ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najzáslužnejšia a zrovna legendárna je sebaobetavá činnosť Milana R. Štefánika v dobe svetového požiaru veľkej vojny. Ak do toho času skúmal záhady neba, vysvetľujúc zdanlive neprístupné tajomstvá a prenikajúc k smyslu života a ďalekými cestami obohaťoval skúsenosti, cvičiac sa vo vytrvalosti a ňou vzpružujúc do krajností osobnú odvahu, ktorá často hraničila až s nemožnosťou, teraz, po tejto príprave, zavítala hodina, keď sa maly osvedčiť jeho schopnosti v boji za slobodu a samostatnosť ujarmeného národa. „Či je už cieľ na nebi, alebo na zemi, ísť za ním, to je všetko. Prostrední ľudia dajú sa odpudiť zdanlivou prekážkou; silní nie. Skaza je ich možnosťou, víťazstvo ich istotou.“

A Štefánik patril k výnimočným osobnosťam, ktoré vidiac pred sebou jasne cieľ, idú za ním rovno, nekompromisne, nehľadajúc nijakú prostrednú zlatú cestu, nedovoliac odzbrojiť svoju vôľu, súc presvedčení, že ich osobný úspech a osobné víťazstvo je úspechom a víťazstvom idee, ktorej slúžia i za cenu utrpenia a sebaobetovania.

Od prvej mladosti bol mierny a ukáznený, opovrhoval hrubými pôžitkami tela, najradšej by bol aj jedenie, ktoré mnohým robí veľkú radosť, nahradil užitím nejakého preparátu, umožňujúceho bezvadnú funkciu organizmu; nikdy nepil a nefajčil, iba ak pri slávnostných banketoch z prinútenosti a zdvorilosti leda ovlažil pery šumivým šampanským, do ktorého primiešal minerálnu vodu. Nemiloval hýrivý život a zatracoval ho, akýkoľvek aristokratizmus prekonával prácou, neuznávajúc rodových výsad a vážiac si len osobné schopnosti, ctnosti a charakter, nie pôvod, ale kvalitu človeka. Vyrastúc v zdravej slovenskej ľudovosti, mal pre ňu porozumenie, smysel, súc presvedčený, že v najširších vrstvách jeho rodu a národa driemu vzácne sily, čakajúce na oslobodenie, po ktorom dľa vešteckých slov básnika „svety nám závideť budú.“

Slúžil svojmu národu v zahraničí na poli vedy v mieri, dobývajúc mu uznanie a zasa v zahraničí prichodilo venovať mu i vo vojne nielen schopnosti, ale aj krehké zdravie a vystaviť nebezpečenstvám smrti drahý život. Ešte ako rekonvalescent vstúpil dobrovoľne do francúzskej armády k letectvu, hoci ako známy meteorolog mohol sa veľmi pohodlne umiestiť v ministerstve. Neurobil to, lebo vedel, že kto chce svojich rodákov dostať do bojovného šiku, musí sám predchádzať dobrým príkladom. Vedel, že kto chce volať do boja slovami hymny, „kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí a medzi nás stane“, musí sám do zbrane. Už pred vojnou často mával starosti, či sa v prípade francúzsko-nemeckého konfliktu, ktorý predvídal, popri uvedomelých Čechoch prihlási dostatočný počet Slovákov, ochotných bojovať v radoch ententy proti utlačovateľom a nebol by dbal osadiť z ních značnejší počet v zahraničí, vychovať ich, aby pri najbližšej konflagrácii mohli slúžiť za vzor a tvoriť uvedomelé jadro budúcej čs. armády. Hneď po vypuknutí vojny vlíval na smerodajné kruhy, aby Česi a Slováci neboli považovaní za nepriateľov, ale za príslušníkov národa s Franciou cítiaceho a sympatizujúceho.

Bol znamenitým strelcom, ktorý pri závodoch na francúzskej Riviere v streľbe na letiacich holubov získal prvé ceny. Jeden z jeho predkov bol husítským vojvodcom, hejtmanom na Slovensku, ktorý si dopisoval s českým kráľom Jurkom Podebradským, jeho rodina mala národných martyrov, popravených a umučených rukou utlačovateľa, v ňom žil ďalej duch revolučného pokolenia z meruôsmeho, osvedčil ho ako slovenský študent, akoby nebol býval on prvý medzi prvými, ktorý sa hlásil k odboju proti usurpátorom-cudzincom, siahajúcim i na existenčné právo národa, boriaceho sa o skyvu chleba, ba temer o holý život! Išiel robiť revolúciu, lebo ju považoval za jedinú danú formu zdokonalovania, za dovolený, mravný prostriedok obrany svojete.

Štefánik ako vojak-letec pracoval telesne i duševne, vyznamenal sa hneď na začiatku a zvlášť vynikol pri Carency a v obrane Arasu, svojou činnosťou napomôžuc úspech delostrelectva. Keď roku 1915 presila Mackensenovej armády prinútila ustúpiť chrabré, ale útrapami vysilené a epidemiami decimované srbské vojsko, bol s lietadlom na solunskom fronte v Albanii, poznať stav srbskej armády a československých zajatých. Padnúc s lietadlom, utrpel ťažké vnútorné zranenie; z Valony na zvláštnej torpedovke prišiel do Ríma, kde po operácii žalúdka bol samou kráľovnou ošetrovaný. Sotva vyliečený a nie celkom zotavený, išiel do Paríža, referovať spojencom o tragickom osude Srbska, na ktoré sa v tom čase hľadelo pesimisticky. Štefánikovi sa však podarilo vymôcť reorganizovanie srbského vojska, ktoré potom dopomohlo spojencom k víťazstvu.

Po úplnom zotavení Štefánik na talianskej fronte stal sa zrovna postrachom rakúsko-uhorských generálov a to letákovou akciou, ktorá prispela k ochabnutiu bojovného ducha nemaďarských národov, otvorila oči Slovákom, ktorí sa všemožne dorozumievali s Čechmi, ba našli si spôsob dohovoriť sa aj s československými legionármi, bojujúcimi v prvých radoch na pravom brehu rieky Piavy. Jeho ružové letáky, ktoré sám shadzoval s lietadla do radov československých a juhoslovanských „uniformovaných otrokov“ rakúsko-uhorského mocnárstva, podpísal spolu s juhoslovanským politikom Trumbičom. Komandá sa po nich sháňaly, stíhaly ich ukrývačov, ale nadarmo; zasiate semeno klíčilo zdarne v pareništi nastávajúceho rozkladu rak.-uh. armády od končiarov Alp až po lagúny ústia Piavy.

V ohni tvrdých skúšok a v žiare južného italského slnca rodila sa pozdejšie v srdci ušľachtilej markýzy Julie Benzoni, kráľovskej netery, láska k nášmu hrdinovi, ktorý koncom roku 1916 stal sa členom Národnej rady československej v Paríži, kde dľa slov prezidenta T. G. Masaryka: „Urovnal mně a dru Benešovi na mnohých rozhodujících místech (k Briandovi a jinam) a v Římě cestu.“ „V Italii si Štefánik získal, zejména v armádě, mnoho přátel, když na frontě na jaře 1917 náhorní Soči z aeroplánu vypátral silné rakouské oddíly, o nichž Cadorna nebyl zpravěn a které by ho byly překvapily.“

Predtým bol v Rusku (v lete 1916) a v Kijeve urovnal spor československých spolkov a sostavil podmienky o zriaďovaní čs. revolučnej armády, potom šiel do Rumunska, kde pre Franciu zorganizoval niekoľko sto našich zajatých. Zase cestoval do Ruska, potom cez Londýn a Paríž do Ameriky, kde získal československých dobrovoľníkov a býv. prezidenta Spoj. štátov Roosevelta pre myšlienku boja po boku Dohody.

V apríli 1918 bol zase v Ríme, kde zlomiac definitívne odpor ministra Sonina a Orlanda proti zriadeniu samostatnej čs. armády, primäl ich k podpísaniu konvencie, čím umožnil, aby Jánom Čapkom utvorený dobrovoľnícky sbor mohol vstúpiť do aktivity prvý, a po ňom mohly sa formovať ďalšie čs. vojenské oddiele, ako súčiastka spojeneckých armád. Už ako generál musel s generálom Janinom na Sibír a na tejto ceste svetom stretol sa vo Washingtone s prof. Masarykom, s ktorým prejednal dôležité otázky diplomatické a vojenské, keďže už naše oslobodenie pre zdarný postup spojeneckých armád nadobúdalo určitých, reálnych foriem. Majster a učeník sa rozišli dokončiť veľké dielo, ktoré malo spoločnú základnú ideu, ktorú Štefánik takto formuloval a hlásal všade, v Rusku tak ako aj v Amerike: „Musíme si uvedomiť, že len slúčením staneme sa silnými, že nám netreba dualizmu, ale rovnocennosti Čechov a Slovákov.“ Staral sa vždy nezlomne o to, aby úspech osloboďovacej akcie bol zaistený. Utužiac disciplínu a národného ducha v radoch ruských legií, ich životaschopnosť začal rozpletávať „vred ľudskosti“, ako ho Štefánik nazval — bolševizmus, iba podporovaný nedostatkom autority a aj neporiadkami vojenskej administrácie Spojencov. Vrátiac sa do Paríža, získal maršala Focha pre plán, dopraviť domov naše ruské legie cez Vladivostok, v ních osobným vlivom, opierajúc sa na lásku, ktorú mu naša armáda všestranne prejavovala, podarilo sa mu obnoviť autoritu vydaním rozkazu (19. I. 1919) o zákaze snemu a o zrušení komitétov, vediac, že i revolúcia musí byť prekonaná.

Po novej operácii išiel do Itálie, kde ho čakaly novoorganizované domobranecké prápory. Tu sa stretol s najmladším bratom Kazimírom, od ktorého sa dozvedel o osudoch svojej rodiny, za ktorou túžil práve tak ako i za svojou oslobodenou rodnou zemou.

Veriac v budúcnosť svojho národa a štátu, sadol do lietadla dňa 4-ho mája 1919 vo Vidome, hoci ho od tohoto spôsobu návratu priatelia odhovárali; chcel len v jasných výškach čistého jarného ovzdušia preleteť ponad územia, kde bývali otročitelia jeho národa. Táto cesta však bola pre neho osudnou. Vykúpená zem, žila, nepočula už jeho hlas, len vpila jeho drahú krv, keď sletel s výše v jej náruč v plameňoch horiaceho aviona, tento syn svetla…