov, predsa verše Vojtecha Mihálika zo Vzbúreného Jóba akoby rovno nadväzovali na základnú ideovú líniu Doležalovej skladby o zmysle konštruktívnej — činorodej práce ako základného prostriedku v zápase so zlom vo svete:

Chválim svoju smrteľnosť, lebo je dynamom všetkého, čo som stvoril, je matkou práce. Odoberúc mi tône rajských záhrad, zratúva ona moje dni, na brieždení mi trhá sen, aby ma slnko stretlo vzpriameného a v mojej stupaji už našlo pot.

Tadiaľto vedie jediná schodná cesta pre ľudstvo, aby jeho žalostné zvyšky nemuseli skladať účty z vlastného podielu viny pred novými potencionálnymi Setmi.

Lenže odklonili by sme sa od celkovej atmosféry Tragoedie, ak by sme končili chmúrnymi myšlienkami. Veď Doležal vedel rozveseliť zaoblačenú myseľ svojich poslucháčov i čitateľov. A robí to, zásluhou nášho „tezaura“ a s ním súvisiaceho „asociačného potenciálu“, podnes. Prekvapenie nemusí spočívať iba v neočakávanom kontrastnom obraze, epitete, metafore, ale aj vo významovom dobovom posune slov. Napr. v dnešných časoch rodenia detí „zo skúmaviek“ nás rozveselia epitetá otec „umělý“, matka „umělá“, syn „umělý“, dokonca celé dvojveršie v Setovej úvahe o štyroch spôsoboch „tvorenia človeka“:

Prvý, když se tvoří bez muže a ženy, A Bůh mu udílí skutečné proměny;

taktiež by sme si mohli kadečo predstavovať pri dnešných vedomostiach o vývine ľudstva pri zmienke o stvorení človeka na Boží obraz v súvislosti napr. s predstavou vzhľadu neandertálca, ešteže Doležal pripomenul:

Kdyby nás hřích nebyl přivédl na zkázu, A nebyl Božího pozbavil obrazu.

Z dnešného pohľadu sú zaujímavé i niektoré verše z kozmológie. Dnes, keď vieme o existencii „čiernych“ a najnovšie už i „bielych dier“ vo vesmíre, inak čítame informáciu z konca 18. storočia:

Ty hvězdy nejsou, jak ty myslíš, jednaké! Jsou ony v natúře svojéj všelijaké; Jedny jsou jen světlo samé, čisté púhé, Jiné zas nečisté, tmavé, kalné, tuhé.

Hodnoty vytvorené v minulosti sú aj našimi hodnotami, pokiaľ ich vyprodukovali ľudia žijúci v tejto krajine. Stojíme na ich pleciach a každodenne si môžeme overovať, že sú pevné. Hodnoty nimi vytvorené môže zveľaďovať iba ten, kto ich spoznáva a váži si ich. Doležalova Tragoedia tiež patrí medzi ne a zaslúži si, aby sa jej vlastná tragédia nedocenenia po dvesto rokoch skončila.

Moje súkromné stretnutie s Doležalom a jeho skladbou ani nechce, ani nemôže suplovať skutočné stretnutie s ňou samou. Koľko ľudí, toľko pohľadov; koľko pohľadov, toľko názorov; koľko názorov, toľko objavov. Nie každý kontakt nás vnútorne obohacuje. Ale Tragoedia Augustína Doležala patrí do kategórie inšpirujúcich stretnutí.

Čo nám chýba na fyzickej rozlohe, to nám vynahradzuje psychická hĺbka. Hľadajme sa v sebe a nájdeme sa vo svete! V tomto presvedčení sa utvrdíme aj pri dôkladnejšom zoznámení sa s Doležalovou Tragoediou, ktorá vstúpila skôr iba do nášho kultúrneho podvedomia ako do vedomia. A pritom ide o ohromujúce „stretnutie“. Dielo hovoriace aj o inom, ako asociuje jeho názov, bez precedensu v našej i inonárodnej literatúre, v svojom čase bez konkurencie v celej strednej Európe. Ale presvedčme sa sami, čím nás môžu stretnutia s dejinami prekvapiť…

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.