ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Generál Milan R. Štefánik ešte na Sibíri povedal svojím druhom, že ak by ho tam stihla smrť, aby ho zaviezli do vlasti; chcel spočívať doma, v rodnom kraji, medzi ľudom, ktorý miloval, za ktorý sa boril vo všetkých dieloch sveta, ktorý oslobodil, zaň sa obetoval a ostal mu verným až do smrti.

Splnila sa jeho vôľa.

Pôvodne mal byť pochovaný na košariskom cintoríne. Tu však bolestná chvíľa tragického osudu vnukla umeleckej duši jeho priateľa a druha z mladosti myšlienku, pochovať ho na vrchu, ktorý sa vypína nad jeho rodným krajom. Architekt Dušan Jurkovič tejto svojej myšlienke získal rodinu zosnulého a smerodajných činiteľov a tak jeho iniciatívou, spojenou s ideou vybudovania dôstojného mauzolea, miestom odpočinku národného hrdinu stalo sa dnešné miesto národných pútí: Bradlo.

Pohrebu, aký mal generál M. R. Štefánik, Slovensko ešte nevidelo. Veľkolepý bol v Bratislave, ale svrchovane veľkolepý a aj v smútku oslňujúci nevšednou krásou, bol v jeho rodisku a na Bradle. Pohreb, konaný v hlavnom meste Slovenska dňa 6. mája na priestrannom dvore posádkovej nemocnice a na stanici, mal prevažne vojenský ráz, ale bohatýrska sláva, objímajúca sa s vrúcou láskou celého národa, zjavila sa najúchvatnejšie na pohrebe v jeho rodnom kraji, prevyšujúc všetko očakávanie. Jeho neobyčajnosťou dojatý vyslanec Clement Simon, zástupca vlády spojeneckej Francie, povedal, že „hoci sám prešiel celým svetom, nezažil nikdy nič dojímavejšieho a krajšieho ako bol tento pohreb a vraj máloktorý kráľ mohol kedy byť poctený takým aktom piety a lásky“.

V Bratislave nad rakvou generála Štefánika smútočné reči povedali: minister národnej obrany V. Klofáč, taliansky generál Piccione, francúzsky generál Pellé, francúzsky vyslanec v Prahe Clement Simon, predseda poslaneckej snemovne Fr. Tomášek, minister s plnom mocou pre správu Slovenska dr. V. Šrobár. Po cirkevných obradoch a skvelých umeleckých výkonoch Sboru moravských učiteľov, prvému československému generálovi a ministrovi vojny, na veľkom námestí pred posádkovou nemocnicou vzdalo úctu vojsko a pri hlaholení zvonov, v hukote diel a pri zvukoch vážnej hudby, tisícové zástupy v najväčšom poriadku odprevadily ho na nádražie, kde zavznela aktuálna hymna „Nad Tatrou sa blýska“, a za každým veršom zarachotily salvy vojenských oddielov. Po odbavení záverečných cirkevných obradov rozvlnil sa velebný chorál „Kto za pravdu horí“, hasnúci v sprievode delových rán.

Vládni referenti ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, pod predsedníctvom ministra dr. V. Šrobára ešte dňa 7.-ho mája poverili arch. Dušana Jurkoviča s prípravami pohrebu na Bradle, dajúc mu k dispozícii potrebnú pomoc. On sám vraví o toto smelom podujatí v informatívnom krásnom diele „Mohyla M. R. Štefánika na Bradle“, toto: „Ja pre svoju osobu pokladám pohreb generála Štefánika na Bradle za svoj najväčší a najodvážnejší umelecký čin. Kto videl jeho tajomný návrat za májovej noci na Brezovú, pohrebný sprievod z Košarísk na Bradlo za krásnej slnečnej pohody v zakvitnutých alejach čerešňových, za spevu škovránkov, tomu nikdy táto chvíľa z pamäti nevymizne. Po všetky dni príprav zúrila víchrica a hrozila nepohoda a zodpovednosť za moje konanie ma tiesnila. Ale v pamätný deň 11. mája 1919 bol ku mne Pán Boh opravdu milostivý.“

„Brezová — Bradlo — Košariská, kraj svetla a večnej krásy, po ktorom túžil i Štefánik, cítiac svoj blízky koniec. Tu uzrel svetlo sveta, sledoval z posvätného Bradla ružové zore vychádzajúceho slnca a jasný ligot hviezd a pohádkových nocí. Na toto svoje milované miesto vrátil sa ako víťazný osloboditeľ svojho ľudu a národa, po zázraku svojho života, ktorý nám ukázal, k večnému spánku.“

10-ho mája 1919 na Bradle zaplakal tricať tisícový zástup pospolitého ľudu slovenského nad kameným hrobom svojho vodcu. Po smútočných rečiach vložili doň rakev veľkého bojovníka, chľúby národa a rakve jeho troch sprievodcov pri zvuku hymien „Kde domov můj“ a „Hej, Slováci“. Zalkalo celé, flórom smútku zahalené Slovensko, ba celá Československá republika nad odchodom svojho osloboditeľa a spolutvorcu. Po lučezarnom jarnom dni slietly tiene večera a v oblačnom šere dymným plamom doháraly vatry na štyroch, tmavou čečinou zdobených obeliskoch sťa zápalná obeť krutej staroslovanskej Morene. S ich iskrami odlietala nejedna krásna nádej. Dokonáno!

Krásne slová napísala o generálovi Štefánikovi oddaná priateľka nášho národa, francúzska spisovateľka Louise Weissová:

„Keď v nedeľu, dňa 4. mája 1919, depeše oznámily, že generál Štefánik, prvý minister vojny republiky Československej, vracajúc sa zo Sibíre do Čiech, zrútil sa s horiacim avionom na pole svojej rodnej zeme, symbolická hrôza tejto katastrofy zachvátila dojatím a ľútosťou všetkých tých, ktorí presýtení spoločnosťou a žížniaci po sne, verili v neho, ako veríme v Budúcnosť. Zúfali s čelom v dlaniach, s očami plnými sĺz, kriesili pre poslednú priateľskú radosť obraz mŕtveho, ktorý chovali v skryte v drahocennej skriňke svojho srdca…

Zúfali, s čelom v dlaniach, s očami plnými sĺz, všetci tí, ktorí verili v neho, pokúšajúc sa o dielo vzkriesenia. Ale záhadný Milan Štefánik im uniká. Nechápu už tajomstvá, ktoré im vyložil, zázraky, ktoré im ukázal.

„Bolo to dieťa,“ hovorila o ňom žena, ktorá ho veľmi milovala. Pred dejinami sa tyčí ako obor.“

*

Po smrti generála Štefánika neuplynul ani rok, keď dňa 28. februára 1920 na župnom dome v Bratislave sišlo sa 42 národných pracovníkov a ctiteľov veľkého hrdinu, poradiť sa o možnosťach postaviť dôstojný pomník, ktorý by veky pripomínal národu obeť, prinesenú za jeho slobodu a za samostatnosť a bol jej monumentálnym symbolom.

Ich pričinením založený bol „Spolok pre postavenie pomníka generálovi Štefánikovi“. Prvým jeho predsedom bol dr. Emil Stodola, pravotár v Bratislave, podpredsedom dr. Samo Zoch, ev. biskup a vlád. radca dr. Em. Maršík a po zriadení akcie „Národ svojmu hrdinovi“ tajomník Národnej rady Československej Anton Granatier ako jej zástupca a súčasne aj zástupca legionárov; 20 členový výbor bol doplnený zástupcami Pamätníka odboja a Čs. obce legionárskej. Výbor spolku za tajomníka si zvolil riaditeľa Pavla Varsika a za zapisovateľa prof. dr. Sama Št. Osuského, za pokladníka navrhovateľa založenia Spolku lekárnika Gabriela Izáka, starostu sokolskej župy bratislavskej.

Spolok, vzbudiť záujem širokej verejnosti, vydal v 3000 výtiskoch prácu seniora Júliusa Bodnára: „Dr. Milan R. Štefánik, jeho život a dielo“. Ale hoci bola vyvinutá čulá propaganda v záujme dôležitej veci, hoci aj obete potešiteľne rástly, počet členstva veľadil sa len pomaly; roku 1920 Spolok mal len 174 členov. Sbierky 1. jan. 1924 vykazovaly: Kč 407.249·15. Spolok staral sa aj o to, aby miesto Štefánikovej smrti pri Vajnoroch primerane označené bolo, čo uskutočnil Pamätník odboja úpravou miesta pádu. Napokon sa ustálilo i miesto, na ktorom má byť pomník postavený. Volené a určené bolo Bradlo, na ktoré cestu pod vedením architekta Juraja Tvarožka vybudoval Pamätník odboja.

8. júna 1921 zaoberal sa výbor otázkou, dľa akých plánov má byť pomník postavený. Uzavrel tedy svolať mimoriadne valné shromaždenie a predostreť mu návrh vybudovať mohylu dľa návrhu arch. Dušana Jurkoviča, ktorý bol vystavený v Prahe na výstave „Společnosti architektů“. Valné shromaždenie si tento návrh v prítomnosti zástupcu Pamätníka odboja a Ministerstva národnej obrany osvojilo. Legionárska obec, požiadaná Spolkom o zavedenie sbierkovej akcie, rozhodla sa prikročiť k dielu pod menom „Národ svojmu hrdinovi“ a pod protektorátom Čs. národnej rady, pri spolupráci Sokola, úradov a vojska. Predsedom ústredného, 8 členového výboru, stal sa Anton Granatier a tajomníkom vrch. radca Karol Dušek.

11. októbra akcia vykázala sbierku 639.479·70 Kč. Tento krásny výsledok urýchlil uskutočnenie plánu. Výbor Spolku dľa stanov uzavrel svolať anketu jury odborníkov, aby sa mohlo rozhodovať o stavebných návrhoch. Táto bola svolaná na 14. januára 1924 a rozhodla, prijať návrh arch. D. Jurkoviča, ktorý je umelcom v plnej tvorčej sile, aby pomník Štefánikov poskytnul mu príležitosť vytvoriť na domácej pôde monumentálne dielo.

Akcia „Národ svojmu hrdinovi“ publikovala „ohlas k národu“, podpísaný predsedom poslaneckej snemovne a senátu N. S., Národnej rady čs., Matice slovenskej, Slovenskej ligy, Čs. jednoty a Čs. obce legionárskej, vyzývajúc štátnych úradníkov, aby každý z nich obetoval 1/2 % zo svojho júnového, júlového, alebo augustového mesačného platu. Táto čiastka organizačnej činnosti sa dobre podarila, lebo mala pevný podklad. Začalo sa i s druhou etapou: odaniť každého, kto môže dať a jej výsledok, hoci boly prechované obavy, bol jednako uspokojivý. Najväčšiu zásluhu si vydobyli centrálne, civilné i vojenské úrady, poskytnúc sbierkovej akcii výdatnú pomoc. Všetky úrady bez rozdielu resortov venovaly jej neobyčajnú pozornosť a tak umožnily prvú najväčšiu sbierku československú, vykazujúcu za štyri roky: l,496.673·30 Kč.

Koncom roku 1924 bola sbierka likvidovaná a peniaze odovzdané „Spolku pre postavenie pomníka gen. Štefánikovi“, s ním akcia „Národ svojmu hrdinovi“, usporiadala dôstojnú oslavu piateho výročia tragickej smrti národného hrdinu, spojenú s položením základného kameňa mohyly na Bradle. Táto oslava, ktorej sa zúčastnily významné osobnosti nášho politického a štátneho života, ako i zástupcovia pražského diplomatického sboru a s nami spriatelených štátov, konala sa v prítomnosti tisícových zástupov.

Do základného kameňa vložené boly do cenných, umelecky vypracovaných dvoch schránok vsunuté pamätné listiny. Do jednej so znakom republiky vlastnoručne napísaná listina pána prezidenta T. G. Masaryka, datovaná na pražskom Hrade 13. IV. 1924, listiny Národného shromaždenia, podpísané poslancom Fr. Tomáškom, predsedom revoluč. N. S. a predsedom prvej volenej poslaneckej snemovne N. S. R. Čs. a dr. Frant. Soukupom, predsedom senátu N. S. Čs. R., taktiež pamätná listina Spolku pre postavenie pomníka gen. M. R. Štefánikovi. Druhá schránka má znak Slovenska a nápis: „Většího milovaní nad to žádný nemá, než aby duši svou položil za přátely své“. Citát z Evanjelium sv. Jána.

Najväčším darcom je pán prezident T. G. Masaryk, ktorý venoval 100.000 Kč na vybudovanie mohyly.

V ceľku sbierka pozostáva so samých malých príspevkov. Medzi najväčších darcov sbierky patria naše mestá a okresy: 405.853·40 Kč, potom nasledujú štátni úradníci a zamestnanci s vojskom: 387.579·16 Kč, ďalej školy: 85.376·85 Kč, bankové úradníctvo s bankami a kruhmi priemyselnými: 70.760·48 Kč, obchodné a živnostenské spoločenstvá so zemedelskými spolkami: 26.766·20 Kč, súkromníci: 31.668·94 Kč, spolky, trafiky, kluby a iné : 32.204·89 Kč.

Zo zemí najviac bolo venované na Slovensku a to: 683.919·51 Kč, v Česku 217.801·33 Kč, na Morave a v Sliezsku: 106.417·37 Kč a na Podkarpatskej Rusi: 34.071·77 Kč.

*

To, čo teraz nasleduje o vzniku mauzolea na Bradle a o prácach a nákladoch s ním spojených, dovolil som si čerpať z diela najpovolanejšieho interpretu tvorby, architekta Dušana Jurkoviča, bez neho by bradlanská veľkolepá mohyla nebola vznikla v rozmeroch a v slohu, ako stojí dnes, ktorý už predtým zkomponoval naším na bojišťach padlým bratom v Haliči tie najkrajšie cintoríny veľkej vojny a jeho umenie chvália pustovne na Radhošti.

„Skalný výbežok Bradlo, ktorý dominuje celému šíremu kraju západoslovenskému, už príroda sama predurčila za miesto vhodné pre hrdinu, ktorého sláva a veľkosť spájala by sa tu úmerne s velebnosťou božskej prírody vo večný mier, harmóniu a krásu a ktorý stal by sa symbolom večného strážcu ľudu a zeme, ktorú osvobodil po tisícročnej porobe.

Zo smútočnej slávnosti pohrebnej výzdoby temena Bradla vytryskly už vtedy prvé obrysy dnešnej mohyly… Stupňovite sa zdvíhajúce masy ľudu podmienily si úpravu terás ku každoročnému shromaždeniu v pamätných dňoch, ku ktorým zvaly by v predvečer obetné hranice, svietiace do všetkých štyroch strán. Štyri pilóny, štyri stĺpy chrámu Svantovítovho pnuly sa k hviezdnej bani nebies už vtedy a hlásaly do diaľky symbol štvornásobného hrobu. Toto všetko v základe i myšlienkou i rozmermi bolo prenesené i do projektu definitívneho a dnes už postavenej mohyly“.

V podzimných mesiacoch r. 1919 prikročil arch. D. Jurkovič k realizovaniu myšlienky na Bradle.

Keď v januári r. 1924 Spolok svolal anketu odborníkov k posúdeniu predloženého projektu so zásadnou otázkou, či má byť získaný projekt pomníka verejnou súťažou, alebo či sa má realizovať projekt arch. Jurkoviča, anketa mala ten náhľad, že súťaž bola by tu na ceste za vyplnením úlohy krokom zpäť, a zaujala stanovisko proti súťaži, dôvodiac, že návrh šťastne užíva rázovitého terénu Bradla, zdôrazňuje jeho vrchol terasovite odstupňovanou architektúrou spôsobom prostým a slávnostným, ktorý násilne bizarnou stavbou neruší celkového rytmu kraja, ale ho prejíma, umelecky dekomponuje a vyvrcholí v krajinný pamätník — monument. Celok i detail je volený čisto konstruktívne vzhľadom k materiálu a exponovanej polohe miesta.

„Mohyla stojí na 544 m vysokom kopci, ktorý sa vypína nad Brezovou a Košariskami, rodiskom generála Štefánika, z neho je utešený výhľad do údolia riek Váhu a Moravy, ovládajúcom ďaleký obzor západného Slovenska… Skladá sa z troch hlavných čiastok… Spodná terasa má obvod dĺžky 93 m. a šírky 62 m. V kratších terasách na východnom a západnom boku umiestené sú vždy dve schodištia, vedúce na plateau, s ktorého so všetkých strán uplatnený je terén svahov a uprostred vyššia druhá terasa. Táto má tiež dve a dve schodištia po všetkých štyroch stranách a nesie plateau so sveteľným obvodom o 45 — 32 m. Obidve terasy dvíhajú sa hradbovite širokými stenami a druhú hornú doplňujú na všetkých 4 rohoch vyvýšené ohniská. Z druhej terasy vyrastá na temeni kopca vlastná mohyla, utvorená komolou pyramídou s troma stupňovitými odstavcami, nesúcimi v hornej časti vlastnú tumbu. Na južnej a severnej strane pyramídy vystupuje po každej strane jedno schodište k úrovni tumby a úpätia pyramídy. Z každého rohu pnú sa do výšky 12 m. mohutné kamenné obelisky. Jedinou živou výzdobou sú rady šľachetných jalovcov, vyrastajúcich zo živej pôdy vrchu, pojatej do oboch terás.“

Uskutočnenie Štefánikovho pomníka na Bradle vyžiadalo si plných desať rokov práce. Takéto dielo rodí sa dlho, je podrobené rôznym zmenám, brúsi, piluje a upravuje sa až do poslednej chvíle svojho definitívneho vypracovania a ukončenia.

So stavbou sa začalo 11. júla 1927, a bola vykonaná za 280 pracovných dní. Denne pracovalo na nej priemerne 88 robotníkov roku 1927, 150 robotníkov roku 1928. S kamenárskou prácou od 15. júna 1927 bolo zaneprázdnených denne 24 kamenárov a 9 robotníkov. Na stavenište bolo dodaných z Spišských Vlách spolu 194 vagónov kvádrov, t. j. 924·32 m3. Odstreľovanie skaly meria 2.535·00 bm, vývrtov v skale a spotrebovalo sa 1.063·40 kg streliva.

Skutočný náklad stavby pomníka po vyúčtovaní:

1.) Práca murárska a nádenícka Kč 1,699.038·53

2.) Práca kamenárska Kč 1,107.301·30

3.) Účet za liate železo Kč 6.922·90

Úhrnný náklad: Kč 2,813.262·73

Všetky práce s postavením pomníka boly dňa 20. septembra 1928 ukončené a pomník bol dňa 23. septembra 1928 slávnostne odhalený.

„Spojením rozmerných hmôt spišského travertínu prevažne bielej farby, ostro zarezaných do prostej, ináč nedotknutej krásy prírody a miesto, či v namodralom odpare ranných hmlí, či na azurovej klenbe ďalekého horizontu rozjasaného slncom“, vytvoril arch. Jurkovič dielo, „hodné legendárneho života Štefánikovho, plného súzvuku hrdinstva a krásy.“

Koniec.