ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V raji

Hoci prvá kapitola Tragoedie má názov V Ráji, je rovnako pevne zakorenená na zemi ako celá skladba. Obsahom i štýlom. Jej vstup je veľmi blízky ľudovej slovesnosti i svojou priam rozprávkovou nepravdepodobnosťou, i použitím ľudových deminutív hneď v prvom dvojverší, slovom, Doležal nám okamžite vnúti pravidlá svojej hry. Hĺbavý Set prepadne otca otázkou:

Bolo by čudné, že premýšľavý Set nepozná svojich súrodencov po mužskej línii — zvlášť keď sa v ďalších kapitolách dozvieme, že v čase konania rozhovoru (ktorý sa uskutoční v priebehu dvoch dní) je vlastne svet už celkom slušne zaľudnený, so všetkými zhárajúcimi vášňami, — keby sme podobné rozohratie epických partií nepoznali z ľudového rozprávania. O Kainovi sa síce dopočujeme hneď, lebo Adam mu odvetí — „co se na to pýtáš! Veď snad i Kaina někdy u nás vídáš?“, ale Ábela dlho obostiera dráždivé tajomstvo, ako napr. osud zhavranelých bratov v rozprávke, a jedna línia Tragoedie sa bude uberať práve k jeho bolestivému odhaleniu. Teraz však okamžitým prestrihom na Kaina — jeho „zbrataním“ so Setom Doležal upozorňuje na podobný osud dobrých i zlých, pre každého rovnako sa už brány raja definitívne zatvorili.

Keď otcov part preberá matka, aby poodchýlila oponu minulosti, Set sa búri proti matkinmu výroku — „Já sem porodila obouch, Nebožátka!“ — nie preto, že ich zaradila do jednej množiny, ale pre označenie, ktoré inteligentného Seta z matkiných úst uráža. Prostredníctvom neho Doležal hneď na začiatku skladby vyslovuje dôležitý psychologický postreh o formovaní alebo zdeformovaní detskej osobnosti rodinným prostredím, ktoré môže vliať deťom sebadôveru, alebo vyvolať zakomplexovanosť na celý život:

V takejto situácii Eve iné nezostáva, iba Setovi vysvetliť príčinu ľútosti — povedať mu o „zamknutom“ raji, o rozkošiach priestoru pre ľudí už zakázaného:

Pri Evinom opise rajských radostí a spôsobu života zažijeme viacero prekvapení — i v obsahu, i v častom protirečení. Napr. v druhom paragrafe tvrdí —

ale v štvrtom už —

takže potom aký rozdiel medzi životom v raji a mimo neho? Tu už totiž Doležal zasúva ďalšiu ústrednú líniu Tragoedie — oslavu činorodej práce. Inak by nás iste poriadne prekvapilo zistenie, že v raji sa vlastne mali horšie, lebo zatiaľ ešte nevyužívali pri práci schopnosti rozumu:

I rajom sa preháňali náhle víchrice, vyčíňali prudké mrazy (v Mezopotámii, pri rieke Eufrat!), ale zrejme iba z toho dôvodu, aby obyvatelia raja mohli v svojom záhradníckom povolaní pracovať na plný úväzok. A to bol aj dôvod ďalšej nedôslednosti, lebo okrem živelných pohrôm sa stalo, že „někdy zvířata divoká, mohli tam zmatení narobit všeliká“, hoci spočiatku Eva s nostalgiou spomína:

V dobovom a Doležalovom chápaní sa človek a lenivosť jednoducho vylučujú, buď — alebo. Keď sa Set pri matkinej reči čuduje, že aj v raji sa pracovalo, ona ho múdro napomenie:

A nájdeme tu peknú metaforu — „noc zahálky“, hoci v trocha šteklivom kontexte:

Keď Adam chváli Setovu príčinlivosť, Doležal už vopred čitateľovi predosiela, kam privádza človeka povaľačstvo:

(Presne v intenciách neautorizovaného článku Lenoch v Starých novinách: „Nebo člověk jest tak divné Boží stvoření, že jak náhlé nic dobrého nedělá, hnedky se k zlému činění nakloňuje. Odkudže pochází krádež, loupežství, lotroství aneb zbojnictví, zdaliž ne z lenivosti?“) A asi by nebolo vhodné obísť bez povšimnutia zaujímavé podčiarknutie činnosti nielen v obsahu, ale aj prostredníctvom rýmov (samozrejme, neintencionálne, to by si musel Doležal počkať až na Turčányho jedinečnú prácu Rým v slovenskej poézii): v rozpätí sedemnástich dvojverší sa päť ráz objavuje rýmová dvojica „rukama — Adama“.

Pracovať sa teda muselo tu i tam, no dokonalý manželský súlad bol zrejme možný len v raji:

V úvodnej kapitole sa stretneme aj s treťou líniou skladby — idealistickým racionalizmom. Adam hneď po svojom stvorení (Doležal ho dal vymodelovať z červenej (!) hliny, v Biblii farba „výrobného“ materiálu uvedená nie je) „dostal osvícenú hlavu“, a hoci „do žádných nekoukal Grammatik, Předce měl on hbitý a výmluvný jazyk“. Eva zase s veľkou ľútosťou spomína na vznešené rozhovory s anjelmi v raji:

Anjelské vzdelávanie, ktorého význam zdôrazňuje trojnásobná anafora, sa však podarilo človeku cez rajskú bránu prepašovať — Set v rozhovore s matkou sľubuje: „Všecek pozor přidám; Nebo vás rozumnú v těžkém díle vídám.“

Ale zostaňme ešte chvíľu v rozkošnom raji, kým do neho vkĺzne pokušenie. Jeho predstava tak Doležala uchvátila, že miestami už tu sa stáva z veršovca básnikom (nie až v závere pri Ábelovej smrti podľa J. B. Čapka):

Je len samozrejmé, že Adam sa po svojom stvorení na tú všetku pestrosť farieb, vôní, zvukov a chutí „díval s divením“ (krásna etymologická figúra). Skutočne, Doležalovo zmyslové videnie je až udivujúce, a akiste aby nevyšiel nazmar ani hmat, okrem záhradníckych prác necháva Evu pracovať aj so „vznešenejším“ materiálom. Zdá sa, že nejde iba o barokové prešperkovanie raja zlatom a drahokamami, o zhliadnutie sa v Miltonovi. U neho sa však skvosty v raji iba povaľovali, u Doležala sú materiálom na umeleckú prácu:

A keď sa Set pýta, či dlho boli „v tak velké radosti“, narazíme na dávnu znalosť relatívnosti času:

O domácom von z raja stave

Kým v prvej kapitole sme aspoň v spomienkach prechádzali z tvrdej reality zeme do raja a späť, v druhej nás Doležal bezo zvyšku „uzemní“. Ako keby sme sa pozerali škárou v plote na dvor rázovitej sedliackej usadlosti a sledovali všedné udalosti jej obyvateľov. Na scénu vystúpia všetci traja aktéri, a z ich rozhovoru sa dozvieme konkrétnejšie údaje o ďalšom členovi domácnosti (v prvej kapitole síce Set vraví „Sestry dvé jsou doma“, ale o existencii druhej už ani najmenšia zmienka v celej skladbe nepadne) — o sestre Adičke; keďže však v rozhovoroch by bola nefunkčná, autor ju necháva kopať na poli (hoci zem má obrábať podľa Božieho rozsudku po páde v raji muž!) a na obed prichádza Adam sám. Je to úctyhodný patriarchálny gazda, starostlivý, ale so samozrejmosťou očakávajúci, že sa celá domácnosť bezpodmienečne prispôsobí jeho pracovnému rytmu. Aj v prvej kapitole jeho vstup na scénu znamenal pretrhnutie prúdu reminiscencií na raj a prestrih do každodennej tvrdej sedliackej hrdlačiny:

Vidno, že spočiatku podľa prísľubu v Pozdravení Doležal skutočne pripisuje dôležitosť motívom z ľudového života; tieto zásahy pôsobia až násilne a rušivo, a zavše vnášajú do vážneho rozhovoru nečakane rozmarný komický prvok už od úvodných pasáží skladby. Napr. keď Eva vysvetľovala Setovi príčinu svojho stvorenia, Doležal neváhal použiť v klasicistickom raji dokonalosti a symetrie barokovo rozpustilý rozmer:

Inšpiračným zdrojom bola zjavne veta z Mojžišovej knihy Genesis: „Nebo když byl učinil Hospodin Bůh z země všelikou zvěř polní, i všecko ptactvo nebeské, přivedl je k Adamovi, aby pohleděl na ne, jaké by jméno kterému dáti měl“ (text podľa kralického vydania z roku 1613, Doležal ho iste používal), ale Doležalov Adam sa zvieratstvu prizrel dôkladnejším okom hospodára. Aj teoretizujúci Set sa matky celkom nečakane spýta pri jej vyratúvaní rajských rozkoší:

Stretávame sa s ľudovou frazeológiou, napr. „za jazyk vás chytám“, resp. perifrázou osudového nešťastia — „kdyby nebyl Rechtor z Funebrále zpíval“. Je však zaujímavé, že v scéne druhej kapitoly, zobrazujúcej skutočne ľudové prostredie, sa tieto prvky vytratili (možno aj pre nedostatok priestoru, lebo druhá kapitola je zo všetkých najkratšia, má iba 34 dvojverší, obsahuje vlastne jeden necelý paragraf, kým prvá kapitola sa skladá zo štyroch). Doležal použil prostý nemetaforický jazyk; výnimku tvorí iba personifikácia v pochvalnej otcovej reči o Setovej vnímavosti — „Bystrý jeho rozum každú pravdu lapá“. Čo je však v tejto kapitole pozoruhodné, je predovšetkým jedálniček. Kým v raji žili ako vegetariáni, teraz Adam nepohrdne chutnou pečienkou, aj keď Doležal naznačuje, že zabíjanie zveri je „kainská“ záležitosť.

Eva:

Adam:

Eva asi bola výborná kuchárka, pozrime sa teda, čo mohla Adamovi aj mimo raja ponúknuť na obed:

(Možno jedna z bohatých predstáv chudobného Doležala, ktorý vraj po odbavení sviatostí na zemianskej svadbe vyhlásil: „Vy se budete hostit a já se budu postit.“)

Jedálniček je vlastne podivuhodný, lebo sa v ňom nachádza ovocie, ktoré Adam nepestoval. Špecializoval sa na jablone — a, samozrejme, na vinohrad, akoby hospodáril v Skalici, nie v Mezopotámii:

V tejto kapitole sa však zreteľnejšie ozve motív, ktorý iba tlmene zaznel v prvej kapitole a postupne sa bude rozvíjať popri troch predchádzajúcich líniách, bude mocnieť až do majestátnej melódie v pietistickom finále — prísľub Vykupiteľa. Akiste už Doležal tušil, „náznak tajomna /že tisícimi tónmi znie/ a v každej duši zobúdza/ jej pieseň stajenú“ (Krasko), lenže ide o poodhaľovanie spustenej clony iba pred Setom. Doležal ráta s čitateľom, ktorému je známe, aké tajomstvo ukrývajú Adamove slová: (Gabriel treba čítať ako trojslabičné slovo)

A záver druhej kapitoly vzbudzuje aj jedno úsmevné podozrenie: sestra Ada kope s otcom na poli a Set, hoci „do dvadcátého nyní kráčí leta“, sedí pri matke a nabáda ju k rozhovoru. Za dve kapitoly vykonal málo: položil pod strechu starý pluh a podá matke fľašu na vodu pre otca. Lišiacky sa síce ponúka:

ale vzápätí prichádza otcova odpoveď, ktorej ako poslušný syn neprotirečí:

Je poverený skutočne nie príliš únavnou činnosťou:

Prosto Doležal Seta šetrí pred každou namáhavou prácou pre filozofovanie, akoby sa už tu začínala jej deľba na manuálnu a duševnú. Či azda podľa Komenského vzoru sám dal Setovi namiesto Osudu výnimočnú ceduľku s nápisom Speculare — čiže pozeraj sa alebo skúmaj?

O pokušení v raji a o hlbokých hadových praktikách

V druhej kapitole sme boli naposledy svedkami pokojného, takmer idylického výjavu zo života patriarchálnej rodiny na vidieku. Ďalej už Doležal skladbu spestrí iba raz žánrovým obrázkom podobného typu, ale bez idyly. Od tretej kapitoly sa Tragoedia v podstate mení na sústavný tok viac-menej hlbších alebo plytkejších filozofických dišpút, ktoré sú iba príležitostne narušené ľudovými rečovými zvratmi (ale pôvabnými), pripomínajúcimi čitateľovi, že ide aj o „nevinnou zábavku“. Ale tej bude v nasledujúcich kapitolách málo, pretože rozkošné rajské dni a noci prežité v sladkej bezhriešnej nevedomosti začínajú byť ohrozené pokušením.

Z dnešného pohľadu by sme mohli povedať, že už v prvej kapitole sa začína freudovská psychoanalýza. Set inšpiruje matku k „vyrozprávaniu sa“ o ťaživej minulosti, z ktorej si nesie mučivý komplex viny. Podrobným retrospektívnym osvetľovaním všetkých detailov vedúcich k previneniu spoločne skúmajú, kde a kedy sa vlastne stala osudná chyba, aká je miera matkinej viny. Druhá kapitola psychoanalýzu prerušila, ale po otcovom odchode môže rozhovor opäť uvoľnene pokračovať — do centra pozornosti sa dostane had so svojimi praktikami učeného a prefíkaného sofistu.

Na tomto kľúčovom mieste bol Milton k ľuďom milosrdnejší ako Doležal, lebo prejavil aspoň ochotu im pomôcť: po správe hliadkujúcich anjelov, že satan pravdepodobne prenikol do raja, nebeská prieskumná čata urobí nočnú raziu, aby záškodníka vypátrala a neznepokojila pritom rajských osadníkov. Síce vieme, že ich námaha bude zbytočná, skutok sa musí naplniť, ale je sympatické, že Milton prejavil o človeka „nebeské“ obavy s úprimnou snahou zlikvidovať hroziace nebezpečenstvo v zárodku. (Aj keď ide o alegorický obraz prenikania špiónov Stuartovcov z kontinentu do Anglicka s cieľom pripraviť vhodnú pôdu na návrat Karola II. a márnu námahu znepokojených prívržencov parlamentu odhaliť ich a zabrániť prefíkanému zvádzaniu verejnej mienky.)

Augustín Doležal presne podľa Biblie necháva človeka zápasiť s pokúšaním samého. Ale nepripraveného a zaskočeného. Možno sa mu však tiež nevidelo celkom spravodlivé, že by mal človek tak ľahko podľahnúť, ako to naznačil Mojžiš v knihe Genesis — po jednej jedinej namietavej odpovedi. Preto použil inú obranu ako Milton — presne v štýle svojej vlastnej doby — jeho vlastnosti a najmä rozum. Takto zrejme treba chápať dlhé (až zdĺhavé) slovné súboje Evy s hadom (azda preto pri výmene názorov medzi nimi Doležal použil pre hada inak nenáležitý verš „Neb při svojém silném a krvavém meči“), no napokon v tomto nerovnom boji, kde had „Agressor válčil Offensive“ a Eva sa „jen měla před nim Defensive“, predsa podľahla. A teraz budú v nerušenej debate so Setom analyzovať opäť celú situáciu, aby zistili príčinu, prečo Eva so svojou „rozumnou osvícenou hlavou“ neprehliadla diablove zámery.

Ak sledujeme rozhovor Seta s matkou z tohto aspektu, nie je až taký nudný, ako by sa na prvý pohľad videlo. Je to vlastne pokus o dodatočnú rehabilitáciu človeka, lebo už síce bol rozumný, ale ešte neokúsil ovocie zo stromu poznania dobrého a zlého, preto nemohol odhaliť ani zlý hadov úmysel, lebo nič zákerné nepoznal. V svojej detinskej dôverčivosti človek už vopred nemal šancu zvíťaziť, bol vlastne obeťou. Aspoň sa vidí, že Doležal viedol obranu týmto smerom, ale tým si sám pripravil miestami zložité situácie a musel sa častejšie ukázať ako obratný sofista, „aby se všecko s případnostmi k víře nejpravděpodobnějšími srovnávalo a nejmoudřejšímu řízení Božímu, jako i svato-svaté víře křestianské co nejbližší bylo“.

V úvode tretej kapitoly, po odchode otca do vinice, Set nadväzuje na predchádzajúci rozhovor s matkou a chce poznať to „žalostné Fatum“, ktoré zapríčinilo vyhnanie z raja. Eva naznačuje, že „pravdomluvnost Boží obrazili“ a „pohrdli pravou života svatostí“ aj „těžce svévolně zhřešili“, ale Setovi sa akiste tieto dôvody zdajú veľmi všeobecné, teda nič nevraviace:

Nuž a Eva sa musí zmieniť o zakázanom strome poznania dobrého a zlého pod sústavnou paľbou Setových otázok, pri ktorých, ako sa vidí, bola matka opäť v defenzíve. Keď Set logicky zareagoval, že sama existencia stromu nemohla byť na vine, Eva upresňuje v 8. paragrafe — Had nejchytřejší — ďalšie „okolostojíčnosti“, a to v prekvapujúcej interpretácii:

Takže podľa Doležala bol dôvtipný had stvorený pre väčšiu Božiu slávu?! Potom by išlo o vopred jasný zámer, ale to predsa nemožno pripustiť. Nezdalo sa to ani Setovi:

V Setovom výroku sa zase ozvala Doležalova doba — „sláva rozumnej osvietenej hlavy“, múdrosť ako rozhodujúci argument a najsilnejšia zbraň, preto bolo treba Setovi dokázať, že had bol ešte „chytrejší“ ako človek.

Treba pripísať Doležalovi ku cti, s akým citom pre významové odtienky slova vedel upozorniť práve na rozdiel medzi „chytrosťou“ a „múdrosťou“. Hadova „v zlosti vycvičená hlava“, tento „šibal, lotr nebezpečný“ —

Môžeme sledovať metaforický rad, ako sa postupne „had“ pri reči mení: najskôr sa jeho synonymá pohybujú v oblasti živočíšnej ríše — had, krokodíl, drak, ale pri zmienke o strate nesmrteľnosti a po Setovej žiadosti —

metafora naberá nový kurz, narastajúca kvantita prerastá v novú kvalitu, a zo živočícha sa had mení na mysliaceho tvora: lotr, zbojník, čert, lstivý praktikant a zlodej. (V dobových intenciách vzrastajúcich požiadaviek buržoázie, keď určujúcou hodnotou sa miesto vlastníctva pôdy stávajú peniaze, zlato, stávajú sa v tomto prípade najvyššou hodnotou aj u Doležala. Naznačuje to metafora nesmrteľnosť = zlatá reťaz, aj keď jej vznik iste podmienil iba rým: „Ten lstivý praktikant, ten zloděj proklatý, Strhl nám z našého hrdla řetěz zlatý.“)

Augustín Doležal sa už nezdržiava ako Milton s obrazmi z „hviezdnej vojny“ rozpútanej vzbúreným archanjelom a jeho pádom (boli by nefunkčné, u nás by nevytvárali v tomto období nijakú historickú metaforu, nový význam nadobudnú až po Napoleonovom páde u Hollého na Svätoplukovom štíte), on iba stručne komentuje —

aby mohol uzavrieť, že hlavným diablovým dôvodom nebola pomsta ako u Miltona, ale závisť: ľuďom závidel lásku a dobrotu Božiu. Bohu závidel, že má na zemi „svatých ctitelů“. Boha nám autor predstavuje už od prvej kapitoly ako svetského absolutistického monarchu — láskavého, ale za náklonnosť vyžadujúceho uctievanie a bezpodmienečnú poslušnosť:

Pravda, pôsobí osviežujúco aj nečakané zistenie, že Eva poznala Júlia Cézara a že ho pre rečnícke umenie dala do jedného spolku s diablom. Totiž had pre Evu „byl velký Orátor!“ —

v ktorých boli aj „cifry a obrázky“ a vôbec, správal sa galantne a prívetivo, slovom, had — gentleman.

Na začiatku rozhovoru je však opäť narážka na nečinnosť:

Had si práve pochutnával na zakázaných jablkách a osudný rozhovor sa začal.

Piata kapitola podáva previerku hadovho učenia

Aby sme mohli lepšie posúdiť Doležalovu invenciu pri „examene hadího učení“, uvedieme pre „nebiblického Slováka“, čo o stretnutí Evy s hadom hovorí 1. kniha Mojžišova (opäť text Kralickej Biblie): „Had pak byl nejchytřejší ze všech živočichů polních, kteréž byl učinil Hospodin Bůh. A ten řekl žene: Takliž jest, že vám Bůh řekl: Nebudete jísti z každého stromu rajského? I řekla žena hadu: Ovoce stromů rajských jíme; ale o ovoci stromu, kterýž jest u prostřed ráje, řekl Bůh: Nebudete ho jísti, aniž se ho dotknete, abyste nezemřeli. I řekl had žene: Nikoli nezemřete smrtí! Ale vi Bůh, že v kterýkoli den z něho jísti budete, otevřou se oči vaše; a budete jako bohové, vědouce dobré i zlé. Viduci tedy žena, že dobrý jest strom k jídlu i příjemný očima, a k nabytí rozumnosti strom žádostivý, vzala z ovoce jeho a jedla, dala také i muži svému s sebou, a on jedl.“

Doležal sa nenechal hneď zlákať naznačením, že bol „k nabytí rozumnosti strom žádostivý“, lebo podľa neho boli „rajskí záhradníci“ rozumní už pred pokleskom, a to v protiklade s antifeministickým mottom rozumní rovnakou mierou. Keď sa Set matky pýta, kde bol v tom čase Adam a prečo jej nepomohol, Eva vysvetľuje neopodstatnenosť jeho otázky:

Dokonca ešte naznačuje, že Adam by možno nevystačil ani toľko hadovi oponovať, ako dokázala ona, a vina by bola ešte väčšia, ak by sa jej dopustili obaja rovnakou mierou:

A hoci Doležalovi mandanti boli hneď od stvorenia rozumní, ako sa v „osvícených časech“ tvorenia Tragoedie aj náležite svedčalo, neboli však ešte múdri, pretože rozumnosť môže byť vrodená, ale múdrosť vrodená nie je; tú človek musí získať, a to spoznaním univerza — aj dobra, aj zla. Aby bojoval o to, čo môže, aby neprekročil to, čo nemôže — a aby to rozpoznal. Nemôže byť múdry ten, kto nemusel zápasiť so zlom. No Doležalovi aktéri ešte túto rozpoznávajúcu schopnosť nemali, lebo nepoznali zlo. Preto sa Eva právom bráni Setovým invektívam, že mohla už podľa prvej otázky poznať (otázka presne podľa Biblie), že sa proti nej pohli „velcí kunštové“:

Rozhovor medzi Evou a hadom sa aj v Tragoedii spočiatku odvíja presne podľa Biblie, iba s malými prídavkami, zväčša na dosiahnutie zvučného rýmu, bez narušenia významu. Napr. biblické „Nikoli nezemřete smrtí“ v Doležalovej interpretácii znie: „Nikoli, vy nikdy nezemřete smrtí, To se vám jen v hlavě Fantázia vrtí!“ Ale už v ďalšom výroku nastáva významový posun: v Biblii had sľubuje iba múdrosť, Doležalov diabol sľubuje aj múdrosť, aj vládu. Biblia: „Ale ví Bůh, že v kterýkoli den z něho jísti budete, otevřou se oči vaše; a budete jako bohové, vědouce dobré i zlé.“ Tragoedia:

Prísľub bol väčší ako v Biblii hádam aj z toho dôvodu, že Doležal veľmi dobre poznal ľudskú mentalitu; najspoľahlivejšou pákou k činnosti je vidina tučnej odmeny, hoci v skutočnosti potom môže byť nepatrná:

(A opäť si povšimnime aj obsahovo jedinečný rým: odplatu — bohatú.) Aj Eve sa otvorili oči, až keď prehrala svoj boj so zlom; až potom prehliadla „subtilné kunštovné chytrosti“:

Z ďalšieho pokračovania je evidentné, prečo bol práve Augustín Doležal filozofickým teoretikom učenej spoločnosti Erudita societas slavica. A zároveň z neho priam ukážkovo vyžaruje charakter slovenskej scholastickej filozofie, hoci v ďalších kapitolách sa Doležalovo myslenie vzopne k novším, modernejším postupom a okruhom problematiky. Zatiaľ sa ešte žiak Leibniza a Wolffa neprejavil. Set sa usiluje matke vysvetliť, prečo jej had položil otázku práve vo forme citovanej Bibliou, aké špekulácie ho k nej priviedli a čo ňou sledoval:

Set s učenosťou teológa rozoberá zákon rozkazujúci (zo všetkých stromov jedzte) a zakazujúci (zo stromu poznania dobrého a zlého nejedzte) a prestúpenie ktorého z nich by väčšmi človeku ublížilo. Ide o zdĺhavé teoretizovanie, ktoré dokázalo zaujať nanajvýš len Evu:

(aj keď o dva paragrafy ďalej na matkinu otázku „Ale, synu milý! kdes tý pravdy zvěděl?“ Set odpovedá: „Otec mi je všecky nedávno pověděl“!)

Iste aj tieto dišputy mal na mysli J. B. Čapek, keď kapitolu Struktura a děj Tragoedie uvádza slovami: „Auxiliante Deo! (Pomáhaj Bože!, resp. s Božou pomocou!) počína vlastní skladba Doležalova a není pochyby o tom, že si toto heslo musíme nejednou opakovat, chceme-li poctivě a dokonale pročísti toto veršované vypsání žalostného prvních rodičú pádu.“ Ale pri čítaní Tragoedie nesmieme v žiadnej kapitole zabúdať, že počas jej písania Doležal nevypúšťal z vedomia svoju dobu s jej špecifickými problémami. Ak sa pozrieme na skladbu očami jej predpokladaných adresátov — stredných vrstiev, ktoré by sa rýchlejšie zmáhali, ak by boli lepšie chránené proti svojvôli šľachty daňovými zákonmi, čo v konečnom dôsledku oslabovalo celú krajinu, zdanlivo nenáležité, nefunkčné verše zrazu získajú britkú aktuálnosť:

A preto „kdo chce rozkaz plnit“, v tom prípade k tomu „musí i vládu mít“ —

Zreteľne sa tu zrkadlí ekonomická stagnácia zapríčinená nevoľníckymi vzťahmi:

Každý pokus o aktívne podnikanie mohol naraziť na „urážku majestátu“ príslušnej vrchnosti a byť kvalifikovaný ako prečin. A to aj napriek úsiliu Márie Terézie zmodernizovať v Uhorsku remeselnícku výrobu a zreorganizovať cechové zriadenie. Veď poddanské mestečká mali nad kráľovskými drvivú prevahu, takže prípadný podnikavec z ľudových vrstiev naráža na triednu bariéru a —

Hoci sa, pochopiteľne, tieto verše v Tragoedii vzťahujú na priestupok Božieho zákazu, nemožno nemyslieť zároveň aj na mravy času jej vzniku, ktorých neudržateľnosť zákonite viedla k radikálnejším reformám Jozefa II., predovšetkým k zrušeniu nevoľníctva, k uvoľneniu pracovných síl a iniciatívy.

Had je veľký rečník

Myšlienky, ktoré v predchádzajúcej kapitole vyvolávajú iba asociácie na Doležalovu súčasnosť, v šiestej zaznievajú tak čisto a hlasne, burcujúco, že nemôžu nechať žiadneho čitateľa v pochybnostiach o autorovej mienke na spoločenské a mocenské rozvrstvenie.

Šiesta kapitola je jedna zo základných ideových dominánt skladby — v nej Doležal dokázal jasnozrivosť svojho sociálneho pohľadu s nepopierateľnou mocnou protifeudálnou rezonanciou v celej Tragoedii. To, čo si Setovými ústami dovolil vysloviť na adresu vládnucej triedy, skutočne nemá obdobu (a akoby sa sám zľakol vlastnej smelosti, v ďalších kapitolách jej na škodu celého diela otupí ostrie, lebo z osvietenských kritikov spoločenského poriadku, združených okolo Starých novín literného umenia, ani jeden nebol dôsledný). Ale aj napriek miestam poplatným osvietenskému absolutizmu (ktoré boli zrejme do hotovej skladby zaradené dodatočne), už táto kapitola je presvedčivým svedectvom, že o osvietenskom ideovom charaktere Tragoedie nemožno pochybovať a že osvietenstvo nielen v západoeurópskych krajinách, ale aj u nás je výsledkom hospodárskeho rastu nižších spoločenských vrstiev, a teda ideovou zbraňou proti feudalizmu (ale u nás nenamierenou aj proti autorite cirkvi).

V tejto kapitole preberá vedúcu úlohu jednoznačne Set a matka mu iba sekunduje svojimi výkrikmi prekvapenia a neskorej ľútosti. Bez zveličenia možno povedať, že tým oznamovaným veľkým orátorom v názve kapitoly nie je had, ale Set. Najskôr matke zhrnul celý hadov rečnícky manéver, ktorým ju v raji dezorientoval, do šiestich bodov: 1. dovolávanie sa Božieho svedectva na potvrdenie pravdivosti svojich slov; 2. prísľub otvorenia sa očí; 3. lákanie bohorovnosťou; 4. vábenie telesnými rozkošami; 5. odvolávanie sa na príklad Boží; 6. obvinenie Božej spravodlivosti z nežičlivosti k človeku.

Kým Set začne postupne objasňovať naznačené „punkty“ (ktoré sa vraj dozvedel od archanjela Gabriela, čím si Doležal pripravil vhodnú pôdu rozprávať aj o veciach podľa logiky v Setových časoch ešte neexistujúcich, hoci vždy o logiku veľmi nedbá), použité výrazové prostriedky opäť naznačujú, že Eva sa nevzdala ľahko, zvádzala s hadom statočný boj, lenže on bol vyzbrojený lepšie. Set matke sľubuje:

A čo bolo jedinou Evinou zbraňou?

(Pokušiteľ opäť klesá do živočíšnej ríše; mení sa na „zvíře líté“, ale teraz z iného dôvodu: zrazu, napriek prekvapujúcej nevedomosti v prvej kapitole, už Set pozná nielen Kaina, ale aj jeho potomkov, ba dokonca aj ich životnú filozofiu — pochopiteľne, živočíšnu, diabolskú: „Vidí se mi! že i dítky Kainové, Oblíbili tyto praktiky hadové.“) Teda hadova armáda lsti proti rozumu nepoškvrnenému poznaním zla. Tu už sa had opäť mení z „lítého zvířete“ na „podvodného Sofistu“ (v Přetlumočení: Chytrý mudrák), a keďže celkom v zhode s racionalistickou filozofiou za najvyššiu hodnotu pokladá autor Tragoedie múdrosť, je len samozrejmé, že aj pokušiteľ ju predhodil ako najmocnejšie lákadlo:

Sám Set hneď uznáva, že už proti tomuto argumentu by sa ťažko ubránili: „vyvrácel, Matko má: všecky vaše síly.“ Eva už začína pri Setovom výklade tušiť, že jej bezradnosť vyplývala z nepripravenosti na zlo:

A zrazu do špekulatívneho racionalizmu vpád tvrdej dobovej reality! Alebo — po otvorení dvadsiatich troch lastúr zrazu obsah vyrážajúci dych. Totiž 24. paragraf — Štěstí v samém rozumu nezáleží — naozaj možno označiť za ideovú perlu. Kdeže zostáva starý ušľachtilý antický stoicizmus! Ako možno prijať napr. výrok Marka Aurelia „Zvyšok svojho života preputuj ako muž, ktorý všetko celým srdcom bohom prenechal, žiadneho človeka nie je pánom, žiadneho otrokom“, keď každodenný život dokazuje, že vymaniť sa z otroctva spoločenských vzťahov nie je možné, ak chce človek prežiť? A darmo Seneca tvrdí „Duša sa musí rozhodne odvrátiť od všetkého vonkajšieho a sústrediť sa na seba samu“ — Doležal vie o živote svoje:

Už dávno neplatí (a pre chudobných ani nikdy neplatila) Senecova kontemplácia „Mudrc žije tak, akoby bol sám sebe požičaný a bol ochotný vrátiť sa bez smútku tomu, kto požiada o vrátenie“; v spoločnosti platia iné normy, podľa iných pravidiel sa posudzuje múdrosť:

Eva sa síce ľaká Setových myšlienok a usiluje sa ich pristaviť:

Ale Set zablúdil až do konca 18. storočia, a preto musí vydať počet z dobovej nespokojnosti; Set musí matke (a Doležal čitateľovi) vysvetliť, ako to vlastne s rozumom a šťastím na svete vyzerá. Pokiaľ ešte stále má prednosť pôvod pred rozumom, dovtedy nemožno hovoriť o spravodlivosti na svete:

A až šokujúco prekvapujúce a pôsobivé je Doležalovo vysvetlenie pôvodu moci a bohatstva:

A kde hľadať sídlo diabla?

… A Set ešte väčší

Silné protifeudálne myšlienky zaznievajú v šiestej kapitole ešte aj z nasledujúceho paragrafu — Dychtění po hodnostech, kde ich však Doležal už opäť prepája s „rajskou“ problematikou, ale tým vlastne poodhaľuje ich korene a dodáva argumenty svojim tvrdeniam rovnako odvážnym a priebojným ako v 24. paragrafe. Tu totiž vysvitá, že vláda nad ľuďmi nie je daná od Boha, ale od diabla; túžbou po vláde vábil Satan človeka pod svoju moc už od počiatku sveta:

Doležal si však uvedomil, že v Setových časoch ešte o kráľovských korunách nebolo chýru, preto si chytro vypomohol vzdelancom z božskej sféry — archanjelom Gabrielom, aby mohol vyvodiť svoj hlavný zámer a zároveň korunu celej Tragoedie:

Ak by bola celá skladba zostala na takejto myšlienkovej výške, aj napriek nižšej úrovni poetického zobrazenia by sa bola dôstojne začlenila do klenotnice svetovej literatúry; hoci aj tieto miesta stačia na slušnú stredoeurópsku úroveň a rozhodne zostáva bez konkurencie v publikovanej básnickej produkcii 18. storočia v Čechách i na Slovensku. Základným znakom Tragoedie však je nie celkom pravidelná sínusoida ideovej kvality a nepoetickej kvantity. A paragraf — Dychtění po hodnostech — je priam klasickým príkladom. Vysoká myšlienková vlna vrcholiaca posledným citovaným dvojverším prudko klesá opäť do barokovej pietistickej hlbiny náznakovosti o príchode Spasiteľa a súvis medzi oboma časťami básnik iba namáhavo dosiahne narážkou na pokúšanie Krista diablom v púšti sľubovaním vlády nad svetom (motív zaznievajúci aj v Kraskových Baníkoch), ale jeho existencia ešte stále zostáva zahalená tajomstvom: opäť Gabriel —

Vypočujme si však ďalšie Setove objasnenie udalostí v raji, lebo v Biblii sa s nimi nestretneme. Tam diabol sľuboval iba bohorovnosť, poznanie dobrého a zlého, lenže podľa Doležalovho Seta bola ponuka dňa oveľa pestrejšia:

Treba však hneď pripomenúť, že keď Satan Eve „rozkoší těla ukázal šance“, mal na mysli zmysly, okrem zraku a hmatu najmä chuťové pôžitky, ktoré dostali u Doležala najčestnejšie miesto; v súvislosti so zakázaným jablkom had hovorí:

Zaujímavé, že tento „ťahák“ u Evy zabral viac ako predchádzajúce:

Už „i kročila něco utrhnutí“, ale strach bol ešte stále silnejší. A pokušiteľ nasadil najťažší kaliber — zmes galantných lichôtok, prísľub múdrosti, vlastný príklad; použil argument (objavil sa i u Miltona), proti ktorému bola Eva bezmocná:

Aj ďalej už láka predovšetkým na návnadu poznania. Had „plný jsa lásky, přízně a múdrosti“ najradšej by bol dal ochutnať zakázané jablko každému tvorovi v raji,

A rozvíjanie tejto predstavy pôsobí naozaj zábavne:

Čo už mohla Eva urobiť iné pri takomto odhalení, ako vyjavene počúvať?

(Zalichotiť vedelo pekelné knieža par excellence, to treba uznať! Už si vieme približne predstaviť, prečo Doležal bol „v obchodu s jinými pro své nevinné zvláště žerty příjemný“!) A útok pokračuje, tentoraz už neskrývane zameraný proti nebešťanom, obviňujúc ich z nežičlivosti a diskriminácie:

A Eva utrhla. Ani na slávu, bohatstvo a moc, ani na „tělesné rozkoše“ sa zlákať nedala. Až na múdrosť. Kto je bez hriechu, nech hodí kameňom.

Set matku upozorňuje, že v tvrdení o múdrosti mal had pravdu, lebo by inak nespoznali zlo, a Eva súhlasí:

Ako vidno, rozum, poznávanie, múdrosť zohrávajú kľúčovú úlohu; múdrosť je „milá“, Eva je „velmi osvícená Dáma“ a ozdobou celej tejto myšlienkovej produkcie je personifikácia „rozům na trůnu v hlavě vaší seděl“. Ale práve preto, že Eva mala predsa len proti zvodom túto mocnú zbraň, Set sa domnieva, že zápas nemusel byť beznádejný; bola to zrážka dvoch protikladných svetov — dobra a zla:

Takže diablovi išlo o osobnú prestíž, pýchu; ak by Eva v zápase nepodľahla, Satanova „chytrosť“ by utrpela definitívnu porážku, lebo ostatní pekelní druhovia —

V hre teda bolo veľa a vieme, že had bol lepšie vyzbrojený, pretože poznal lesť, zlo a závisť. Aj napriek tomu Doležal necháva Evu trápiť sa otázkami, čo by bolo, keby predsa len nepodľahla. Ani Set matku nepoľutuje, ale maľuje jej ideálne obrazy, ktoré sa pre jej slabosť už nikdy nestanú skutočnosťou. Jan B. Čapek zaraďuje 31. paragraf — Květ svatosti — „k čistým a světlým poetickým ostrůvkům skladby uprostřed toku spekulativních dialogů“, ale verše vyznievajú skôr ako neodvolateľné odsúdenie za urážku samoľúbeho svetského monarchu (pre posúdenie citujeme celý paragraf, ako Čapek):

Možno sa potom čudovať, že zdrvená Eva bolestne kvíli?

A keď Set v 32. paragrafe — Odplata pobožnosti — ešte rozvíja svoje vízie o ideálnom svete, v ktorom „Samé by jen kvitlo po všech stranách štěstí“ a kde —

Evina duševná trýzeň sa ešte viac graduje; šiesta kapitola sa uzaviera jej zúfalým poznaním, čo všetko je beznádejne jej vinou stratené:

Musím sa priznať, že mi bolo Evy úprimne ľúto (azda aj Doležalovi), a videla sa mi byť hrdinkou antických tragédií, trpiacou za to, o čom bolo vopred rozhodnuté, že sa stane. A na tom nič nemôže zmeniť ani básnik. Môže iba hľadať vinu.

Vina Evy pred jedením zo zakázaného stromu

Zárodok náplne siedmej kapitoly obsahuje už predchádzajúca, presnejšie povediac, ide o pokračovanie bolestivej psychoanalýzy. Set sa usiluje za každú cenu dokázať, že predchádzajúci „boj“ nemusela a ani nemala matka prehrať; ale vopred možno naznačiť, že vlastne ide o zúfalý básnikov pokus uviesť teraz celú záležitosť do súladu s Božou spravodlivosťou. Že išlo o skutočný „zápas“, Doležal opäť pripomína metaforami:

Teda zrážka dvoch psychických dispozícií — „rozumnosti“ (ešte nie múdrosti) a „chytrosti“. Ale ak zostaneme v metaforickej rovine z vojenskej oblasti, Eva mala (podľa Doležalovej interpretácie v predchádzajúcej kapitole) asi také šance na víťazstvo ako Sparťania v Termopylách. Alebo — a to je už úsmevné prirovnanie, ale vnútil nám ho autor — ako Goliáš proti Dávidovi, ktorý prišiel s novým typom zbrane — ďalekonosným:

Siedma kapitola by bola málo zaujímavá, možno až únavná, lúskali by sme sa cez ňu, ako pripomenul Čapek, len „s pomocou Božou“, keby sme s prekvapením nezistili, že vlastne začína zaváňať osvietenskou herézou. Filozofickým kacírstvom z rozumu — deizmom, samozrejme s našským, nevyhroteným odtienkom. Uznávanie božskej existencie ako neosobnej príčiny sveta a potom už ponechanie ďalšiemu vývinu, pôsobeniu vlastných zákonov bolo v plnej miere možné v Anglicku, vo Francúzsku, ale nie u nás. Čo si mohol dovoliť John Locke, Isaac Newton, Voltaire, resp. i Leibniz a Wolff, nemohli si v našich ekonomicky, a teda aj sociálne menej podnetných pomeroch — kde často len viera pomáhala preživoriť („Keď je núdza najvyššia — pomoc Božia najbližšia“) — dovoliť naši osvietenci. O to je práve siedma kapitola zaujímavejšia, lebo nám umožňuje nahliadnuť do deizmu „na slovenský spôsob“.

Ak podľa Feuerbachovho hodnotenia deizmu „votrelo sa sem už cudzie bytie, princíp rozumového vzdelania, porušený je mier, náboženský súlad, ktorý spočíva len v bezprostrednej súvislosti človeka s Bohom a sprostredkujúca príčina je kapituláciou neveriaceho rozumu pred srdcom, ktoré ešte verí“, tak v našich pomeroch sa už síce „votrel princíp rozumového vzdelania“, on však iba mierne narušil „mier a náboženský súlad“, pretože rozum celkom neveriaci nie je — trápia ho iba tie doležalovské „rozličné nadházky a pochybnosti“, ktoré treba uviesť do súladu so srdcom, čo bezpodmienečne verí.

Už v predchádzajúcich kapitolách bol zreteľný kult rozumu. Zmienok o duši sa zatiaľ blyslo v Tragoedii až prekvapujúco málo: v prvej kapitole pri stvorení človeka —

(ale vzápätí už Adam ďakoval Stvoriteľovi, že „při tom sám dostal osvícenú hlavu“) a stretneme sa s ňou ešte v šiestej kapitole, kde Doležal upozornil na rozdiel medzi jej a telesnými žiadosťami. (V Starých novinách Doležal uverejnil článok Křivda nesmrtedlné duše lidské, v ktorom sa zmieňuje o názoroch starogréckych filozofov na jej substanciu, ale vlastný názor nevyslovuje — asi sám nemal v tejto otázke jasno; označil iba jej najväčšieho nepriateľa — diabla.)

A keďže „rozům na trůnu v hlavě seděl“, Set sa matky spytuje:

(Hoci už predtým naznačil, že had mal proti Eve „kaménky hladké“ v své kapsičce.) Lenže túto otázku musel vysloviť, aby Eva mohla predniesť jednu zo základných osvietenských „nadházok“ —

Setovi sírou zapáchlo kacírstvo z matkinej reči, preto sa preľakol:

A oponuje jej, že „k zachování svaté poslušnosti“ mala „rozumu, vlády, síly dosti!“

Osvietenský svár medzi hlodajúcim rozumom a veriacim srdcom sa začína „po slovensky“ rozvíjať v 36. paragrafe — Rozům lidský zázraky praetenduje — (Žádá — Právně vyhledává.):

(teraz nasleduje „logický podfuk“ — ako mohla spravodlivosť stratiť božské slová?)

(A hľa! Prihrávka Setovi a slovenskému deizmu na smeč:)

A na záver príde zlatý klinec — chápanie deizmu v našich domácich reláciách: Boh nie ako neosobná prapríčina sveta, ale ako vzdialený monarcha, ktorý vydal v svojom kráľovstve zákony určujúce fungovanie celého systému — poddaní sú po stvorení ponechaní ich pôsobeniu: (Set)

Do celkového charakteru tejto kompromisnej koncepcie výborne zapadá aj funkcia anjelov, konkrétnejšie archanjela Gabriela: Doležal síce nevylučuje anjelské pôsobenie na ľudí a prírodu, ale mení ho z „nadprirodzeného“, teda zázračného, umelo zasahujúceho do prírodných zákonitostí, na prirodzené a z hľadiska kultu rozumu najadekvátnejšie — prisúdil mu „učiteľskú“ funkciu, dokonca vytvárajúcu prostredníctvom rýmu vertikálnu metaforu — „Gabriel — Učiteľ“:

A Gabriel si skutočne v Tragoedii svoju úlohu svedomite plní — t. j. supluje Doležala. Ak chce básnik vysloviť vlastné dobové myšlienky, o ktorých by, samozrejme, žiaden z aktérov skladby nemohol mať najmenšiu potuchu, vedomosti sa zvedú na poučenie Gabrielom.

Set vidí hlavnú matkinu vinu v tom, že „svojich sil užila maličko“:

Teda človek si mohol pomôcť proti pokušeniu sám, keďže vlastnil „rozům hluboký a tuhý“ a — ako naznačil Doležal už v šiestej kapitole — prekonávanie seba samého pomáha pri vzraste ďalších síl:

Lenže Eva je obvinená aj z hádam najväčšej dobovej necnosti (v chápaní spoločenskej vrstvy, pre ktorú Doležal dielo písal):

Obžalovaná sa bráni, „že hadova sila, v tom nešťastném boji ovšem větší byla“ a použila rozkošne ženský argument:

No zároveň mu aj vysvetľuje, čo Doležal stručne zhrnul v názve tohto 38. paragrafu — Post festum Sacerdos (čiže podľa Přetlumočenia Po Mši a kázání do kostela — Pozdní rada — Po právě múdrost) a v jeho prvom dvojverší:

Takže horko-ťažko napokon Set uznáva (pripomeňme si, že Evu najväčšmi had zlákal prísľubom múdrosti):

Lenže to ju v plnej miere rehabilitovať nemôže. Poddaný porušil kráľovský zákon a musí pykať. Zostáva však ešte otázka, či zákon bol spravodlivý, či nebol v rozpore s prírodnými zákonmi.

O čase a príležitosti k pádu

Na vyriešení súladu božského zákona so zákonmi prírodnými si Doležal dal dôkladne záležať, pretože deizmus má u nás inú funkciu ako v jeho západoeurópskej kolíske. Tam bol maskovaným nástrojom proti nadvláde teológie, „deisti potrebujú boha len na stvorenie sveta; len čo je vytvorený, ukážu pánu bohu chrbát a zo srdca sa tešia z bezbožnej samostatnosti sveta“ (Ludwig Feuerbach: Podstata kresťanstva, Bratislava 1954). V našom prostredí sa deizmus usiloval uviesť moderné poznatky vedy do harmónie s teológiou, nájsť pre dogmy logicky prijateľné vysvetlenie. V tomto zmysle treba chápať aj ôsmu kapitolu; Doležalovo úsilie dospeje k prekvapujúcim záverom.

Úlohy zostávajú ešte stále vymenené: Eva reprezentuje revoltujúci živel, syn vyvracia pochybnosti a uvádza do rovnováhy Božie zákony s prírodnými.

Eva, sediac pri studničke pod zakázaným stromom, premýšľa o zmysle božského zákazu:

A pretože ľudský duch stále túži preniknúť k základnej príčine všetkých následkov, hľadá ju aj Eva; cíti medzi „božským“ a „prírodným“ dráždivé napätie:

A celkom v súlade s naším osvietenským trendom uzatvára:

Ale Set sa prejavil najskôr ako dogmatik:

potom však preberá iniciatívu a vysvetľuje v podstate princíp slovenského deizmu:

Vtedy Set začína matke vysvetľovať zaujímavú Doležalovu koncepciu o súlade božského a prírodného zákona; Set sa o nej „dozvedel“ opäť od Gabriela:

No Eva sa hneď veľmi rozumne pýta:

A v 50. paragrafe sa dozvedáme, že „Jed na světě musí býti“.

Doležalove argumenty o potrebnosti jedu na svete sú i zaujímavé, i naivné. Interesantná je napr. jeho mienka o soli, a to predovšetkým pre dnešného čitateľa, poučeného o škodlivosti soli pri kardiovaskulárnych ochoreniach, pri vysokom krvnom tlaku:

A pozrime sa ešte na jeho reflexie o žlči, nech sa, kto chce, poučí:

Jeho zmienky o podobnej funkcii jedovatých plazov v teplých krajinách a o pavúkoch v našom zemepisnom pásme netreba komentovať, ale bezpochyby múdro a pravdivo argumentuje v inom prípade:

Matka sa v prúde Setovej reči zmôže iba na obdivné výkriky, plné nestrojenej ľudovej bezprostrednosti, napr.:

resp. po výklade o žlčníku:

A ešte raz o „osvietenosti“ rozumu s peknou metaforou z ľudového života:

Ale predsa ešte všetko nie je jasné, ešte sa ozývajú pochybnosti:

Nanajvýš logická námietka — a odpoveď na ňu už Doležal hľadá v špekulatívnom výklade o význame sebazdokonaľovania, na úrovni myšlienky „Kdo nad pokušením zmužile vítězí…“:

Eva sa napodiv s odpoveďou úplne uspokojí, a teda mal by mať už jasno aj „křestianský čtenář“.

Adam hospodári

Augustín Doležal už asi sám pocítil, že treba čitateľovi dožičiť zase trocha oddychu, aby sa „v hlubokých myšlenkách neutopil“, a opäť nám dovolí nahliadnuť do rodinného života patriarchálneho hospodára ako v druhej kapitole. Eva so Setom zatiaľ predišputovali celé popoludnie a Adam s dcérou (opäť iba s jednou — Adičkou) sa vracajú z práce domov. Podozrenie, ktoré sa mihlo v druhej kapitole, že Set radšej filozofuje ako manuálne pracuje, narastá. Na otcovu otázku „Cos ty dělal doma a v jakém pořádku“, Set pohotovo reaguje:

Adam šípi, čo bolo predmetom rozhovoru, ale jeho overujúcu otázku „Snad ste vy zas oba v samém byli Ráji?“ možno chápať ako rečnícku, lebo Eva ju necháva bez odpovede, presnejšie tému rozhovoru sa usiluje prešibovať na inú koľaj výhybkou: „Jak se vám, Adame, ty štěpnice zdály?“

Ale keď sa dozvieme, že je tam všetko v poriadku, až na jednu zhnitú jabloň, Eva už neudrží rozrušenie na uzde „osvíceného rozumu“:

(Lenže ak by ich skutočne bol iba sám hltal, nič by sa nebolo stalo.) Adam sa ju síce snaží uspokojiť, pripomína jej, že ani pokušiteľa neminie zaslúžený trest, ale idylická rodinná atmosféra z druhej kapitoly je už nenávratne preč a Eva sa postupne začne meniť z „osvícenej“ v hysterickú dámu.

Pokoj v domácnosti sa ešte pokúsi zachrániť Set:

Vidí sa, že situácia by sa dala ešte upokojiť: Adam posiela Seta pozrieť —

(zarazí nás zmienka o pastierovi: je predsa absurdné, aby už za Adamovho života niektorí z jeho potomkov pracovali u neho ako najaté služobníctvo, ak by sme si vzápätí neuvedomili liptovské prostredie, v ktorom Tragoedia vznikla — opäť jeden „priezor“ od Eufratu na slovenské grúne), ale Eva sa už svojho podania nevzdá:

Adam podanie zachytí a pokojne ho vracia, pripomínaním božského prisľúbenia a trpezlivosti (s vydarenou metaforou zábudlivosti):

Počas dvanásťveršovej rodičovskej rozohrávky Set skontroloval čriedu a zistil:

zasiahne nás však aj ďalšie prekvapenie — zistenie, že Adam je i včelárom (krásne metaforické epitetá — med, žihadlo!):

Objaví sa prestrih medzi časom skutočným a literárnym, pretože Set celý čas strávil rozhovorom s matkou, ale otcovi podáva inú informáciu:

Lenže to bola iba ľahšia loptička na Evin dvorec, pretože po prerušenom géme s Adamom teraz sa opäť zapája do hry a prechádza do útoku k sieti:

Boduje. Set sa vzdáva. Teraz prichádza na podanie Adam. Informuje sa na ženské práce, ako sa dcéram (!) darilo pri tkaní (spoznali sme iba jednu — Adičku — a tá kopala namiesto Seta vo vinohrade, ale keďže „poetové mají starodávné privilegium sobě od vysoce vážných madám a důstojných královen Musis udělené, aby svého jazyka svobodně užívati mohli“, nech!), a vidno, že teraz to už myslí s útočnou hrou vážne:

Eva ešte útok zachytila, ale nie veľmi isto; iniciatívu definitívne stratila a zostáva hrať na čiare:

Takéto špatné vrátenie nemohlo zostať nevyužité:

Bod! Fine, zápas sa predčasne skončil zmierlivým podaním ruky nad sieťou:

Vášne sa vybúrili, konečne nastáva vytúžený pokoj, už by sme sa nazdali, že nás nič zaujímavé nemôže prekvapiť, a predsa — Adam posiela Seta na majer, kde mali zrejme svoj najatý poľnohospodársky proletariát — verný obraz postupného prenikania kapitalistických vzťahov do vidieckeho hospodárenia:

A deviata — „hospodárska“ kapitola ústi do vrúcnej Adamovej večernej modlitby naplnenej pietistickou živou vierou a nádejou na príchod Vykupiteľa. Medzi deizmom a pietizmom bolo v Doležalovom myslení (a nielen u neho) sústavne vnútorné napätie, ako medzi Adamom a Evou v tejto kapitole. Tvorili síce nerozlučiteľnú dvojicu, ale sem-tam sa niektorý prúd predral na povrch zreteľnejšie.

Nadišla noc, Adam, Eva, Set a Ada sa ukladajú k spánku po rušnom dni.

Eva padá

Desiata kapitola je v podstate rekapituláciou už známych okolností vedúcich k priestupku. Nemožno dosť dobre pochopiť, prečo Set núti matku ešte aj v noci skladať účty:

Veď celý priebeh pokúšania už podrobne prebrali v popoludňajšom rozhovore. Eva síce Setovi nevyčíta, že jej nedožičí odpočinku, naopak, tvrdí —

a odobruje mu rozhodnutie pokračovať v debate —

(personifikácie máva Doležal skutočne pekné), no o „nešťastnej chvíli pokušenia“ sa nedozvieme žiadnu novú informáciu. Ale nahliadneme predsa len kúsok ďalej, čo sa dialo po zlomení Evinho vnútorného odporu:

V súvislosti s opätovným pretriasaním hadových praktík sa vynára aj nové podozrenie, či pri zmienkach o Kainovom učení, ktorému sa bude môcť väčšmi venovať až v záverečných kapitolách, nemá Doležal na mysli „západniarsky“ voltairovský materialistický deizmus, odvolávajúci sa na rovnaké korene ako „slovenský“:

Had Evu nahovoril, aby zobrala jablko aj pre Adama —

Eva už po ceste pociťovala výčitky svedomia, ale tento pre ňu doteraz neznámy pocit nevedela definovať. Jablká nechala doma v košíku na stole a potom — išla k „Eufrátes (štvorslabičné!) ještě na špacírku“ —

A tu je hádam najspornejšie, najzraniteľnejšie miesto celej Tragoedie, hoci by malo byť kľúčové. Dlho držal autor v skladbe stranu človeku, až natoľko, že zatiaľ nedokázal jeho vinu v plnom rozsahu. Aspoň nie presvedčivo. Veď myšlienka o nerovnosti zápasu zaznieva i v tejto kapitole, kde má byť Eva Setom definitívne usvedčená, t. j. kde sa Doležal snaží ako prokurátor definitívne dokázať vinu, lebo sa potrebuje prepracovať k vyneseniu rozsudku. A ako sme dokumentovali, biblický text mu nepomohol.

Je ťažké človeku vinu v plnom rozsahu dokázať. Nesmieme zabudnúť základné: autor chce napokon priviesť čitateľa k záveru, že náš svet je najlepší zo všetkých svetov. Bolo by to vôbec možné, ak by ho osídlilo potomstvo ťažkých zločincov? Ale ak neboli ťažkí zločinci, prečo taký ťažký, krutý trest, ktorý už vopred každý čitateľ Tragoedie pozná? Ako by vôbec z „božskej dielne“ mohol vyjsť natoľko nevydarený „majsterštuk“?

Doležal sa podujal na mimoriadne ťažkú úlohu, ktorú predtým nijaké umelecké dielo neriešilo — Miltona ani iných európskych básnikov psychologický aspekt priestupku nezaujímal, sledovali iné ciele. Ale „křestianského čtenářa“ iste zaujímal, lebo cítil, že tu asi všetko nesúhlasí. Set vo funkcii obžalobou vyčíta:

Eva:

Aj pri rekapitulácii hadových zvodov opäť zreteľne vyplýva, že nie pýcha, nie túžba po moci a rovnosti bohom, ale jedine túžba po väčšom poznaní bola základným impulzom prečinu:

Teda nie úmysel vyrovnať sa Bohu, iba nasledovanie jeho vzoru. (A túžba získať „umění“ ako najvyššiu hodnotu — presne v línii 308. monodisticha z Catonových Moralií v strýkovej gramatike:

Čiže ponúka sa domnienka, že bez možnosti dospieť k úplnému poznaniu by vlastne celá nesmrteľnosť bola aj tak len „stín v smrti marný“.)

A čo na to žalobca?

Ďalším Setovým myšlienkam síce možno priznať všeobecnú platnosť, ale v tomto prípade sú „podstrčené“ sofisticky, lebo iba o štyri dvojveršia prv Eva predsa prízvukovala „čistú myseľ“, takže Set sa prejavuje ako nepozorný poslucháč:

To je vlastne zároveň aj hlavná skutková podstata obžaloby, lebo tým Set pokladá zločin za dokázaný a bude možné začať rozoberať dôsledky, ktoré podľa Biblie majú nasledovať. Ale keďže Doležal používa ľudové úslovia i v názvoch niektorých paragrafov (napr. hneď v nasledujúcom — 60.: Kat se i na šibenici těší), dovolíme si v tejto súvislosti parafrázovať jedno aj my: Ani vlk nie je dostatočne sýty, ani koza nezostala celá.

Doležal vôbe zinscenoval proces trocha kacírsky (a herézou zaváňa taktiež pripísanie výroku „Každá věc má svůj čas“ hadovi, pretože sa pri ňom musela čitateľom vynoriť v mysli nápadne podobná biblická maxima: „Všetko má svoj čas a každý úmysel pod nebesami má svoju chvíľu“), ale úplne v intenciách idealistického racionalizmu v slovenskom balení. Eva zhrešila, prekročila božský zákaz, teda trest bude zaslúžený a nebeská spravodlivosť obhájená; lenže — zákaz porušila z túžby po poznaní, preto napriek prehrešku neprichádza pritom o priaznivé prihliadnutie k príčine prečinu. Ľudské pokolenie teda bude mať šancu sa rozumnosťou v súlade s božsko-prírodnými zákonmi postarať, aby sa tento svet stal najlepším zo všetkých svetov. Nebude mať už síce nesmrteľnosť a pohodlie, ale bude mať „múdrosť a umenie“. Dôstojná náhrada?

O Adamovom páde

Ale zatiaľ sa ešte stále previnil iba jeden z páru. Ako pochodí Adam v Doležalovej interpretácii?

Celý predchádzajúci text Tragoedie (v ktorom mal rozum natoľko prioritné postavenie, že napriek obrannému charakteru filozofie náboženstva proti negativistickým tendenciám francúzskeho materialistického deizmu sa jeden z jej základných pojmov — duša — takmer vytratil) naznačuje tri stupne rozumovej aktivity: rozumnosť, chytráctvo, múdrosť. S najväčšou pravdepodobnosťou ich Doležal roztriedil iba podvedome s citom pre ich významové odtienky, pretože v podstate ide o synonymá. A predsa jeho zásluhou dostávajú svoju nealternujúcu hodnotu. „Rajskí záhradníci“ sú pred previnením rozumní, resp. „osvícení“, chytráctvo vždy súvisí iba s hadom, múdrosť prináleží do sféry nebeskej — Bohu, resp. anjelom. Čiže: rozumnosť sú vrodené dispozície, prirodzená, ale nerozvíjaná inteligencia; chytráctvo je prefíkaná rozumnosť, tríbená bezohľadným úsilím o vlastný prospech aj nečestnými prostriedkami; múdrosť je pochopenie dobrého aj zlého, seba aj iných, schopnosť prekonať hranicu svojho malého „ja“ poznaním univerzality sveta, jeho zákonov a ich dobrovoľným prijatím. Múdrosť je sloboda dosiahnutá poznávaním.

Ale poznávanie je bolestivý proces a nemožno ho chytračením obísť. Chytráci vypadávajú z hry. Ako Satan spomedzi nebešťanov. Vzhľadom na obranné úsilie filozofie náboženstva dať teológiu do súladu s rozumom iba Boh vlastní múdrosť od večnosti bez vopred vynaloženej námahy, ako jediná z doležalovských „podstát“. Hlavné previnenie Evy by vlastne spočívalo v túžbe „získať múdrosť zadarmo“, bez námahy, nie v samom uposlúchnutí pokušiteľa, lebo Evu prevyšoval poznaním zla. Stačili mu tri klamstvá a Eva „padla“, podobne ako predtým on pri nebeskej revolte. Celá Doležalova scéna mi asociovala detskú vyčítanku: „Adam, Eva boli v raji, koľko vtáčkov tam videli? Jeden, dva, tri — už si aj ty!“ Teraz mal prísť rad na Adama. A tu Doležal odhalí čitateľovi svoju interpretáciu 14. verša 2. kapitoly 1. listu apoštola Pavla Timoteovi: „Adam nebyl sveden, ale Žena svedená jsoucí, příčinou přestoupení byla.“ Lenže skutočne? Akým spôsobom?

Biblia je naozaj stručná: „… dala také i muži svému s sebou, a on jedl. Tedy otevříny jsou oči obou dvou, a poznali, že jsou nazí; i navázali lístí fíkového a nadělali sobě věníků." Augustín Doležal sa usiluje maximálne Adamovu vinu zmenšiť. (Väčšmi ako Milton, u ktorého Adam prestúpil zákon z obetavej solidarity.) U Doležala bol vlastne iba ženinou obeťou:

A nastáva aj významový posun: „otevříny jsou oči obou dvou“ nie z jedenia, ale z uvedomenia si previnenia. Eva sa Setovi priznala, že pri vstúpení do „stánu“ —

ale Adam, hoci už predtým „tak jedl chutně, že utíral čelo“, sa jej nevinne pýta:

A obhajoba Adama pokračuje: keď sa dozvie, aký je vlastne pôvod ovocia a aké boli hadove argumenty, „hned ověsil hlavu“ a vyčítal Eve, že „na Boží zákon nepomněla“, keďže však podľa Biblie musel zhrešiť aj on, a samo jedenie bez vedomia viny hriechom nebolo, stane sa tak až na Evin nátlak. V jej myslení sa už prejavuje nový prvok — chytráctvo. Sleduje vlastný cieľ, keď mu „úprimně hnedky v uši kládla“:

Eva akoby pocítila „pribudnutie“ rozumu a usilovne sa angažuje, aby sa Adam stal čím prv „do manželství párný“ a aby sa im „zdařili dítky“.

Adam sa však dal presvedčiť prirýchlo; tých deväť veršov stačilo —

Hadovu funkciu prevzala Eva a Set jej právom prisudzuje väčšiu vinu:

Ale ďalšie dohady už celkom oprávnené nie sú:

Tu napriek logike prehovoril mužský obranný postoj, pretože Setovu domnienku nič neopodstatňovalo: pred pádom boli obaja rovnako rozumní a v predchádzajúcom rozhovore už Eva Setovi naznačila, že v stretnutí s pokušiteľom by Adam hádam skôr podľahol ako ona! Ale Set útočí, a dosť nespravodlivo. Na matkine ľútostivé slová —

britko odpovedá:

Ak si prečítame opäť tých „osudných“ deväť veršov, s pripomienkou, že mu ich Eva „upřimně v uši kládla“, ťažko možno hovoriť o „zrazení jazykom, prísnym krikom“. (Ale v tej chvíli sa asi Doležal sám príliš vcítil do postavenia Adama a premietol nám výjav z vlastnej domácnosti.) Veď matku spomienka na tie chvíle privádza až k zúfalstvu:

Túto neskorú ľútosť však vyslovuje v čase, keď už obaja s manželom prešli dlhý kus bolestivej, ale zušľachťujúcej cesty poznávania k múdrosti, keď „chytráčenie“ zanechali pri rajskom procese a vykročili k dosiahnutiu múdrosti vlastným úsilím, aj za cenu mnohých omylov a strát, nie ľahkým a pohodlným prostredníctvom „drogy“.

Ale krátka letná noc sa už skončila — „Pán Otec již vstal a do pole vyšel“; Eve nezostali ani tie „tři hodiny k čerstvosti“, lebo Set je stále zvedavý, čo nasledovalo ďalej, čo sa dialo po dvojpersonálnom páde, „když přišli oba k rovnému hřešení“, hoci každý čitateľ vedel, že sa začne zhánka za figovými listami, že sa udejú rôzne zmeny. A v tejto situácii dosť nečakanú zmenu, ale vlastne logickú, urobil aj Doležal.

Stav človka hneď po páde

V predchádzajúcich kapitolách „rozům na trůnu seděl“ predovšetkým preto, že skúmal a organizoval najmä „exteriér“ človeka; manuálna činnosť, príroda boli objektmi hlavného záujmu, pretože človek žil „prírodným“ životom, v zhode so zákonmi a v ich rešpektovaní, medzi objektom a subjektom nevznikla kolízia. Človek žil „v nevinné radosti“ detskej nevedomosti — a teda bezstarostnosti harmonicky, ale odovzdane (či práve preto harmonicky?), pokiaľ nepocítil túžbu emancipácie v patriarchálnom prostredí. Hádam tu je príčina spájania rajského priestupku so sexualitou vo vedomí ľudí (čo je natoľko mocné, až sa stal dokonca jej symbolom), lebo čitatelia Biblie vycítili závislosť medzi rajskou nevinnosťou a detstvom, medzi prestúpením zákona a revoltujúcimi erupciami v puberte.

Rozum poznáva, pomenúva si predmety okolo seba (ak nemá naporúdzi vzdelávateľov v „materinskom“ jazyku, vytvára si vlastný slovník), človek sa v detstve zaoberá tým, čo vládze bez námahy urobiť, a tak dlho, pokiaľ ho činnosť teší, presne ako „rajskí záhradníci“. Malo ľudstvo zostať podľa Biblie natrvalo v štádiu „detského rozumu“? Nevedno, lebo kolízia so zákonom sa vidí zákonitá.

Milton sexuálny symbol príbehu úplne nepotiera, jeho protagonisti po priestupku prežívajú priam sexuálnu extázu, po ktorej prichádzajú prvé výčitky svedomia, vytriezvenie z odvahy k vzbure a pocit straty nevinnosti. Doležal bol biblicky ortodoxnejší a vychádza iba z toho mála, čo mu v tejto oblasti text dovoľuje: „spoznali, že jsou nazí.“ Ak v jeho Tragoedii spoznali ešte viac, tak iba — dušu.

Už sme naznačili, že tento výsostne teologický pojem sa až posiaľ v texte objavil so vzácnosťou zásahu človeka meteoritom. Zrejme nebolo treba. Ale zákony sa porušili, človek zacítil vnútorný nesúlad, čiže ozvala sa duša. Už v predchádzajúcej kapitole sa objavujú prvé signály „meteorického roja“. Evu zarazila prudká Adamova reakcia na jej oznámenie, že si pochutnával na zakázanom ovocí, lebo ešte omámená hadovými argumentmi si neuvedomila dosah prečinu a komentuje Setovi svoje prekvapenie:

Ešte sa chcela cítiť navonok nevinnou, ale vnútorne už tušila narušenie poriadku. A Set ju obviňuje priamo:

V závere kapitoly bol Set otvorene zvedavý:

O dvanástej kapitole možno jednoznačne povedať, že je v znamení duše, hoci Setova zvedavosť ustavične smeruje k tomu, čo naznačuje biblický text; ale Doležal dlho manévruje, kým príde k prekvapujúcemu vysvetleniu, v ktorom opäť bude mať duša dôležité miesto. Kapitola je presýtená dvojpólovým napätím medzi ňou a zmyslami, ktoré mali doteraz kľúčovú funkciu v racionálnom živote človeka. Doležal celý proces zmeny zvnútornil, presunul do psychickej oblasti, zaznamenávanie novej optiky zmyslami je už druhotné. Duch — hmota. Idealistický racionalizmus. Eva sa Setovi priznáva (a zachytenie výčitiek svedomia sa Doležalovi celkom vydarilo):

A Set — vzdelanec hneď múdro komentuje:

— ale nie zase tak celkom doslova, lebo najskôr sa plnila na duši, až potom na hmote.

Adam už jablká zjedol, diškuruje s Evou ešte raz o zakázanom strome a o hadovi, či naozaj „potom obdržel umění velkého, Když hltal skutečně i ovoce jeho“ — a stále ešte nič zvláštne nepozorovali, až nečakane, z čista jasna —

takže si zasadli medzi „husté fíky“ a tam vili „na nahé své telo věníky“. To Seta ako dospievajúceho mládenca mimoriadne zaujalo, ale opäť spôsobom sebe vlastným kamufluje záujem o telo dušou:

Matke je ťažko pred synom o týchto chúlostivých ľudských záležitostiach hovoriť a z nepríjemnej situácie chce vykĺznuť — po doležalovsky:

To mohlo zísť na um ozaj iba jemu: archanjel má zasvätiť neskúseného mládenca do kurióznych záležitostí tela! Set však nemieni čakať na anjelské vysvetlenie — teraz sa už dušou nemaskuje:

Eva sa šikovne zvrtla od hmoty k duchu (s frapantnými metaforami a nadčasovou sentenciou):

Obe metafory si zaslúžia osobitnú pozornosť pre svoju jedinečnosť a výstižnosť: keď sa vraví o hmote, ide iba o vonkajšie pokrytie (resp. ad hoc nepokrytie, lebo nedať obuv je obrazným ekvivalentom neinformovania), ak však prejde na etické, duchovné záležitosti, preniká sa dnu, k jadru chránenému vonkajším obalom, sprístupňuje sa čosi vzácne, ukrývané. A na to treba kľúč. (Ale „odomknutú“ sentenciu máme chápať v naznačenom zmysle, že sa hanbíme iba vtedy, keď naše previnenie prenikne na verejnosť? Čiže snažíme sa „nehrešiť“ nie zo strachu pred porušením zákonov, ale pred verejnou mienkou? Realita taká býva: Čo oči nevidia, to srdce nebolí.)

Set sa nedá odbyť:

Eva je už v koncoch. Zase sa pokúsi o vysvetlenie, aspoň „svato“, keď už to musí byť:

(A pozorujeme, že ho „odpravila“ skutočne „svato“ — duch formuje svoju hmotu, ktorej je vlastníkom.)

Teda okolo zdravého ducha zdravé telo a opačne. Set však z tejto reči málo zmúdrel; zaiste zo zdvorilosti priznáva — „V té pravdě pošmúrné lampu vidím vetší“, ale ani táto parádna metaforická lampa nestačí:

A matka napokon kapituluje —

aby básnik mohol vyzradiť svoju koncepciu, tak dlho odsúvanú do sféry tajomna. A azda právom, lebo so začudovaním zistíme, že Doležal predišiel Freuda o jedno storočie:

Racionálny idealizmus. Čo bolo skôr: narušené libido a potom neurózy, alebo narušená psychika a potom sexuálne poruchy? Ale Setovi to muselo stačiť. S nie dostatočne skrytým sklamaním rezignuje:

Predvolanie prvých rodičov pred súd

V závere kapitoly sme sa ešte dozvedeli, že Adam s Evou, zmätení výčitkami svedomia, sa uložili k spánku na trávu, nevedno prečo nie do svojho „stánu“; asi preto, že „nikde již nebylo dobrého pořádku“? Nasleduje Evin nepokojný sen o hadovi a Bohu, Adam zase prednáša svoj antifeministický monológ s kajúcnym finále:

Eva neodpovedala nič, asi nevedela, aké proroctvo má Adam na mysli.

Trinásta kapitola sa začína brieždením. Doležal, na rozdiel od Biblie, dožičil obom delikventom v raji dlhší pobyt; Mojžišova kniha dala udalostiam rýchly spád: narobili si figových „věníků“, „a v tom uslyšeli hlas Hospodina Boha chodícího po ráji k větru dennímu; i skryl se Adam a žena jeho před tváří Hospodina Boha, u prostřed stromoví rájského“.

Možno nezvyčajnosť pádovej väzby „chodícího po ráji k větru dennímu“ Doležala podnietila k vytvoreniu najkrajšieho prírodného obrazu v celej Tragoedii, poetického, potvrdzujúceho, že autor sa vedel stať básnikom vtedy, ak mu to téma „svatého románu“ dovoľovala, keď mu inšpiračný impulz poskytla sama Biblia:

Pri týchto veršoch nemožno nemyslieť na pôsobivé lyrické intermezzo v básni Veselost rolí Boží Hybské pod Rakouským Skřivánkem, z ktorého vanie rovnaké očarenie jarnou pohodou; škovránok prestáva byť alegóriou Habsburgovcov, stáva sa alegóriou básnika — oslavovateľa činorodej roľníckej práce:

Oba tieto pekné prírodné obrazy však emocionálne vstupujú do rozdielnych kontextov. Kým „pieseň o škovránkovi“ harmonicky ladí s celou nadšene oslavnou básňou, „pieseň o rajskom vetríku“ vytvára kontrast svojou vnútornou harmóniou s neharmonickým psychickým stavom človeka, bolestivo vnímajúceho túto rozdielnosť, čo v ňom vzbudzovalo tiesnivý pocit. Vnímanie krásy a harmónie v „nepeknej a neharmonickej“ duši sa už stáva predzvesťou trestu.

Rovnakú funkciu ako obraz rajského brieždenia s lahodným vánkom, ale s gradovanou účinnosťou, má Boží nárek nad ľudskou slabosťou (a cítiť z neho bohatú Doležalovu skúsenosť pri tvorbe valedikcií):

A zrazu s prekvapením zisťujeme, že problém, okolo ktorého sa až doposiaľ krútili udalosti, vlastne neexistoval, pretože človek už pred ochutnaním zakázaného jablka —

Väčšia múdrosť nad poznanie univerza — nad poznanie dobrého i zlého — už neexistuje, a Doležal to vedel. Jeho nedôslednosť má zaiste emocionálnu príčinu — príliš intenzívne sa zainteresoval do príbehu a jeho lyrické rozochvenie je pochopiteľné, ak si opäť prečítame príslušnú stať z tretej kapitoly v Genesis: „Tedy řekl Hospodin Bůh: Aj, člověk učiněn jest jako jeden z nás, věda dobré i zlé; pročež nyní, aby nevztáhl ruky své, a nevzal také z stromu života, a jedl by, i byl by živ navěky, vyžeňme jej.“ Tento citát až vyráža dych závanom tvrdej pomstychtivosti za urážku majestátu nebešťanov. (A ozaj bol Boh iba prvý medzi rovnými? A naozaj bol človek pôvodne stvorený iba k „potěšení“ a k záhradníčeniu ako úctivý služobník, za ktorého rozmýšľa jeho pán? Ktorý potrebuje iba toľko rozumu, aby mu stačil na plnenie príkazov? Táto stať skrýva čosi dráždivo podozrivé.) Záverečný imperatív „vyžeňme jej“ cítiť ako švihnutie bičom. Doležal inštinktívne pochopil nevyhnutnosť vyvážiť až cynickú strohosť Biblie zvýšenou emocionalitou, lyrickosťou, aby uviedol do súladu biblický text s predstavou o Bohu ako dobrotivom a chápajúcom. Preto aj záver jeho rajského monológu vyznieva rozdielne od Genesis, nie kruto, ale ľútostivo, hoci obsah treba zachovať:

Ani Eva v 80. paragrafe — Bůh i v hněvě láskavý — nezabudne Setovi zdôrazniť:

Keď jej Set vyčíta, že ukrytie v kroví pred Bohom „bolo veľkým znakom stratenej múdrosti“, Eva mu vysvetľuje:

Nuž a Set Doležalov zámer pre všetky prípady ešte dôkladne poistí:

hoci podľa Biblie to práve tak vyzeralo, preto text vylepšuje:

Lenže to všetko bola iba ouvertúra, pretože 82. paragraf má názov Bůh jest i přísný a zůřivý! Čiže „příjemný větříček“ a clivý nárek Boží boli iba súčasťou ticha pred búrkou, ktorú bolo aj tak v napätej atmosfére cítiť, pretože —

Čiže príbeh je „poľudštený“. Ako keď sa schyľuje k rodinnej hádke. Preto sa stáva pre čitateľa prijateľnejší, hoci Boh prichádza do raja ako rozhorčený monarcha na miesto ľudovej rebélie, aby sa presvedčil na vlastné oči, či je vôbec možné, žeby sa poddaní mohli vzbúriť proti jeho dobrotivej vláde. Biblia tak predpisuje — musí sa konať tribunál. Blízo miesta činu sú ukrytí všetci traja delikventi: Adam, Eva i had. A prvý súdny proces v dejinách ľudstva možno otvoriť.

Sudca sa vypytuje na hriech a ničomná apológia pádu

Po exaltovaných lyrických pasážach, v ktorých básnikova obrazotvornosť dosiahla pozoruhodný stupeň, akoby nastal útlm. Je spôsobený asi aj témou, lebo biblický text neumožňoval voľné improvizácie, sám súdny proces nepodnecoval k lyrike. A okrem toho Doležalov vzťah k právnikom nebol práve najvrúcnejší, naopak, básnik bol zrejme na nich poriadne nabrúsený; ak nie z vlastnej skúsenosti, tak spoznal ich praktiky asi z príbehov svojich farníkov. Jedno je isté: v nepoetickom zveršovaní príslušnej biblickej pasáže, samozrejme, s príslušnou „každodenní zkušeností lidskému obcování podobnou“, je jedinou výnimkou 88. paragraf — Velebná Soudce Persona. Možno v ňom pozorovať veľké úsilie odlíšiť vzhľad „božského“ sudcu od „svetských“ ako znak odlíšenia „spravodlivého“ božského súdu od „nespravodlivých“ svetských. Azda tu je príčina, a nie v „prísnom protestantstve“, prečo — povedané slovami J. B. Čapka — „popis Božího vzezření podává Doležal, přísny protestant, nikoliv antickým antropomorfismem, ale nadrealistickými obrazy, vzatými z Apokalypsy, které dovede docelit v účin velmi sugestívni a oslnivě úderný“. Celkove je Čapkovo hodnotenie pekné a pravdivé. Účinok je skutočne sugestívny, až na komické zaškrípanie v prvom dvojverší, ktoré má určite na svedomí rým:

O odlíšenie božského súdu od svetských sa Doležal usiloval i v samom jeho priebehu, kde „každodennú skúsenosť ľudskému styku podobnú“ usmernil podľa morálnej zásady „čo žičíš sebe, dožič aj inému“.

Pred sudcu predstúpia previnilci v (našom) abecednom poradí a súd prebieha v regulách Biblie, pri ktorom však, na rozdiel od nej —

Čiže Doležalovi na súdoch chýbala nezaujatosť, ľudský prístup, teda láskavosť. Jej preferovanie opäť vynikne v konfrontácii s biblickým textom. Genesis: „I řekl Bůh: Kdožť oznámil, že jsi nahý? Nejedl-lis ale z toho stromu, z něhož jsem jísti zapověděl?“ Tragoedia:

Tento motív láskavosti — Adame, někdy milý, drahý — rozvíja v svojom parte Set do sladkej melódie:

Part preberá Eva v doležalovskej tónine:

Ale všetko sa predsa len zaretušovať nedá, hoci Doležal dodatočne robí v prospech človeka všetko, na čo mu stačia sily. V Genesis čítame: „I řekl Adam: Žena, kterouž si mi dal, aby byla se mnou, ona mi dala z stromu toho, a jedl jsem.“ Adam sa zreteľne vyhováral, zvaľujúc vinu na ženu, a s tým sa nič nedalo urobiť. Len na rozdiel od Biblie Adam okamžite prejavuje ľútosť; to mu však nebráni, aby vzápätí neprešiel do protiofenzívy:

Setovi sa vidí kacírskym obvinenie Boha zo „spoluúčasti“ na hriechu a rovnako je pobúrený, že otec zvaľoval vinu na matku:

Všetka česť, Eva manžela pred Setovým obvinením bráni a pripomína mu, že ide o typickú ľudskú necnosť, ktorou trpí aj on:

Seta sa ani matkine slová nedotkli:

Takže už vieme, kde majú koreň naše výhovorky. A dozvieme sa aj o príčine stroskotania manželskej lásky:

a nasledujú slová, o ktorých som pri prepisovaní zo švabachu nemohla sprvu uveriť, že ich čítam správne, že by sa v „svatém románě“ mohli objaviť, a ktoré si netrúfam citovať.

*

Celá pätnásta kapitola je vlastne akýmsi špekulatívnym apendixom pri postupnom odhaľovaní temnej minulosti rodičov a hádam najlepšie ju charakterizuje dvojveršie:

A dodajme, že zviedol aj čitateľa, ale skôr „na obchádzku“ ako „na prechádzku“. Už sám jej názov je podivný — makarónsky, lebo „slovenský“ preklad nie je významovo adekvátny latinskému názvu, ktorý znie Actio Iuris divini stabilitur (významovo — Právny čin božskou predvídavosťou ustálený). Doležal použil ako ekvivalent Ničemná pádu Apologia (Obrana.) a taká je v skutku celá kapitola. Dialógy medzi Evou a Setom pokojne mohli odznieť pri stredovekých scholastických dišputách na akademickej pôde, čudné sú však v Adamovom gazdovskom dome. Opäť sa predebatúva otázka zakázaného stromu, pričom je nová iba nejasná narážka na slobodnú vôľu:

Dozvieme sa o hadovom voľnom pôsobení (opačne ako u Miltona, kde bol Satan so svojimi spoločníkmi po porážke najskôr väznený v ohnivom jazere):

Zdĺhavo sa rieši problém, čo by bolo, „kdyby Had potomky byl svédl?“ Dozvieme sa, že v tom prípade —

(Akoby sa stalo!) Ďalej rozoberajú, či by niektorí z rodu tých „svätých“ nemohli vlastnou obeťou vykúpiť hriešnikov; odpoveďou je sám názov 105. paragrafu — Člověk člověka vykúpiti nemůže. A opäť prichádza na pretras otázka, ktorá asi Evu najviac znepokojuje, či predsa len Boh nemohol zasiahnuť „v nebezpečném tom při stromě času“, a so začudovaním sa dozvieme —

Eva si mala vystačiť s tým, že bola stvorená na obraz Boží a „zbytečných zázraků Bůh nečiní“. Ale rozhovor sa našťastie vracia k hlavnej téme.

S hadom je zle

Prichádza čas vynesenia rozsudku. Set sa so zvedavosťou dôverného znalca súdnictva pýta:

Takže Eva mu vysvetľuje vlastne náplň latinského názvu predchádzajúcej kapitoly:

Ale tým Doležal ešte zväčšil „nadházky a pochybnosti „křestianského čtenáře“: teda všetko vopred bolo už predvídané a pripravené? Prečo dal Boh človeku zákaz, keď vedel, že ho prestúpi? Nemá hádam ani Boh plnú moc nad zákonitosťou? Taká myšlienka však zaváňa herézou. Prečo ju Doležal čitateľovi vnukol? Prečo tu nerozvinul teóriu o slobodnej vôli človeka, ktorá by aspoň čiastočne nasadila uzdu osudovej nevyhnutnosti, a teda aj nespravodlivosti krutého rozsudku za to, čo sa muselo stať? Je zaujímavé, že pri „vysadení ľudského rozumu na trón“ sa otázkou slobodnej vôle, ktorá by s ním bezprostredne súvisela ako jeden z jeho základných produktov, takmer vôbec, až na zopár nezreteľných narážok, nezaoberal. Azda vycítil, že by tieto myšlienky bolo ťažko „gruntovne opraviť“, kedže človek nesmel ochutnať plod zo stromu poznania dobrého a zlého, a preto jeho rozlišovacia schopnosť bola nulová? A čo potom vlastne človek poznal? Iba registroval zmyslami existenciu objektívneho sveta, ale nebol vybavený na abstraktné myslenie? Doležalovský človek v raji takým skutočne je, ako naznačuje Evina replika pri vysvetľovaní symboliky hadovho trestu:

Človek aktívne využíva všetky svoje zmysly, ale v myslení je pasívny. Vie, že má ošetrovať rajskú záhradu a z jedného stromu nesmie jesť ovocie. Slobodná vôľa sa nemôže sebarealizovať tam, kde je absolútnym zákonom zákaz. Doležal sa podujal na skutočne ťažkú úlohu: ako zladiť pietizmus s deizmom? Nechať človeka padnúť a potom odovzdane čakať na vykupiteľa a zároveň priznávať zákonitosť vývinu nemeniteľnú ani božskou mocou. Oboje v Tragoedii zvučí popri sebe. A v čom vlastne podľa Doležala spočívala tragédia človeka? V činnosti alebo v trpnosti? V tom, že pád privodil, alebo že sa mu prihodil? Ani to nemožno jednoznačne určiť. Jednoznačný je iba rozsudok. Obaja naši prarodičia dostanú trest smrti s čakaním na jeho vykonanie v tretej nápravnej skupine, aj so svojím budúcim potomstvom.

Nepodmienečný trest dostáva aj had v knihe Genesis: „Tedy řekl Hospodin Bůh hadu: Že jsi to učinil, zlořečený budeš nade všecka hovada a nade všecky živočichy polní, po břiše svém plaziti se budeš, a prach žráti budeš po všecky dny života svého. Nad to nepřátelství položím mezi tebou a mezi ženou, i mezi semenem tvým a semenem jejím; ono potře tobě hlavu, a ty potřeš jemu patu.“ Približne tento ortieľ vyrozprávala Eva Setovi v osemnástich veršoch. V Setovi sa opäť ozýva, ako už veľa ráz predtým, potenciálny čitateľ z konca 18. storočia s jeho výhradami. A jedna z nich je —

Čiže treba vysvetliť obraznú reč Biblie, na ktorú sa vlastne vzťahujú Evine slová o „mladičké řeči“, v ktorej nebolo „Abstrakcie větší“. Na pretlmočenie symboliky konkrét obraznej reči do abstrákt duchovnej oblasti sa pokúsil sám autor, samozrejme, so svojimi „okolostojíčnosťami“. A tak zisťujeme, že ak by Satan nebol vykonal zločin v raji, mal ešte šancu na milosť (čiže pól zla by opäť zanikol; ak by zanikli protiklady, vrátil by sa starý chaos?); no teraz je už rozsudok nepodmienečný a platí bez odvolania:

Hlavnou hadovou vinou je nevďačnosť a pýcha; Doležal v štýle ľudových rozprávok pri záverečnom odsúdení zákerných podliakov podvádzajúcich šľachetného kráľa najskôr zdôrazňuje preukázané dobrá, aby väčšmi vynikol kontrast s nešľachetnosťou podvodníka:

A pri položení nepriateľstva medzi hada a ženu azda aj trocha žiarlivosti? (Alebo sa tam tá láska dostala zase iba pre rým?):

(avšak čosi šteklivo podobné naznačuje aj Set:

Ale napokon celý „preklad“ vyústi po veršoch —

v 109. paragrafe — I to jméno Spasitele žádostivé — do pietistického minioratória túžby. Z neho však taktiež zaznievajú verše akoby v inej tónine, dotýkajúce sa toho istého objektu — mena, no s dvoma významami, ako dvojruža z jedného koreňa (vzápätí sú však pohltené ústrednou témou): raz potvrdenie starej múdrosti „nomen — omen“ —

druhý raz jej popretie:

A ešte jedna typicky doležalovská špecialita, ktorá iste nie je náhodná, lebo sa dotýka rýmu. Začína sa v 15. kapitole a končí sa v devätnástej. Súvisí s latinskými názvami týchto kapitol, tvoriacich spoločnú množinu — rozsudkov v súdnom procese. Zaujímavosť netkvie v tom, že doležalovské preklady vlastne prekladmi nie sú, ale že sa latinské názvy rýmujú. Vytvárajú päťveršie:

Actio Iuris divini stabilitur (Právny čin božskou predvídavosťou ustálený, Doležal: Ničemného pádu Apologia),

Serpens condemnatur (Had odsúdený, Doležal: S Hadem zle),

Evae poena dictatur (Eve trest vyrieknutý, Doležal: Evu bolí),

In Adamum Sententia pronunciatur (Nad Adamom vynesené rozhodnutie, Doležal: Adam Zeman),

Peccatum Protoplast, posteris imputatur (Hriech predkov potomkom pripísaný, Doležal: Skrze pád jeden, na všetky odsouzení).

Hoci aj dvadsiata kapitola má makarónsky názov, neobjavuje sa už trpné príčastie, teda mizne aj rým, pretože kapitola ide riešiť inú problematiku. V posledných štyroch sú zreteľné dvojslabičné rýmy s významovou súvislosťou: odsúdený, vyrieknutý — vynesený, pripísaný.

Had je odsúdený, na rad prichádza jeho „frajířka“.

Evu bolí a Adam Zeman

Genesis: „Žene pak řekl: Velice rozmnožím bolesti tvé a počínaní tvá, s bolestí budeš roditi děti, a pod mocí muže tvého bude žádost tvá, a on panovati bude nad tebou.“ Tento skromný biblický motív rozohral Doležal do pozoruhodnej improvizácie, ladiacej s folklórom. Ako inak možno charakterizovať napr. príčiny nechutenstva v tehotenstve? —

Tieto verše nám skutočne oveľa viac pripomínajú piesne ľudového pôvodu na biblické motívy ako božské slová.

Evine odpovede „curiosnému“ (Zvědění chtivému.) Setovi (zvedavý je na tri veci: bolesť pri rodení, podmanenie žiadosti mužovi, panstvo muža nad ženou) by bolo celkom príhodné aplikovať na samého autora, ktorý podľa všetkých znakov veľmi pozorne sledoval počas pastoračnej činnosti život svojich farníkov nielen s psychologickými, ale aj fyzickými problémami. Doležal skúmal nielen zákony zdravo fungujúcej duše, ale aj tela, jeho pozornosti máločo uniklo:

Takže na Setove otázky zase dostaneme skutočne zvláštne odpovede: Kedy vzniká bolesť? —

A opäť tá strašná príčina:

Reálne pozorovania s nereálnymi závermi privádzajú zavše Augustína Doležala do rozpakov a rozporov, „rajské“ vysvetlenie so skutočnosťou niekedy jednoducho neladí. Takáto kuriózna situácia vznikla pri vysvetľovaní, prečo dal Boh mužom právo nad ženami. Keby ho nebolo —

Sám však pocítil slabú presvedčivosť svojho argumentu, lebo bežná prax už i za jeho čias tento názor nepodporovala, preto ho musí korigovať poukázaním na dôsledky hriešnosti v svojej súčasnosti:

A je po argumente. Nájdeme tu však aj ideál manželského života — vzácnu vyváženosť a vzájomnú úctu — ale žiaľ, taký vzťah bol možný iba v raji:

*

V názve 18. kapitoly — v „preklade“ jej latinského názvu — Doležal opäť dokázal svoj vytríbený zmysel pre významové a obsahové možnosti slova. Adam Zeman. Čitateľský šok, lebo vo vedomí zostávala približná náplň rajského rozsudku. Jeho doslovné znenie v Biblii: „Adamovi také řekl: Že jsi uposlechl hlasu ženy své, a jedl jsi z stromu toho, kterýžť jsem zapověděl, řka: Nebudeš jísti z něho; zlořečená země pro tebe, s bolestí jísti budeš z ní po všecky dny života svého. Trní a bodláčí roditi pro tebe bude, i budeš jísti byliny polní. V potu tváre své chléb jísti budeš, dokavadž se nevrátíš do země, poněvadž jsi z ní vzat. Nebo prach jsi a v prach se navrátíš.“ Doležal si z týchto biblických slov vymyslel na čitateľa slovnú hru. Po prvých veršoch pochopíme, akým „zemanom“ Adam bol. Ale treba uznať, že ide o skutočne objavný a vtipný posun významu, o krásnu katachrézu s protifeudálnym zacielením, lebo Doležal zmenil zemana na vazala zeme. Obdivuhodne jednoduchým spôsobom: montážou slovenského významu prvej časti slova zem a nemeckého významu druhej časti man (vazal, služobník). A nám zostáva iba sa čudovať a potvrdiť, že v jednoduchosti je krása.

V tejto kapitole si vôbec Doležal prišiel na svoje. Už len spôsob, akým zahral biblickú partitúru, napr.:

Tu ho však už partitúra neudrží, musí vyspievať svoj vlastný žalm každodennej ľudskej lopoty, ktorej je očitým svedkom:

Prosto kým sa opäť vráti k biblickému textu, kým sa Adam neobráti v prach, akoby chcel nebu pripomenúť, že rozsudok predsa nebol taký krutý ako skutočnosť, číhajúca a čiahajúca dňom-nocou na výsledky ľudskej práce, berie ich hneď, hneď, hneď — ako zvýrazňujú anafory prvých štyroch veršov.

Lenže — všetko treba pokorne prijať, hoci trest sa tu zdá ťažší ako zločin. Ale zločin bol, a z toho Set i Eva usudzujú —

Táto kapitola obsahuje i pekný 114. paragraf — Mužská pokuta nemalá — obranu muža ako živiteľa rodiny — a 115. paragraf — Žena někdy statečnejší od Muže, ktorý je vyvážením útočného motta Tragoedie, ale na ne sme už poukázali v kapitole Stvorenie Evy.

No a kde je ťažká práca, tam je aj jej koniec — smrť. A Evina koncepcia zániku je zarážajúca: žeby ho naozaj spôsobovala duša? —

Rozhovor dospeje až k okamihu, keď sa Set s ohromením dozvedá, že zomrie aj on. To však Seta pobúrilo až do najhlbšej hĺbky a syn-nesyn, vyrúti sa na matku:

Tým si však Doležal pripravil pôdu pre devätnástu kapitolu, v ktorej Eva rozvláčne a bez pôvabu vysvetľuje, prečo Skrze pád jeden, na všecky odsouzení, ale výsledok sa aj tak dozvieme až v dvadsiatej kapitole. Však jeden poetický skvost v tejto kapitole predsa len zaiskrí ako diamantové očko na plechovom prsteni. Zaujal aj Štefana Krčméryho: „Verše povahou svojou rozumové, len kde-tu rozvlnia sa skutočným citom alebo rozsvietia sa pleinairom (plnosťou výrazu). Ale sú v nich také miesta. Ony ťa prekvapia i takou frázou, ako ,rozum vonný‘ ap.“ Áno, taký parádny, významovoplný epiteton je zasadený do tejto „rozumovej“ kapitoly.

Adam, reprezentant ľudského pokolenia a Boh nemohol stvoriť človeka takého, aby v ňom nebolo možnosti hrešiť

Odsúdený je už had, Eva, Adam — a teraz prišiel rad na potomstvo — na nás všetkých. Každý je zodpovedný za každého.

Ale ako to vysvetliť Setovi — a teda čitateľom v „osvícených časoch“? Dnes, keď máme naporúdzi génové inžinierstvo a o dedičnosti veda zistila podstatne viac, ako sa vedelo (či skôr tušilo) koncom 18. storočia, by mal Doležal podstatne ľahšiu situáciu, lenže on si musel vystačiť s tým málom, čo mu poskytovala teológia; ale aj tu narážal na nedostatok dôkazového materiálu. Slúži mu však ku cti, že statočne bojoval za obhájenie božskej spravodlivosti ešte v troch ďalších kapitolách. Je z nich priam cítiť, ako ho tento zápas vyčerpáva, a pri Setových slovách má rovnaký pocit aj čitateľ:

Celé vysvetlenie má totiž spočívať v zmluve (o ktorej v Biblii niet žiadnej zmienky) —

čo však viedlo k neslýchanej veci — k otvorenému kacírstvu:

Táto rúhavá heréza, samozrejme, matku vyvedie z miery:

no Set šikovne útok odvracia:

(Táto obrana už je nám známa.) A tak Eve iné nezostáva, ako sa pokúsiť vysvetliť nevysvetliteľné, hoci priznáva — „mé slzavé oko, Nehledí do gruntu těch věcí hluboko!“ ale Set je presvedčený —

Asi tento „kontrakt“ mal byť prejavom udelenia slobodnej vôle človeku, ktorá sa však mohla realizovať iba v obmedzenom priestore „áno“ alebo „nie“. Širší sortiment na výber nebol. Nejasne to naznačujú verše: „… právo záleží v možnosti, Činiti jen dobré a svaté mravnosti.“ Keď teda je možnosť, môže — ale aj nemusí byť realizovaná. A Adam, ako reprezentant ľudského pokolenia, prevzal na seba celú zodpovednosť. Set (Doležal) veľmi dobre chápe jej ťarchu a domnieva sa, že problém bolo možné riešiť aj inak:

Lenže tým sa opäť hlavný podiel viny presúva zo zeme na nebesá a to učiteľka Eva (= teológia) nemôže pripustiť:

A tu sme presne uprostred Tragoedie, pri 130. paragrafe — Bůh nemůže Boha tvořiti — a stretávame sa po prvý raz s „doležalovskými“ podstatami, obdobou Leibnizových monád. Bližšie ich osvetlí Setovi až otec, zatiaľ matka iba naznačuje ich existenciu:

Ale, ale! S týmto filozofickým vysvetlením by asi teológovia celkom nesúhlasili, pretože je vlastne obmedzením božskej všemohúcnosti a jemným naznačením, že božská ruka vytvorila prvý nepodarok. (Ale zároveň cítime i odozvu metafyzickej filozofie Christiana Wolffa, že Boh nemôže dať človeku iný zákon než prírodný — Bůh nemůže Boha tvořiti — a tieto zákony spoznáva rozum.) Keďže Set v okamihu slabinu postrehne a naivne sa pýta —

riešeniu problému treba dať inú — podmienečnú fasádu:

Tak, a teraz to príde! Pochopiteľne, že Set je na túto príčinu zvedavý a matka ju nemieni tajiť, pretože Doležal celý dialóg graduje k tejto sentencii:

Veľmi dobre chápeme dobovú aktuálnosť druhého dvojveršia, veď ho možno charakterizovať ako gnómický obsah takmer štvrtiny článkov v Starých novinách literního umění, kde prospešná činorodosť patrí medzi najvyššie ľudské cnosti. (A zároveň možno opäť pripomenúť Catonove Moraliá v Komenského preklade pripojené k strýkovej gramatike, konkrétne myšlienkovú náplň 305. monodisticha:

Čo by nám však vyšlo, ak by sme sa pozreli na „síl neužívání“, teda príčinu hriechu, iba v rámci Tragoedie? Na čo „nakládali“ svoje sily Adam a Eva, kým sa dopustili hriechu? Pripustíme, že u Evy sa objavila pohodlnosť — posadila sa na chvíľu pri studničke a popustila uzdu krásnym myšlienkam, ale nie hriešnym:

Nič zlé, ale jej pracovná zmluva bola predsa len iná: „Pojav tedy Hospodin Bůh člověka, postavil jej v ráji v zemi Eden, aby jej dělal a ostříhal ho.“ (Genesis) Teda nemala meditovať, ale robiť. Čo však Adam? Ten predsa pracoval a jedol cez obedňajšiu prestávku. K čomu „jinému vynakladal síly on, nežli sluší“? Takže opäť je všetko inak.

Ale keďže Tragoedia nie je samoúčelná retrospektíva „rajských udalostí“, iba ich morálny odkaz pre Doležalových súčasníkov, argument prijímame, osobitne ak berieme do úvahy opäť pekné metafory obrazovo čerpajúce z bežného života, vtipné a presné, napr.:

(Presvedčivú pravdu v tejto dlhej debate.)

(Po dlhom opatrnom váhaní súhlas s jedným argumentom.)

(Nové pochybnosti, ktoré si žiadajú vysvetlenie.)

Okrem nich Doležal použil aj ľudové úslovia ako názvy niektorých paragrafov, napr. 125. (Hladný na škarupině nepřěstává), 133. (Spolu kradl, spolu visel), 134. (Jablko od stromu nedaleko padá). Metafory tohto druhu sú vôbec silnou stránkou Doležala, sú klenotmi v takmer každej kapitole. Zároveň zostávajú svedectvom o jeho ustavičnom podvedomom zviazaní so svojím reálnym prostredím aj pri tých najodťažitejších teoretických témach a je krivdou na autorovi, že ich kritici (ani literárni historici) posiaľ neohodnotili podľa zásluhy.