ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Paríži prvé mesiace pre nedostatok groša, spojení a primeraného miesta i pre nedostatok rečových vedomostí, ktoré mu na začiatku prekážaly, Štefánik musel hodne biediť, strádať a trpeť. Jeho šťastím bolo, že o živote a povinnosťach v ňom, mal také náhľady, ktoré mu umožnily prebíjať sa cez jeho ťažkosti a prekážky. Vedel, že „naozajstný život znamená — ráznu činnosť.“ Vedel, že „život je boj, ktorý musíme smelo prebojovať a že mužský, oduševnený vysokou a rozhodnou statočnosťou, musí vedeť na svojom mieste stáť a ak je treba aj umreť.“ Preto vedel sa zachovať ako starý dánsky hrdina, držiac sa zásady: „neochvejne chceť, neodkloniť sa od cesty ctnosti a hoci šľachetne umreť“ za vytknutý vznešený cieľ. O tomto pevnom úmysle, ktorý realizoval s nevšedným sebazaprením a s obrovskou energiou, svedčí krušný život, ktorému na začiatku svojej kariéry nepodľahol vo vlnobití veľmesta svodov a slávy.

Z prvých ťažkostí mu pomohol český sochár Kafka, ktorý ho oboznámil aj so Šimonovci, takže keď sa 8. januára 1905 v liste, ktorý písal pani Ľudmile Vrchlickej, aj úprimne žaluje na biedu a núdzu, jednako sa môže pochváliť vzácnym ziskom — oddanými priateľmi.

„… Na Štedrý večer bolo mi zvlášte krušno. Sychravý chlad zaľahol na Paríž i na moju dušu. Bol som sám a cítil som to v plnej miere. Abych trošku pozabudol, pracoval som až do odpoludnia, ale keď sa začalo stmievať, tu pojal ma stesk. Myslel som, že nevydržím, že musím za hory — za doly k svojmu krbu… Osud uvalil síce značnú ťarchu na moje bedrá, ale obdaril ma tiež najväčším pokladom — úprimnými priateľmi.“ Za svojími rodnými Košariskami, ku ktorým ho pútaly najsladšie rozpomienky, za svojím rodným krajom, ktorý miloval zrovna detskou láskou a za rodinou, ku ktorej ľnul vrúcou oddanosťou, neprestajne túžil z diaľky ako Odysseus za svojou malou, ale drahou Íthakou.

Ku chýrnemu francúzskemu astronómovi Jansenovi nedostal sa pomocou odporúčaní a protekcie. Keď ho v Meudone pri Paríži navštívil prvý raz, slávny muž si ho nebárs všímal. Nejaký čas pomáhal jeho asistentovi zadarmo. Ale keď svojím vynálezom umožnil samočinné vyčerpávanie vývevy na teleskope, slávny zakladateľ astrofyziky ponúkol mu hneď pracovňu a prácu pri teleskope, ba čoskoro predstavil ho aj pani Jansenovej a svojej dcére, v ktorých po čase získal naozaj oddané duše. U Jansenovcov našiel druhý domov. Po tomto prvom úspechu o týždeň po prechorení (2. V. 1905) píše pani Vrchlickej: „Je vôkol mňa svetlo, teplo, čo mi dobre padne po toľkých neodôvodnených sekatúrach, trápeniach a malicherných bojoch.“ Aj svojej Lidunke sa môže pochváliť: „Už je večnosť, čo som vám nepísal a aj teraz vám posielam len niekoľko riadkov. Áno, som chorľavý a to v prvom rade duševne. Nemáte poňatia, aká ťarcha mi leží na pleciach. Nikdy sa nežalujem, ale v poslednom čase mal som tej biedy primnoho. Ba už som sa domnieval, že všetka moja energia sa stroskoce na obrovských vždy sa obnovujúcich prekážkach, keď naraz nastal obrat. Lidunko, tieto hodiny sú prvé v mojom živote, že nielen dúfam, ale aj jasne vidím svoju budúcnosť.“ Tak sa stalo pre Štefánika astrálne nebo východiskom skvelého behu života. Jeho bezhraničná láska k hviezdnym tajom, ktoré odhaľoval a k ľuďom, ktorým chcel nezištne slúžiť, formulovala jeho poetické heslo: „Hviezdy riadia môj život, hviezdy mi privolávajú: Slúž kráse a šír šťastie!“ Na jeho činosť možno naozaj priliehave aptikovať slová žijúcej parížskej hvezdárky, že „hvezdár oddaný svojej práci je nevyhnutne básnikom.“

Riaditeľom meudonského observatoria, kam sa Štefánik presťahoval v máji 1905, bol Jansenov priateľ Millochau, jeho spolupracovníkom stal sa dr. Štefánik, ktorý sa zaoberal astrofyzikou, skúmaním fyzikálnej a chemickej podstaty nebeských telies a venoval zvláštnu pozornosť fotometrii, čiže merbe svetlosti nebeských telies a skúmaním zatmenia slnca. V júni 1905, po krátkom aklimatizovaní v Chamonix, s Millochauom vystúpil na Mont-Blanc, (do výšky 4810 m), robiť hvezdárske pozorovania a tu skúmaním Slnca a Marsa v nesmierne zúrivej snehovej metelici vydržal 14 dní. Expedíciu považovali už za stratenú, ale z nebezpečenstva vyviazli všetci účastníci bez úrazu. O tejto namáhavej a odvážnej výprave francúzske aj iné svetové časopisy priniesly veľa článkov, v ktorých sa často zjavovalo aj meno mladého slovenského učenca. Štefánika i pri chatrnom zdraví držala energia silnej vôle a povzbudzovala zásada: „byť obsažným a osožným svojmu okoliu a priniesť úžitok vede“. Jej hrdinovi, hoci francúzsky štát hradil trovy, táto expedícia okrem slávy nepriniesla hmotných ziskov, ešte na ňu doplatil niekoľko sto frankov, ktoré dostal ako honorár za francúzske pojednanie o pobyte na najvyššom končiare Európy, o čom napísal a uverejnil aj slovenský článok.

Po sostúpení s ľadovcov Mont-Blanku čaká na neho nová vedecká výprava do palčivých pásiem Španielska, ktorú má viesť sám staručký Jansen, jej cieľom je: 30. augusta 1905 sledovať a pozorovať úplné zatmenie slnca v okolí Valencie, obáva sa ráznej klimatickej zmeny a žartovne píše Lidunke: „pred niekoľkými dňami mali sme zmrznúť na snehu a o dva týždne sa snáď obrátime na paru.“

Svojím výkonom získava si priazeň chýrneho Flammariona, navštevuje ho knieža Sapieha s paňou, s ktorým sa obznámil náhodou, keď nad tvrdosťou osudu hneď po príchode do Paríža sedel nevýslovne smutný a zamyslený na lavičke parku. Roky žil v cudzom svete bez štipendií, nemal podpory od rodičov a roky bol odkázaný na vlastné sily. Prepínanie duševných a telesných síl zapríčiňovalo klesanie jeho beztak chatrného zdravia, ale bol odholaný prebíjať sa k cieľu, „kým mu nevypovie posledný sval a posledná molekula modzgu“. Má nádej do budúcnosti, „ktorá, sa mu javí vždy v určitejšej forme a o nej verí, že nebude smutná.“ Veď Jansen prednášajúc vo francúzskej Akademii, spomína i jeho meno, čím sa mu dostalo i formálneho uznania jeho mimoriadnych vedeckých schopností a zásluh na poli astronomického bádania. V Španielsku má už úplne samostatne pracovať, práve tak, ako Jansen. V liste, písanom riaditeľovi Bílemu, otcovi svojej snúbenice, ktorý je datovaný 5. III. 1905 z Observatoire de Meůdon pres Paris s ťažkým srdcom spomína na minulosť: „V cudzine mi idú na ruku, ba tisnú ma do predu; v Prahe, medzi ,svojími‘ zažil som iba znechuťovanie a prekážky.“ Po výskumnej ceste chce cez Prahu domov na milé Košariská, k rodičom — odpočinúť si. Tá nostalgia, túženie za domovom stále sa vynoruje u neho, či v biede, či už v kráži úspechov a nových nádejí.

Cesta Jansenova a Štefánikova po Španielsku, kde sú hosťmi vlády, bola naozaj víťazoslávna. Učenci sú strediskom všeobecnej pozornosti. Úspech tejto vedeckej výpravy bol dokonalý, pozorovanie úplného zatmenia slnca korunoval vedecký zdar. Štefánik je u cieľa, jeho vehlas vedie ho ako vynikajúceho astrofyzika na medzinárodný sjazd astronomov do Oxfordu. Chystá sa vydať francúzsku prácu „Pol mesiaca na temeni Mont-Blanku“, na ktorý v ceľku vystúpil päť ráz, roku 1905, 1906, 1908 (dva razy) a 1909.

Jeho pobyt v domovine po návrate z Oxfordu bol naozaj ideálne šťastný, plný radostných dojmov a harmónie. „Orlie hniezdo“ zlátil jas slávy, padajúci z hviezdnych výšin, s nich slietol orlík okriať pod teplými, hebkými peruťami lásky rodinného krbu, za ktorým tak túžieval pri letoch po cudzom, ďalekom svete.

V zime 1907 Štefánik trpel očnou chorobou, v ktorej ho pani Jansenová opatrovala ako pečlivá matka. Keď ozdravel, v lete vystúpil druhý raz na Mont-Blank. Potom nasledovala cesta do Ruska, kde v Ura Tjube zase pozoroval úplné zatmenie slnca. Pri tejto príležitosti navštívil na Jasnej Poljani slávneho ruského spisovateľa a mysliteľa, Leva Nikolajeviča Tolstého, u ktorého sa stretol s jeho osobným lekárom a najoddanejším učeníkom dr. Dušanom Makovickým. Tolstoj svojimi dielami neobyčajne vlíval na pražský kruh mladých hlasistov, medzi nimi mal niekoľko nadšených nasledovníkov, ktorí však pozdejšie prijali výsledky kritickej revízie nábožensko-filozofických nauk jasno-poljanského eremitu, prevedenú profesorom Masarykom. Štefánik sa rád rozpomínal na pobyt v Rossii. „Prijali ma nesmierne srdečne, bratsky. Nie je to fráza: „Slovanská krv,“ „slovanská rodina,“ píše 15. XII. z poltavskej hvezdárne.

Po návrate z Ruska svoj pobyt na Košariskách skrátil pozorovaním „uhorských volieb“ v okrese pezinskom, kde kandidátom slovenskej národnej strany bol dr. Milan Ivanka, Štefánikov osobný priateľ, ale nechže hovoria o tom záznamy mojich rekollekcií:

Po Jehličkovom odpadnutí volili sme v pezinskom okrese dr. Milana Ivanku. V dome mojej tety, nadšenej národovkyne, Františky Minichovej rod. Royovej a to zrovna v mojej priestrannej pracovni bol náš hlavný stán. A komu by sa bolo snívalo, že medzi nami je budúci slovenský národný hrdina a minister vojny čs. republiky? Od našich urastených a veru v takom volebnom ruchu hodne rozihraných, ba hrmotných agitátorov, líšil sa svojou nižšou a elegantnou postavou a noblesným chovaním, parížskym elegantným šaťom, tichým a veľmi rozvažitým hovorom. A popri všetkej zdržanlivosti mal z nás veľkú radosť, jeho neskonale výrazné a suggestívne belasé a duchaplné oči žiarily pokojným svitom. Opytoval sa svojho azda najbližšieho priateľa Žigu Zigmundíka, ktorý viedol agendu našej volebnej kancelárie, pritiahnúc i mňa, ktorého poznal od detstva, na spôsoby našej agitácie. Nuž, voľba išla bez zvyčajnej pijatiky, nebolo jej treba, lebo ľud bol bez rozdielu vierovyznania nadchnutý myšlienkou a nebolo na ňu ani peňazí. Národ bol stiesnený v úzkej ulici kordonmi vojska a bzučalo to ako v úle.

Štefánik sa tešil, že z najmladšej gardy slovenskej videl aspoň dvoch, dr. Mandíka, vtedy ešte študenta-právnika a mňa. Opytoval sa na dr. Blahu. Tento bol všade a nikde. Keď si ho hľadal na jednom mieste, povedali ti, že tu bol, ale odišiel, keď si ho hľadal inde, dostal si tú istú odpoveď. Už bol celky zmučený prácou a bdením, ale neochaboval. Ťažko ho bolo najsť, ale na naliehanie Milana Štefánika, ktorý mal odcestovať, jednako sme ho našli a priviedli. Blaho navzdor únave kypel zdravím; rumenec na lícach, v pohyboch sila a život, v očiach istota a pevná viera vo víťazstvo. Náš Milanko počúval jeho pádne a temperamentné výklady o situácii. Jeho vysoké, jasné čelo, priesvitne bledá tvár so stopami osýpok, pokojná žiara jasného oka, energicky somknuté čeluste s hebkou briadkou, útle, jemné, biele ruky, drobné nohy v elegantných črieviciach, všetko bolo zjemnením a zduchovnením energie, ktorej podobná sálala z živých posunkov a rýchlej mluvy Paľka Blahu. Dvaja vodcovia a borcovia, kamaráti zo študentských čias, spolupracovníci. Koľká podobnosť medzi Štefánikom a jeho priateľom Žigom Zigmundíkom, abstraktným mathematikom, tiež Masarykovým pražským žiakom a koľký rozdiel medzi svetochýrnym hvezdárom, budúcim generálom a našim dr. Blahom, vodcom viedenského krídla hlasistov. A jednako mali niečo spoločné: veľkú lásku k Slovensku a jeho národu. Obidvaja, hvezdár i lekár, verili v div jeho vzkriesenia. Obidvaja sa obetovali svojím spôsobom, jeden v zahraničí ako zakladateľ čs. legií a druhý doma ako spolutvorca a utužovateľ československej národnej a štátnej jednoty.

Štefánik po pezinskej voľbe, ktorá skončila víťazstvom národnej strany slovenskej, cestoval do Prešporku so svojím bratom Lackom a priateľom Zigmundíkom. V jednom oddelení s nimi bol aj korešpondent londýnskych „Times“. Pre slovenský rozhovor napadli ho, pre svoju porážku zúriaci, tiež z voľby idúci, členovia peštianskeho parlamentu, Juraj Szmrecsányi a spoločníci, pri čom blysnul aj revolver. Štefánik pádne odrazil drzý útok a legitimoval sa ako francúzsky štátny občan, čo nadávajúcich útočníkov ochladilo. Reagoval na surovosť „otcov vlasti“ v peštianskom socialistickom deníku „Népszava“ (Hlas ľudu), konštatujúc, že medzi Kirgizmi a Tadžikmi jeho osobná bezpečnosť bola úplná, kdežto na rýchliku v Uhrách napadli ho členovia snemovne palicami a revolvermi v blízkosti Prešporku. A v súkromnom liste poznamenal o príbehu: „Je to iba jeden prejav celkovej mravnej zvrhlosti, ktorá dnes dominuje v Uhrách vo všetkých odvetviach verejného a poloverejného života. Historia a zdravá logika ukazujú, že čo je hnilé, nemá trvania.“ (List písaný z Prahy do Insbrucku Fraňovi Hromadovi, 5. IV. 1907.)

Vrátiac sa do Paríža, v lete vážne ochorel, ošetrovala ho pani Janssenová a brezovský šuhaj Štefan Kostolný, ktorého vzal sebou, zamestnať ho v domácnosti, tak mal jednako pri sebe kus živého Slovenska. Liečily ho lekárske kapacity. Potom sa zotavoval v Chamonix pod Mont-Blankom. Na jar 1908 odobral sa do Sicílie a v lete vystúpil dva razy do ríše večných ľadov a snehov na Mont-Blank, ktorého bohaté prírodné krásy obdivoval ako smierený Manfred. Na jeseň bol druhý raz na hvezdárskom sjazde v Oxforde.

Roku 1909 cez Alžír cestoval k južnému svahu Atlasu na kraj Sahary, robiť astronomické pozorovania, potom cez Carthago a Tunis, Maltu a Sicíliu, vrátil sa do Ríma, kde ho čakala smutná zvesť, oznamujúca smrť jeho strýca Štefana Fajnora. V auguste posledný raz vystúpil na Mont-Blank. Na jar 1910 pred cestou na ostrov Tahiti, navštívil si rodinu, lebo ho čakal dlhší pobyt v ďalekej Oceánii, kam ho, po rozchode s novým riaditeľom hvezdárne v Meudone, ktorý zaujal miesto po zosnulom Jansenovi, vyslala francúzska Akademia, už ako naturalizovaného občana Francie, pozorovať príchod Haleyovej komety. Mal oddaných vlivných priateľov, ako bol Briand, ale aj neprajníkov a sokov, ktorí len preto podporovali uskutočnenie jeho plánu, lebo ho chceli mať ďaleko od Paríža. Mal úmysel na tomto ostrove večnej krásy, kde bola čistá atmosféra a temer vždy jasná obloha, vybudovať veľkú hvezdáreň, hoci jeho najzbožnejšou túhou ostal nesplnený sen, zriadiť veľkú hvezdáreň v Prahe, na ktorú mu bohatí Amerikáni, ako aj „oceľový kráľ“, milionár Andrew Carnegie, sľubovali veľké sumy. Posledný, keď s doporučovacím listom francúzskej vlády cestoval po Spojených štátoch severoamerických, poskytnul mu pre vedecké práce hmotnú podporu.

Na stavbu hvezdárne v hustých chrasťach ostrova Tahiti, ktorá mala stáť na temeni vysokého vrchu nad mestečkom Papeete, Štefánik mal len veľmi málo času. Ale jeho nezlomná energia aj tu vytvorila dielo, zodpovedajúce cieľom vedy. Tak sa stal tvorcom prvej hvezdárne na južnej hemisfére, chtiac z nej časom vybudovať všetkými modernými vymoženosťami zariadené observatorium, v ňom by bol umiestený jeho vynálezmi zdokonalený teleskop, cez ktorý by mohol skúmať nerozriešené záhady južného hviezdneho neba. Po dokončení prác, vysilený chvatom pri rýchlej stavbe hvezdárne i nepriaznivým vlivom tropického podnebia, beztak ešte nie dosť zotavený, ochorel znova.

Po tejto prvej zdarnej výprave na Tahiti, podarilo sa mu v Paríži vo vlivných kruhoch finančných i politických získať dostatočnú pomoc a menovite priazeň i ochranu významného francúzskeho politika Poincaréa. Teraz už mal rozhodnutie vlády zriadiť veľkú, stálu hvezdáreň na ostrove, o možnosťach hospodárskeho exploatovania jeho bohatstva prírodného, zvlášť pestovaním paliem, zovrubne informoval bohatých francúzskych interesentov, ktorí mu poskytli potrebnú pomoc natoľko, že smel používať k výskumným cestám na súsedné ostrovy, kde hľadal pre budúce plantáže najzodpovedajúcejší terén, aj parník. Ako riaditeľ novej hvezdárne na Tahiti zúčastnil sa sjazdu v južnej Amerike a v Brazílii, v blízkosti Rio de Janeira, pozoroval znova úplné zatmenie slnca.

Roku 1912 posledný raz trávil vianočné sviatky v rodinnom kruhu na Košariskách. Na jar 1913 Štefánikovho otca ranila mrtvica. Milan sa hneď ponáhľal domov, kde našiel celú rodinu shromaždenú pri lôžku milovaného apenka, ktorého stav sa zlepšil natoľko, že sa Milan zasa mohol vrátiť do Paríža, ale sotva tam sostúpil, už ho stihla jóbovská zvesť o otcovej smrti. Nešiel ani do svojho parížskeho bytu, ale najbližším vlakom vrátil sa na Slovensko, pochovať drahého rodiča a oplakať s rodinou jeho náhly odchod. Po vykonaní tejto smutnej povinnosti navštívil všetkých najbližších členov rodiny, akoby bol tušil, že sa s nimi už viacej živý nestretne. Bola to jeho posledná rozlúčka s rodným Slovenskom, ktorého oslobodenú zem mal síce ešte raz videť s oblakov a potom onemeť na jej hrudi navždy.

Po otcovej smrti išiel znova na ostrov Tahiti, kde okrem observatoria zriadil dôležitú meteorologickú stanicu a stanicu bezdrótovej telegrafie, ktorá posiaľ robí významné služby lodiam a francúzskym koloniálnym úradom, ktoré ho na rozkaz prezidenta Talliera vždy ochotne podporovali, ba dovolili mu používať aj delový čln, ktorý smely upotrebovať v najvýnimočnejších prípadoch len vysoko postavené osoby. Dnes jeho hvezdáreň v tropickej húštine chrastí stojí opustená. Žialia za ním aj domorodci, ktorí boli jeho pomocníkmi pri jej budovaní a ktorých vedel pripútať zvláštnym, záhadným kúzlom svojej neobyčajnej bytnosti.

Po zdarnom diplomatickom jednaní, ktorým ho poverila francúzska vláda v Equatore, na jar 1914 ochorel a musel sa v Angers podrobiť nebezpečnej operácii. Ztadiaľ poslal o sebe posledné zvesti, najposlednejšia znela: „Idem do Maroka.“ Čoskoro vypukla veľká vojna, ktorú predvídal a na ktorú sa pripravoval… veriac vo vyrovnávajúcu spravedlnosť Prozreteľnosti a v dokonalú porážku utlačovateľov, veril vo vznik Novej Europy, ktorá mala vyrásť z dymu a požiaru svetovej vojny na rumoch rakúsko-uhorského mocnárstva, veril i v to, že ak jeho národ v pravom okamihu bude vedeť zasiahnuť činne a sebaobetave do dejov sveta, vydobyje si slobodu a samostatnosť.