ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kraj kojil ťa, v ňom ľud tvoj s láskou ľnul ku svojej zemi, ktorú kropil potom a z tvrdej hrudy prácou pilných rúk chlieb dorábal syn bodrý kopaníc. Tys’ ako malé dieťa cítil už, že slobody mu treba, slobodienky, veď bez nej i keď bohatým by bol, čajs jednako by nebol šťastným dosť. Šiel si do sveta, — v srdci vrúci plam, duch žiaril túžbou Vesmír poznať veľký, a rodu meno zvečniť vehlasom, čo výsledkom je mysle vážnych trudov. Hoc doma slávy jas ti nekynul a cudzia zem sa stala tvojou vlasťou, jej tiež i ľudstvu žičils’ duše skvost, jednako doma byť ti bolo slasťou, bo slová lásky šepkal krvi mok. Keďs’ umom slúžil v diaľnych pásmach vede o svojeti vše spieval jemný cit, duch v pravde dlel, čo v prístav spásy vedie, ňou žil si, chtiac by vždy ňou žil i rod, jej poznaním sa z nižín k slnciam šinul, syn kopaníc a zeme biedny rab, sťa puk sa v kvietok vonný porozvinul a časom v chutný dozrejúc raz plod, pri hode sveta planul v zdravej kráse, obživu žírnu núkajúc, sťa zŕn zlatistých spln v obilia sýtom klase. Však trvalú kto slobodu chce mať, ten za jej stálosť obeť priniesť musí, a vydobyť ju, hoc by tiekla krv, bo ináč by sa rozpadla na kusy. To vediac, rod svoj v mocnú reťaz skul, v junácke rady srazil plenom jatých, shromaždil bludné včely v jeden úl, nadšenie vdýchnuc zákonov doň svätých. Na štít ich láska, práca, statočnosť vraz slietla sviežo ohňom pevnej vôle, tak tiahli spolu s ním a s nimi ctnosť v divokých bitiek smrtonosné pole. Deň svitnul jasný, víťazstvo i mier sa objaly na lánoch vlasti zasa, slobody hymnus vzbĺknul žhavých pier, v ňom túžbou vzňatá duša rodu jasá. Však bohatýr, čo mučeníctva žiar kol hlavy niesol v ústret nových časov a v oblakoch si kliesnil cestu zpäť perutou letca, planúc ducha krásou, smel bozkať iba líca rodných hrúd, Ikarom klesnúc v náruč matky zeme, jej obetujúc láskyplnú hruď, by z žertvy tej zas nové vzrástlo plemä, čo vlasť i rod vie chrabre obrániť. Pod Bradlom 1932 Vladimír Roy